Dnešok je ten deň! 19. kapitola - Ako Slnko

Darja sa nevracala. Vždy stihla prísť do zotmenia. Potom bolo počuť streľbu od rieky. To by nemuselo znamenať nič zlé, lebo občas Darja lovila aj puškou, ale po ňom sa ozvalo kvílenie kojotov. Bojovala s nimi. Remy sa tam chcel vybrať, ale Nia mu to nedovolila. Čo by taký malý chlapec zmohol, ako by jej pomohol?

„Tak choď ty! Hádam ju v tom nenecháš samú!“ kričal na ňu.

Nia váhala. Nebola v stave, aby bežala a niekoho zachraňovala. Celý deň sa zle cítila, boleli ju kríže, mala vlčí hlad, bola podozrivo smädná, nervózna, akoby tušila, že k večeru sa niečo stane. A teraz to tu bolo a netušila, čo má robiť. No občasné zavýjanie kojotov neprestávalo. Liezlo to poriadne na nervy.

Prikázala Remymu ostať v dome, nabila pušku, prešla s ňou pár desiatok metrov po lúke, no z hory nad nimi sa ozval vlk, ktorý mal asi lepší výhľad na to, čo sa robí pri rieke. Radšej zastala. Kde je jeden, môžu byť viacerí. Harry jej opakoval, aby v noci nikam nevychádzali, že je to príliš nebezpečné. Aj dieťa ju poriadne koplo za riskantné myšlienky, tak sa naveľa otočila.

„Musíme tu zostať,“ zavelila, keď zaháňala sklamaného Remyho do domu.

Remy už plakal: „Pusti ma, ja ju zachránim! Potrebuje našu pomoc! Nemôžeš ju len tak nechať!“

Nia zavrela dvere, chytila ho do náručia a chlácholila ho: „Zlatko, ona je v prírode od narodenia. Vie sa o seba postarať. My zostaneme na lúke a počkáme, kým príde. Kto iný ak nie Darja si s nimi poradí?“

Sedeli doma, mlčali a počúvali približujúce sa kvílenie kojotov a občasné zavytie vlkov. Ryško kopal vo svojom kúte nespokojne nohami. Cítil prichádzajúce nebezpečenstvo a mal potrebu naň upozorňovať. Nii bolo z minúty na minútu horšie, ako nervozita stúpala. Dokonca aj zvracala.

Chlapec sa jej opýtal: „Uvarím ti čaj na žalúdok?“

Nia sa na neho usmiala: „To mi teraz asi nepomôže. Vieš čo? Idem ju čakať na schody, ak by bolo zle, poď so mnou sledovať okolie, ak uvidíme nejakého vlka, rýchlo vbehneme dovnútra.

Obaja sa obliekli, postavili sa na schodíky a čakali. Konečne z lesa dolu na lúke vyšla nejaká postava nasledovaná tvormi, ktoré okolo nej krúžili. Nia veľa skúseností so streľbou nemala. Netrúfala si mieriť smerom k Darji, aby jej neublížila, preto vystrelila len tak do vzduchu. Zvuk výstrelu poskakoval ešte chvíľu po skalnom masíve. Časť svorky zdrhla, ale nejaké sa stále Darji držali.

„Musíš ešte raz,“ poradil jej malý.

Nia roztrasenými rukami nabila, že ide vystreliť znovu iba do vzduchu, keď zboku zbadala prebehnúť veľký tieň smerom k Darji. Vlk. Tak vystrelila jeho smerom. Netrafila ho. Len sneh tesne pred ním, ktorý ho poriadne poprášil. Asi sa s niečím takým nikdy nestretol, lebo sa rýchlo otočil a zaliezol do lesa tak rýchlo, ako z neho vyšiel. Posledné kojoty ušli tiež.

„Asi by som sa mala naučiť poriadne mieriť,“ povedala nahlas, ale s výsledkom bola aj tak maximálne spokojná.

„Nezaškodilo by,“ odpovedal jej Remy už v lepšej nálade.

Keď bola Darja blízko, Remy sa za ňou rozbehol. Nia sa vrátila do domu, priložila do ohňa a sadla si na posteľ. Cítila sa vyčerpane, všetko ju bolelo, no keď Darj            a vkročila do domu a za sebou a za Remym zavrela závoru dverí, tak si vydýchla. Boli spolu a to bolo podstatné. Bolesti, ktoré dovtedy kvôli strachu o priateľku vnímala okrajovo, sa výraznejšie ozvali. Tak si ľahla, aby telo upokojila ako zvyčajne.

Z postele Darju privítala: „Kde si, preboha, bola? Myslela som si, že je už po tebe!“

„Však na rybách,“ odpovedala jej zachránená a začala sa uprostred izby vyzliekať z premočeného a hlavne ľadového šatstva. Sily ju v tej chvíli opustili. Klesla na kolená, ruky sa jej príšerne roztriasli, vôbec ju neposlúchali.

„Si sa kúpala?“ opýtala sa Nia, ktorá nechápala, prečo je taká mokrá.

„Také niečo,“ zamrmlala Darja, nevládala ani rozprávať.

Nia zavelila: „Remy, pomôžeš jej, prosím,“ lebo sama nemohla vstať.

Remy k nej pristúpil a pomohol s kabátom, topánkami, pulóvrom a potom ho Nia poslala postaviť vodu na čaj. Popri tom sa držala za brucho a akosi čudne často fučala. Dokonca aj Darja si to všimla. No nevládala reagovať, bojovala s oblečením. Keď sa zobliekla a len tak v spodnej bielizni a suchej deke sa vyhrievala pri ohni, pričom načúvala hrôzostrašnému zavýjaniu kojotov, ktoré sa vrátili pred dom. Už jej bolo o niečo lepšie, ale stále bola v šoku. Do ohňa pravidelne prihadzovala polená a uvažovala, či im drevo vystačí až do rána. Tie kojoty určite tak ľahko neodídu. Možno by mala vyjsť von a strieľať po nich. Vyhnať ich. Ale asi by to bolo zase nachvíľu. Škoda nábojov.

Aj Nii naháňali strach, lebo bola bledá ako smrť a nervózne sa začala po izbe prechádzať. Brucho ju príšerne bolelo, aj kríže, až sa jej zle dýchalo. Postojačky to bolo o niečo lepšie. Myslela si, že je to z rozčúlenia. Snažila sa upokojiť. Nabrala Darji čaj a podala jej ho.

„Pi. Toto ti pomôže,“ povedala uzimenej dievčine. Ďalší záchvat bolesti prebehol jej telom, až musela zalapať po dychu, aby nahlas nezastenala. Zdalo sa jej, že je to stále častejšie.

Darja sa ospravedlňovala: „Mrzí ma, že som nič nepriniesla. Ryby, čo som nalovila, im zjavne nestačili.“

„Nevadí, do zajtra prežijeme a potom možno bude niečo v pasciach,“ odpovedala žena v bolestiach, ktorú teraz jedlo vôbec netrápilo, skôr chcela vedieť, či rodí a či nerodí.

„Podala by si mi alkohol? Stihli ma zopárkrát uhryznúť, dúfam, že nie sú besné,“ rozhovorila sa Darja, ktorá sa začínala cítiť lepšie a vnímať situáciu.

Ošetrila si rany a nechala voľne zaschnúť a popri tom pozorovala Niu, ktorá si medzitým znovu ľahla. Nepozdávala sa jej.

„Čo ti je?“

„Nič,“ zaklamala jej Nia.

„Nie, vážne, čo ti je? Máš bolesti?“

„Trochu, ale to prejde. Asi sú to poslíčkovia, tak ako už zopár dní. Idem spať, ono sa to hádam upokojí. Ak ti bude niečo treba, Remy sa už postará. Keby si bola hladná, tak trochu zajaca nám zostalo z večere. Daj si,“ povedala a ľahla si na bok tak, aby na ňu Darja nevidela.

Tá sa na ňu súcitne pozrela. Asi jej to spustil strach o ňu. Dúfala, že je to naozaj len planý poplach a bolesti odoznejú.

„Oddýchni si. Ja už nič nepotrebujem, nie som teraz hladná. Len sa trochu ešte zohrejem, dopijem čaj a idem spať aj ja.“

No ohriať sa jej dlho nedarilo. Krv sa jej do končatín akosi nechcela vrátiť. Vlasy, ktoré mala mokré od potu, ako utekala, už dávno uschli. No nohy, ktoré dostali najviac zabrať, sa zo zimy nevedeli spamätať. Bála sa, aby zase nemala omrzliny, ale celý čas bola v pohybe. Krv v nich musela prúdiť a aspoň trochu ich ohrievať. Snažila sa ich zohriať aspoň intenzívnym šúchaním. Trochu to pomáhalo.

Hoci sa Darja snažila byť čo najtichšie, aby nerušila tých dvoch, nepomohlo to. Nia sa neustále na posteli prevracala. Uvažovala, ako by jej pomohla od bolestí, ale nemala poruke nič, čo by mohlo zastaviť hroziaci predčasný pôrod.

Keď videla, že Niin stav sa nezlepšuje, práve naopak, tak sa postavila, obliekla sa a rozhodla sa Niu skontrolovať. Už stenala od bolesti takmer stále.

„Môžem?“ povedala, keď si ku nej prisadla. „Kde ťa to bolí?“

Nia mala na čele kropaje potu. Súhlasila. Ukázala na chrbát a brucho, ktoré bolo v tej chvíli úplne napäté.

„Ešte sa to môže zastaviť,“ skúšala ju upokojiť. „Trochu pokrč nohy, zavri oči, predstavuj si niečo pekné a pravidelne dýchaj.“

Nejaký čas pri nej Darja sedela, rozprávala jej príbehy, čo zažila, hlavne tie pekné, samozrejme, snažila sa odviesť pozornosť od bolesti, ale vôbec to nepomáhalo. Kontrakcie prichádzali stále častejšie, trvali dlhšiu dobu a vyzerali až príliš skutočne. Už pôsobili hrozivejšie ako kojoty pred domom.

Znepokojená Nia, ktorá pochopila, že sa to už nedá zastaviť, povedala: „Malo sa narodiť až o tri týždne. Aké má... šance, že... prežije?“

„Veľké, tri týždne to je nič,“ povedala jej občasná babica. Ale pre seba si nechala radšej to, že v dnešných časoch je ťažké odhadnúť obdobie počatia a teda aj rátať týždne. Pokojne to mohlo byť aj päť a to by už mohol byť problém. Ak nebude mať dobre vyvinuté pľúca, Niine dieťatko neprežije. A za to mohla ona, ktorá ju na smrť vystrašila šialeným nápadom prejsť cez rieku. Uvedomovala si chybu, ale už sa to nedalo vziať späť. Prečo je to tak, že pri chybe jedného občas za to trpí viac niekto iný? Je to dosť nefér, ako veľa vecí na tomto svete.

Pôrod bol tu a mala by pri ňom pomáhať najlepšie, ako vedela. Z tej zodpovednosti sa jej urobilo zle. Ak malé neprežije... dokáže s tým žiť? Myslela si, že je to od hladu, tak prišla k hrncu a zjedla kus mäsa. Jej brucho to síce privítalo, no v hlave pocítila malý závrat, ktorý občas mávala posledné dni. Trochu viac potravín by sa jej asi zišlo, ale kde ich vziať?

Keď sa trochu jedlom posilnila, povedala: „No nič sa nedá robiť, Nia. Budem sa musieť pozrieť zdola. Pre istotu, aby sme vedeli, ako na tom si.“

Najskôr musela pozháňať sviečky, potom ich zažať, aby bolo v miestnosti viac svetla, aby zistila, že dieťatko je už naozaj na ceste. Hlavičku ešte nebolo vidieť, ale krčok maternice bol už trochu otvorený. Bol čas pripraviť všetko na pôrod. Ale ak chcela ohriať vodu, musela ísť von do snehu medzi kojoty. Neostávalo jej nič iné, len nabiť pušku, vystreliť rovno z dverí a nabrať sneh do dvoch vedier. Trvalo to len chvíľočku, ale tá predstava, že na ňu odniekiaľ skočia, jej naháňala husiu kožu. No pre Niu to urobila.

Remy sa zobudil na streľbu, Darja mu vysvetlila, prečo sa strieľalo. Tak sa upokojil a znovu zaspal. Nia dala na Darjinu radu a začala sa prechádzať po izbe. Povedala si, že ak má porodiť dnes, tak nemusia predsa trpieť ani ona a ani jej dieťa dlhšie, ako bolo potrebné. Zvyčajne mávali ženy lepší pôrod, keď celý čas neležali. Teda aspoň podľa jej skúseností. Príťažlivosť zeme robí svoje. Vyčerpaná rodička potom nezvláda záverečné tlačenie. Takže rýchly pôrod je zvyčajne aj lepší pôrod.

Darji už nebola zima, starostlivosť o rodičku spôsobila, že úplne zabudla na seba, na únavu, na hrôzu, ktorú prežila, a sústredila sa len na to, čo bolo pred ňou, teda pôrod, ktorý chcela zvládnuť. Takže pôrodné cesty pravidelne kontrolovala a Nii pomáhala aspoň masážami chrbta. Nad ránom už bolo konečne vidieť hlavičku.

„Prišiel tvoj čas,“ povedala Nii a usmiala sa na ňu. „Zvládneme to. Teraz ma budeš na slovo počúvať, dobre?“

A hoci pôvodne to v pláne nemala, nakoniec pri pôrode asistoval Remy, ktorý sa na krik rodičky zobudil. Nosil teplú vodu, sterilizoval nožík, ktorým Darja odrezala pupočnú šnúru. Spoločne priviedli na svet drobné, ale krásne zdravé životaschopné dievčatko, ktoré vôbec nemalo problémy s dýchaním a Darji sa veľmi uľavilo. Vyzeralo byť k svetu.

Trvalo pár hodín, kým zase všetci postupne zaspali. Darja však spala najdlhšie. Zobudila sa až v popoludňajších hodinách na mrnčanie novorodenca. Jej telo sa po tom všetkom, čo v posledných hodinách prežilo, potrebovalo sa zregenerovať. Usmiala sa od radosti, keď uvidela Niu, ako dojčí dcérku. Bola na seba taká hrdá, lebo po pôrode jej ho prvý raz ona priložila, a teraz to sama zvládala ukážkovo, akoby aj nie, však je to tá najprirodzenejšia vec na svete. Nia vyzerala šťastne.

Darja bola hrdá na seba. Aj na to, čo Nia dokázala. Aj na Remyho, ktorý im pri tom pomáhal. A hoci v ten deň sa prihnala taká snehová fujavica, že celý čas bola v dome tma na sviečku, bolo to ukážkové počasie, kedy ešte aj tie kojoty radšej utekajú do svojich skrýš, no idylku v dome to vôbec nepokazilo. Lebo ako sa hovorí, skvostom neba je Slnko, skvostom domu je dieťa a tu, v tomto novučičkom, ešte stále živicou voňajúcom, sa jedno vytúžené narodilo.