Dnešok je ten deň! 21. kapitola - Deň kedy sa všetko zmenilo

„Zajtra budú tri dni do Vianoc. Čo by ste povedali na to, keby sme si aspoň ozdobili stromček?“ povedala zasnene Nia pri dojčení svojej dcérky večer pred spaním.

Darja na ňu nechápavo pozrela. Ona na také niečo ani len nepomyslela. Všímala si obrovskú zmenu, ktorá sa od pôrodu s Niou stala. Tešila sa zo života. Prešlo šesť týždňov, čo porodila dcéru, obom sa darilo, mamina vyzerala šťastná a maličká krásne priberala. Radosť bola sa na ne pozerať.

Darja z nich bola občas poriadne namäkko, nie bezdôvodne. Bola to aj jej robota, že sa im darilo, celý čas sa o ne poriadne starala, a právom cítila hrdosť. Hovorila si, nech je aspoň jedna z nich šťastná. Darja naďalej robila všetky mužské práce okolo domácnosti a aj niektoré ženské, lebo Nia neustále dojčila a niekto to musel urobiť, ak chceli prežiť. Nehľadela na svoju únavu a svoje vlastné problémy. Remy jej občas s niečím pomohol, učil sa, ale je to ešte dieťa. Darja mu úlohy zverovala len také, na aké dozrel. Okrem toho sa po večeroch pustila aj do jeho výuky, učila ho písmenká z Harryho knihy pre kutilov, ktorú už poznala naspamäť, a pred Vianocami sa konečne dostali k slabikovaniu. Bol to šikovný chlapec, zaslúžil si aj on kus nevšednej radosti a popri tom aj vedomostí. Celkom ho to bavilo.

Remyho oči sa po Niiných slovách rozžiarili takou radosťou, akú v nich dávno nebolo vidieť. Darja už vedela, že im neodolá.

„Áno, áno, urobme to! To bude super!“ tešil sa. A hoci mu Vianoce pripomenuli jeho vlastnú úplne zničenú rodinu, aj tak chcel, aby prišli.

„Len musíme vymyslieť, čím ho ozdobíme,“ zamyslela sa nahlas Nia, ktorá sa potom rozhovorila nad možnosťami. Veľmi plynule prešla ku zvykom, ktoré mali v rodine, kým žila jej mama, ako bolo spoločné zdobenie stromčeka, zázvorové koláčiky, na ktoré sa tešili decká celý rok, lebo gazdiná na ne šetrila a zháňala suroviny takisto dlhú dobu. Samozrejme, že pod stromčekom ozdobeným zvyčajne nezničiteľnými plastovými guľami, v bohatších rodinách aj sklenenými, a ako inak, všade bez elektrického osvetlenia, si našiel každý z domácnosti nejaký darček. Buď to boli veci vlastnoručne vyrobené, alebo niečo, čo zamenili, našli, možno aj komusi ukradli. Mnohé rodiny na tieto zvyky zabudli, ale mnohé ich ako jedni z posledných starostlivo zachovávali, lebo ich to dobíjalo silou na celý rok. Bol to taký kus normálnosti v demoralizovanom svete. Bol to kus nevšednosti v každodennej rutine. Niečo, čo potrebovali. Také bývali Vianoce v týchto časoch. Chudobné. Ale hlavne, že boli a nielen deti sa z nich tešili.

Darja si pomyslela, že stromček zabezpečí, aby tým dvom urobila radosť, hoci to, čo opisovala Nia, vlastne ani nepoznala. Vianoce jej boli cudzie. Stretla sa s nimi len párkrát, vždy keď niekde slúžila a jediné, čo si pamätala, bolo, že v ten večer dostali sluhovia trochu viac jedla a páni na nich boli o poznanie milší. Darčeky si na druhý deň dali navzájom len poniektorí. O zázvorových koláčikoch mohla iba snívať, no vedela, ako voňajú. Sakramentsky lákavo. Ich prenikavá vôňa sa ťahala aj mimo gazdinej dom.

Ráno vstala pred svitaním, zobrala pílku a do pár minút priniesla maličký smrek, aby im v dome nezavadzal. Až tam zistila, že ho nemá do čoho vložiť. Chýbal stojan. Vynašla sa. Zavesila ho na trám pomocou povrazu. Nebol to celkom jej vlastný nápad, už to v nejakej domácnosti videla a celkom sa jej to páčilo.

Šťastie bolo, že nikto sa pri tom nezobudil a Darja sa tešila, že sa jej podarilo vystrojiť pekné prekvapenie. Nepotrebovala vidieť, ako obyvatelia domu na to zareagujú, nepotrebovala ani ich objatia a vďaku, radšej si išla plniť svoje povinnosti. Bol to normálny deň a jej starosť nasýtiť ich sa nezmenila. Bol to deň ako každý iný. Deň, počas ktorého sa v práci nezastaví až do večera. Vo dverách ako odchádzala na lov, si uvedomila, že celá miestnosť vonia po práve rozmrazenom ihličí. Spokojne vyšla von a vopred sa tešila z radosti, ktorú im touto pre ňu drobnosťou spravila.

Bolo to krásne ráno, jemná hmla pri zemi, jasná obloha presvitajúca nad ňou, opatrné štebotanie práve prebudených vtákov niekde medzi nebom a zamrznutým zemským povrchom. V také dni sa okolo obeda zvyklo úplne vyčasiť a človek mal možnosť vidieť doďaleka. Boli to vzácne dni medzi desiatkami tmavých pochnúrnych.

Darja si povedala, že ak niečo uloví a stihne pekné počasie, určite vyjde trochu na skalu nad nimi, aby sa len tak pokochala výhľadom. Tam hore, na kopci si pomaličky uvedomovala, ako začína mať toto miesto rada. Už jej nebolo cudzie, mala ho celkom pekne prejdené. Mnohé časti aj viackrát. Hlavne blízke okolie Harryho vysnívanej osady. Nikdy sa sama neodvážila na dlhšiu trasu ako bolo treba na hodinový pochod, aj to len vďaka snežniciam, ktoré si opravila.

Od rieky sa obzrela na horu. Nebolo ju ešte celkom dobre vidieť. Povedala si, že to nevadí, možno tam pôjde aj tak a bude sa pozerať na biele jemne sa vzdúvajúce more inverzie a trochu sa vyhrievať na zubatom zimnom slniečku. Boli to jej chvíle. Kedy snívala, kedy rozjímala o živote, kedy si kládla otázky, na ktoré nevedela sama odpovedať, ale budúcnosť na ne spozná odpovede.

Vďaka týmto výstupom získala nadhľad nad okolím. Pozorovala prírodu a pri dobrej viditeľnosti vždy objavila niečo nové alebo pristihla nejaké zviera, ktoré sa po kraji potulovalo po svojich cestičkách. Takto napríklad vedela o skupine vysokej zveri za riekou. Pred pár dňami na ne nastavila pascu, ktorú chodila každý deň kontrolovať. No zatiaľ bez úspechu.

To bol jej cieľ aj v ten deň. Na ostatné pasce v prípade ďalšieho neúspechu sa chcela pozrieť až cestou naspäť, stále dúfala, že sa jej podarí väčší úlovok. V dobrej nálade sa dostala k rieke, tentoraz bez problémov ju suchou nohou prešla, ľad vyzeral tak hrubo, že by nemal problém uniesť aj stádo koní. Potom sa vybrala po svojich stopách na tri miesta, kde boli pasce. Keď zistila, že dve sú napriek čerstvým stopám vysokej nedotknuté, nálada jej klesla. Boli tam, návnada zo sena, ktoré tentoraz nezapadlo snehom, ich zaujala, ale pre niečo si dávali pozor a zjedli len kúsok. K samotnému mechanizmu sa nepriblížili.

Ani inovať na stromoch a kríkoch, ktorá ich krášlila, jej nedokázala vrátiť náladu. V bruchu sa ozvali známe bolesti. Prenikali aj do podbrušia. Bola poriadne hladná. Odišla ráno bez toho, aby niečo zjedla. S malou dušičkou sa priblížila k poslednej pasci. Hneď ako ju uvidela, veľmi sa potešila. V pasci bol omnoho väčší úlovok, ako čakala, krásna, ale stále živá samica wapiti. Metala sa viac, keď lovkyňu zacítila, ako sa k nej blížila, ručala od strachu a bolesti.

´Zlatko, takto len zvolávaš nepriateľov na obed,´ pomyslela si lovkyňa, ktorá k nej prišla a bez dlhého váhania ju jedným pohybom pripravila o život.

„Prepáč mi,“ ospravedlnila sa jej. „Pomôžeš mi nakŕmiť niekoľko hladných krkov.“

Celý čas ako zomierala, ju držala v náručí. Keď vybrala dlhý lovecký nôž, krv začala stekať po jej trupe do snehu, tam ho topila a vpíjala sa do neho. Darja medzitým horúčkovito uvažovala, ako ju dostane domov. Podľa jej odhadov vážila určite viac ako 500 libier. Nemala šancu takú váhu odtiahnuť celú. Taká bola bezradná, ako nikdy. Hrozne ľutovala, že je tam sama. Ak by s ňou šiel Remy, boli by vedeli zobrať o čosi viac. Mäso z tejto krásky by ich zasýtilo aj na niekoľko týždňov. Mohla by za ten čas robiť aj niečo iné, nielen sa naháňať po okolí. Vedela, že ďalší potenciálni hodovníci nebudú ďaleko, takže zobrať časť a vrátiť sa po zvyšok nemalo zmysel. Určite by ho stihli skonzumovať skôr, ako by sa vrátila.

Tak začala odrezávať časti, ktoré až tak nepotrebovala – prvá išla hlava, všetky nohy od kolenných kĺbov, chvost, potom črevá. Darja začínala byť nervózna, pretože vôňa čerstvej krvi sa už príliš dlho šírila do vzduchu a každú chvíľu tam mohol byť iný predátor ako človek.

Keď vyrezávala srdce a pľúca, niečo začula, nejaké prasknutie. Potom ďalšie, niečo sa blížilo. Prestala pracovať a zatajila dych. ´Je to zviera? Aké? Snažila sa zistiť.´ V tej jemnej hmle, ktorá jej dovoľovala ako-tak vidieť len asi na 30 yardov, sa začalo niečo ukazovať. Darja pomaličky, aby nespôsobila príliš veľký hluk, natiahla spúšť na puške. Do očí jej nepríjemne svietili v hmle rozptýlené slnečné lúče, ktoré sa odrážali aj od okolitého snehu, takže jasne nevidela. To niečo sa zastavilo, ale neušlo.

„Zmizni!“ varovne zasyčala. Mohlo to byť čokoľvek, od druha zabitého zvieraťa až po vlka.

Darja si priložila pušku k plecu, zamierila a čakala. Bola odhodlaná strieľať. No zrazu sa jej niečo zazdalo, akoby počula slabé zaerdžanie koňa a nie nejaký typický zvukový prejav vlka či kojota.

´Asi mám od hladu halucinácie,´ pomyslela si. ´Fakt už nie som normálna.´

To niečo sa stále blížilo. Srdce jej začalo prudko biť. Snažila sa upokojiť dych. Čakala, kým príde bližšie, aby videla dobre a strieľala rovno do srdca.

„Rozvahu, dievča!“ zašepkala.

Potom však akoby počula plač dieťaťa a takmer zároveň čudo, na ktoré Darja mierila, ľudským hlasom prehovorilo.

„Mohla by si zložiť tú pušku, nie som zviera ani zlodej,“ povedal človek.

Darja bola v panike, ak nerátala Remyho, muža nevidela už niekoľko týždňov, neprišiel jej o nič menej nebezpečný ako vlk. V hlave sa jej preháňalo, kde sa tu vzal, čo tu robí? Má ho zastreliť? Každopádne nemala najmenšiu chuť zložiť zbraň.

„Čo tu chceš!“ oborila sa na neho. „Toto je naše územie!“ prehovorila ako členka početnej komunity, aby mu nahnala strach.

Odpoveďou jej bol povedomý smiech a muž s rukami za hlavou, ktorý uvoľnene, ba až priateľsky kráčal k nej. Stále mu nevidela do tváre. Na hlave mal obrovskú kapucňu a tá ju sčasti tienila. Podľa zasrienenej brady naozaj nemohla tušiť, kto je oproti nej.

Postavila sa aj s nabitou puškou a čakala, čo bude, prst stále na spúšti. Až potom jej to došlo. Spoznala ho možno podľa kroku, možno podľa pohybu ruky, keď si dával dole kapucňu. Konečne si bola istá, pred ňou stál poriadne do kožušín a zimného oblečenia zamaskovaný Shane.

Prvé, čo mu povedala na „privítanie“, bolo: „Dočerta s tebou, mohla som ťa zabiť! Si normálny? Nemáš ústa, aby si sa predstavil?“

Až vtedy zložila zbraň, ale nezaistila ju. V tom šoku zabudla. Prišiel ku nej, zobral jej pušku z rúk a urobil to za ňu. Ruka sa jej triasla.

„To mi je pekné privítanie...,“ smial sa od radosti, že ju vidí.

No ona jeho pocity neopätovala. Tvárila sa nahnevane. Bohvie, odkedy ju spoznal, a nechal ju mieriť na neho, blázon. Však ho mohla zabiť! Nemala k tomu ďaleko! Čo si vôbec o sebe myslí objaviť sa pred ňou takto bez ohlásenia, v čase, keď ho už nik na svete nečaká? Hnev jej zvieral hrdlo a úplne zatlačil radosť zo stretnutia. V tej chvíli sa tešila hlavne z toho, že mäso nezostane pre vlkov a kojoty, s ktorými bojovala celý čas a vždy mali tie potvory navrch. To bola jediná myšlienka, ktorá jej išla hlavou. Jedlo je zachránené, jedlo dorazilo. Veľmi opojná myšlienka človeka, ktorý bol hladný.

Shane ju chcel objať, ale ona si v tej chvíli spomenula, že to práve kvôli nemu sa takto trápila v tejto pustatine, a, takisto aj to, že má čerstvo zakrvavené ruky, vytrhla sa mu a odstúpila o pár metrov. Nemala náladu na zbližovanie.

„Konečne si tu! Treba odniesť mäso z wapiti,“ okamžite mu dala úlohu.

Shane pochopil. Hnevá sa. Čakal to. Ale aj tak bol rád, že ju vidí. Mala pravdu, keď si myslela, že ju spozoroval omnoho skôr. Vtáky, čo nad jej úlovkom krúžili, ju prezradili. Bol zvedavý, čo tam je, tak zastavil voz a išiel sa pár desiatok yardov od ich cesty pozrieť, čo ich zaujalo. Ako správny lovec, takúto príležitosť si len tak nechcel nechať ujsť. Čakal síce nejaké zviera, ale skutočnosť ho viac potešila. Okamžite spoznal hlas ženy, ktorú miloval, a ktorá nahlas nadávala nad príliš veľkým úlovkom. Okamžite vedel, že je to ona. Malé drobné nebezpečné žieňa.

Darja si utrela ruky do snehu a vložila ich do vreciek, padlo jej to veľmi vhod, už dlhšie ju oziabali, vlastne celý čas, čo porciovala wapiti.

„Počula som koňa. Dúfam, že tu máš aj sane,“ hlas sa jej triasol. Stále nechcela uveriť, či sa jej nesníva.

„Mám, bez problémov to vezmeme,“ povedal Shane, ktorý si uvedomil, ako veľmi je na ňu hrdý. Zase prežila niečo, s čím by aj chlap mal problém. Darja bola jednoducho neuveriteľná!

Ale aj neuveriteľne nahnevaná. Síce pomohla nanosiť mäso k vozom, trochu im asistoval aj Harry, ale kvôli nejakému dlho sa hojacemu zraneniu, o ktorom ju informovali, mu nemohli veľa naložiť, takže to zvládli presne na dva a pol krát. Darja nechala posledné kusy pre Shana a hľadala si miesto na saniach.

Keď sa s nimi Shane vrátil a nevidel ju, opýtal sa Harryho, ktorý už odchádzal k k svojim saniam. „Kde zmizla?“

Rátal s tým, že bude sedieť pri ňom na kozlíku, že sa spolu ako dvaja dospelí ľudia pokojne porozprávajú. V malej karaváne boli dva vozy, prvý bol úplne naložený, ten viedol iba Shane a v druhý viedol Harry a Lea mu v tom pomáhala. Deťom vytvorili malé bezpečné miesto pod plachtou. Darja si radšej sadla dozadu druhého voza, chrbtom k ostatným, s výhľadom na cestu, po ktorej prišli, pretože sa s neznámou ženou, jej deťmi a Harrym cítila omnoho lepšie. So Shanom nemala absolútne chuť sa rozprávať, aby mu niečo zlé nepovedala. Niečo, čo by ľutovala.

„Mrzí ma to, braček, nechce byť s tebou. Nechaj ju, potrebuje sa spamätať,“ odpovedal mu strýko. Shana to zabolelo. Radosť z toho, že ju vidí, sa zmenila na rozčarovanie.

Darja si to zatiaľ v druhom voze celkom užívala. Najskôr ju zaujalo hýbajúce sa vrece, staršie z detí, asi trojročný chlapček, jej povedal, že tam sú tri šteniatka, jedno je ich, jedno Harryho a jedno Shanovo. Každé od iných rodičov, vlastne aj inej rasy. Mačku vraj mali tiež, ale jeden večer im ušla. Krásna vdova sa Darji opýtala, či nie je hladná. Dostala niekoľko slaných chlebových tyčiniek, ktoré sa síce dosť ťažko hrýzli, lebo boli zmrznuté, ale keď si ich chvíľu pod bundou zohriala, už sa dali po troche jesť.

Shane bol smutný. Celú cestu si predstavoval, aké to bude, keď ju uvidí, čakal všeličo, ale až také chladné privítanie nie. Správala sa k nemu ako k cudziemu, dosť sa ho to dotklo. Fakt nemohol prísť. Mal na to vážne dôvody. Celú cestu na lúku uvažoval, ako jej všetko, čo sa stalo, povie, ako si ju udobrí. Musí to pochopiť...

Na ročné obdobie cesta šla celkom rýchlo, za niečo viac ako hodinu prekonali rieku a dostali sa až k drevenici. Rozradostená Nia ich tam už čakala. Dva prichádzajúce vozy boli dobré znamenie, ale aj tak s malou dušičkou čakala do poslednej chvíle, kto z nich vystúpi. Keď vozy zastali a z jedného sa rozbehol ku nej Harry, rozplakala sa skôr, ako k nej dorazil.

Harry si uvedomil, že nemá brucho, a zháčil sa, no objal ju. Ona jeho. Nič si nepovedali, len sa tešili, že sú spolu. Harry sa bál opýtať, čo sa stalo s dieťaťom, Nia celá dojatá nevládala rozprávať. Mala pocit, že toto je jej najkrajší deň v živote, ktorý sa začal prekvapením od Darji a pokračoval takto. Vôbec si neuvedomila, že Harry má dosť odlišné pocity. Z jeho pohľadu to vyzeralo tak, že ich dlhé odlúčenie si zobralo veľmi krutú daň.

Shane na nich len závistlivo pozeral. Boli ako zo starej fotografie zaľúbencov. Škoda, že nebolo človeka, čo by ich odfotil, takí boli dojímaví. Ale jeho pozornosť veľmi rýchlo upútala Darja, ktorá síce scénku videla, dokonca aj ona sa z nej chvíľu tešila, ale ako vždy, dostala chuť niekam zmiznúť. Potrebovala si vyčistiť hlavu. Celú cestu sa rozprávala s kováčovými deťmi, boli zvedavé na miesto, kam idú. Harry sa jej tiež opýtal, či sú doma všetci v poriadku, to mu potvrdila. Nemala pocit, že má práve ona právo mu oznamovať narodenie potomka. Nech sa prekvapí. Harry viac nenaliehal, jej odpoveď ho upokojila a venoval sa vedeniu koní. Predsalen v snehových závejoch sa im nešlo najlepšie.

„Kam ideš?“ zakričala na ňu Nia, keď videla, že ide smerom na horu.

Darja len ukázala rukou na kopec. Nia presne vedela, kde má obľúbené miesto. Bola z jej správania zaskočená, ale nechala ju. Asi Darja vedela, čo a hlavne prečo to robí.

„Dávaj si pozor,“ zakričala jej.

Shane nevedel, čo si má o tom myslieť, či má za ňou ísť, čo sa od neho čaká. Ale keďže sa ani neobzrela, tak ju nechal. Bolo treba vypriahnuť kone, zavrieť do ohrady, dať im seno, nosiť veci do jedného aj druhého domu. Nie všetko sa muselo urobiť v ten deň, ale minimálne potraviny sa museli dostať do bezpečia. Čakalo ich ešte náročné popoludnie, večer a možno aj noc.

Nia chytila Harryho za ruku a povedala mu: „Poď, musím ťa s niekým zoznámiť.“

Priviedla Harryho do domu. V posteli blízko ohňa sedel Remy a vedľa neho spalo nemluvňa.

„Ahoj,“ pošepky, no veselo ho pozdravil chlapec. „Bol by som prišiel, ale Nia mi kázala strážiť.“ Prstom ukázal na bábätko.

„Ďakujem,“ povedal so šťastným úsmevom Harry, ktorý práve pochopil, že všetko dobre dopadlo, a pohrabal sa mu rukou vo vlasoch, „ďakujem, Remy, že si ju poslúchol a že si sa tu o všetkých postaral, máš to u mňa.“ Chlapec priam narástol do radosti. Objal svojho nevlastného otca, ktorého pozornosť však viac zaujal novorodenec.

Pošepky povedal: „Je to chlapec?“

„Nie, dievčatko, dala som jej meno Dorota. Znamená to Boží dar.“ V hlave jej blysla myšlienka, či nie je sklamaný. Síce hovorieval, že chce dcéru, ale čo ak to len bola taká pretvárka? Preto pozorne sledovala jeho reakciu. No tvár mu horela radosťou, žiadne rozčarovanie sa v nej neukázalo. Vydýchla si. Všetko bolo v poriadku. Všetko bolo zrazu dokonalé.

On však len zopakoval: „Dorota. Nádherné meno. Koľko má?

„Šesť týždňov,“ odpovedal za Niu Remy. „Narodila sa trochu skôr. Pomáhal som pri pôrode a vôbec som neodpadol,“ pochválil sa.

Nia sa zasmiala. „To ja som k tomu mala bližšie ako ty,“ súhlasila s ním. „Vieš, láska, čo som ja dostala rád od neho hneď po pôrode? A ani si nevieš predstaviť, koľko otázok sa ma pýtal. Mal z toho hádam väčšiu radosť ako ja.“

Potom prišli do domu aj Leine deti, zoznámili sa s Remym. Lea zase s ich mamou. Chvíľu posedeli a potom sa už všetci, čo len trochu pomôcť mohli, naozaj pustili do vykladania vozov. Nia okamžite začala variť pre toľkých ľudí, Lea sa snažila rozdúchať oheň v jej novom dome a nemyslieť na to, že tam s nimi mal byť aj jej muž. Ben to zhora videl, aká je rada, že je niekde, kde jej nič nehrozí. Ani ich deťom. Konečne v bezpečí.

Keď sa o nejakú hodinu Darja vrátila, pomáhala im s vykladaním. So všetkými sa bavila normálne, ale Shana ďalej ignorovala, prinajlepšom mu odpovedala len jednoslovne a vždy so zachmúrenou tvárou. Jasne mu dávala najavo, že ju hnev na neho vôbec neprešiel. Nemohla za to, v jej vnútri sa odohrávala búrka protichodných pocitov, ktorá musela prehrmieť.