23.kapitola - Nedopovedané

Shane sa až tak nevyspal. Počas noci pravidelne prikladal na oheň, aby udržal tepotu v stane, aby Darja neprechladla a bola ochotná tam spať aj ďalšiu noc. Popri tom sa na ňu s láskou pozeral. Sledoval, ako ju po tom, čo priložil ďalší kus dreva na takmer vyhasnutý oheň, svetlo viac osvecovalo a pripomínalo mu, prečo to robí. Bola tu s ním a on cítil pokoj, zadosťučinenie, radosť, šťastie. Všetko to prežíval napriek tomu, že väčšinu času jej do tváre nevidel, pretože spala otočená chrbtom k ohňu. Mala radšej, keď bol jej chrbát v teple. No aj tak sa tešil, že sú konečne spolu, hoci nevedel dokedy. Jej správanie si vysvetľoval tak, že chce stále odísť. No ale aj tak ho to ku nej lákalo.

Chcel byť s ňou, nielen vedľa nej. Celý predchádzajúci deň myslel na neznámeho, za ktorým chcela ísť. Prekliaty prízrak, ktorý ho mátal vo dne v noci, kým s Darjou nebol. Nadránom mu už bolo úplne jedno, čo chce Darja, on cítil potrebu byť pri nej, tak sa pritúlil. Ťažko povedať, či o tom ona vedela, ale aspoň sa neodtiahla.

Ráno sa zobudila ako prvá na kňučanie šteňaťa. Otvorila oči a chvíľu nechápala, kde je. V stane nespala už celú večnosť. Bolo tam zaujímavé svetlo, časť pri strešnom otvore nad ohňom bola svetlejšia ako steny. Mesiacmi primrznutý sneh sa tam pôsobením teplého dymu roztopil. Potom zacítila váhu niečej ruky na sebe. Odľahlo jej, keď uvidela Shana. Takže sa jej nezdalo, že prišli. Nebol to len krásny sen, ale realita. Z úst sa jej vydral povzdych úľavy. Potom si vybavila celý predchádzajúci deň. Hanbila sa za svoje správanie, aj za to, že s ním skončila v posteli. Prečo to urobila? Prečo nerobila drahoty? Čo si to o nej kvôli tomu pomyslel? Chytila sa za hlavu. Nespoznávala sa. Zase.

Rocky sa dožadoval pozornosti. Asi mu aj bolo treba ísť von. Shane spal. Darja ho nechcela budiť. Cítila jeho dych na svojej tvári, oči mala zavreté. Pripadala sa pri ňom dokonale bezmocná. Vydaná mu napospas. Preto sa to stalo. Lebo po tom túžila...a hrozne dlho. Chcela, aby sa jej dotýkal, potrebovala cítiť jeho blízkosť tým najintímnejším spôsobom. Chcela, ale aj nechcela sa mu odovzdať. Nie jej tvrdohlavá hlava, ale jej telo to tak cítilo. Hlava sa stále hnevala. Kvôli tomu, že tu tak dlho zostala, aj kvôli všetkému ostatnému.

Potom si uvedomila chlad, tak sa opatrne od neho oslobodila a tentoraz ona priložila na oheň. Pri tom hlavou sama nad sebou krútila, ako mohla spať tak tuho až do rána. Potom si sadla vedľa a len tak na neho pozerala. Nespočetnekrát si ho predstavovala, no realita bola krajšia. Rocky nahlas zaskučal. Darja si ho privinula, aby sa utíšil, on jej získanú pozornosť odmenil oblizovaním.

Shane otvoril oči. Uvidel ju a usmial sa. Taký krásny pohľad nečakal. Darja s rozpustenými vlasmi a živým darčekom v náručí.

„Dobré ráno,“ povedala milšie, ako chcela. Mohlo za to to šteňa, ktoré jej od radosti, že má človečiu pozornosť, olizovalo ruku. Ťažké bolo pri ňom tváriť sa nahnevane.

„Dobré ráno aj vám,“ odpovedal jej.

„Potrebuje ísť von,“ vysvetlila nervozitu mláďaťa. Preto sa obliekla a pustila šteňa pred týpí. Išla ho skontrolovať, aby neušlo. Ani to nemalo v pláne, urobilo, čo malo, trochu sa vybehalo v stopách ľudí, lebo inde bolo preň príliš veľa snehu, a rozradostene sa k nej vrátilo. Shane medzitým vstal, hodil na seba oblečenie, obul topánky, vyšiel za nimi a chcel Darju objať. No ona uskočila s nepatrným úsmevom na perách. Už to nebol čistý hnev, bola v tom určitá dávka ženskej koketnosti alebo nadriadenosti, ktorá jej dávala moc nad ním. Rád sa tej hre prispôsobil.

„Poďme na tie pasce. Je toho veľa, čo ti musím ukázať,“ oznámila mu. Neprotestoval. Jednak sa na tom večer dohodli a jednak aspoň mohli byť spolu. Poriadne sa naobliekali, zavrela šteňa do týpí a vyrazili. Jemne snežilo. Prvá išla Darja za ňou Shane, zhovárali sa, ale iba o takých bežných veciach. Shane bol zvedavý na príchod zimy, ako sa im darilo prežívať, koľko si Darja myslí, že je vlkov a kojotov v okolí, vyzeralo to, že sú premnožení. Sľúbil jej, že s tým niečo urobí.

„Pôjdeme spolu,“ dôrazne mu povedala. „Ony chodia vo svorkách, aj nás musí byť viac.“ Nechcela, aby išiel sám. Zdalo sa jej to príliš riskantné. Okrem toho, ona už veľa o nich vedela, keďže mala tú česť sa s nimi stretávať. Dokonca niektorým jedincom dala mená.

„Dobre, pôjdeme spolu,“ zopakoval a usmial sa. Podozrivo.

´Pochopil to tak, že ho chcem chrániť? Čo ak má pocit, že sa mu natískam?´ V tom momente trochu oľutovala svoje slová, ale aj tak nebola schopná nechať ho v tom samého.

„Pozri, chodia tu ako na hotové,“ ukázala na pascu, ktorej úlovok skončil v iných žalúdkoch ako ľudských.

„Ako často ich premiestňuješ?“ pýtal sa Shane, ktorý si uvedomil, že sú rozložené na úplne iných miestach, ako keď odchádzali. Darja pochopila, že to nemyslel zle, nechcel ju kritizovať, len bol zvedavý, či by táto taktika nepomohla.

„Často,“ vzdychla si. „No nepomáha to, nachádzam len to, čo nestihnú nájsť.“

Shane ju pochválil: „Dobre robíš. Aj podľa stôp vidím, že ich tu asi nie je najmenej. Takže neostáva nič iné len znížiť ich stavy.“

Dcéru lovca, ktorá si určité veci pamätala ešte od neho Shanova pochvala potešila. Nerozprávali sa ako muž a žena, ale ako dvaja rovnocenní partneri, a to sa Darji rátalo. Konečne v nej nevidel iba nejakú chuderu, ktorú treba opatrovať, ochraňovať, poprípade zachraňovať, ale niekoho, kto sa vie o seba aj iných postarať.

Konverzácia medzi nimi úplne neviazla ani potom. Našli spoločné témy, ale stále bolo cítiť, že medzi nimi visí veľa nedopovedaného. Obaja si dávali veľký pozor na slová aj smerovanie ich rozhovoru. Postupne prešli všetky blízke pasce, pričom sa im podarilo objaviť jediného zajaca. Ostatné pasce buď presunuli, alebo aspoň napravili.

Z úlovku mali malú radosť, aspoň nešli naspäť úplne naprázdno. Tentoraz bol prvý Shane a Darja šla v jeho šľapajach. On sa schválne snažil robiť o dosť menšie kroky, aby sa ona nemusela namáhať. Videla to a v duchu aj ocenila. Na jednom mieste schádzali prudší svah, Shane zrazu zastal, lebo si chcel vysypať sneh z topánky, ktorý mu vošiel dovnútra. Zamyslená Darja si to nevšimla, narazila do neho a obaja padali. Shane nechcel, aby sa udrela o neho, tak ich stočil tak, že padli na bok do snehu, a začali sa šmýkať. Keď začali naberať na rýchlosti, Shane sa duchaprítomne zachytil vetvy jedného stromu, rukou si pritiahol Darju, aby nešla nižšie, a ubrzdil to za oboch.

Keď zastavili, taks Darja sa ocitla úplne v jeho objatí. Zdala sa mu nejaká bledá. Bola preľaknutá.

„To nič. Neboj sa. Už je dobre,“ chlácholil ju, keď sa posadil.

Darja ostala nad ním ležať, no dala sa na chrbát a zavrela oči. Bola rada, že to skončilo. Chvíľku mala naozaj strach. Zabolelo ju na niektorých miestach, ale bolesť postupne odchádzala.

„Prepáč,“ zašepkala, keď otvorila oči. „Nechcela som. Moja chyba. Nad niečím som sa zamyslela.“

Shane sa pousmial a povedal: „To muselo byť niečo veľmi vážne. Ale nie, ty prepáč, mal som to ubrzdiť skôr.“ Nevedel odolať pohľadu do jej krásnych veľkých hlbokých očí. Ona mu to opätovala.

Nastalo ticho. Pre Shana dosť trápne, čakal, že aspoň krátkym ďakujem ocení, ako to nakoniec zvládol, no ona mlčala, akoby nad niečím uvažovala, až kým nakoniec nepovedala: „Na budúce by sme mohli radšej zobrať sánky.“ A ospravedlňujúco sa usmiala. Bola rada, že nič vážnejšie sa nestalo.

Shanovi ocenil jej prvý pokus o žart, odkedy sa vrátili. Bol to ďalší maličký krok dopredu. Preto s ňou súhlasil: „Super nápad, minule mi to s nimi celkom išlo.“ A v krátkosti jej porozprával o sánkovačke pri záchrane Bena.

Darja ležala v snehu, pozerala Shanovi do tváre, snehové vločky jej trochu kazili výhľad na jeho črty, ktorých sa nevedela nabažiť. Zdalo sa jej, že sa trochu zmenili. Minimálne oči mu zvážneli a pribudli pri ich vonkajších kútikoch vrásky. Počúvala ho len na pol ucha, keďže vedela, ako to s nebohým Benom napokon dopadlo. Viac ju zaujal výraz jeho tváre a hlas. Taká bola rada, že ho vidí a je s ním, že sa jej chcelo plakať. Zdalo sa jej, že je to ten najkrajší sen, že prišli. Sen, v ktorý už vôbec nedúfala. V jej živote sa ľudia k nej zvyčajne nevracali. Pre ňu to bol zázrak, že bol späť.

Keď Shane skončil, povedal to, čo mal pocit, že pre úplné vyčistenie atmosféry medzi nimi musí povedať: „Prepáč, že som neprišiel načas. Naozaj som chcel. Nedalo sa.“

Darja pokrčila plecami. „A ty prepáč, že som sa včera tak hrozne správala. To, že si nechodil, som brala ako zradu. Teraz, keď už viem, ako to bolo, sa na to inak pozerám. Dobre si urobil. Nemohol si tam Harryho nechať. Bola to správna vec. Vyčítal by si si, keby si ho tam nechal a jemu by sa niečo stalo. No čo už, my sme to tu nejak prežili. Nebolo to ľahké, ale prežili. Asi to tak malo byť,“ skonštatovala.

Shane si tiež ľahol do snehu, vločky mu padali rovno do tváre, ktorú mal však jemne natočenú k nej. Z vločiek sa stávali kvapky. Nebol si istý, či Darja neplače. Zdalo sa mu, že mu ešte niečo nepovedala, že niečo dusí v sebe. Ale myslel si, že sú to city k tomu neznámemu.

Vedel, že sa to musí opýtať, ale príšerne ťažko sa mu to dralo z úst.

„Darja?“

„Hm?“

Váhal. Hovoril si, že niekedy je najlepšie inému človeku nedať výber z dvoch možností, pričom iba jedna je tá, ktorú on pokladá sa správnu. Partnerka by sa nikdy nemala pýtať záletného manžela, ktorého si chce udržať, otázku: Chceš odísť? Lebo on povie áno. Partner by nikdy nemal položiť nevernej partnerke počas hádky otázku: Je lepší ako ja? Lebo sa dozvie nahnevanú odpoveď, ktorá pravdepodobne bude znamenať definitívny koniec ich vzťahu. Všetko to však môžu byť tie najväčšie chybné kroky ich životov. Skutky, otázky, odpovede. Treba si to všetko dobre premyslieť, lebo nič z toho sa nedá vrátiť späť. Toto Shane počul od múdrych ľudí. Nebolo to z jeho hlavy. No cítil, že aj tak sa jej to musí opýtať, lebo ak chce ísť, skôr či neskôr ona s tým sama začne. Bolo to hop alebo trop.

Pohladil Darju rukavicou po kapucni, cez ktorú to ledva cítila a povedal: „Ak chceš stále odísť, ak si si to nerozmyslela, môžem ťa odprevadiť, ako som sľúbil. Len mi to povedz do očí a už sa na mňa nehnevaj. Urobím všetko, aby si bola šťastná.“

Darja zvážnela, stisla pery, pokrútila nosom a nevedomky prevrátila oči do nebies, akoby povedal niečo úplne hlúpe. Potom prižmúrila oči a skúmavo sa na neho pozrela. Uvažovala, prečo sa jej to pýta. Čo ak sa jej chce zbaviť? Nerozumela mu. Posiela ju preč? Už k nej nič necíti? Alebo chce, aby mu definitívne povedala, že chce ostať? Ani to nemohla. Utrela si vodu z tváre. Posadila sa a tvárila sa, že jeho slová prepočula.

„Mali by sme ísť, Nia nás už bude čakať s raňajkami.“

„Dobre, pôjdeme, len mi, prosím, odpovedz. Chceš ísť? Áno, nie, chcem počuť jasnú odpoveď,“ povedal Shane nervózne. Absolútne si neuvedomoval, že to vyznelo tak, že sa jej chce zbaviť. Keby sa jej opýtal pred Leiným pôrodom, ani sekundu by neváhala. Ale teraz... Teraz nemohla. Jednoducho nemohla. A nielen kvôli počasiu.

„Ty chceš, aby som odišla?“

„Samozrejme, že nie. Ja len... chcem, aby si vedela, že som ochotný ísť s tebou kam len budeš chcieť.“

´Bože, prečo to tak hovorí, keby som mu tak rozumela,´ pomyslela si.

„Mal by si to ťažké sám na ceste naspäť,“ napokon sa priškrteným hlasom vyhovorila. „Vydržím do jari.“ Cítila, ako sa jej hrnú slzy do očí. Už to nevedela udržať. Svoj boj so ženskou dotklivosťou a hormónmi prehrávala. O nestálosti jeho citov si už dlho myslela svoje a toto nútenie do odchodu ju o tom iba ubezpečovalo.

Po slove jar sa však Shanovi rozjasnila tvár, chcel ju objať a pobozkať, no ona sa z toho zase dostala. Jeho signály pre ňu boli úplne nezrozumiteľné, jednu chvíľu ju chce preč a druhú sa teší, že dlhšie zostane. Čo to, dofrasa, je? Vytáčalo ju to. Zase mala hroznú chuť byť úplne sama.

„Prestaň! To, že tu zostávam, neznamená, že si môžeš robiť so mnou, čo chceš! Ja nie som tvoja zábavka!“ nahnevane povedala, šikovne sa postavila a pokračovala v pochode.

Zamyslený Shane ju nasledoval zase nevediac, čo urobil zle. No informácia, že majú pred sebou niekoľko mesiacov, mu dala nádej. A, ktohovie, čo všetko sa za ten čas môže stať a ona si to rozmyslí.