Dnešok je ten deň! 24. kapitola - Prekvapenie

Rodina sa chystala večerať. Pri stole sedel starší manželský pár s ich dospelým synom a nevestou v stredných rokoch, ktorí síce bývajú v dome neďaleko, ale kvôli sviatku prišli do rodičovského domu manžela, priniesli nejaké jedlo a darčeky. Stôl už bol prestretý, na ňom malá symbolická vianočne vyzdobená vetvička jedličky, v miestnosti horelo viacej sviečok kvôli atmosfére. Za stôl si sadala už aj po celý deň zaneprázdnená gazdiná, ktorá sa tešila, že navarila pre svojich najbližších. Všetko voňalo úžasne a vyzeralo lákavo. Večera sa mohla začať.

Najskôr sa všetci pochytali za ruky. Mužská hlava rodiny od dojatia roztraseným hlasom predniesla krátku modlitbu, pri ktorej poďakovala za dary na stole a za to, že sa zase aj v tomto roku pri ňom všetci stretli. Pán Kevin mal už vyše šesťdesiat rokov, vianočné prekvapenia, zázraky dávno nečakal, zázrakom bolo, že ešte žil. Väčšina jeho rovesníkov také šťastie nemala a on si to uvedomoval. Svet sa zmenil, ak starší ľudia neumreli na stále existujúcu rakovinu, infarkty, strelné či bodné zranenia, ľudskú závisť a zlobu, tak ich mohli dostihnúť bežné choroby ako vysoký krvný tlak či cukrovka.

Jeho syn Ray mal zdravie po ňom, ale nevesta bývala chorľavá. Možno aj preto deti nemali. No syn ju miloval a nevymenil by ju za žiadnu inú. Vždy hovoril, že by jej to nemohol urobiť. Starý pán bol z toho nešťastný, lebo sa pomaličky blížil jeho čas a ich rod, tak ako rody mnohých, išiel zaniknúť. Nijako to už na sebe nedával vedieť, pretože si uvedomoval, že sú tí dvaja šťastní a majú sa doteraz radi. Možno v tom bola ich sila, držali spolu v dobrom aj zlom, rodičom pomáhali a on im nemal preto čo vyčítať. Starý pán nemal všetko, čo chcel, ale žil, pracoval a stále mal krásnu rodinu.

„Takže, drahá, deti, nech nám tento nápoj prinesie úžitok a hlavne veľa zdravia, lebo to je to najdôležitejšie. Na zdravie!“ povedal ako prípitok a ako prvý si odpil z ovocného vína vlastnej výroby.

„Na zdravie!“ odpovedala svorne rodina. Odpili si a začali jesť. Popri dobrotách, ktoré si cez rok dopriali len výnimočne, konverzácia vôbec neviazla. Tak trochu sumarizovali rok, tak trochu hovorili o blízkej, ale aj vzdialenejšej budúcnosti, napríklad na ktoré pole čo na jar zasejú. Všetci pritom dúfali, že sa toho momentu dožijú. Zimy bývali dlhé, kruté a nevypočítateľné.

Vtom zaznel zlostný brechot psov, ktorý si spočiatku oslavujúci nevšímali. No gazda ho po chvíli zachytil, takže nebol na rozdiel od ostatných prekvapený, keď zaznelo zabúchanie na dvere. Bolo to mimoriadne podozrivé, aby niekto k nim išiel o takej hodine a navyše počas Vianoc. Aj ľudia, ktorí ich neslávili, rešpektovali tých, čo to naďalej robili. Nechali ich na pokoji. Zmenilo sa toho veľa, ale vianočná noc stále zostávala najpokojnejšia v roku.

Preto vstal, zobral pušku a do dverí zakričal: „Kto ste a čo tu chcete?!“

„Tvoj synovec, Adam,“ zaznela odpoveď.

Hlavu rodiny akoby uštiplo sto sršňov, taká zlosť do neho vošla. Povedal potichu synovi: „Ber pušku aj ty, to nemôže byť Adam. Ten je už dávno mŕtvy.“

Do dverí zakričal: „Zmizni, odkiaľ si prišiel! My neotvoríme! Hľadaj si iných hlupákov!“

V tom momente už mal pušku odistenú, stál trochu bokom, tak ako jeho syn, ak by sa ten človek, ľudia vonku pustili do streľby a nejaká guľka by masívne drevené dvere prerazila. Ženy sa skryli do inej miestnosti. Boli už tak zvyknuté, vedeli, čo majú robiť. Nebezpečenstvo, či už od prírody, ale hlavne od ľudí, neustále viselo nad nimi ako Damoklov meč. Šancu na prežitie mal len ten, čo mal vysokú dávku obozretnosti a prirodzenej nedôvery.

„Strýko Kevin, naozaj som to ja. Pusti ma dnu, prosím,“ zaznelo.

To už bolo podozrivé, že tí vonku poznajú meno majiteľa domu, aj jeho nezvestného synovca, preto pomaly otvoril dvere s puškou namierenou do ich otvoru. Tam, vonku, stáli muž a žena s dieťaťom v náručí, svetlo z príbytku ich postupne ožiarilo, takže už im bolo vidieť do tváre a zároveň zvýraznilo husté vločky, ktoré na nich padali. Vietor niekoľko z nich okamžite privial dovnútra.

Nevyzerali nebezpečne, no strýko Kevin sa na nich aj tak oboril: „Dokáž to!“

Pred ním stál zle vyzerajúci zarastený chlap vo veku jeho syna. Absolútne sa mu na Adama nepodobal.

Ten povedal: „Tak dobre. Keď som bol malý, ešte pred pliagou, na narodeniny si mi doniesol poníka. Mal som tuším šesť rokov. Mama ti za to vynadala, či ma chceš zabiť. No ja som ťa za to hrozne miloval. Nazval som ho Tátoš.“

Srdce majiteľa domu sa začalo roztápať. Také niečo mohol vedieť iba jeho synovec. Ibaže by... mu to niekto povedal.

„To nestačí. Ešte niečo,“ zahundral už o niečo pokojnejšie.

„Keby som si tak vedel teraz na niečo spomenúť. Na toto som sa nepripravil. Kde sú už tie časy! Zabudol som na ne ako na minuloročný sneh. No dobre, už mám, ale je to taká hlúposť. Moja mama, teda tvoja sestra, si ťa vždy na jar doberala za to, že neješ čerešne. Kvôli červíkom. Vraj si sa ako dieťa bál, že ťa zvnútra zožerú zaživa.“

To Kevina dojalo. Taká krásna spomienka na sestru, s ktorou sa síce často takto prekárali, ale mali sa radi. Ako dávno tu už nie je. Zomrela hneď pri prvej vlne pliagy a zanechala takmer dospelého syna na výchovu jeho otca a strýka. Starali sa o neho, ako vedeli, brat umrel pár rokov na to, z Adama sa stal šikovný a pracovitý muž, oženil sa a potom prišlo to nešťastie...

            Adam uvidel zmenu výrazu v tvári svojho strýka, tak dodal: „Chcel by som ti niekoho ukázať, Filip, poď sem, nehanbi sa. Tento človek mi bol ako otec. Poď sa zoznámiť!“

            A spoza chrbtov sa vynorila postava chlapca na prahu puberty, ktorého viac ako nejaký starý ujo zaujal bohato prestretý stôl vo vnútri. Strýkovi sa podlomili nohy, zaistil pušku, postavil ju na jej miesto pri dverách a otvoril náruč.

„Poď dnu, chlapče, nech ťa lepšie vidím,“ povedal so slzami v očiach Adamovi. „Fakt si to ty? A toto je tvoj najstarší! Tak sa teším, že sa ti ho podarilo nájsť.“ Potom sa obrátil k Filipovi: „Ty si ale vyrástol! Vôbec by som ťa nespoznal.“ A zase naspäť k jeho otcovi: „Bože, čo s tebou ten svet urobil? Kde si sa flákal? Vraciaš sa ku nám nadobro?“ zahrnul ho otázkami. „Hana, vylezte von, máme vzácnych hostí, tých najvzácnejších!“ zakričal od radosti na ženu.

Odrazu nevedel, čo má skôr robiť. Doniesol dve ďalšie stoličky k stolu, vyrobil z drevených debničiek tým, že ich naskladal, ďalšiu pre Filipa. Spolu so ženou nanosil na stôl taniere, ďalšie jedlo. Pre strýka Kevina sa práve stal vianočný zázrak. Pri stole mal veľkú rodinu, dokonca aj deti! Aké krásne Vianoce to zrazu boli! Koľko pozitívneho vzruchu bolo pri večeri. Keď deti uložili, ženy sa tiež odobrali spať. Ostali len strýko Kevin, jeho syn Ray a znovuobjavený synovec.

Adam im trochu opísal svoj život za posledné roky, no záver príliš nerozpitvával. Len povedal: „Lucy mala veľmi žiarlivého milenca, ušla od neho, potrebovali by sme sa niekde do jari ukryť pred ním, a keď som tak uvažoval, tak som si spomenul na teba... Nemysli si, snažili sme sa zohnať niečo iné, ale je nás príliš veľa, darmo mám pracovité ruky, veľa toho zjeme. Ak nám aj dali jedlo a ubytovanie na jednu noc, tak bolo dobre. Zvyčajne nás poslali preč. Navyše, Lucy čaká so mnou dieťa a neznáša to najlepšie. Strýko Kevin, veľmi ťa prosím, možno nám postačí pár dní, kým nenájdem niečo do jari. Aj to by nám veľmi pomohlo. Potom už máme kam ísť.“

Strýko Kevin sa zamyslel. Hocikoho iného by vyhodil. No svoju vlastnú krv nemohol.

„Čo na to hovoríš?“ opýtal sa strýko Raya. „Zvládneme ich do jari nakŕmiť?“

„Možno bude treba nejaké veci popredať. Keď sa trochu uskromníme, určite áno.“

            Otec ho objal okolo pliec. „Dobre, tak tu teda zostaňte. Nejako sa tu potlačíme. Chlapská pomoc sa mi zíde, aj Rayovi a tá tvoja Lucy môže pomáhať tete. No a deti... aspoň tu bude veselo. Taký som rád, že si našiel cestu domov. Tvoj otec s mamou by sa určite tešili, že ste sa s Filipkom nakoniec našli. Mám radosť, že si nezostal sám. Ste krásna rodinka!“ rozplýval sa strýko.

            Adam po dlhom čase pocítil v duši pokoj pri slove doma. Nemyslel si, že do týchto končín, na ktoré mal dobré, ale aj zlé spomienky, sa ešte raz vráti. Majetok, ktorý by ho sem ťahal, tu nemal. Naopak, roky sa mu zdalo, že ho k tomuto miestu už nič neviaže. Ale ako išli so saňami a on spoznával každý kopec, potom každý dom, tak sa mu vrátila nostalgia za tým, čo bolo. No bola tu žena, ktorú sem priviedol a ktorá znamenala jeho budúcnosť, a tú chcel dostať do bezpečia.

            „Ďakujem. Ešte ju len začíname budovať. Stella nie je moja. No verím, že tentoraz to vyjde a že pre nich nájdem miesto, kde sa o nich nebudem strachovať.“

            „Aj tak som rád, že si si na nás spomenul. Myslel som si, že ma už v živote nič neprekvapí, ale nikdy nehovor nikdy. Nejako to už zvládneme. Však, Ray, sme predsa rodina!“

            Ray poznamenal: „Áno, otec. A rodina je najviac. Bratranec môj, neuveríš, ale normálne si mi prišiel vhod. Pred pár dňami mi sneh poškodil strechu na dome, otcovi som to radšej ani nehovoril. Aspoň mi ju pomôžeš opraviť, do jari to nevydrží. Napadne ešte viac snehu a môže sa nám rozpadnúť dom.“

            „Strecha? V pohode, s tým už mám nejaké skúsenosti. Niečo som vám priniesol. Nemyslite si, že som prišiel úplne naprázdno.“ Ukázal im celkom veľké vrecko plné niečoho. „Mám ešte jednu otázku, koňa navyše viete prezimovať? Ak nie, tak ho predáme a na jar si za toto vrecko soli budem musieť kúpiť ďalšieho. Ak áno, väčšinu vrecka vám môžem darovať.“

            Mužom sa oči rozžiarili. Soľ bola vzácnosť. Dalo sa za ňu všeličo vymeniť.

            Ray odpovedal za oboch: „Sme farmári. Veľa toho nemáme, ale jeden kôň tu už nejak prežije. Prinajhoršom by sme mohli zabiť býčka, otec. Čo na to povieš?“

            „Myslíš toho malého, čo neprosperuje? Hej, asi sa to tak skončí. Adam, neboj sa, kôň do jari prežije a vy tiež.“

            Adam objal bratranca aj strýka, prekvapil ho nečakane príjemný pocit, že je medzi svojimi, vítaný a aspoň načas v bezpečí. Takmer ako doma...