Dnešok je ten deň! 25. kapitola - Takto to ďalej nejde

„Darja, mohla by si byť k nemu milšia,“ týmito slovami sa Nia snažila trochu ovplyvniť správanie svojej priateľky, keď ráno pred posledným dňom roka umývala a prebaľovala svoju dcéru.

Mrzela ju jedna situácia z večera, kvôli ktorej nevedela zaspať. Na obyčajnú Shanovu poznámku Darja reagovala aj na ňu neprimerane podráždene. Všimli si to všetci. Za lavicu z masívneho dreva spadla ceruzka, ktorou učila Remyho písať. Bez toho, aby niekoho iného požiadala o pomoc, začala ťahať ťažkú lavicu za sebou a trochu od steny a zastenala od bolesti. Potom sa zohla za ceruzkou. Niečo ju evidentne zabolelo, lebo sa chytila za chrbát a oprela o lavicu.

Shane, ktorý na niekoľkokrát nosil drevo na nočné podkurovanie, práve prichádzal do domu s plnou náručou, uvidel to a dohováral jej: „Už nemusíš robiť ťažké veci, keď sme tu. Stačí povedať a ja by som to odsunul.“

Zložil drevo ku kozubu bez toho, aby ho pekne uložil, a ponáhľal sa ku nej. Rukou naznačil, aby sa uhla a bez problémov zasunul lavicu, akoby to bola len stolička.

V tvári celá červená Darja namiesto poďakovania podráždene povedala: „Staraj sa o seba!“

Ten sa bránil: „Prepáč, chcel som len pomôcť.“

Ona na to: „Láskavo si ma prestaň všímať a pomáhaj niekomu inému! Roboty je tu ako na kostole!“ Potom podala ceruzku Remymu a odišla z domu na vzduch so slovami, že sa ide pozrieť k Lei, či niečo nepotrebuje.

Zarazený Shane si sadol k Remymu na lavicu a nazrel do textu, ktorý s Darjou písali. Boli to klasické krátke vety. Také, aké sa kedysi učil v prvej triede aj on.

„Dobrá práca,“ pochválil ho. „Zajtra budete pokračovať.“ Chlapec sa potešil, upratal rozložené veci a začal sa bez odvrávania chystať na spánok. Bolo mu ľúto, že hodina sa tak rýchlo skončila.

Shane zostal chvíľu sedieť ticho za stolom s hlavou dopoly zvesenou a potom sa Nii opýtal: „Nevieš, prečo je taká? Čo som jej, dofrasa, urobil? Ja sa v nej vôbec nevyznám.“

Shane sa Nii prvýkrát posťažoval na Darju. Odkedy prišli, bola pri ňom hrozne nervózna, náladová, jednoducho, ešte horšia ako po chorobe. No k iným bola ako anjel. Iba k nemu sa tak zle správala a to ho štvalo najviac.

„Mám jedno podozrenie, len si to musím preveriť. Dám ti vedieť, dobre?“

Shane však pokračoval: „Ďakujem, si zlatá. Fakt ma to štve. Ospravedlnil som sa jej za to, že tu musela zostať. Ponúkol som jej možnosť odchodu. Snažím sa ku nej správať milo, ale je to čoraz horšie. Ty si žena, Nia, povedz mi, čo mám urobiť? Ty jej rozumieš?“

Nia sa zasmiala: „Ako keby vy chlapi ste boli na jedno kopyto. Na jedného platí jedno, na druhé iné. Presne tak je to aj so ženami. Darja je dobré dievča, určite to nerobí náročky. Vidím to na nej, že ju to hneď aj mrzí.“

S nádejou na ňu pozrel. „Myslíš?“

„Som si istá, aj ráno. Niečo si jej povedal, ona odpapuľovala a takmer vzápätí sa pýtala, kto chce ešte pridať a strčila pred teba misu ako prvému. Za ten čas, čo sme boli samy, sme dobre vychádzali. Trochu viac som ju spoznala. Niečo sa s ňou deje a ja to zistím, neboj sa!“ potľapkala ho po ramene.

„Ďakujem. Tak ja teda idem k Lei. Tiež jej drevo nanosím,“ povedal Shane v nádeji, že tam ešte bude Darja, ale už nebola. V ten večer sa už do hlavného domu, ako začali nazývať najskôr zo srandy, neskôr zo zvyku, Harryho dom, nevrátila. Shane ju našiel spať v stane alebo aspoň tak sa tvárila.

XXX

Ráno sa Darja prebudila skôr ako Shane a vykĺzla zo stanu ako myška. Sammy ju nasledoval. Spoločne odišli do hlavného domu, aby pomohli s raňajkami pre päť osôb. Shane, Darja a obyvatelia prvého domu zvykli jesť spoločne. Lea s deťmi sama, lebo pre ne robievala iné jedlá, ale občas prišli na večeru do hlavného domu a trávili spoločné chvíle.

Nia jej chcela pomáhať, ale malá mala svoju chvíľku, bolo ju treba poriadne umyť a prebaliť. Občas sa od dieťaťa pozrela smerom na Darju a uvažovala, čo má povedať. Myslela na Shana, ktorý vyzeral z Darjinho správania nešťastný. Sama videla, ako sa mu Darja vyhýba. Do stanu chodila iba spať, inak pomáhala vo všetkom, bola všade, len nie tam, kde bol práve on. A ak sa aj náhodou ocitli, napríklad pri jedle, v jednej miestnosti, tak bola badateľná nervozita u obidvoch. Nia si nevedela predstaviť, ako môžu spolu existovať pod jednou strechou. Teda plachtou. Niečo, nejaká stena medzi nimi zavadzala a ona sa rozhodla zistiť, čo ňou je.

„Však mu nič zlé nerobím,“ bránila sa prekvapená Darja. „V podstate mu ani nenadávam, nerobím mu veci naschvál, len... len neviem... Ja... Prepáč, neviem ani nájsť správne slová. Asi chcem, aby ma len nechal na pokoji, aby si ma nevšímal.“

Zabolelo ju, že sa chce Nia o jej vzťahu rozprávať. Asi to muselo byť už dosť zlé, keď sa za neho prihovára. Sama mala výčitky svedomia za to, aká je. Pravda však bola, že si nikdy nepripadala zraniteľnejšia. Od rána do noci sa jej chcelo plakať. Kvôli somarinám. Neznášala sa za to.

„Ale chlapec si to nezaslúži. Robí všetko, čo ti len vidí na očiach,“ bránila ho Nia, keď si dávala malú Dorotku k plecu, aby si odgrgla. Popritom sa hojdala.

„Aj ja robím všetko, čo treba!“

„Ja viem, moja, a veľmi ťa za to obdivujem. Len... chcela by som, aby si aj ty bola šťastná.“

Darja prestala miešať kašu. Svojím spôsobom bola najšťastnejšia za posledných, ktohovie koľko rokov. Mala kde bývať, čo jesť, bola s ľuďmi, ktorých mala rada, v krásnom prostredí bez strachu o zajtrajšok. Ale aj tak sa oň bála.

„Neviem, o čom hovoríš. Je mi dobre. Len som... unavená, a, ... vieš, nechajme to tak. Nechce sa mi na túto tému rozprávať. Budem sa snažiť byť k nemu lepšia, sľubujem,“ povedala a s plnou vervou sa znova pustila do miešania kaše, ktorá začala prihárať.

Nia bola nejaký čas ticho, natierala pokožku Dorotky liečivou masťou vlastnej výroby a zatiaľ váhala, či ide položiť jednu otázku, ktorá je dlhšie vŕtala hlavou a ako na ňu Darja zareaguje. Nebola si istá odpoveďou, ale aj tak ju položila: „Už si mu to povedala?“

Bol to neistý výstrel. Už niekoľko týždňov po pôrode si začala všímať nejaké veci. Napríklad, s akou láskou sa o jej malú Darja stará, obdivne, pritom trochu smutne, možno až závistlivo pozerá, keď ju dojčí, a ako začne niečo jesť a potom prestane a ide radšej na vzduch.

Darja ostala ako obarená. Tušila správne, o čom Nia hovorí? Odkiaľ to mohla vedieť? Tvárila sa, že nerozumie. „Čo myslíš?“

Nia sa usmiala. Mala tušenie, že trafila klinec po hlavičke. „No predsa to,“ ukázala jej na brucho. „Mal by to vedieť.“

Darja sa zatvárila prekvapene, myslela si, že príznaky dokonale ukryla. Ak jej bolo zle, tak niekam odišla, aby si to Nia ani nevšimla. Brucho ešte veľké nemala, akurát len prsia jej trochu narástli, ale keďže kvôli nedostatku jedla celkovo pochudla, nebolo to nič do očí bijúce, a, okrem toho, pod hrubým zimným oblečením to vidieť ani nemohla.

„Ako si na to prišla?“

Nia sa snažila uložiť prebalenú malú do postele, aby mohla ísť pomáhať s raňajkami, chystať na stôl a tak. Chlapi sa mali čochvíľa vrátiť.

„Som žena. Niečo vytuším, niečo si domyslím a niečo som už sama zažila.“

Darja pokývala hlavou smutná, že jej tajomstvo je prezradené. Malá sa rozplakala.

„Nechaj tak, buď s ňou. Všetko urobím. Kaša už bude hotová.“

„Mal by to vedieť. Je otec.“

Darja pre seba pokrútila hlavou, odstavila ovsenú kašu osladenú medom, odniesla ju na stôl, prešla k zásuvke, ktorú používali ako príborník, vybrala nerezové príbory, a keď ukladala na stôl, s roztraseným hlasom sa priznala so svojím trápením: „Prosím, nehovor mu to. Nemá to zmysel. Nepatrím medzi tie šťastné, čo vedia dieťa aj donosiť.“

A bolo to vonku. Jej hrozné tajomstvo. Tajomstvo, ktoré plodilo strach, čo každým dňom narastal. Znova sa jej chcelo plakať. To tajomstvo, čo ju zožieralo za živa už pár rokov. Čo ju nútilo neznášať vlastné telo. Nechcela byť tehotná, lebo vedela, ako to dopadne. Čo by z toho Shane mal, keby vedel, že je v tom? Nič dobrého. Možno by ju za to potom nenávidel. Prinajlepšom ľutoval. Možno by ju odkopol, ako tí predtým.

Nia zalapala po dychu. Len chvíľu sa tešila z tehotenstva svojej kamarátky, akoby bolo jej vlastné. Preto nechápala, prečo sa správa k otcovi jej dieťaťa takto chladno. Už na to prišla. Odháňa ho, lebo ho chce chrániť, a presne pre to mu to ani nechce povedať.

Podišla k nej s malou v náručí, objala ju a povedala: „Darja, zlatíčko, nemôžeš sa na to takto negatívne pozerať. Každé tehotenstvo je iné, ženské telo sa takisto môže nachádzať v inej forme. Nemusí to dopadnúť zle.“

Darja zniesla objatie, ale blízkosť bábätka, jeho vôňa, krásne zvedavé očká ju rozrušili ešte viac, preto povedala: „Nie, prepáč, dokončíš to?  Ja... ja sa fakt nemôžem... Nechcem o tom hovoriť. Príliš... príliš to bolí,“ povedala.

Vo chvíli, keď si chcela dať kabát a vyjsť von, rozbrechalo sa Harryho šteňa, malý Sammy len krútil od radosti chvostíkom. Prišli chlapi, pohladkali a pochválili ho za stráženie a potom vyložili na pracovný stolík pekné úlovky, robotu pre ženy.

Darja si odchod rozmyslela. Bolo treba im dať jesť, potom naporciovať mäso, zbaviť sa nepotrebných vnútorností. To všetko musela robiť práve ona, lebo Nia sa venovala malej, ktorá nechcela byť ani na sekundu bez nej. Každým dňom bola dlhšie hore a práve v tej chvíli sa jej vôbec nechcelo spať. Po raňajkách išiel Shane bez toho, aby ho Darja prosila, pomáhať. Zase. Musela si hrýzť do jazyka, aby ho zase niekam neposlala. Ale sľúbila, že sa bude snažiť, tak sa snažila.

Harry sa chystal posilniť ohradu, kde boli štyri kone a Ryško, ktorý bol rád, že sa po čase zvítal s mamou. Nechcel, aby o niektorého prišli. Možno toľko koní nebudú potrebovať, ale mohol by jedného z nich vymeniť za dve kravy, možno zopár oviec, kôz. Kone sú majetok, musí si ich chrániť. Navyše, mal ich naozaj rád a nechcel, aby sa im niečo stalo. Pri ich ohrade ráno našiel vlčie stopy, no, našťastie, sa ju ešte prekonať neodvážili.

„Deti, tak rád vás vidím, ako pekne spolupracujete,“ povedal trochu položartom, keď sa už chystal z chalupy. Chcel vniesť kus dobrej nálady medzi nich. Bol chlap a sám videl, že to nie je dobré. Obaja sa trápili.

„Ďakujeme, sme už nejaký ten tím,“ odpovedal za Darju Shane.

„Tak, tak, len pokračujte, ale trochu konverzácie pri práci by vám neuškodilo.“

Darja mala na to hneď výhovorku: „Nia chce uspať malú, nechceme rušiť.“

Harry sa obzrel za ženou a dcérou a znova zostal dojatý. Roky túžil po niečom takom a konečne sa mu to splnilo. A práve vďaka tomuto dievčaťu, ktoré kedysi zachránil. Nechcel ani len pomyslieť, aké by to bolo, keby sa jej obrátil vtedy chrbtom. Kam by smeroval teraz jeho život. To mu pripomenulo, že sa jej ešte za tie dve nepoďakoval. Patrilo by sa.

Preto povedal: „Nechcel som vyrývať, práve naopak, Darja. Dobre, že sme tu všetci. Teda takmer všetci. Už dávnejšie som ti chcel niečo povedať. Tak po prvé, že ti budem do mojej smrti za ne vďačný.“ Ukázal s hrdosťou na Niu s malou. „Som rád, že si tu zostala a pomohla im. Chcel by som sa ti za to nejak poďakovať, ale zatiaľ veľmi nemám čím. Tak ti dám z môjho podielu na jaskyni. Čo takto 10 %? Zaslúžiš si ich. Chcem, aby si sa cítila ako jedna z nás, aby si sa tu cítila doma.“

Tehotnej Darji už dlhšie bolo zo smradu čerstvých vnútorností zle od žalúdka, ale premáhala sa. No nečakaná až pre ňu šokujúco príliš štedrá Harryho ponuka, ktorá prišla po dohováraní Nie, spôsobila ešte väčšiu nervozitu. Bolo toho na ňu a jej precitlivené nervy príliš veľa. Ako slabú zámienku schmatla misu s odpadom, do ktorej o chvíľu mali pribudnúť ďalšie kusy, stihla ešte povedať Harrymu, že odmenu nechce, že kvôli tomu to nerobila, a vybehla z domu.

Všetci zostali z jej reakcie ako obarení. Jedine Nia ju už chápala.