Dnešok je ten deň! 27. kapitola - Sľuby

Vonku nebolo až také zložité nájsť Darju, hoci sa snažila stratiť z dohľadu. Harry Shanovi ukázal rukou smer a potom stačilo ísť po čerstvých stopách. Cestou uvažoval nad tým, ako sa mu v tú jedinú noc, kedy sa zblížili, zdali jej prsia pevnejšie a väčšie. Myslel si, že si ich len inak zapamätal. Takisto si spomenul na to, ako ju boleli, keď sa ich dotkol, ako ho prosila, aby bol opatrný, ako si potom poplakala. Vtedy to nechápal. Bol z toho vykoľajený. Konečne dôvod pochopil. A bolo toho omnoho viac, čo si odrazu uvedomil.

Často mala z ničoho nič chuť plakať, respektíve sa jej tak zvláštne zaleskli oči, a vôbec to nebolo len v jednoznačne smutných situáciách. Ale aj pri takých obyčajných. Smiala sa málo. Skôr bola zadumaná, utiahnutá do seba. Niekedy si uprostred svojich úvah vzdychla a preľaknuto sa obzrela, či si to niekto všimol. Z pamäte vyhrabal aj spomienku na deň, keď boli kontrolovať pasce, spadli a chvíľu sa šmýkali z kopca. Darja bola vtedy bledá ako stena, keď ju zachytil. Vyľakala sa nepriamoúmerne nebezpečenstvu. Podstatne viac, ako by bol niekto čakal. Bolo to zvláštne, lebo naozaj o nič dramatické nešlo.

Ďalej si uvedomil, že si dáva veľký pozor, aby ju nevidel vyzlečenú. Takisto, niekedy tak smutne pozerala na malú Dorotku, hoci na to nebol žiaden dôvod. Aj k Remymu sa správala inak ako pred ich odchodom, tak viac materinsky. Plus tá chuť do jedla, raz ju mala obrovskú, inokedy sa jedla poriadne ani nedotkla. Veru, keby bol o trochu pozornejší, mohol si to všimnúť. Tých znamení bolo viac ako dosť.

Darja si ho nevšimla okamžite. Sedela s hlavou sklonenou na kmeňoch stromov. No hneď ako ho zbadala, trochu spanikárila. Nechtiac sa pozrela na miesto, ktoré pred chvíľou nohou snehom prikryla. Shane si všimol jej pohľad a na základe dvoch drobných zle zakrytých škvŕn a toho, čo sa dozvedel od Nie, pochopil, čo sa tam asi skrýva. No nekomentoval to, len jej podal vetrovku. Mal čo robiť, aby sa nepousmial, lebo si uvedomil, že Nia sa nemýli. No vedel, že to nebude ľahký rozhovor, tak mu úsmev zmrzol na perách skôr, ako sa na nich objavil.

Začal opatrne: „Musí ti byť zima, nechceš ísť radšej dnu?“ Tušil, čo bude nasledovať. Odmietnutie. Robila to celé dni. Ale nejak bolo treba rozprúdiť debatu.

Darja najskôr neodpovedala, ani sa nepoďakovala. Tvárila sa neprístupne, no vetrovku si zobrala a natiahla na seba. Skrehnuté ruky si strčila do rukávov a potom pod pazuchy, keď si znova sadla. Bola nahnevaná na to, že ju zase zachraňuje. Zhlboka si vzdychla.

Už dlhšie jej bolo zima, ale stále nemala pocit, že by sa mala vrátiť dovnútra, hoci sa jej trochu uľavilo. Aspoň nepokoj ju čiastočne prešiel. Uvažovala nad radami, čo dostala. Mýlila sa. Uvedomila si, že je nakoniec celkom príjemné podeliť sa o svoj strach s niekým, kto tomu trochu rozumie, kto ju vie pochopiť. Bola v treťom mesiaci, o svojom stave vedela takmer dva. To boli dva mesiace, kedy bola na svoje trápenie sama. A zrazu tu bol niekto, kto ju podporil. Až tak neľutovala, že sa to stalo.

Lenže vo chvíli, ako došiel Shane, znova sa vnútorne roztriasla, nebolo to iba od zimy. Napriek tomu, čo sľúbila Nii, sa ho znova pokúsila odohnať: „Načo si prišiel?! Nemusíš pokračovať v porciovaní mäsa. O chvíľu som dnu. Dorobím to. Určite máš na robote niečo dôležitejšie.“

Je fakt, že ho odmietla o čosi slušnejšie, ako mala v poslednom čase vo zvyku a použila pri tom niekoľkokrát viac slov ako obvykle. No chcela sa ho zbaviť. Potrebovala byť sama. Takmer celý život bola na všetko sama. Sama medzi ľuďmi, ktorí si takmer nikdy nezaslúžili jej dôveru. Samotu nebrala ako niečo nepríjemné, naopak, iba takto vedela nájsť svoju rovnováhu, vyrovnať sa s vecami a potom fungovať. ´Už by si to, predsa, dávno mohol chápať,´ hnevala sa.

Na Darjino sklamanie Shane odpratal holou rukou sneh z guľatiny a sadol si vedľa nej, nevediac ako pokračovať.

Nakoniec nie celkom nahlas povedal: „Nemusíš byť na to sama.“

Ticho, ktoré nastalo, trvalo dosť dlho a vôbec nebolo dokonalé, nejaký vták zaškriekal, vietor v korunách stromov zašumel, niektoré zo šteniat zabrechalo, z Harryho domu bolo počuť detský plač a Shane si vôbec nebol istý, či jeho slová vôbec niekto počul.

Počul. A veľmi dobre, ale celkom nechápal. Mladej tehotnej žene nešťastne sediacej vedľa neho došlo až po hodnej chvíli, čo jej chcel oznámiť. Oblial ju studený pot.

Zhlboka sa nadýchla. Naozaj nečakala, že sa to tak rýchlo dozvie. S nepredstieraným rozhorčením sa ho opýtala: „Nia ti to povedala?! Ja ju asi zabijem!“

Shane sa pousmial. „To by si nespravila. Medzi nami, dal by som ruku za to, že to zle nemyslela. Ja som rád, že mi to povedala.“

„Nemala na to právo!“ vyštekla zradená, podrazom zranená kamarátka.

„Asi nemala, ale aj tak som rád,“ súhlasil. „Takto na to budeme dvaja.“

V tom momente Darja zabudla na to, že jej je stále ešte zle od žalúdka. Vyskočila na rovné nohy, zastala si rovno pred neho, ruky dala v bok a vyhlásila: „Nemáš jediný dôvod byť rád, aj tak to nedonosím!“

Shane sa tiež postavil, o čosi pomalšie ako ona, a s rozvahou jej odpovedal: „To nemôžeš vedieť.“

To ju na jeho vlastné prekvapenie nachvíľu umlčalo. V tom čase ju však stihol objať. Chvíľku bojovala o slobodu, potom sa začala upokojovať. Cítil, ako teplo jej dychu na jeho líci spomaľuje frekvenciu. Bolo to aj viditeľné. Prázdny priestor vo vzduchu pomedzi obláčiky pary naberal na objeme. No hlavu si o neho neoprela. Stále bola v kŕči. Kratučko tak zotrvali. No potom si na niečo spomenula a odtrhla sa od neho.

Zase mala slzy v očiach. Záporne zavrtela hlavou. Zhlboka sa nadýchla a vyhlásila: „Nemáš ani... tušenia! Už dvakrát som čakala a dvakrát som o to prišla, raz takto v treťom... mesiaci a raz... v piatom.“ Tú vetu ledva dopovedala, hlas jej prešiel do fistule a napokon stíchla. Plač ju premohol. Shane ju znova objal. Konečne sa nebránila. Nechala, nech si ju privinie. Bola jej zima, hrial ju a jeho prítomnosť vôbec nebola nepríjemná.

„Bolo to... hrozné. Nevieš si ani... ani predstaviť. Už... som aj pohyby... cítila,“ dokončila pomedzi vzlyky.

„To som nevedel,“ pošepol jej.

Uskočila preč od neho. Zase. S chladným zimným slnkom za jej chrbtom, ktoré zmenilo jej plavú farbu vlasov a ktoré vytváralo akúsi auru okolo jej tela, vyzerala nádherne. Takmer ako rozprávková bytosť.

Ale mimika jej tváre neveštila nič dobré.

Začala mu zlostne vyčítať: „Nepýtal si sa! Len o zakladaní vysnívanej rodiny si hovoril!“ Potom mu začala hroziť ukazovákom. „Od začiatku som ti vravela, že nie som pre teba tá pravá. Len som ti nedokázala povedať prečo. Hanbila som sa. K niečomu takému sa žena nerada priznáva. Chápeš? Asi nechápeš. To je jedno! Shane, pochop, so mnou dieťa NIKDY mať nebudeš. Nie, nechaj ma! Nepribližuj sa. Je to také hrozne ponižujúce. Ja nie som plnohodnotná žena! Na jar odídem, ty si nájdeš inú, lepšiu, podľa tvojich predstáv. Jednoducho takú, čo ti dieťa donosí...“ Bola to neuveriteľne dlhá spŕška slov, ktorá z nej vyletela tak výdatne ako horský vodopád po letnej búrke z inak suchého brala.

„Darja, prestaň! Ty si... pre mňa... tá najlepšia, naozaj. Inú nechcem. Budem ťa milovať s deťmi, či už bez nich. Pozri, máme Remyho. Nie sme úplne bezdetní.“

To nahnevanú Darju trochu upokojilo. No pre istotu sa opýtala: „Naozaj?“

„Čo naozaj?“

„Budeš ma milovať aj bez detí?“

V živote nikoho Shane nevidel tak pozorne pozerať do očí. Iba ju. Zase. Hľadela na neho, akoby od toho, čo myslí, závisel jej život. Vlastne, pre ňu aj závisel.

„Naozaj,“ povedal tak rozhodne a dôrazne, ako v tej chvíli vedel.

Uverila mu. Nechala sa znova objať. Tentoraz sa úplne uvoľnila. Oprela si o neho hlavu, zavrela oči a nechala padať slzy na jeho kabát. Mlčali. Stáli tam takmer ako nemé súsošie. On ju hladil po chrbte a postupne sa v jeho náručí upokojila.

„Mala si rada tých chlapov?“ nakoniec celú tú romantiku pokazil jedinou otázkou. O minulých vzťahoch sa veľmi nerozprávali. Shane také skutočné vlastne ani nemal. Darja poznala jeho povesť, on zase vedel, že u nej to mohlo byť úplne inak a nemýlil sa.

Utrela si slzy, negatívne zavrtela hlavou: „Fakt to chceš vedieť?“

„Nemusíš mi to povedať, ak nechceš,“ odpovedal, lebo už svoju otázku oľutoval. V očiach neskryla bolesť.

Ona si uvedomila, že ak mu neodpovie, bude to vyzerať, že ich milovala. Pravda, však, bola diametrálne odlišná. Tí muži sa stali jej nočnými morami. Z počiatočnej náklonnosti poriadna lekcia do života.

„Bola som mladá a naivná. Čakala som od nich niečo iné, ako mi nakoniec dali. Veľmi rýchlo sa ukázalo, akí sú. Vôbec nebrali ohľad na moje potreby, sny a už vôbec nie na to, že som tehotná. Jeden ma pravidelne bíjaval, aj celkovo bol hrozne hrubý, mal ma za nič a dával mi to jasne najavo. V súkromí a aj medzi ľuďmi. A pre druhého som bola hlavne lacná pracovná sila. Až keď som „o to“, ako svoje dieťa sám nazval, prišla, tak sa v rozčúlení prezradil, že kvôli mne prišiel o príjem za predaj dieťaťa. To bol posledný klinec do nášho spolužitia. Ešte v tú noc som ho opustila a nakoniec skončila v Sladkom sne. Ďalej to už poznáš.“

„Tak prečo si s nimi bola?“ Shane nechápal.

„A kde som mala byť? S kým? Nebola som už dieťa, túžila som kamsi patriť a, okrem toho, potrebovala som niekde prezimovať. Hovorím, strašne hlúpa som bola,“ povedala s takým povzdychom, že Shane strašne ľutoval, že ju nestretol skôr, aby ju ušetril od týchto zážitkov.

„Ale na tie deti som sa fakt tešila,“ dodala.

Zaľúbený potenciálny otecko ju chytil jemne za bradu, donútil ju pozerať sa mu do očí. Do ďalších slov chcel vložiť všetky svoje presvedčovacie schopnosti, hoci si sám nebol istý, že argumenty, ktoré povie, budú aj pravdivé. Ale veľmi chcel tomu sám uveriť.

„Tentoraz to bude iné. Oddnes zabudneš na všetky ťažké práce. Budeš veľa oddychovať. Ak ťa niečo začne bolieť, hneď si ľahneš, a, hlavne, odo dneška mi začneš konečne naozaj dôverovať. A ja ti teraz hovorím, že ty to dieťa donosíš. Počuješ? Donosíš. A vieš prečo? Lebo je moje! Tí debili si nezaslúžili stať sa otcami. Ja sa budem o teba lepšie starať a uvidíš, že sa to podarí. Nie! Pozeraj sa mi do očí, neprevracaj nimi. Sem sa mi pozeraj.“ Ukazovákom naznačil smer k jeho tvári. „Ty... to... dieťa... donosíš! Jasné?“

„A čo ak sa mýliš?“ namietala. „Aj zajtra by som mohla...“

Stihol jej dať prst na ústa.

„Aj zajtra bude všetko dobré. Ja sa o to postarám! Poď, poď ku mne. To maličké nemá byť niečo, čo nás rozdeľuje, ale spája. Som tu pre teba a chcem vedieť o každom tvojom probléme, o potrebách, čo si hovorila, aj starostiach, bolestiach, lebo ťa milujem a chcem ťa od nich odbremeniť. Odteraz budeme na to dvaja, dohodnuté? Dobré aj zlé, aj to bežné. Lebo vieš čo? Ja ťa milujem viac ako kohokoľvek na svete, viac ako seba. Tak, a je to vonku. Daj nám trom šancu, prosím. Daj šancu tomuto drobcovi a urob všetko pre to, aby si si nič vyčítať nemohla. Pozitívne myslenie je v tom prvý a najdôležitejší krok. Mám pravdu?“

A Darja hlavou prikývla. Naozaj už nevládala. Boj o prežitie začiatkom zimy ju tak vyčerpal, hlavne psychicky, že jej nezostávalo síl na boj o potomka s prírodou. Túžila uveriť tomu, že všetko bude dobré. Práve vtedy niekedy sa stal malý zázrak. Konečne si povedala, že Shanovi začne dôverovať, pretože až v tej chvíli konečne uverila, že to s ňou myslí vážne. Preto mu potichu, no s plnou vážnosťou, na jeho vyznanie lásky odpovedala: „Aj ja ťa... ľúbim. A nehnevaj sa..., že som bola k tebe zlá. Bála som sa, že sa na mňa vykašleš, keď...“

„Ak by,“ opravil ju pohotovo Shane.

Rýchlosť, akou jej skočil do reči, vykúzlila na tvári náznak úsmevu. Nechcel jej dať jedinú šancu pochybovať.

„Nevykašlem sa. A nič také sa nestane,“ povedal muž jej života, ktorý kedysi býval chlapcom, čo ju zachránil pred krutou smrťou v snehu. Bez neho by tu nebola. Ako mu mohla neveriť? Ale komu, ak nie jemu? Veď on vždy, keď mohol, stál pri nej, a nikdy doteraz ju nesklamal.

„Sľubuješ?“ opýtala sa ho stále trochu váhavo.

„Sľubujem,“ odpovedal jej s plnou vážnosťou.

„Nerozmyslíš si to a nebudeš si chcieť po rokoch založiť rodinu s inou? Aj keď blbosť sa ťa pýtam... Asi by som to pochopila... Takmer každý túži po kompletnej rodine. Nie, beriem späť.“

„Darja, prestaň! Prosím. Nebudem. Ak chceš, môžem ti aj na pána Boha prisahať, nech ma potrestá, ak to nesplním.“

„Ty v Boha neveríš.“

„To som si už nie celkom istý, odkedy sa stali zázračné vyliečenia teba a Harryho. Začínam veriť, že nad týmto chaosom musí vládnuť nejaká sila. Možno je to strýčko Náhoda, tak nech ma ten príde potrestať, ak sľub poruším. Ale aj ty mi musíš niečo na oplátku sľúbiť.“

„Čo také?“

„Že mi nikdy neutečieš.“

Darja sa poškriabala na hlave. Pokrčila nosom, ale jej oči sa usmiali: „Jaj, tak to je ťažké. Môžem ti sľúbiť, že ti neutečiem s iným. To nestačí?“ Už mala dobrú náladu. Všetok strach z nej opadol. Už sa jej dokonca dobre dýchalo.

„Darja!“ polovážne sa jej Shane vyhrážal s rukami v bok.

„Tak dobre, sľubujem. Nikdy ti neutečiem... nadlho.“

Shane sa zasmial a privinul si ju.

„Tak dobre, mne to stačí. Aj to je viac ako som ešte pred chvíľou čakal.“ Potom poklepal po dreve a položil jej zákernú otázku. Nemala šancu vedieť, kam ňou smeruje. „Inak vieš, na čom sme sedeli?“

„To čo je za otázku? Na guľatine? Však sme ju spolu z lesa priviezli, čo si zabudol?“

„Neuhádla si. Sedeli sme na našom budúcom dome. Práve z tohto dreva ho postavím. Podľa tvojich predstáv, s oknami otočenými kam len chceš. Takže dnes večer ho už môžeš začať kresliť. Ak dobre rátam, tak sa nám to malé má narodiť pred letom. Dovtedy by mal byť hotový.“

A to bol ďalší sľub, ktorý Darju úplne odzbrojil. Ich vlastný dom. Objala Shana, tentoraz ona sama, a dokonca sa v jeho náručí nevedomky aj usmiala. Cítila sa ako malé dievčatko, ktorému rodičia povedali, že bolesť prejde a zajtra bude všetko dobré, a ona im nemala jediný dôvod neveriť.