Dnešok je ten deň! 29. kapitola - Stále na pozore

Začiatkom apríla na juhu, tam kde bolo Adamovo rodisko, jar už definitívne začala. Zem bola síce ešte pomerne studená, ale rané poľnohospodárske práce už boli v plnom prúde a navrátilec Adam pri takmer väčšine z nich pomáhal. No neprešiel jediný deň, aby nesnoval plány na odchod. Jednak sa chcel svojim príbuzným za ich strádanie počas zimy odvďačiť a dopomôcť im k dobrej úrode, a jednak vedel, že ešte neprišiel správny čas. Na severe a v horách, kde mala byť tá Harryho zasľúbená zem, zatiaľ muselo byť veľa snehu. Bude to trvať ešte niekoľko týždňov, kým zíde, rozvodnená rieka sa upokojí a oni ju budú vedieť prekonať. To sa možno stane až koncom mája, a to bolo podľa neho príšerne dlho.

Bol z toho už dosť nervózny, pretože každým ďalším dňom sa zvyšovala pravdepodobnosť, že niekto z lovcov ľudí príde aj do tejto dediny a začne sa na nich vypytovať. Ale to by sa mohlo stať kdekoľvek inde, tak nemalo zmysel vopred utekať. Stále sa mu zdalo najrozumnejšie obrazne povedané sedieť na zadku, byť v strehu, veci mať neustále zbalené a čakať. Tento kraj, v ktorom vyrastal, mu dodával falošný pocit bezpečia. Poznal tu každý strom, ale aj miesta, ktoré sú skryté pred zrakmi cudzincov a v ktorých by sa dalo zostať určitý čas nepozorovaní, ak by bolo treba.

Okrem toho, bol tu ešte jeden obrovský problém. A to, že Lucy bola už v ôsmom mesiaci a dieťa sa mohlo čochvíľa narodiť. Ak by sa im to stalo niekde cestou v divočine, Adam by to určite nezvládol. Tak to cítil a s blížiacim pôrodom si v tom bol istejší. Stále mal v pamäti príšerný pôrod svojej prvej ženy, aj to ako to nakoniec skončilo. Aj keď sa navonok snažil svoju nervozitu nedávať najavo, vo vnútri trpel. Ani spávať kvôli tomu nevedel. Stará nočná mora sa mu vracala a mal čo robiť, aby aspoň cez deň s ňou dokázal bojovať. Niektoré noci nespal takmer vôbec. Počúval zvuky zvonku, pokojné pravidelné dýchanie jeho lásky, popretkávané odfukovaním Filipa a takmer nečujným ševelením malej Stelky. Robil si starosti, ako a či ich dokáže ochrániť.

Pravda bola taká, že sa veľmi o Lucy, a dokonca aj o to cudzie nenarodené dieťa, bál. Ako by zareagovala, keby zomrelo? Čo by to s ňou spravilo? Ona po ňom túžila, chystala sa na jeho príchod a on jej chcel dopriať všetko, aby bola šťastná. Inak prežívali krásne obdobie. Ako rodina sa zžívali dokopy. Malú Stelku si obľúbil on aj Filip, aj všetci v rodine uja Kevina. Toľko šťastia tam nezažívali, odkedy bol ich syn malý.

Preto to ujovi nedalo a dohováral Adamovi: „Mohli by ste tu zostať, naše hospodárstvo je dosť veľké. Vedelo by nás všetkých uživiť. Pozri sa na mňa, mne sily ubúdajú, tvoje ruky by sa tu zišli ako soľ.“

Adam si pamätal statnú postavu uja. Tento k zemi ohnutý starec, ktorému občas už aj pamäť vynechávala, pripomínal svoje mladšie prevedenie len niekedy. Vo chvíľach, keď sa zasmial ako kedysi, keď ho potľapol po pleciach a uvažoval nad tým, aký by bol jeho otec hrdý na Adama, keby ho teraz videl, alebo keď sa rozprával so ženou a stále to medzi nimi iskrilo. Vždy mali krásny vzťah, taký úprimný, vedeli si aj vynadať, ale viac sa spolu smiali.

Adamovi s nimi bolo tak strašne dobre, po tých rokoch nomádskych. Mal ich veľmi rád, a preto sa po jeho slovách začal cítiť zle. Zrazu mal pocit, že by mali zostať, že by mu mal splatiť roky starostlivosti o neho v detstve aj túto zimu. Nechcel byť nevďačný. Chcel ujovi pomôcť, ale bola tu Lucy, jej deti a prízrak Roccových mužov. Ak nie priamo títo, tak stále tu boli ľudia, čo mu v minulosti ublížili a on v sebe doteraz dusil obavy z ich spoločného stretnutia. Nebol si istý, ako by zareagoval, asi veľmi zle, a, hlavne, mal strach, koho všetkého by tým ohrozil.

Ujo Kevin si uvedomil až pri stratenom a znovu nájdenom synovcovi, ktorý sa roky živil tými najťažšími prácami, koľko roboty zastane a ako on sám zostarol. Každý deň si hovoril, že by bolo dobré, keby zostali. Všetkým by to bolo na úžitok. No Adam stále nechcel.

Nakoniec pochopil, že bude musieť vyjsť s pravdou na svetlo sveta, preto povedal: „Ani nevieš, ako rád by som zostal. Ale nemôžeme.“

„Tak mi už konečne povedz prečo,“ odpovedal ujo Kevin, ktorý už nejaký čas začínal tušiť, že za tým tvrdošijným odchodom bude niečo viac.

Tak mu Adam nakoniec rozpovedal všetko. Trvalo to hodiny. No ujo mal trpezlivosť, počúval, uvažoval, občas mu položil nejakú otázku. Jeho tvár bola čoraz smutnejšia.

Ku koncu mu synovec, ktorý sa bál ujovho názoru, povedal: „Prosím, nesúď nás príliš. Zamiloval som sa do nej a chcel som jej pomôcť.“

„Ja viem. Len takto nemôžete zostať v strachu, že vás nájdu, navždy.“

„Preto chceme ísť do tých hôr. Uchýliť sa niekam, kde budeme mať pokoj, kde budeme veriť ľuďom okolo nás.“

O presnom mieste a priateľoch, ktorí by tam s nimi mali byť, radšej pomlčal. Sľúbil Harrymu, že nebude o tom s nikým hovoriť, aby ich neohrozil. Čím menej ľudí bude vedieť, kam idú, tým bude nižšia pravdepodobnosť, že ich tam Rocco nájde. A ktohovie, možno ho to hľadanie o pár mesiacov, rokov prestane baviť, možno zomrie, zabije ho nejaká choroba alebo vlastný nepriateľ, ktorých má ten muž na mraky. A možno len zabudne a oni budú slobodní. Stať sa môže všeličo. Dokonca aj tomu starému darebákovi.

Ujo Kevin si vzdychol: „Je mi ľúto, chlapče, veľa si si prežil. Chápem, že chceš nájsť pokoj. Tu ho asi nemáš, už len kvôli tomu, čo sa vtedy stalo. Veľmi dobre ti rozumiem. My sme si tu zvykli, ale tí, ktorí ti vypálili dom, sú stále tu a robia iným zle. Svet sa hrozne zmenil. Keby som bol mladší, tak by som išiel s tebou... Ale ja tu už dožijem.“

„Keby som bol sám, tak tu zostanem. Ale je tu Filip, Lucy, nechcem to pre seba,“ odpovedal Adam, ktorému sa dosť uľavilo, že ujo Kevin mu rozumie.

Svoju spoveď ukončil slovami: „Prepáč, mal som ti to povedať skôr. Nechcel som, aby ste sa zbytočne celú zimu báli. Ja viem, že som vás tým aj ohrozil. Ale pravdepodobnosť, že prídu v zime, bola nízka. No teraz som to už musel povedať. Pokojne sa môže stať, že sa z hodiny na hodinu zbalíme a pôjdeme.“       

„A ako si to predstavuješ? Čo ak začne Lucy rodiť? Ak o ňu nebude dobre postarané, môže to zle skončiť! Tebe by som to mal hovoriť ako poslednému.“

„Viem,“ stroho odpovedal Adam, ktorý sa nad tým trápil snáď celú zimu. „Musíme len dúfať, že sem tak skoro neprídu a budeme tu môcť ešte zopár týždňov zostať. No treba mať oči na stopkách, aby sme si všimli, ak niekto cudzí príde do dediny a bude mať príliš veľa otázok.“

„Adam, Adam, kam si rozum podel! Kým je Lucy tehotná a nikam nechodí, tak sa to dá utajiť. Ale potom... Ty si asi zabudol, čo je to plač novorodenca. To sa bude ozývať niekoľko míľ, to už nebudeme vedieť zahrať. Každý rukou ukáže na náš dom.“

Budúci nevlastný otecko sa zhrozene pozrel na uja. Stellka bola pokojné dieťa, takmer nikdy neplakala, ale krik malého dieťaťa naozaj mohol pritiahnuť pozornosť. Prečo mu to dovtedy nenapadlo? Asi preto, že stále myslel na pôrod a nie na to, čo bude po ňom. Oblial ho studený pot.

„Takže si myslíš, že by sme mali ísť?“

„Nie, myslím si, že by sme to mali urobiť rozumne. Ale bude to chcieť vaše rozdelenie, ty s Filipom budeš bývať u nás, Lucy u mladých. Moja nevesta si začne vypchávať brucho. Celú zimu ju nikto nevidel, takže to nebude podozrivé. Keď Lucy porodí, bude musieť byť s dieťaťom tam ako ich slúžka, dojka, čo ja viem čo. Niečo už vymyslíme. Ty a Filip tu budete ako sezónni pracovníci. Bude to uveriteľné, v jeho veku tu deti často pracujú a ty si pre všetkých dávno mŕtvy.

Každý si bude myslieť, že konečne nám bolo dopriate mať vnúča. Ja sa budem o tom snažiť presvedčiť celú dedinu, pozvem chlapov do krčmy, keď sa narodí a tak. Ženy by tiež mohli pustiť nejaké reči... tie sa rozšíria lepšie ako tamtamy, neboj sa.“

„A keď odídeme, čo poviete?“

„No čo! Že zomrelo a že sme ho pochovali na záhrade. Nebolo by to prvé a ani posledné na svete. Nevestu by chvíľu ľutovali, ale mohla by s tým súhlasiť. Aspoň by sa už o nej nehovorilo, že je neplodná.“

„To je možné, ale neviem, či by s tým Lucy súhlasila. A tiež som si nie istý, či to ja chcem. Sľúbil som jej, že ju budem ochraňovať, že sa od nej nepohnem.“

„Bude tam predsa Ray, nebudú úplne bezbranní.“

„Ja neviem, musím si to ešte uležať v hlave,“ povedal smutný Adam, ktorý o návrhu rozmýšľal niekoľko dní. Nakoniec ho povedal Lucy, ktorá na rozdiel od neho už po pár minútach rozhovoru typu, čo by bolo ak by, súhlasila.

„Láska, je to predsa len dočasné riešenie. Ujo Kevin má pravdu, takto rozdelení budeme po pôrode menej nápadní.“

On jej odhrnul pramienok vlasov, ktorý zavadzal, aby jej videl do očí. No jej oči nič netajili. Nebolo v nich žiadne nadšenie z celej situácie, ale po vypočutí všetkých argumentov Lucy tušila, že je to asi najlepšie. Lepšie ako odchod pred pôrodom a skrývanie sa bohviekde. Aj ona cítila v Adamovej rodine veľkú podporu a bola im za to vďačná. Pre ňu bol pobyt u nich niečo ako balzam na dušu, ktorá sa spamätávala z toho všetkého, čo za posledný čas prežila.

„Moja,“ pošepol a pobozkal ju. „Zvykol som si, že sme spolu.“ Pritom si pomyslel, že bez jej prítomnosti bude spať ešte horšie.

Ona sa k nemu ospravedlňujúco pritúlila. Bilo sa v nej srdce matky a milenky. No ako to už v prírode chodí, matka nakoniec vždy uprednostní život dieťa pred partnerom.

„Budeme spolu, tých pár týždňov to prežijeme, ale hlavne sa musíme správať nenápadne a spolu nie sme. Pozri, mohla by som sa ostrihať, pribrať, ale novorodenca naozaj neskryjem.“

„Ľúbim ťa,“ povedal jej Adam, ktorému myšlienka na to, že Lucy bude bývať o pár desiatok metrov inde a nebude vedieť, čo sa s ňou deje, už teraz strašila v hlave.

„Aj ja teba,“ odpovedala a pobozkala neuveriteľného človeka, ktorý jej zachránil život a dával jej nádej už po druhýkrát. Nechápala, ako mohla mať také šťastie, že ho v tej najhoršej chvíli stretla. Po strate muža, keď bola úplne na mizine, chudobná ako kostolná myš s bábätkom, to bol práve on, ktorý jej dodal síl. Nikdy, naozaj nikdy mu za to všetko neprestane byť vďačná. Podržal ju v najťažších chvíľach. A čo ju prekvapovalo a dojímalo každý deň, chcel sa postarať o ňu a jej dve deti, pre neho úplne cudzie. Tak aj ona sa na oplátku starala o jeho syna, akoby bol jej vlastný. Obaja mali za sebou pohnuté chvíle, obrovské jazvy a to ich spájalo. Milovala ho, lebo si nevedela predstaviť po svojom boku lepšieho človeka. Ale nebolo to iba o vďačnosti, začínala ho mať naozaj rada, a každým dňom, každou prežitou chvíľou, kedy spoločne niečo robili, starali sa o deti alebo sa len tak rozprávali, boli jej city k nemu silnejšie. Adam mal chyby, Lucy ich aj videla, no aj tak bol pre ňu ten najlepší muž, aký kedy o ňu prejavil záujem.

Na Adama sa v prvom rade dalo spoľahnúť. Vo všetkom. Snažil sa vždy dodržať, čo sľúbil. Obdivovala ho za múdrosť, ktorú rokmi získal, za skúsenosti, ktoré nadobudol, rozumel sa asi do všetkého. Vedel pracovať, bojovať, prispôsobiť sa všetkým podmienkam. S ničím nemal veľký problém, nebol konfliktný. No dokázal si slušným spôsobom presadiť svoje. Lucy pri ňom nemala pocit, že ju chce ovládať, ani že ju slepo poslúcha. Pri ňom bola partnerka, nie otrok. Dával jej vo vzťahu presne toľko priestoru, koľko potrebovala. Mohla rozhodovať o sebe a preto vedela, že jej rozhodnutie ísť do Rayovho domu príjme a neurazí sa.

„Budem ťa navštevovať,“ sľúbil jej.

„Hocikedy. Budem len rada,“ odpovedala a už v tej chvíli vedela, že to bude ťažké aj pre ňu.

Držali sa za ruky a mali pocit, že sa lúčia pred dlhou cestou.

„Všetci budeme vo väčšom bezpečí,“ dodala. A nemýlila sa. Dedina správu o blížiacom sa narodení Kevinovej vnučky prijala bez problémov. Ak by do nej niekto zavítal, s najväčšou pravdepodobnosťou by na túto rozdelenú dvojicu nikto ani prstom neukázal. Lucy bola do pôrodu stále zavretá v priestoroch domu a Adam ju za to obdivoval, ako trpezlivo to znáša. Nebolo to jednoduché, miestami si pripadala, že je všetkým na ťarchu, ale dosť jej pomáhalo, že koniec izolácie bol nablízku. Medzitým on začal postupne, aby si to ľudia v dedine nevšimli, zháňať posledné veci, na ktorých sa dohodol so Shanom, že ich prinesú. Týmto, budovaním vzťahu so synom a robotou na farme si krátil posledné dni pôrodu.