Dnešok je ten deň! 30. A potom to prišlokapitola - Stretnutie

Rockovi muži dorazili v jeden daždivý deň koncom apríla. Ubytovali sa v miestnej krčme a takmer okamžite sa vyzvedali. Adam sa o nich dozvedel až deň na to od jedného chlapa, s ktorým sa stretol pri siatí ovsa na strýkovom poli. Ten mu povedal, že cudzinci sa tvárili ako obchodníci, ktorí chceli kúpiť biele dieťa pre svojho klienta. Dokonca vraj ponúkali za informácie o každej tehotnej bielej žene alebo tesne pred pôrodom pohárik zadarmo. Chlapi v krčme sa až predháňali, aby im dávali mená žien v požehnanom stave z celého okolia. Lenže tých bielych nebolo až tak veľa, tak za ďalší pohárik radi poskytovali informácie o tom, kde tie ženy žijú a ako bohatá je ich rodina. Popritom sa obchodníci s deťmi a otrokári zároveň nenápadne dozvedeli aj to, koľko mužov ich ochraňuje. Bola to ich každojarná rutina. Zber polročnej úrody, ako to oni nazývali. Konkurencia v tomto fachu bola dosť silná, všetky skupiny priekupníkov sa museli posnažiť, aby im „ich“ potenciálneho novorodenca niekto iný „neukradol“. Mohli aj nemuseli to byť Roccovi muži, no požiadavka rasy bola podozrivá aj tomu mužovi, čo Adamovi zážitky z krčmy opisoval.

Ten si to celé ani nemusel vypočuť, aby vedel, koľká bije. Pred tým známym vyslovil pochybnosť, či by niektorá z miestnych žien bola ochotná predať svoje dieťa. Muž mu na to povedal, že chudoba robí svoje. Potom dodal, že on vie iba o dvoch tehotných, jedna je Rayova manželka a jedna žena mlynára. Obe dobre zabezpečené a ich deti dlho očakávané. Aj jednu, aj druhú tí muži chceli osloviť.

Po tejto informácii si Adam vymyslel ako-tak uveriteľnú výhovorku, prečo sa musí vrátiť na farmu. Vysadol na koňa a cvalom sa ponáhľal k Rayovi. Ten nebol doma, len ženy a Stellka.

„Je to tu! Sú v dedine! Okamžite musia ísť do pivnice!“ povedal náhlivo, no dával si zároveň dobrý pozor, aby to povedal dostatočne ticho na to, aby ho zvonku nikto nepočul. Priekupníci mohli byť už za rohom. Ešte kým hovoril, dával si dole zabahnené topánky, otriasol kvapky vody zo seba, dal bundu na vešiak a ponáhľal sa pomáhať so sťahovaním Lucy dolu.

Veľa toho robiť nebolo. Vodu tam už mala nachystanú, aj nejaké jedlo, ale bolo treba preniesť dosť vecí pre malú Stellku, ktoré každý deň potrebovali. Obe mali pripravené lôžka v zadnej časti bez okien. Ženy spolupracovali, celý čas pomáhali, ale keď prišiel čas definitívne zostúpiť dole, tak Lucy s malou v náručí zaváhala. V očiach mala strach. Myslela si, že je pripravená na túto situáciu, ale nebola. Ušla z jednej klietky a dobrovoľne mala ísť do ešte horšej. Ale bolo to nevyhnutné, ak nechcela, aby ich chytili. Preto sa ešte naposledy nadýchla čerstvého vzduchu a vzdychla si.

Adam si všimol jej zaváhanie, preto ju posúril: „Láska, môžu prísť každú chvíľu.“

Súhlasne zakývala hlavou a krok po kroku schádzala do tmy, nevediac na koľko dní tam ide. Bolo to pre ňu naozaj nepríjemné, no nedala na sebe nič vedieť. Všetci okolo riskovali, snažili sa. Nemohla im to ešte viac komplikovať.

Z čoho mala strach? Napríklad z tmy. Ani poriadne umelé svetlo nezohnali a každé iné by im bralo kyslík. Jediné, čo mala poruke, bola baterka svietiaca na mechanický pohon. Mala však jednu chybu, bola stará, zhrdzavená, a tým pádom aj dosť hlučná. V noci, v tichu, ju nebude môcť kvôli hlasnému škrípaniu používať vôbec. Adam sa ju snažil naolejovať, opraviť, ale lepšie sa to už nedalo. Bol rád, že ju aspoň spojazdnil.

„Prídeš nás vyslobodiť?“ opýtala sa hneď, ako sa v maličkej potuchnutej miestnosti, kde predtým bývali zemiaky, usadili.

Pobozkal ju a odvetil: „Určite áno.“

„Dávaj si pozor na seba,“ povedala mu s nefalšovaným strachom.

„Dobre,“ odvrkol jej, lebo toto zdržiavanie mu spôsobovalo toľké nervy, že na nejaké veľké prejavy lásky nemal chuť ani čas. Náhlivo zavrel dvere, aby potom prisunul pred ne ťažkú skriňu so starým oblečením, takže ich nebolo vôbec vidieť. To všetko už s nezakrývaným strachom počúvala z druhej strany Lucy. Objímala malú, svietila si tou nešťastnou baterkou, ktorú stláčala v ruke, a bolo jej do plaču. Malá našťastie bola tichučko. Oči sa jej zatvárali. Lucy prestala svietiť, aby jej zvuk baterky neprekážal a jemne malú hojdala, aby ju rýchlejšie uspala. Potichučky jej pri tom spievala.

Keď bol Adam hotový, tak stúpil na betónové schody vedúce z pivnice. Asi na pol ceste začul hlasy. Niekto bol hore. Viac ľudí. Mužov. A Rayova žena s nimi sama. Snažil sa zistiť, či mu hlas niektorého z nich nie je povedomý, ale nebol. Radšej sa vrátil dole, pre istotu si zašpinil tvár a ruky hlinou z uskladneného črepníka. Nechcel, aby ho prípadní zamestnanci zo Sladkého sna spoznali. Na vlasy použil olej a začesal si ich dozadu. Takto vyzerali tmavšie a špinavejšie. Potom schytil vrece s klíčiacimi zemiakmi pripravenými na sadbu a na chrbte ho vyniesol hore. Medzitým počúval, ako sa situácia v izbe vyostruje.

Úbohá žena sa s nimi snažila rozprávať stále dostatočne slušne, hoci bola vyľakaná na smrť. „Prosím, odíďte! Odpovedala som vám na otázky, dieťa si nepredám. Prepáčte, tu naozaj nemáte čo hľadať! Tam sú dvere, páni!“

„Ale, gazdiná, však sa nerozčuľujte, v dobrom sme prišli. Za to dieťa by sme vám kráľovsky zaplatili. Necháme vám dva-tri dni na rozmyslenie sa. Porozprávajte sa o tom s mužom. Keď ste mohli otehotnieť raz, podarí sa to zase. Nič sa vy nebojte!“ dohováral jej mužský hlas, ktorý znel zo všetkých najčastejšie.

Keď Adam otváral kľučku od pivnice, vypočul si: „Moje dieťa nie je na predaj! Practe sa, odkiaľ ste prišli!!!“ Znelo to už dosť zlostne.

„Tieto ste mysleli, gazdiná?“ opýtal sa, keď vošiel do obývačky. Tváril sa prekvapene, že tam niekoho našiel. Dvere za sebou okamžite zatvoril, aby Lucy nepočula to, čo sa bude diať, ani oni ju, či malú, ak by sa rozplakala. Nechcel im pridávať na nervozite.

Rayova žena vyzerala vystrašene, s kutáčom v ruke mávala pred sebou, vyhrážala sa ním trom mužom, ktorí ju prišli „vyspovedať“. Veľmi dobre vedeli, že jej muž nie je doma. Vopred si to zistili, ale o prítomnosti sluhu nemali ani tušenia. Dôverčivá chudera s vypchatým bruchom im otvorila dvere, takže nebolo pre nich vôbec ťažké vtrhnúť dovnútra. Odľahlo jej, keď sa Adam konečne objavil.

„Dobrý deň, páni,“ slušne ich pozdravil. Letmo preletel pohľadom všetkých, ale ani jeden sa mu nezdal známy. Vydýchol si. Takto zostane nepoznaný. Mužov jeho príchod nepríjemne zaskočil. Sily v miestnosti stále neboli úplne vyrovnané, ale vysoká postava Adama a hlavne jeho zlostné oči prezrádzali statného bojovníka.

„Kam ich mám dať?“ opýtal sa gazdinej.

„Daj ich zatiaľ ku dverám a vyprevaď pánov. Pretriediš ich až potom,“ rozkázala tak dôveryhodne, akoby bol naozaj sluha.

Potom sa obrátila k mužom. „Tak už viete všetko, poprosím vás, aby ste opustili tento dom a nikdy sa sem nevracali,“ povedala stále dostatočne rázne, pričom sa držala jednou rukou za chrbát, vytŕčala vypchaté brucho, akoby naozaj bola tehotná, a druhou, v ktorej mala ostrý kovový predmet na odhrabávanie pahreby, im ukazovala podľa nej jediný možný správny smer. Odrazu s ním vyzerala podstatne sebavedomejšie.

Adam zložil vrece na miesto, ktoré mu ukázala, a zastal si bližšie k nim s rukami voľne spustenými vedľa tela. Bol sám proti trom, úplne neozbrojený. Za čo si v duchu nadával. Mohol na to predtým myslieť. Ale kto mal vedieť, že od začiatku budú takí agresívni? To naozaj nečakal. V jeho krvi to vrelo. Celú zimu sa pripravoval na túto chvíľu, na to, že sa objavia, a takto pohorel. Pri tom rýchlom sťahovaní na to, aby si nechal zbraň, ani len nepomyslel. Myslel si, že to stihne. Takmer sa mu to aj podarilo, ale zbraň visela spolu s bundou pri dverách na vešiaku na druhej strane dverí, ako práve stál. Medzi zbraňou a ním boli až dvaja otrokári. ´Nevadí,´ povedal si a už mal v oku po ruke nohu so stoličky, ťažký kvetináč, poprípade vázu, ktorú mohol použiť najskôr na obranu a potom na útok. Vedel aj to, na koho by zaútočil ako prvého, ak by bolo treba.

Muži však boli nielen Roccovi zvedovia, ale skutoční obchodníci, preto vytušili, že ide do tuhého a najlepšie bude zo situácie vycúvať, ak nechceli prísť o potenciálnych zákazníkov. Veď biely novorodenec má obrovskú hodnotu. Preto sa ich správanie veľmi rýchlo zmenilo, začali sa viac usmievať, zľahčovať situáciu, dokonca žartovať a o chvíľu opustili dom. Adam bol presvedčený, že sa vrátia. Možno ešte pred pôrodom, aby znova presviedčali rodičku, a ak im boli podozriví, tak aj skôr.

Rayova žena si vyčerpane sadla. Pozrela takmer zúfalo na Adama a vďačne povedala: „Dobre, že si tu bol. Nikdy, naozaj nikdy som taký strach nezažila. Fakt som sa bála. Ani nie o seba, ale o tých dole. Nechcem si ani predstavovať, čo by s nimi spravili.“

Adam mal podobné pocity, hoci zažil už aj vypätejšie situácie. Ani on si v ten deň však nebol istý výsledkom. Akýmsi zázrakom tentoraz z toho vyviazli. V noci zasadla rodinná rada, aby sa dohodli, čo ďalej. Výsledkom toho bolo, že v Rayovom dome bol neustále nejaký muž, aby ženy nikdy neboli samy. Malo to byť aspoň do doby, pokiaľ obchodníci s ľuďmi neodídu. Teda pri troche šťastia len zopár dní. No situácia sa ešte viac skomplikovala. Rozrušená Lucy začala v noci rodiť. Keďže k nej nemohla ísť žiadna babica, aby sa totožnosť rodičky neprezradila, tak pôrod museli zvládnuť len ženy z rodiny. Našťastie, všetko dobre dopadlo a Lucy sa už pred obedom stala matkou krásneho bábätka – synčeka.

Rodička sa na neho nevedela vynadívať. Bolo to krásne bábätko, i keď menšie, ako jej prvorodené, lebo sa narodilo o niečo skôr. Malý mal krásne tmavé očká, na novorodenca dosť husté čierne vlasy, ústočkami jej pripomínal Stellku, aj nosom, ale ostatné črty nemali rovnaké. Hneď od prvej hodiny sa rád držal jej prsta, až prekvapivo silno. Bol to bojovník... ako jeho otec... rovnako ako jeho otec. A to bol kameň úrazu, zrazu v dieťati uvidela človeka, na ktorého chcela zabudnúť, a hrozne sa za to hanbila.

„Aké meno mu dáme?“ opýtala sa Rayova žena.

Lucy sa rozplakala. Zrazu toho bolo na ňu príliš veľa. Pôrod ju vyčerpal. Vedomie, že porodila Roccovi syna, ju rozhodilo. Bolo jej ľúto, že to nie je dievčatko. Stále dúfala, že to tak bude. So synom vlastne ani nerátala. Radšej. Teraz tu však bol, neohrabane vystieral rúčky, snažil sa slabými očami vidieť svet. Bolo jej ho ľúto, naozaj bol krásny. Ale... chcelo sa jej plakať.

„Ešte neviem, nechajte ma, potrebujem si oddýchnuť,“ nakoniec so slzami v očiach povedala. Dovolila, aby sa ženy starali o deti, a konečne zaspala.

Roccovi muži odišli z dediny a vyzeralo to tak, že nebezpečenstvo bolo zažehnané. Preto Adam s Lucy zostali ešte u uja a jeho syna ďalšie dva týždne. No potom sa znova vrátili a išli rovno do Rayovho domu. Už im asi niekto povedal, že dieťa je na svete. Obrovskou zhodou okolností mala novorodenca v náručí práve jeho žena a pán domáci bol prítomný. Vyzerali ako šťastná rodinka. Lucy so Stellou bola vtedy v dome u uja Kevina, kde preväzovala ranu Filipovi, ktorý si práve v ten deň dosť škaredo ublížil na ruke. Už-už sa chcela vrátiť do druhého domu, keď si všimla tri kone pred ním. V momente sa vrátila k ujovi Kevinovi a zalarmovala všetkých, čo boli vo vnútri, teda tetu a uja. Adam pracoval zase na strýkových poliach.

„Vrátili sa! Oni sa vrátili! Čo budeme robiť?“ zašepkala s hrôzou v hlase. Uvedomovala si, že jej syn je tam, ona s ním nie je a chránia ho úplne cudzí ľudia.

Ujo Kevin zobral pušku a vyľakaným ženám povedal: „Poriadne sa zavrite a neotvárajte!“

Potom sa pobral k synovmu domu. Ženy sledovali situáciu z okna, ale dlho sa nič nedialo. Chvalabohu, ani výstrely, ktoré by znamenali niečo zlé. O chvíľu vyšli priekupníci s prázdnymi rukami. Pokojne vysadli na kone a odišli. Keď prechádzali popred dom Adamovho strýka, tak sa Lucy radšej stiahla do úzadia. No aj tak ich videla a hoci ich nepoznala, roztriasla sa. Až príliš jej pripomínali mužov zo Sladkého sna, teda chlapov, ktorí vo svojej podstate nemuseli byť zlí, ale kvôli peniazom, pocitu dôležitosti zahodili to, čo ich učili mamy.

Chvíľu počkala, potom poprosila tetu, nech sa postará o Stellku a prebehla do Rayovho domu. Tam našla svojho syna, ktorý plakal od hladu, a všetkých ostatných, ako sedia pri stole a vzrušene debatujú.

„Hladný je,“ povedala stále ešte rozrušená Rayova žena, ktorá sa o neho dovtedy s láskou starala a bola ochotná vlastným telom obraňovať, keby jej ho chceli z rúk vytrhnúť. Lucy si ho zobrala do pivnice, pri svetle sviečky, ktorú si zobrala dole, ho nadojčila. Vyzeral nádherne pokojne, keď zaspal. Vtedy si Lucy uvedomila jednu vec. Kým bude malý s ňou, bude vždy pravdepodobnosť, že sa dostane do rúk jeho otca. Milovala ho veľmi, ten malinký pokladík nemohol za to, ako jeho život vznikol. Srdce sa jej pomaličky začalo trhať napoly.

Potom sa s bábätkom, ktoré bolo stále ešte bez mena, lebo Lucy mu stále žiadne nevybrala, vrátila hore, uložila ho do postieľky, zasnívala sa nad ním chvíľku a až potom si sadla k Adamovi, ktorý medzitým prišiel na obed. Vôbec mu neprekážalo, že nebol dovarený. Bol rád, že všetci nezvanú návštevu prežili bez ujmy.

Objal si Lucy, pobozkal ju na líce a ďalej rozoberal situáciu spoločne s ostatnými. Hoci Ray a aj ujo Kevin navrhovali rôzne veci, jemu vyšlo z toho jediné riešenie: „Musíme odísť! Počul som, že sa na na teba a Stellku v krčme vypytovali.“

Ray súhlasne potvrdil Lucy: „To že chcú dieťa kúpiť, bola jednoznačne iba výhovorka. Chceli ťa vidieť, ale povedal som im, že už pre nás týždeň nepracuješ.“

„Máme dve možnosti, vyraziť teraz a riskovať, že na to niekde čakajú a poľahky nás dostanú, alebo vyrazíme cez deň a priberieme ešte nejakých pasažierov, takže možno si nedovolia zaútočiť. Boli by sme aj menej nápadní, keby nás bolo viac.“

Lucy sedela, počúvala tie debaty, hľadela stále na svojho sladko spiaceho synčeka a bola stále vážnejšia. Celý čas nepovedala ani slovíčko. Evidentne nad niečím uvažovala. Potom sa zodvihla, poprosila Rayovu ženu o rozhovor a spolu odišli do spálne. Dlho sa o niečom rozprávali, Adam bol už z toho nešťastný. Nechápal, čo sa deje. Medzitým sa teta pustila do dovarenia obedu. Aj ho stihli zjesť, kým sa ženy vrátili. Obe mali červené oči, ale jednej z nich sa v nich zračila zle potlačovaná radosť.