Vyrazili ráno. Ako predpokladali, po pár míľach narazili na lovcov ľudí. Tí ich zastavili: „Kamže ste sa vybrali?“
„Na svadbu,“ odpovedal Adam, ktorý držal opraty, zatiaľ čo zvyšok posádky sedel vo voze.
„Nehovor, na svadbu?“ poznamenal ten, čo sa tváril dominantne už v dome. „Akýsi si mi povedomý, nevideli sme sa už niekde?“
Adam zaváhal len na sekundu. Pravda však vyzerá najpravdivejšie, tak sa ju rozhodol povedať.
„Hej, mal som tú česť. V dome mojej pani, jej nenarodené dieťa ste chceli.“
Šéf sa spokojne usmial a nasledujúce slová povedal svojmu spoločníkovi: „No nehovoril som ti? Mám pamäť na tváre!“
Potom sa obrátil k Adamovi a už s úplnou vážnosťou vyhlásil: „Takže vieš, že s nami nie sú žarty. Vidím, že tam máte aj deti, nechcem ich príliš vystrašiť. Teraz vyjdite von, nech voz skontrolujeme. Ak budete spolupracovať, nič sa vám nestane.“
Adam sa vystrel na kozlíku. Neveril mu ani slovo. Ten chlap bol ochotný ich zabiť v momente, keď mu to bude vyhovovať. Keďže situáciu vopred predpokladal, povedal: „Neviem, čo hľadáte, ale tu nič nie je. Len nejaké veci do daru pre novomanželov. Mám tu ženu, syna, tuto je bratranec so ženou a ich dcérou. Buďte takí dobrí a nechajte nás na pokoji.“ Ruku si dal na revolver, čo mal za pásom. Chcel pôsobiť vierohodne. Nikto by predsa len tak nepristal na prehliadku svojho majetku.
Mladá žena vo voze začala plakať a horekovať. Bola to známa uja Kevina, vynikajúca herečka, ktorá počas dlhých zimných večerov zabávala svoje okolie improvizovanými divadelnými hrami. Pochádzala z blízkeho mestečka a spolu s mužom išli pozrieť jej chorú matku.
Všetci vo voze boli slušne oblečení. Takto bola zámienka, svadba, uveriteľnejšia. Okrem toho bol štvrtok a blížila sa sobota. Aj časovo to sedelo. Posádka voza s reptaním vystúpila, aj Adam, všetci stáli vonku, Stellka v rukách cudzej ženy plakala, tú utešoval jej muž, Adam objímal Lucy, ktorá sa na vystrájanie Roccových poskokov nemohla pozerať a hľadala útočisko v jeho náručí, zaborila si tvár do jeho bundy a on celý čas cítil, že sa trasie ako osika. Do uší jej šepkal upokojujúce slová. Veľmi nepomáhali. Aj jemu pod bundou prudko bilo srdce, v ohrození bolo všetko, čo miloval.
Filip stál pri otcovi, škaredo sa pozeral na ľudí, ktorí rabovali vo voze. Celkom s tým nesúhlasil, že ich nechali robiť, čo chcú, hoci boli len v miernej prevahe. Neuvedomoval si to, že otec nechcel ohroziť jeho, ženy a ani Stellku. Adam nevedel, aký strelec je mladý chlap, ktorého viezol, vyzeral na obyčajného farmára. Bolo by to možno iba na ňom a troch naraz nemal šancu zabiť. Minimálne jeden by streľbu vrátil späť.
Aj náklad na voze bol uveriteľný, našli dosť vecí na výbavu novej domácnosti, cez hrnce, taniere, ktorých časť so smiechom povyhadzovali von, pričom sa kone plašili, takže Adam sa musel k nim presunúť a nechať Lucy s Filipom. Tá sa spamätala a dozerala na horkokrvného Filipa. Pre otrokárov to boli samé haraburdy. Čo ich viac zaujalo, boli koláče a víno. Veľkú časť z neho a dve krabice s koláčmi podľa očakávania zabavili, až potom ich pustili. Konečne. Dva manželské páry tešiace sa na svadbu, každé s jedným dieťaťom, ich nezaujímali, keďže hľadali muža s tehotnou ženou s dieťaťom, poprípade už netehotnou ženou s dvomi. Ani jedna zo žien nebola blondína. Jedna miešanka s havraními vlasmi a druhá mala vlasy tmavohnedé. Nezapadali nijako do opisu.
Keď Roccových mužov stratili z dohľadu, tak si Lucy napriek tomu, že všetko ľahko prešlo, zhlboka vzdychla: „Cítim sa strašne.“
Adam, pri ktorom sedela vpredu, ju jednou rukou objal. Obzrel sa po nej. Bola smutná. Stále si nezvykol na to, že nie je blond. Sčerneté šupky od zemiakov s vývarom z orechov spravili po pár hodinách svoje. Ale pomohlo to. Zvládli to. Nastalo u neho uvoľnenie. Popritom sa zabával predstavou, ako hentí práve jedia koláče a o pol hodinu dostanú hnačku, čím sa sami vyradia aspoň na pár hodín z ich prípadného prenasledovania.
„Už je to za nami, vyšlo to!“ radoval sa Adam. Celé to bol jeho nápad, s ktorého realizáciu mu ujo Kevin a Ray veľmi pomohli. Pridala sa aj Rayova žena, ktorá napiekla.
„Však hej,“ povedala mladá mamička nešťastne.
Muž po jej boku okamžite zvážnel. Popravde, veľmi sa jej rozhodnutiu opustiť dieťa čudoval. Vlastne ho ani nechápal a už vôbec ju na to nenahováral, hoci im to uľahčilo cestu. Pripomenul jej však slová bratranca: „Vždy sa po neho môžeme vrátiť, počula si ich.“
„Ja viem,“ povedala Lucy a uvažovala nad tým, čo bude ďalej. Pripadala si ako krkavčia matka, ako tá najhoršia matka na svete, ktorú musí za jej čin každú chvíľu postihnúť nejaké nešťastie. No urobila to z lásky, aj zo strachu, aj z vďačnosti. Zároveň nemohla za to, že sa tá prekliata myšlienka, či nebude ten maličký raz taký násilník ako jeho otec, vracala a vracala. Jeho otec sa nemohol k nemu dostať. Za žiadnu cenu! Len tak bola šanca, aby z toho krásneho, nevinného dieťaťa vyrástol dobrý človek. Presne takto ho videla jeho nová mama, Rayova žena. Ona k nemu nikdy nebude pristupovať s predsudkami, nebude hľadať črty toho diabla, tak ako to Lucy robila od prvej chvíle, keď ho uvidela. Bojovala s tým, ale nedokázala to vytesniť. Ten násilník jej strašne ublížil.
Po Adamových slovách zauvažovala, či by dokázala zobrať dieťa žene, ktorá vlastné nikdy nemohla mať. Poznala odpoveď, odkedy sa zahľadela do šťastných očí Mary, Rayovej ženy, keď sa dozvedela o tom, že malý zostáva v jej starostlivosti. Najskôr bola v šoku, že ani ústa nezavrela, slovka nepovedala, Lucy si už robila starosti, že to neprijme. No potom to prišlo. Objatia, slzy šťastia, radosti, prekvapenia, splneného sna. Bolo to také silné, že Lucy, ktorá si stále nebola istá, či to, čo robí, je správne, sa uvoľnila a plakala s ňou. Nebolo cesty späť. Pomohlo jej vedomie, že aj keby sa Rocco ku nej samej niekedy dostal, nikdy by nezistil, že jeho dieťa prežilo. Malý bude v bezpečí. Ďaleko od nej. S ňou by to tak nikdy nebolo.
Mary bola na nich stále milá, celú zimu sa trpezlivo starala o Stellku, odpovedala na Filipove otázky a hlavne pubertálne narážky, akoby mala za sebou roky skúseností s deťmi. Lucy si všimla, s akou radosťou pre jej deti vypeká, varí, skúša nové veci, len aby im ulahodila, hoci stále varila z tých istých ingrediencií. Dokázala z nich vytvoriť zázraky. Aj s mužom mali krásny vzťah. Celá rodina ukážkovo fungovala. Nie tak ako jej pôvodná. Veľmi veľa sa od nich za tie mesiace naučila. O ustupovaní, komunikácii, nenápadnej ženskej taktike, nie hnevu a kriku. Vďačná im bola za veľa.
Lucy to cítila tak, že maličký je ich spoločné dieťa. Ona ho síce vynosila, porodila, ale Rayova žena bola tá, ktorá ho mala ako prvá v náručí, ako prvá ho umývala, užívala si každý jeden okamih novorodenca pod jej strechou. Po takých okamihoch celý svoj život túžila. Nemohla by jej ho zobrať, aby jej pri tom strašne neublížila.
„Neboj sa o neho, poznám ich. Bude sa tam mať ako v bavlnke. Určite ho budú všetci rozmaznávať,“ podporil ju Adam, ktorý videl obrovskú vďaku v očiach zvyšku svojej rodiny. Dostali mimoriadny dar. Dar, za ktorý obetujú aj životy, ak bude treba.
Lucy pokrútila hlavou: „Aj tak sa hanbím za seba.“
„A ja, naopak, som na teba hrdý. Dala si mu najviac. Život. A milujúcu rodinu. Čo viac by jedno dieťa mohlo mať? Bolo to od teba obetavé, mnoho žien by to nedokázalo. Zbavilo by sa nechceného plodu ešte pred narodením. Robilo by všetko možné, aby neprišiel na svet.“
Lucy súhlasne prikývla hlavou. Zrazu jej bolo jedno, čo si o nej Adam pomyslí. Potrebovala sa niekomu vyspovedať, povedať pravdu a aspoň niečím si uľaviť.
„Na začiatku tehotenstva som sa aj pokúsila,“ priznala sa. Teraz, keď poznala to dieťatko, ktoré chcela zabiť, strašne sa za to hanbila. Fakt si to nezaslúžilo.
Otočila k nemu svoju tvár a čítala z jeho prekvapeného výrazu. Radšej sa rýchlo odvrátila.
Ale bolo to vonku. Len trochu to pomohlo. Viac tajomstiev pred Adamom už nemala. Vedel všetko. Ak si to s ňou rozmyslí, pochopila by to. No on, ktorý v živote urobil omnoho hroznejšie veci, o ktorých radšej nehovoril, dokonca niektoré z nich ani neľutoval, ju za to súdiť nemohol. Miloval ju stále rovnako.
Bez prieťahov ju na líce pobozkal a pošepol: „To si mala len zlú chvíľku, keby si ho chcela naozaj zabiť, tak s tým neprestaneš.“
Slzy jej začali tiecť po tvári. Nie a nie ich zastaviť. Mala by byť šťastná, že ušli nebezpečenstvu, ale nedokázala to vnímať. Mala výčitky svedomia za myšlienky o dieťati, čo nikomu nič neurobilo. Plakala kvôli tomu, že ho chcela milovať a svojím spôsobom aj milovala, no nemohli byť spolu. Ale bol jej syn! Srdce ju príšerne bolelo. Hlavou sa oprela o muža, ktorý sa chcel postarať o ňu a dve cudzie deti. Vedela, že by to urobil.
Pomedzi slzy mu pošepla: „Ľúbim ťa.“
Teplo sa rozlialo v hrudi muža, ktorý popri Lucy a Filipovi znovu našiel zmysel života. On ju za nič z toho, čo hovorila, neodsudzoval. Skôr si nadával za to, čo všetko zažila, keď spolu neboli. Bola to aj jeho chyba, že si neveril a nechal ju samú. Čudoval sa, že mu vôbec odpustila a prijala ho naspäť. Bol to pre neho zázrak.
„Lucy, láska, aj ja ťa ľúbim. Ani si nevieš predstaviť ako! A už sa netráp, viem, že keby si mohla, tak si ho necháš.“
„Určite. Ak by bola iná situácia a nikto nás nenaháňal, jeho otec nežil, určite by sme boli spolu. V noci mám stále ešte zlé sny. Budím sa na to, že som na tom hroznom mieste, že mi robí... Nemôžem, ne... mô... žem,“ zdôraznila, „ sa tam vrátiť... A ani maličký tam nepatrí. Takto sa tam snáď nikdy... nedostane. Hádam.“ Stíchla. Obrovská hrča strachu jej vošla do krku a nechcela ustúpiť. Predstavila si deti z farmy a roztriaslo ju. Vrátili sa jej hnusné spomienky, ktoré vytesnila. Na jednoduchej farme s Adamovou rodinou jej bolo stokrát lepšie, bez luxusu a bohatého jedla. Tie mesiace pokoja na ňu zapôsobili ako náplasť na niektoré rany. Ale nie všetky. Niektoré znova zakrvácali po narodení malého. A otvárali sa ďalšie. Opustenie dieťaťa bude ďalšou z nich.
„Prečo sa mi len nenarodilo dievčatko?!“ posťažovala sa stále plačúc. Na to, čo jej robil jeho otec, sa nedalo zabudnúť. Preto, presne pre to mu ani meno malému nedokázala dať. Dva týždne váhala. Hľadala také, čo by ho ochránilo a ktoré by sa jeho otcovi nepáčilo a zároveň bolo pekné.
„Lebo tak to malo byť,“ povedal Adam, ktorý už nevedel, ako ju upokojiť. Bál sa, že si to rozmyslí a navrhne návrat. Riziko by sa násobne zvýšilo. Bol ochotný ísť po toho malého, ale až po tom, ako budú deti a Lucy v bezpečí. To bola jeho priorita. Vedel, že o novorodenca bude zatiaľ dobre postarané.
Dosť dlho bolo ticho a potom zasnene povedala: „Ale krásne meno mu dali, však! Gabriel. Krajšie by som nevymyslela. Predstav si, mamin brat sa tak volal. Mala som ho rada. Takmer som na neho zabudla. Zomrel na pliagu. Medzi prvými. Veril by si? Normálne je to meno aj z mojej rodiny.“
„Krásne je,“ súhlasil Adam, ktorý ju chcel priviesť na iné myšlienky. „A náš spoločný syn sa bude volať ako?“
Lucy si utrela uplakané oči a pokúsila sa o úsmev, ktorý skončil skôr ako pokrivená grimasa. Viac zo seba v tej chvíli nedostala. Nedokázala myslieť na budúcnosť, ani na prítomnosť. Mala pocit, že bolesť v srdci jej vzdialenosťou od dieťaťa narastá. Adam a aj posádka vozu, ktorá mala s nimi cestovať ešte jeden deň, sa ju snažili priviesť na iné myšlienky. Márne. Stále sa trápila. Nakoniec zaspala.
Snívalo sa jej o Gabrielovi. Bol už asi trojročný chlapček, behal po lúke so psom, niekto na neho kričal, ale nebola to ona. Pribehol šťastne k tej osobe a hodil sa jej okolo krku. Lucy jej síce do tváre nevidela, ale vedela, že je to Mary. Bol to krásny sen a Lucy zaň bola vďačná.
Nad ránom, keď sa zobudila s plnými ubolenými prsníkmi od mlieka, ktoré sa už dralo von, vyslala prosbu k Bohu, aby jej odpustil. Ale nebolo čo. Už dávno mala ten čin odpustený, pretože konala z lásky a obetavo. Chcela vlastnému dieťaťu dať viac, ako sama mohla. No aj tak chápala opustenie vlastného dieťaťa ako svoje najväčšie zlyhanie a tiež pochybovala, či s tým dokáže normálne žiť.