Dnešok je ten deň! 32. kapitola - O Ríme a Rimanoch

Prešlo pár mesiacov, počas ktorých sa tí, čo prišli na lúku v zime, udomácnili a tí, čo tu už chvíľku boli, snovali plány na leto. Bol začiatok apríla, bielej pokrývky stále bolo dosť, no dni sa predlžovali a slnečných dní pribúdalo, takže sneh sa topil a občas sa dokonca objavil dážď. Vyzeralo to tak, že o pár týždňov naozaj príde jar, a všetci sa na ňu veľmi tešili.

Aj Darja sa pozerala na svet optimistickejšie. Hoci mala príšerné výčitky svedomia, keď pri bolestiach zostávala ležať a ostatní za ňu robili, bola už v šiestom mesiaci. No Shane, keď videl, že je zle, tak ju prísne zahriakol a donútil ju ležať. Občas sa stávalo, že sa jej to až dotklo, ale potom mu vždy odpustila, lebo vedela, že jej chce dobre. Vtedy hovorieval, že aspoň jeden z nich má mať rozum. Keď ju prešli bolesti, tak sa mu vždy za to aj poďakovala.

No aj tak ten pocit, že je druhým len na oštaru, jej nebol príjemný. A hoci vedela, že raz sa to skončí a dúfala, že až o viac ako tri mesiace, tak si hovorila, že im to potom vynahradí. Inak to boli pre ňu krásne časy, pretože prítomnosť dieťatka preciťovala vďaka pohybom. A ak sa jej náhodou zdalo, že je nejako dlho nehybné, tak jemne poklopala po brušnej stene, nahlas sa mu prihovorila a ono sa zvyčajne pohlo. Hneď bola spokojnejšia. Čo bolo fakt smiešne, zdalo sa jej, že občas čká. Cítila také opakované pohyby, ktoré po pár minútach spontánne vymizli. Bolo to podarené. Nia aj Lea jej potvrdili, že môže to byť pravda, aj keď im sa to v tehotenstve nestávalo, avšak počuli o tom.

Shane prežíval obdobie čakania do jari a do príchodu dieťaťa trochu inak. Snažil sa byť Darji oporou, dozerať na ňu, aby mala to najlepšie jedlo, dostatok oddychu, takisto sa tešil z každého jedného dňa, ktorý zvládli. Veľmi dúfal, že sľub, ktorý jej dal, dodrží, hoci iba v jeho silách to nebolo. Cítil za ňu zodpovednosť a hoci bol ich vzťah v tomto období najlepší od ich prvého stretnutia, mal strach, že ak by došlo k najhoršiemu, teda o dieťatko by prišla, tak by sa Darja mohla znova do seba uzavrieť a nakoniec na to zareagovať útekom. Toho sa naozaj bál. Žila v ňom jednoducho neistota, že stále nie je úplne jeho a dosť ho to zožieralo. Práve tá neistota ho k nej paradoxne viac pripútavala. Chcel urobiť všetko pre to, aby jej dokázal, že pri ňom je jej najlepšie.

Inak sa Shane snažil usilovne pracovať. Výrazne sa mu podarilo zredukovať počet predátorov v okolí, takže kone boli relatívne v bezpečí, no pre rovnováhu v prírode ich nepozabíjal všetkých. Vedel, že každý druh zvieraťa je užitočný a má svoje nezameniteľné miesto. Malo to však jednu výhodu, začali sa báť človeka a už viac sa k nim nepribližovali. Dokonca aj pasce nachádzali zriedka „vykradnuté.“ Takže, čo sa týkalo mäsa, stále bolo čo jesť.

Shane okrem toho celú zimu vyrábal šindle na strechu vlastného domu. Darja a Remy mu v tom pomáhali. Stihli vyrobiť aj na polovicu ďalšieho, teda Adamovho, hoci vôbec nevedeli, ako sa mu darí, či prežil a či vôbec na jar príde. Ďalší dom, ktorý mal byť pre neho alebo niekoho iného,                                      v pláne bol, ale až po Shanovom. Ten bol teraz priorita.

A Harry? Ten sa mal najlepšie. Prežíval najkrajšie obdobie svojho života. Nikdy nebol taký šťastný, ako keď zaspával s malou Dorotkou vedľa seba. Celý jeho život, jeho snaženie bolo práve s ním. Takže mu ani neprekážalo, keď sa ráno budil úplne stuhnutý, pretože sa celú noc ani nepohol, aby jej neublížil. Už od prvého dňa vedel, že kvôli nej by bol bez zaváhania schopný položiť aj život. Tak veľa pre neho znamenala. Predstavovala pre neho hmatateľný zázrak.

Celé tie roky so Shanom, ktoré ho na otcovstvo pripravovali, sa mu zrazu zdali ako veľmi užitočná škola, aj keď sa o neho začal starať v o dosť staršom veku, no už teraz vedel, že pri nej nebude robiť tie isté chyby. Občas aj cez deň bola Nia taká unavená, že ho na hodinu, dve nechala s malou, a on si tie chvíle vlastne celkom užíval. Dorotka už bola veľmi komunikatívna, smiala sa, mala celú škálu zvukov, ktoré niečo iné znamenali, len Harry ich občas nevedel dešifrovať. Ženy vždy vedeli prísť skôr na to, čo jej je a čo potrebuje. Možno len vďaka ženskému inštinktu, ktorý jemu chýbal. Našťastie takmer vždy bola poruke nejaká ochotná „prekladateľka“.

Dni boli síce krátke, ale večery dlhé a vtedy mali prví obyvatelia lúky čas na to, aby sa porozprávali, viac spoznali, zaujímali sa jeden o druhého. Nepísaným pravidlom bolo, že sa stretávali v hlavnom dome. Chudera Lea si tých chvíľ veľa neužila, lebo musela ísť uspávať deti dosť skoro. No zvládala to dobre. Necítila sa sama. Vedela, že nablízku sú ľudia, ktorí jej v ktorúkoľvek hodinu, dennú či nočnú, prídu pomôcť. Vlastne aj bola rada, že sa mohla uchýliť do vlastného domu, užiť si pokoj od všetkých, keď deti zaspali. Ťažko sa jej pozeralo na šťastie dvoch ostatných párov bez toho, aby si nespomenula na Bena.

Stále sa z toho ešte nespamätala, stále to veľmi bolelo. No mala jeho deti a bolo potrebné sa o ne postarať. Nechcela, aby im niečo chýbalo. Tak si občas, keď zaspali, poplakala, ponadávala si na osud, ale ráno zase vstala a bola tou najlepšou mamou, akou vládala byť. A všetci ju za to veľmi obdivovali.

Kým ona takto smutne trávila večery, v susednom dome sa snovali plány na leto. Harry často o nich rozprával. Hlavnou témou bolo dosť jedla na ďalšiu zimu a rozširovanie osady. Nemohli sa sústrediť iba na ťažbu soli, bolo treba dobre rozplánovať všetky poľnohospodárske a iné práce. Nejaké semená na výsadbu priniesol, menšie zemiaky na založenie novej úrody starostlivo uložili do podzemnej diery prezývanej pivnica. No bolo treba dobre zvážiť, kam ich vysadia, aby sa im darilo.

Lea navrhla: „Zemiaky neznášajú stojatú vodu, musia ísť do svahu, takže ja by som ich sadila rovno nad naším domom až k hore. Je tam dosť priestoru pre ne.“

Z postele, kam sa uchýlila Darja, lebo zase cítila bolesti, kým ostatní sedeli pri stole, zareagovala: „Hej, miesta je tam požehnane. Aj málo ich bude. Zasadíme to, čo máme, a ak sa podarí získať ešte nejaké, tak dosadíme. Priestor sa mi páči, ale čo sa týka pestovania, mám taký návrh. Čo keby sme pomedzi ne urobili v pravidelných intervaloch jarky na odvodnenie? No, aby to zbytočne v dažďoch nepodmáčalo domy, bolo by treba všetku tú vodu odviesť do potoka. Nie zviesť k nám. Každopádne by bolo dobré tú prebytočnú vodu využiť. Napríklad by sme mohli mať dole v lesíku jazierko a nasadiť tam ryby. V stojatej vode by sa lepšie lovilo.“

Prekvapene sa na ňu všetci pozreli, lebo dávno sa odtiaľ neozvala, takmer na ňu zabudli. „Čo na mňa tak pozeráte? Nie je to môj originálny nápad. Prešla som kus sveta, niekde som to videla a zdalo sa mi to super. Nevidela som síce úrodu, ale rastliny mali asi najkrajšie v okolí. A, hlavne, nič im nehnilo.“

Shane na ňu obdivne a s láskou pozrel. Nebolo to prvý raz, keď si uvedomil, aká všímavá je jeho partnerka. Po svete chodila s otvorenými očami a pamäť mala takisto obdivovania hodnú. Možno aj z čítania, ku ktorému sa občas dostala.

Harry povedal Shanovi: „Radšej to niekde zapíš, aby sme si na jar spomenuli. Síce to bude pre nás viac roboty, ale zdá sa mi to ako vynikajúci nápad. Popri klčovaní a orbe, budeme musieť na to myslieť. Čo urobíme s odvádzanou vodou, nad tým sa ešte zamyslím. Stredoveké mestá mávali okolo seba vodný val, chránilo by nás to aj od mnohých zvierat.“

Shane pragmaticky poznamenal: „Hm, hej, nie zlý nápad, ale na kopanie takého valu asi vtedy neboli určené len dve osoby, ty a ja.“ S hrôzou si uvedomil, že ak chce postaviť za niekoľko týždňov dom, nemá čas kopať akési priekopy.

Na tej poznámke sa všetci dobre pobavili. Všetci až na Harryho, ktorý na synovca naoko zazrel. Nedal sa: „Tak aspoň okolo ohrady s koňmi by sme mohli. Vlkom by sa to určite nepáčilo.“

„Hm, ale musel by byť poriadne široký, lebo taký vlk má celkom ďaleký skok,“ doplnil Shane, ktorý tiež mal rád svojho Kinga a myslel na jeho bezpečie. Len keby nie tá robota. Aj menší val je val.

Harry radšej zmenil tému, pretože si uvedomoval, že sami dvaja na to síl a času nebudú mať. Ale, ktohovie, možno raz v budúcnosti sa k tomu dostanú.

„Pšenicu by si kam dala?“ opýtal sa Nii Shane. Na jeseň sa im podarilo získať dve vrecia z odrody odolnejšej vlhkému počasiu. Vôbec nebola lacná. Všetci dúfali, že predajca neklamal. Ale spolu s Harrym si jeho verziu potvrdili v krčme, kde sa na neho popri pive pýtali iných gazdov. Všetci potvrdili, že má dobré výnosy a že je to v ich kraji najúspešnejší pestovateľ obilia.

„To už závisí na vás, kde nám to zoriete. Čo myslíš, Darja, tie odvodňovacie kanály by mohli fungovať aj na takmer rovnej ploche?“

„Podľa mňa áno, možno ak budú hlbšie, zachytia vodu, ktorá tam síce bude stáť, ale celé korene rastlín nebudú bezprostredne ohrozené. Stálo by to za vyskúšanie.“

„To sa niečo nakopeme,“ zasmiala sa Nia. „Mohol by prísť ten Adam, tak sa mi zdá, že budeme potrebovať viac čakanov a motýk, ako máme. Nejaké by nám vyrobil.“

„Na jar by som chcel ísť so Shanom zohnať ešte zopár vecí, rovno si to teraz zapíšem. Okrem iného plánujem kúpiť aj mladé ovocné stromčeky, s jedným pánom som sa už dohodol, že po ne prídeme. Je to macher. Chodia k nemu ľudia zďaleka. Niekto taký by sa nám tu hodil,“ povedal starší bývalý posol, ktorý tiež spoznal na svojich cestách zaujímavých ľudí a teraz sa to celkom hodilo.

Darja si oprela veľký vankúš o drevenú stenu domu, cez ktorú vďaka hline a machu, vloženom pomedzi trámy, nefúkalo, a uložila sa do polosedu. Všetko ju bolelo, hlavne bránica. Nevedela si už nájsť nadlho vhodnú polohu. Ale nesťažovala sa. Ani to nejak zle neprežívala. Brala to ako prirodzenú súčasť jej stavu. Len mala strach, aby bolo všetko v poriadku, a bolesť, čo cíti, nebola nejaké zlé znamenie, takže vždy, keď po zmene polohy načas utíchla, vydýchla si. No v tej chvíli sa pomrvila z iného dôvodu.

„Kedy na jar?“ vyľakala sa. Predstava, že by mala byť znova bez Shana, bez pokoja, čo jej každý deň dával, sa jej vôbec nepáčila. Až do narodenia dieťaťa ho nemala chuť nikam púšťať. Vlastne ani potom. Veď minule sa jej takmer nevrátil.

Shane videl, že zbledla. Prišiel, prisadol si a chytil ju za ruku, aby cítila, že je s ňou. Prsty sa im preplietli. Hneď bola pokojnejšia.

Pošepkal jej: „Neboj sa, nepôjdeme ďaleko. Bude to len pár desiatok míľ za riekou. Nič nám nehrozí.“

„Zabúdaš, že tých niekoľko desiatok míľ sme išli niekoľko dní. Nechcem, aby si išiel,“ povedala Darja potichu, aby ju iní nepočuli. Potom sa zosunula, dovolila Shanovi, aby si zobral jej hlavu na svoje nohy a hladkal ju po nej. Bolo jej to veľmi príjemné.

„Láska, bude to len pár dní. Žiadna záchranná akcia, nakúpime a prídeme. Neboj sa.“

Všetci v miestnosti tušili, o čom sa tí dvaja rozprávajú. Vedeli, že zásoby sa stenčujú, a skôr či neskôr, bude musieť niekto odísť, aby prežili, kým bude nová úroda. A nie raz, možno aj trikrát do novej úrody.

Nia Darju chápala. Bola presne v tej situácii, v ktorej ona pred pár mesiacmi. Tehotná, zraniteľná. Preto chcela obrátila pozornosť k dvojici: „Už ste sa rozhodli, kde chcete ten dom postaviť?“

Shane sa usmial. Plány na dom, ktoré mu nakreslila Darja, mal už v rukách niekoľko týždňov. Tešil sa na to, ako ho bude stavať. No najskôr musí zliezť sneh a rozmrznúť zem.

„Darja, zlatko, povieš im to, čo mne?“ Potom pre ostatných vysvetlil: „Aby ste rozumeli, my sme mali dosť vážnu debatu na túto tému, a nakoniec si myslím, že Darja má vo všeličom pravdu. Ak sa tu majú domy stavať, tak by to malo mať nejaký plán.“

Nastávajúca mamička sa potešila, že môže hovoriť o tom, nad čím premýšľala dlhý čas. Trošku sa nadvihla a s nadšením začala rozprávať: „Harry, ty tu chceš mať osadu, možno neskôr dedinu. Určite máš nejakú predstavu, ako by mala vyzerať, ale možno by ťa mohlo zaujať toto.“ Z vrecka tehotenských šiat po Nii vytiahla nejaký poskladaný kus papiera. Shane ho zobral a odniesol k stolu. Potom pokračovala: „Kedysi som čítala jednu takú knihu o tom, ako Rimania stavali svoje mestá. Určite vám hovorí niečo mesto Rím. Zakladateľmi boli dvaja bratia, ktorých odchovala vlčica. Vraj. Je to povesť. No vy dvaja so Shanom možno budete takí zakladatelia a o vás sa budú učiť celé generácie.

Ideálne mesto má mať prístup k vode, čo naša lúka spĺňa, a musí byť chránené, v čom si mal pravdu, Harry. Toto je. Ale pri jeho výstavbe by sme sa mali poučiť z chýb iných a vytvoriť rovno nejaké miesto, kde sa budú jeho obyvatelia stretávať. Ja by som navrhovala uprostred vyčleniť veľké priestranstvo, kde sa budeme stretávať. Aj indiáni také mali, aj iné kultúry. Otázka je, či ho urobíme kruhové, alebo sa budeme inšpirovať klasikou, obdĺžnik, štvorec. Malo by byť dostatočne veľké, aby sa na ňom mohli konať rôzne akcie. Možno aj trhy v budúcnosti. Potom by sme odtiaľ mohli ťahať pomerne pravidelné ulice. Dom Ley je trochu bokom. Shane, ukáž im na tom nákrese, kde je.

Shane sa pripojil: „Jej dom je presne tu, ak by sa tadiaľto potiahla jedna z bočných ulíc, tak to pekne vychádza.“ Dovysvetľoval. „Takto by to vyzeralo. Ja viem, že my sme na to pri stavbe Leinho domu nemysleli, pozerali sme skôr na to, aby bol pozemok pod ním čo najrovnejší. Mne sa tento návrh s ulicami, maličkými záhradami za domami páči. Každý predsa chce mať niečo svoje. Nie sme tu komunisti!“ Zasmial sa. Len z počutia počul o tomto neuskutočniteľnom zriadení vzhľadom na povahu človeka ako takého.

Nia sa potešila. Už si predstavovala, ako si ten miniatúrny kúsoček zeme vysadí. Mala týchto všetkých veľmi rada, ale miesto, kam by sa mohli utiahnuť, byť vonku a zároveň mať súkromie, jej pripadalo ako dobrý nápad.

Shane poznamenal: „Tie priestory vedľa domov a za domami majú aj svoj účel. V prípade požiaru oheň tak rýchlo na iný dom nepreskočí. Aj na to sme s Darjou mysleli. Zároveň bude k nim prístup z každej strany a tak ich budeme vedieť aj skôr uhasiť.“

Harry zodvihol oči k synovcovi a uznanlivo pokýval hlavou. Premýšľal nad tým, že hradiská zvyčajne nebývali veľmi veľké, ale ak by boli drevené domy natlačené jeden na druhom, tak by to s najväčšou pravdepodobnosťou mohlo predstavovať veľké riziko pre celú osadu. Jedine, že by aj tie domy začali stavať zo skál, a tých mali za svojím chrbtom požehnane.

Potom mu však pohľad skĺzol naspäť k plániku a sledoval jeho čiary. Oči sa mu zrazu rozsvietili radosťou. Mal pocit, akoby mu Darja prečítala myšlienky. Napokon nadšene vykríkol: „Ja odpadnem! Aj na cestu do jaskyne si myslela. A ten nápad s kameňolomom v týchto miestach,“ zabodol prst do mapky, „tiež nie je zlý. Kameň by sme mohli použiť pri stavbe domov do základov, možno aj stien, ak sa to naučíme robiť. Zároveň rozšírime čistinu o ďalší priestor.“

„Kameň sa zíde aj na cesty,“ doplnila ho. Preto boli Rimania takí úspešní. Stavali kamenné cesty, dávali tam rôzne vrstvy materiálov, spevnili boky, na dno uložili štrk, ďalšia vrstva bola už hrubšia, nakoniec išli ploché kamene. Tie cesty vydržali tisícročia. Vraj. Naživo som ju, samozrejme, nemala možnosť vidieť. Mali ľudí na to, aby ich udržiavali a vďaka nim sa vedeli ľahko presúvať za každého počasia. Nie som si celkom istá, ako by sme tie skaly ťažili, možno na to bude treba vymyslieť nejaké stroje, poprípade zohnať výbušniny, čo asi bude problém. Ešte mi napadla jedna vec, my ženy, teda ja až vtedy, keď budem môcť, by sme mohli pri tom klčovaní lesíka pri lúke zbierať kamene, otázka je, či z nich chceme urobiť také terasovité polia, alebo by sme to použili na niečo ako hradby okolo samotnej dediny. Chcela som vlastne povedať, že je dobré zužitkovať každý materiál, ku ktorému sa dostaneme.“

„Hm,“ zamyslel sa na svoju lásku hrdý Shane. „Ja si myslím, že terasovité pestovanie malo význam v dobe, kedy ľudia potrebovali vodu v svahu zadržiavať. My ju chceme odstrániť, takže tie hradby sa mi viac páčia.“

„Presne,“ potvrdila Nia, ktorá sa v poľnohospodárskych prácach najviac vyznala. Vyrastala odmala na farme. Poľnohospodárstvo mala v krvi po predkoch. „Hradby nás budú chrániť aj od vetra, bude tu príjemnejšia klíma, mali by sme ich začať budovať od východu, odtiaľ najviac fúka, čo som si všimla. Jednoducho tam budeme nosiť všetky skaly, ktoré nám budú zavadzať a urobíme z nich niečo zmysluplné.“

„Ja by som hradby nedala tesne k dedine. Určite by som kone, poprípade nejaký dobytok, ak na jar zoženiete, tiež nimi chránila,“ poznamenala Darja, pre ktorú po tejto zime vlky a kojoty asi budú navždy predstavovať hrozbu. Predsa len, jej ostatný boj o život, z ktorého vyviazla len so šťastím, bol hrozným mementom, hlavne, keď si uvedomila, že v tom čase už bola tehotná a mohla prísť o to malé.

„To sa ešte dohodneme,“ odpovedal jej Harry, keď posunul plán Nii na preštudovanie, „každopádne musím povedať, že sa mi tvoj nápad, Darja, veľmi páči. Vždy ma dokážeš prekvapiť. Na to že si do nejakých jedenástich rokov žila ako v horách, do školy si nikdy nechodila, neskutočne veľa si sa naučila. Už to vidím jasne, my tu nebudeme len dvaja zakladatelia ako boli tí dvaja bratia v Ríme, právom si zaslúžiš miesto medzi nami.“

„Harry, prestaň, zase tak veľa som toho neurobila. Len kým som bez roboty musela oddychovať, tak som na všeličo popri tom myslela.“

„Neurobila? Však toto je to omnoho lepšie, ako som si predstavoval!“ povedal nadšene ukazujúc na plánik. „Zmenil alebo doplnil by som tam len zopár vecí, napríklad by som pridal voľné miesto na sýpky, sklady soli a úrody, tiež ich budeme potrebovať. Tie by mohli byť smerom k jaskyni, takže tu by som tým smerom toľko domov nedával. Ten plán si dáme na stenu a budeme podľa neho postupovať. Ja asi od radosti ani nezaspím,“ zažartoval Harry, ktorého sen mal zrazu hmotnejšie kontúry.

Nia odtrhla zrak od ceruzkou popísaného papiera a zaujímala sa: „A ktorý z nich bude váš?“

Shane ukázal na malý obdĺžnik na mape. „Ak nič proti tomu nebudete mať. Darja by chcela mať výhľad na horu aj k rieke.“

„Prečo by sme mali niečo proti? Hlavne, nech sa cítite vy v ňom dobre,“ zakončil debatu Harry a reč sa zvrtla na dobytok a zvieratá, ktoré by mohli zohnať na jar, keď už teda niekam pôjdu. Určite bude treba hydinu, možno aj králiky. Nič sa tak dobre nerozmnožuje ako ony a trávy pre nich mali neúrekom. Ich kožušina je pre svoju jemnosť veľmi obľúbená. Nia by chcela aspoň jednu kravu, možno aj dve by sa zišli. Zhodli sa, že býka im zatiaľ netreba. Darja zase chcela nejaké kozy, ich mlieko je dobré pre deti a Nia sa k tejto požiadavke pripojila. Každému bolo jasné, že toľko zvierat na jedenkrát nebudú môcť priviezť.

Potom už Darja do ich debaty nezasahovala, iba počúvala. Začala na ňu padať príšerná únava. V duchu súhlasila s tým, aby sa ovce pásli popri rieke. Z ich vlny by mohli vyrábať teplé oblečenie. Keď sa to naučia. Ani jedna z nich nemala s vlnou skúsenosti. Horné lúky boli na opačnom konci hory na chov prírodných kosačiek, ako správne poznamenal Shane, ako stvorené, pričom ju občas jemne pohladil po ubolenom chrbte. Rozhovor o tom, že most nevedia postaviť, ale vedeli by si predstaviť, že by raz cez rieku mohla byť kompa, ju už nudil a detaily tohto projektu ju uspávali.

Darja vnímala už iba sálajúce teplo z kozuba, ktoré jej zároveň mihotavo ožarovalo tvár, a jemné láskavé pohyby jeho ruky. Bolo jej veľmi dobre. Krásne. Cítila pokoj a uvoľnenie. Dieťatko pod jej srdcom sa jemne pomrvilo. Asi si takisto potrebovalo zdriemnuť, pretože len pár minút predtým ešte poriadne kopalo a mamine sa intenzívne pripomínalo.

Darja si uvedomila, čo znamenala tá mimovoľná slza, ktorú si utrela, až keď ju pošteklila pri uchu. Práve zažívala pocit, ktorý si myslela, že sa jej nikdy nestane. Šťastie. S hlavou opretou o Shanove stehná, s jeho rukou na sebe, s ich dieťatkom pod jej dlaňou, aby ho zohrievala a aby cítilo, že ho už teraz nadovšetko miluje, po prvýkrát vo svojom živote pocítila šťastie. Netrvalo dlho. To šťastie ani nerobí. Príde a kým si ho človek uvedomí, že tu je, zmizne. Tentoraz ho odniesol spánok. Ale ráno, po prebudení vstala o poznanie tohto pocitu bohatšia a odhodlaná bojovať zo všetkých síl, aby ho ešte niekedy pocítila.