Dnešok je ten deň! 33. kapitola - Bláznovstvo

Na deň, kedy sa za Studenou riekou objavil Adam, asi nikto nezabudne. Keďže nemal mapu, pretože tú Shanovu podľa pokynov zlikvidoval, musel sa celý čas spoliehať na svoju pamäť a tá ho naozaj nakoniec, napriek zopár zlým odbočeniam, doviedla k zakrivenej hore. No rieka bola veľmi rozvodnená, pretože všetok roztopený sneh z okolitých hôr sa v nej každý deň zbieral a vyzeralo to, že to nemá konca. Aj preto Adam nevedel odhadnúť, kde je brod.

Už na prvý pohľad, aj keď tam nikdy nebol, videl, že na niektorých miestach stromy stoja vo vode. Podľa toho vedel, že nájsť spomínaný brod asi nebude jednoduché. Hoci bolo odpoludnie, rozhodol sa s jeho hľadaním prezieravo počkať do ďalšieho dňa. Dosť intenzívne pršalo. Pofukovalo. Ponad rieku sa vinula aj hmla. Celkovo bolo počasie nepríjemné, všetci uzimení, preto rozložil stan, podarilo sa mu zapáliť aj oheň vďaka tomu, že ho z jednej strany chránila voskom napustená plachta. Drevo bolo dosť vlhké, dymilo, ale nikomu neprekážalo, že nie sú nenápadní. Boli beztak ďaleko od civilizácie a dôležitejšie bolo, že ich zohrieval. Na večeru sa Adamovi podarilo uloviť dve ryby, ktoré Lucy upiekla, a kým ich stihli zjesť, ozval sa z druhej strany rieky výstrel.

Na prítomnosť dymu upozornil obyvateľov veľkej lúky Remy, ktorý si ho ako prvý všimol. Nastala panika. Sú tam priatelia? Nepriatelia? Náhodní okoloidúci? Toto sa preháňalo v hlave Shanovi a Harrymu, keď sa blížili k rieke, keď chceli preveriť situáciu. Pre istotu si vybrali zarastenejšie miesto a kone nechali priviazané za kríkmi. Obaja si ľahli do rozpúšťajúceho sa snehu a zvedavo pozorovali druhú stranu brehu. Nič extra sa tam nedialo. Iba ten oheň horel a dym z neho sa stáčal ako taký had tesne nad korunami stromov a odmietal stúpať do neba. Bola tlaková níž, akoby povedal Harryho otec a on si na túto jeho hlášku práve v tej chvíli spomenul. Chýbal mu. Možno by rád videl to, čo sa snažil budovať.

„V takom malom stane ich nebude veľa. Čo urobíme? Počkáme, kým odídu?“ vytrhol ho zo spomienok Shane, ktorý v tej chvíli veľmi ľutoval, že majú k dispozícii len vlastné oči.

„Hm. Asi máš pravdu. Ak dobre vidím, je tam len jeden voz a dva kone. Ale možno len chcú, aby sme si to mysleli. Chcelo by to mať dohovorené znamenie, ak by to bol niekto z našich.“

„Alebo aspoň ďalekohľad,“ zasmial sa Shane. „Zapíšem ho do zoznamu potrebných vecí, keď sa vrátime.“

Harry zauvažoval a takto zhodnotil situáciu: „Čo ja viem... Mohol by to byť Adam, ale nemusel. Len ako to preveriť?“

Počasie bolo fakt nafigu, no stále dúfal, že ak zo stanu vyjdú nejaké postavy, niečo uvidia, ale nič sa nedialo. Nemalo zmysel čakať na jeho zlepšenie.

„Skúsme vystreliť a uvidíme, čo sa stane,“ navrhol Shane.

Tak vystrelili.

Adama nepríjemný zvuk, ktorý vyľakal zopár oddychujúcich vtákov a kone, potešil. Vyliezol zo stanu a na druhej strane rieky, takmer oproti nemu uvidel dve postavy. On to mal ľahké. Vedel, čo má vidieť. Potešil sa svojim priateľom a začal celý nadšený rozhadzovať rukami, mávať a vykrikovať, hoci kvôli rozvodnenej rieke jeho hlas úplne zanikal a on o tom vedel.

So svojou obrovskou radosťou sa bežal podeliť do stanu: „Poďte von, sú to naši, nech vidia, že im nič nehrozí. Prežili zimu, oni ju prežili! To je úžasné!“

Konečne z neho vyliezlo, z čoho mal najväčší strach. Bál sa, že na tom mieste už nikoho nenájdu a ich strastiplná cesta, ukrývanie, Lucyina obeta budú zbytočné. So slzami šťastia sám tiež vystrelil. Raz. Do vzduchu a hora mu odpovedala. Nebolo tvora v blízkosti niekoľkých míľ, ktorý by si neuvedomil, že človek je nablízku. Jemu aj Shanovi, ktorý predtým vystrelil, to bolo jedno. Pre jedných bola Adamova rodina prví ľudia po mesiacoch odluky od civilizácie a pre druhých konečne zhmotnená nádej lepšieho života.

Obidve partie delila len rieka, trocha vody medzi nimi, ktorá sa síce tvárila trochu zúrivo, ale nikto nepochyboval, že aj túto prekážku prekonajú. Čas, kedy dojatý Adam dostane rodinu do bezpečia, bol veľmi blízko.

Aj Lucy zakývala, hoci ľudí na druhej strane takmer nepoznala, aj ona prežívala pocit radosti. Vlastne prvý odkedy dala zbohom vlastnému dieťaťu. Bola hladná, špinavá, unavená a dúfala, že ich príjmu tak, ako jej Adam rozprával. Trmácali sa premočenými cestami dosť dlho na to, aby mala pocit, že už nevládze. Do bahna zapadli snáď tisíckrát a rovnaký počet sa museli z neho vyhrabať. Bola to otrocká robota. No ona uverila svojmu mužovi a snažila sa plniť mu jeho sen, ktorý medzičasom prijala za svoj. Aj bez zbytočných slov, obradov, svadby, obaja poznačení minulosťou boli svoji. Tak ako len dokázali byť. Našli v tomto svete spriaznenú dušu, ktorej sa dá veriť. Ak sa k tomu pridá aj osobná príťažlivosť, čo viac si človek môže v páre želať. Veľa toho nie je a Lucy si toho bola vedomá.

Aj Ramy začal poskakovať od radosti popri rieke. Harry videl postavy muža, ženy, chlapca a Shanovi povedal: „Vody je ešte príliš veľa.“

„Zvládneme to. Donesiem lano, preplávam, priviažem ho na druhom brehu, postupne všetkých prevedieme,“ zľahčoval Shane.

Harry pokrútil nesúhlasne hlavou. Nemal rád, keď sa Shane vrhal bez rozmyslu do nebezpečenstva. No chlapcovi chytil stranu slovami: „Ramy má pravdu. Hladina sa od minula poriadne zvýšila. Pozri tam to na tú skalu, takmer ju ani nevidno. Inokedy je skoro celkom suchá. Okrem toho je voda ešte ľadová. Nie som si istý, či budeš mať dostatok síl, aby si to za týchto podmienok prekonal. V niečom takom sa nedá dlho plávať.“

„A čo chceš robiť? Nechať ich tam do leta? Vidíš tam aj deti, predsa!“

„Vidím. No nemusíš kvôli tomu riskovať život. Mali by počkať zopár dní, kým sa to aspoň trochu zníži a upokojí.“

„Nepreháňaj,“ odvrkol Shane nazlostene. Hnevalo ho, keď mu Harry zase neveril. Bol si viac-menej istý, že sa dokáže dostať na druhú stranu. „Budem mať lano okolo seba, ak by bolo zle, pritiahneš ma naspäť,“ zaprotestoval.

„A potom čo? Ak by si sa aj neutopil, ako ťa zohrejem?“

„Normálne. Rozložíme poriadne veľký oheň. Zíde sa aj pre nich, keď ich prevedieme.“

Harrymu sa v hlave preháňali rôzne možnosti. Najschodnejšia sa mu však zdala tá najprácnejšia. Namietal: „A čo tovar? Neurobíme radšej plť? Voda je príliš divoká, bolo by to istejšie.“

Shane, ktorý mal chuť sa čím skôr zvítať so starým známym, povedal smutne: „Na to budeme potrebovať viac času. Dnes večer to už nebude.“

„No a? Do zajtra, skôr napozajtra budú musieť prežiť. Ak nám pomôže Remy, možno to bude skôr.“

„A čo laná, ako chceš tie kmene pospájať?“ vyzvedal sa synovec. Stále dúfal, že si stavbu plte ujo rozmyslí.

„Niečo už vymyslíme. Toľko lán nemáme, to je fakt. No nič. Budeme hľadať materiál v prírode. Kôra nejakých kríkov by sa dala na to možno použiť, napríklad.“

Tak aj urobili, nakoniec im stavba plte zabrala ďalšie dva dni. Bolo treba stromy zoťať, očistiť od konárov, nájsť vhodné kríky s pružnou kôrou na improvizované povrazy, pospájať na brehu kmene do jedného ťažkého celku. Potom pomocou zapriahnutých koní dostať plť čiastočne na vodu, priviazať ju k mohutnému strom, a pritom dúfať, že sa lano nepretrhne, kým Shane nenatiahne lano na druhú stranu.

Plť bola z čerstvých stromov, ktoré ešte nenatiahli celú miazgu, takže boli ľahšie, ako bývajú v lete, ale aj tak bolo jasné, že bude mať Harry iba s Remym problém dostať ju do vody. Zmorení ťažkou prácou všetci traja išli nabrať sily do svojich domovov.

Ráno sa zobudili a všetci, okrem tehotnej Darje išli pomáhať s plťou. Ona tŕpla v hlavnom dome, ako to všetko dopadne. Samozrejme, že jej nikto nepovedal, aké nebezpečné to bude pre Shana. No ona to aj tak tušila. Našťastie s ňou boli všetky štyri deti, ktorým bolo jedno, že je Darja vysoko tehotná a permanentne si vyžadovali jej spoločnosť. ´Aspoň mi čas čakania uteká rýchlejšie,´ hovorila si.

Shane rieku bez problémov preplával. Ku koncu však už cítil poriadnu triašku. Na brehu ho čakal Adam, privítal sa s ním, potom upevnil lano a Lucy zatiaľ odviedla oslabeného Shana do stanu, aby sa prezliekol a zohrial. Dali snáď tri šálky bylinkového čaju a posledné jedlo, čo mali, kým sa zohrial. Sám Shane bol nervózny, vlastne všetci. Ešte sa mohlo pokašľať všeličo.

Medzitým dostali obyvatelia budúcej osady plť na vodu a Harry v kožených palčiakoch, aby ho dlane nepálili, prekonal rieku a bezpečne pristál na druhom brehu. Tam ho už čakal Harry, ktorý naložil prvý tovar, zatiaľ bez ľudí. Keď sa Harry s Adamom, ktorý mu už vypomáhal, vrátili po druhýkrát, tak Shane bol už zohriaty a prichystaný pomôcť s prevezením detí a Lucy.

To nebolo jednoduché, ako sa spočiatku zdalo. Lucy si sadla doprostred plte až potom, ako jej o telo poriadne pripevnili Stellku. Filip si sadol k nej. Musel. Chcel pomáhať odtláčať plavidlo dlhými papekmi, no nedovolili mu to. Tak bol namosúrený kvôli tomu, že ho nechali sedieť. No nakoniec bol užitočný, vždy, keď voda na nich šplechla, plť sa otriasla, naklonila, bol to práve on, čo držal Lucy za ruku, upokojoval ju, snažil sa s ňou rozprávať, aby si cestu príliš nevšímala. Výkriky hrôzy matky vystrašili jej dievčatko, takže polovicu cesty preplakalo. Aj preto chlapi robili, čo mohli, aby sa dostali na druhú stranu čo najskôr. Detský plač dokáže prinútiť ľudí k činnosti rýchlejšie ako blížiaca sa snehová búrka.

Keď dorazili na breh, tak sa posádka plte zoznámila so ženami. Keďže všetci boli mokrí, tak Lucy s dieťaťom okamžite odviedli ku nim domov. Filip zostal, nedal sa presvedčiť. Chcel pomôcť otcovi vykladať z plte, aby mohla ísť ešte aj po posledné veci. Voz mal zostať na druhej strane do doby. Všetci usúdili, že nie sú jednoducho podmienky na to, aby to s ním zvládli.

Keď už všetko bolo na brehu, zostávalo ísť po kone. Shanovi sa do toho vôbec nechcelo, ešte si dobre pamätal, aká studená bola voda, ale Adam chcel ísť namiesto neho. To nemohol dopustiť, pretože mal už nejaké skúseností s prechodom cez rieku, dokonca aj s koňmi. Trúfal si na to. Jedine tá zima mu trochu prekážala.

„Nie, zostaň tu. Ak sa príliš nesplašia, zvládnem to.“

Časť cesty na druhý breh prešiel Shane zavesený rukami a nohami na lane. Niekde uprostred rieky sa mu chrbát už dotýkal rieky, tak do nej vošiel, lebo už nevládal visieť. Na druhej strane priviazal jedného koňa o sedlo druhého, vysadol na prvého a pustil sa do prekonávania rieky, pričom sa snažil ísť tesne ponad pomocné lano. Ponad preto, lebo ak by sa niečo stalo, stále by bola možnosť zachytiť sa oň.

Problém nastal ku koncu cesty. Zadný kôň sa pošmykol alebo sa mu zachytilo kopyto medzi skaly, takže sa splašil. Stratil rovnováhu a začal sa topiť. Potom síce dosiahol dno, no panika už bola taká obrovská, že začal sťahovať koňa, na ktorom sedel Shane, a ťahal ich naspäť, teda do stredu, preč z miesta, ktoré sa mu zdalo nebezpečné. Druhý kôň sa tiež vyľakal, keď cítil, že ho kamarát ťahá pod vodu. Ozývalo sa občasné zaerdžanie. Shane sa chcel zachytiť lana, ale nestihol. Voda ich brala. Občas bol jeho kôň pod hladinou chvíľu, inokedy celkom dosť dlho. Jeho jazdec sa na ňom tvrdošijne snažil udržať a naviesť ho správnym smerom a neprísť zároveň o splašeného koňa.

Silný prúd ich stiahol možno aj o dvesto metrov, ďaleko od ľudí, ktorí ich na brehu čakali. V jednom momente Shane pochopil, že ak chce zachrániť seba a aspoň jedného koňa, bude sa musieť zbaviť toho druhého. Vytiahol nôž a odrezal lano, ktoré ho pridŕžalo k nim. Okamžite ťah ustal. Jeho kôň zabral tak silno, že Shanovi vypadol nôž z ruky a zmizol v mútnych vlnách. Chvíľu na to aj ten splašený kôň. To však Shane nevidel, voda tu bola hlboká, jeho kôň musel občas plávať, preto ich prúd odniesol o ďalších pár stoviek metrov ďalej.

Nakoniec sa im, našťastie, podarilo doraziť na plytčinu, kde ho už čakal Harry, ktorý vošiel do vody, aby pomohol Shanovi zosadnúť z koňa a vyštverať sa na breh. Potom sa vrátil a priviedol aj koňa. Ten sa mimo vodu ešte otriasol a zamočil ich obidvoch. Harry chvíľu váhal, či ho má pustiť, nablízku nebolo nič, o čo by ho priviazal. Ten si to, že je voľný, v šoku buď neuvedomil, alebo ani on nevládal, tak sa rozhodol stáť pri nich a pozerať sa na skupinku ľudí, ktorá už bola takmer pri nich. Z nozdier mu vychádzala para, vo vnútri musel byť zohriaty, hoci povrchové vrstvy tela mal, rovnako ako Shane, úplne podchladené.

Shane si sadol do blata a bolo mu to úplne jedno. Vôbec to nevnímal. Stále ešte prudko dýchal a snažil sa sám seba presvedčiť, že je po nebezpečenstve. Harry sa hodil na kolená a objal ho. Pre neho bolo príšerné pozerať sa na dramatický výjav pred ním a prežívať nemohúcnosť. Vrieskal, kričal, dával rady do hluku vody, ale Shane ho nemal šancu počuť. Harry celý čas bežal popri rieke a uvažoval, či sa má do nej vrhnúť, no prúd trojicu strhol stále ešte ďaleko od brehu, takže kým by tam doplával, dávno by boli úplne inde. Tak to vzdal a snažil sa nadbehnúť a doraziť k nim odspodu. Predtým si však stihol vyzliecť aspoň kabát, ktorý na brehu nanútil Shanovi tesne po tom, ako mu vyzliekol premočené vrchné oblečenie.

Celý čas, ako ho prezliekal, mu nadával: „Ty blázon! Myslel som si, že je už po tebe. Mal si ho pustiť omnoho skôr. Čert ho ber, sprostého koňa! O čo ti, dofrasa, išlo? Dokázať nemožné?! Máš predsa tehotnú ženu. Blázon, hovorím, kvôli žiadnemu zvieraťu sa neoplatí zomierať!“

Shane sa nevládal brániť, pretože sa nekontrolovateľne roztriasol. Ak aj chcel niečo povedať, tak mu zuby tak cvakali, že si ho hneď rozmyslel. Už necítil urputné pálenie pokožky, bolesti v kĺboch, ani tuhnutie končatín. Už sa iba triasol a mal pocit, že o chvíľu zamdlie. Prestával jasne vnímať okolie. Harry mu musel dať facku, keď si to vo svojom rozhorčení všimol.

„Hej, spamätaj sa! Pomôž mi trochu! Vysadím ťa na koňa a zaveziem ťa k ohňu. Buď taký láskavý a spolupracuj!“

Medzitým dobehol aj vystrašený Adam s chalanmi. Harry sa potešil, že na takmer nevládne telo chlapa väčšieho ako je on, nebude sám, a zavelil: „Vyložme ho hore!“

A takto ho dostali k ohňu, pričom celý čas z jednej strany koňa ho pridŕžal jeden, z druhej druhý. Až tam sa začal spamätávať, pozdravil Remyho a jeho nového kamaráta, Filipa, ktorý mu bol takmer rovesník. Obaja chalani ho pomáhali pozakrývať a pripraviť mu aspoň v kovovom hrnčeku zohriatu horúcu vodu z rieky.

„Nič lepšie nemáte? Toľko vody naraz som v živote nevypil,“ pokúsil sa o žart Shane, keď mu už bolo lepšie.

Adam sa usmial. O chvíľu bol späť so sklenenou fľašou a priesvitnou tekutinou.

„Ja somár, priniesol som vám aj malý darček. Domáca, od uja. Nech ti padne na úžitok,“ povedal mu, podávajúc ju.

Shanovi sa ruky stále trochu triasli, ale nechcel vyliať vzácnu tekutinu, tak si z nej naozaj veľmi opatrne odpil. Dávno nemal v ústach alkohol, ktorý sa v tej chvíli zmenil skôr na liek. Cítil, ako mu prehrieva vnútro a zimou a stresom stiahnuté svalstvo sa uvoľňuje. Do pár minút mu bolo lepšie.

Chlapi a chlapci, čo vedľa neho sedeli a poctivo čakali, kedy sa zohreje, sa všetci tešili, ako to nakoniec dopadlo. Nechýbalo veľa a Adamovo sťahovanie sa mohlo skončiť tragicky. Ten si to dobre uvedomoval a niekoľkokrát sa ospravedlňoval, vysvetľujúc situáciu s Rockovými mužmi. Podľa pôvodnej rady mali prísť o pár týždňov neskôr.

Harry a Shane sa báli opýtať, čo sa stalo s Lucyiným dieťaťom. Nakoniec to povedal sám Adam: „Malý to všetko neprežil.“

Taká bola dohoda. Spoločná. Na smutné veci sa empatickí ľudia nezvyknú viackrát pýtať. A Lucy, hormonálne stále plačlivá šestonedieľka, nechcela, aby sa jej niekto na dieťa pýtal. Adam to rešpektoval. Ak má mať Gabriel pokoj a šťastný život aj bez oboch biologických rodičov, jeho existencia musela zostať tajomstvom.

Adam mal trochu výčitky svedomia, keď zbadal ľútosť v očiach priateľov. No nedalo sa s tým nič robiť. Bol by blázon, keby dôveru ženy, s ktorou chcel prežiť zvyšok života, sklamal hneď pri prvej príležitosti. Práve naopak. Plánoval si ich tajomstvo zobrať aj do hrobu, ak by bolo treba.