Dnešok je ten deň! 35. kapitola - Ja som to vedela!

Shane prišiel, ako sľúbil. Dokonca o tri dni skôr. Nečakal ani, kým všetky veci prevezené cez rieku naložia na voz, a vybral sa rovno peši do osady za Darjou. Bol to zase jeden klasický daždivý deň. Našťastie pršalo len tak lenivo, aby sa nepovedalo. Možno aj preto sa na priedomí nehrali žiadne deti. No v štyroch hotových domoch sa žilo, čo bolo vidieť aj na dyme stúpajúcom z komínov. Shane si trochu vydýchol, vyzeralo, že je všetko v poriadku.

S úsmevom na tvári a bez zaklopania rovno vošiel do toho svojho, ktorý mal všetky okná z nejakého dôvodu zarosené, čo bolo trochu podozrivé, ale myslel si, že Darja prala, sušila alebo niečo podobné robila. No mýlil sa. Psí odrastok, Sammy, párkrát zlostne zabrechal, kým pochopil, kto je vo dverách. Shane ho za vzorné stráženie pochválil slovom aj pohladením.

Vo veľkej kuchyni bolo cítil vlhkosť a opar jemne rozostroval kontúry nábytku. Kým sa vyzliekal z premočenej bundy, tak mu udrela do nosa vôňa bylinkového mydla, ktoré zvykne z kostí varievať Darja. Jeho koncentrácia však bola privysoká. Zvláštne na tom bolo, že mydlo sa varievalo vždy vonku, lebo hlavne zo začiatku jeho výroba dosť smrdela. Shane sa poobzeral. Vedľa pece stál väčší hrniec, no nie ten, čo na účel výroby tohto výrobku používala Darja, no nebol to ani typický hrniec na varenie, keďže bol o niečo väčší. Večera sa v ňom nenachádzala. Teda aspoň nie podľa vône z neho vychádzajúcej.

            Z izby, asi vyľakané brechotom psa vykukli Lea a Nia. Obe sa na neho usmiali.

            „Ahojte,“ pozdravil sa im Shane.

            „My o vlku a vlk za dverami,“ zažartovala Lea.

            „Všetci ste späť?“ vyzvedala sa bezprostredne Nia s dlaňou na hrudi, pretože sa bála odpovede.

            Shane sa doširoka usmial a prisvedčil: „Nebojte sa. Všetci. A aj navyše. Nejakých ľudí sme so sebou priviedli. Ja som sa poponáhľal, prídu každú chvíľu.“

Obe ženy ho za túto správu objali.

            „Chvalabohu,“ potešila sa Nia, „čo sú to za ľudia?“

            Lea ju schmatla za rukáv a priateľsky napomenula: „To teraz nie je dôležité. Počula si, čo nevidieť sa s nimi zoznámiš. Musíme im ísť niečo uvariť. Okrem toho si myslím, že by sme tu asi teraz iba zavadzali. Poď, aspoň skontrolujeme deti. Už som aj tak ako na ihlách, či ich tí dvaja pubertiaci ustrážili.“

            Shane Darju stále nevidel, no tušil, že je v posteli za nimi. Lea sa otočila tým smerom sa položartom povedala: „Keby čokoľvek, vieš kde bývam.“

Naozaj bola pripravená v ktorejkoľvek chvíli pribehnúť, ak by si to vyžadovala situácia. Celá rozjarená chcela konečne vrátiť priateľke aspoň kus z tej opatery, ktorú od nej kedysi dostala. Nerobila to len z povinnosti, ako by sa zdalo, práve naopak, tento akt pomoci vo chvíľach najväčšej zraniteľnosti ich zbližoval ešte viac.

            Darja sa na ňu vďačne pozrela. „Dobre,“ zašepkala. Shanov hlas, ktorý počula pred pár sekundami na ňu zapôsobil ako tá najlahodnejšia hudba. Bola celá šťastná, že sa jej vrátil. Naozaj s ním chcela byť sama, a preto uvítala, že jej kamarátky nemusela neslušne o to požiadať. Ich takt s vďakou privítala.

            Hoci čudným správaním žien a zvláštnymi okolnosťami zneistený Shane stále ešte nič nevidel, pretože mu práve ony dve zavadzali vo výhľade, začínal tušiť, čo sa prednedávnom stalo. Jeho predpoklad sa mu podarilo overiť, až keď sa tie ženy pobrali na odchod.

            V posteli, zababušená do čerstvo prezlečenej periny, na ktorej ešte bolo vidieť čiary po skladaní, v polosede oddychovala jeho Darja. V náručí mala do deky zavinutého novorodenca, ktorý sa práve pokúšal po prvýkrát v živote nasýtiť vlastnými ústami. Podľa všetkého mu to veľmi nešlo, lebo občas sa odpojil, dokorán otvorenými ústočkami zmätene pátral, ako, a hlavne kde, by sa znovu mohol prisať. Shane nikdy nevidel nič krajšie.

Skamenel. Odrazu nevedel, čo má urobiť, povedať, ako sa má správať. Nebol na to pripravený. Nie na všetko sa v živote dá pripraviť. Vlastne, na veľa vecí nie. Niečo si človek predstavuje, že sa stane, sníva o tom, no skutočnosť zvyčajne býva iná, aj naše pocity z nej. Lepšia, horšia, krajšia, smutnejšia, dramatickejšia? Jednoducho iná.

Presne to v tej chvíli cítil Shane. Zmätok. Prekvapenie, radosť, previnenie, túžbu objať si ženu, dieťa a celý svet. No zatiaľ iba stál ako kôl v plote a hľadel pred seba. Tušil, že prvý pohľad na vlastného potomka je niečo, čo si rodič zapamätá navždy, tak ho len spracúval a tváril sa bezradne.

„Nestihol si,“ strohým skonštatovaním sa mu ako prvá prihovorila Darja, ktorej hral na perách jemný, ťažko strážený úsmev. Mala čo robiť, aby sa neusmievala. Hoci pred pár minútami na neho poriadne nadávala, vlastne celý pôrod, či už pre seba alebo aj nahlas, zrazu bol jej hnev preč. Už jej neprekážalo, že odišiel, ani že pôrod nestihol. Hlavne, že bol konečne s ňou.

Zrazu sa hanbila za to, čo všetko si o ňom pomyslela a aj čo povedala, keď cítila bolesti. Musela sa nejak odreagovať. Vyventilovať strach, čo mala o neho aj z pôrodu, vlastne zo všetkého, čo ju v tej chvíli na tomto svete zlostilo. A on zatiaľ prekonával studenú zúrivú neúprosnú rieku na plti a riskoval život, aby za nimi prišiel. Ešteže tu nebol a nikdy sa to nedozvie. Nia a Lea sú kamarátky, určite mu to nepovedia. Hádam... Isto pochopia, že to tak nemyslela.

„Prepáč,“ povedal, keď sa konečne priblížil. Nahol sa nad ňu, aby ju pobozkal. Bola chladná, no bozk neodmietla.

Chcel sa dotknúť dečky, do ktorej bolo dieťa zavinuté, no novopečená mamička ho zahriakla: „Umy si ruky, ak ho chceš chytiť!“

Shane sa spamätal, ospravedlnil sa a okamžite urobil, o čo ho žiadala. Tak dlho si ruky snáď v živote neumýval. Celý čas sa snažil presvedčiť sám seba, že sa mu nesníva, že je už naozaj otec. Prišlo to tak náhlo, že to stále nedokázal celkom vstrebať.

Konečne sa ruky zdali čisté a on s myšlienkami na pohlavie sa znovu priblížil k žene a dieťaťu. Predtým sa mu zazdalo, že použila slovíčko mu, a teda mal by to byť chlapec. Potešil by sa aj dievčatku, ale chlapec je chlapec. Pokračovateľ. No otvorene radovať sa ešte neodvážil.

Medzitým malý dopapal a zadriemal. Od pôrodu rozstrapatená, v tvári stále ešte fľakatá, evidentne vyčerpaná Darja si zakryla prsník. Povedala si, že Shana už dosť vytrápila. On ju síce viac, keďže zmizol na pár dní, ale bol tu a tým bolo všetko odpustené. Už sa s ním chcela len tešiť.

Keď prišiel so stoličkou a posadil sa k nim, nadvihla sa, hoci ju rozboleli snáď všetky vnútornosti a opatrne mu vložila dieťa do rúk. Dozrela na to, aby mal Shane správne jeho hlavičku opretú presne v mieste ohnutého lakťa, až potom si s úľavou ľahla. Únavu necítila. Skôr naopak. Ešte bola plná lásky a energie a pociťovala čistú radosť. Z toho, že to zvládla, že dieťatko vyzerá zdravé a že sú spolu. Bolo to najviac, čo mohla od života chcieť. Tak si tú chvíľu a pohľad na tých dvoch vychutnávala.

„Takže je to chlapec?“ chcel sa uistiť Shane, ktorý striedavo pozeral na ženu, čo mu ho dala, a na syna, pričom sa vo vnútri triasol. Zimou to nebolo. Skôr obrovskou zodpovednosťou, ktorú za to malinké stvorenie pocítil. Vo veľkej miere to bude práve na ňom, aký život bude mať a kam sa bude uberať.

„Najkrajší na svete,“ potvrdila mu. Neklamala, aj jemu sa taký zdal. Trošku vlasatý, maličké ústočká a nos. Maličký bol naozaj krásne dojča, aj keď nechutne malé, že mal Shane príšerný strach pohnúť sa, aby mu náhodou nevypadol. Ruky sa mu od nervozity potili.

Obidvom sa objavili takmer v tej istej chvíli slzy v očiach. Len Darja mala tú výhodu, že si ich mohla utrieť, keďže ruky mala voľné a Shane nemohol. Neodvážil sa. Tak mu zo tri padli na dečku syna, kým sa trochu upokojil.

„Prepáč, že som to nestihol. Ja som ich poháňal, chcel som včera ísť aj po tme. Ale Harry sa bál, že zlomíme koleso na voze, už bolo prasknuté. Ráno sa takisto flákali,“ povedal, keď zdvihol zrak od malého. „Ťahalo ma to za vami.“

„Hlavne, že si došiel. Nejak sme to zvládli.“

Darja nemohla povedať, že nevadí, lebo vadilo. Klamala by. Keby tam bol býval, určite by sa bola bývala cítila pri tom všetkom istejšie. Nemusel by byť pri nej priamo, stačilo by jej vedomie, že je niekde v osade, niekde, kam by dokázala dokričať, keby chcela, aby ho privolala na pomoc.

„Chýbala si mi,“ povedal jej, aj keď pravda bola intenzívnejšia. Príšerne mu chýbala. Čakal, že aj ona mu niečo podobné povie. Nebol sklamaný.

„Aj ty mne, tulák môj.“

„Ja že som tulák? To hovorí tá pravá tuláčka,“ vrátil jej „poklonu“.

Vedno však vedeli, že sa ich obdobie nomádskeho života s narodením malého skončilo a odteraz budú robiť všetko pre to, aby zostali spolu a spolu aj vychovávali drobca, ktorého práve držal hrdý otec v náručí.

Potom sa len tak doberali: „Čo? Ja? Však som sa ani z domu nepohla!“

„Chceš to poprieť?“

„A ty?“

„Ale kedysi si bola. To nezaprieš. Teraz však už nemusíš. Tu si doma.“

„Rovnako ako ty. Nemusel by si sa túlať, keď ťa tu je treba,“ s úškrnom odvetila. Bola to výčitka. Neodpustila si ju. Ale nezabolela, pretože ju čakal. Shanovi bolo úprimne ľúto, že zmeškal takú dôležitú chvíľu pre všetkých troch.

„Musel som, doniesol som vám toľko vecí. Keď budeš vládať, tak ti ich ukážem.“

Darja zavrtela hlavou. Nie veci potrebovala, ale jeho. Prečo to stále nechápe?

On to však vedel, no aj tak chcel svoju rodinu zabezpečiť.

„Vrátiš mi ho?“ opýtala sa čerstvá mamička, ktorá zrazu pocítila, že je akosi dlho bez toho malého telíčka, ktoré bolo deväť mesiacov jej súčasťou. Mala taký zvláštny pocit, akoby bola zrazu sama, práve preto ho potrebovala vo svojej blízkosti.

„Jasné,“ odpovedal Shane. Keď už mal ruky voľné, tak sa odvážil opýtať: „Aké meno si mu dala?“

Ako ju poznal, tak to isto urobila bez neho. Išlo by pravdepodobne o formu protestu voči jeho neprítomnosti. Zmieril by sa so všetkými menami a chápal by to.

„Žiadne. Čakala som na teba,“ najskôr ho prekvapila odpoveďou. Zase raz. No vzápätí sa potešil. Mal stále možnosť ovplyvniť to!

Preto ju tak miloval, lebo stále bola plná prekvapení. Vlna lásky prebehla Shanovou hruďou. Akoby ho vlastné teplo zalialo. Opäť mal slzy v očiach a hrču v hrdle. Darja chcela, aby on dal meno ich synovi. Znovu na chvíľu stratil reč.

Chytil Darju za ruku a zašepkal: „Už som tu. Môžeš vybrať, aké chceš. Ty si sa s ním toľké mesiace vytrápila.“

Ona sa na neho usmiala. „Tak ako sme sa rozprávali... Dávid alebo Liam, poprípade Shane, ak by si chcel. Neviem sa rozhodnúť. Čo myslíš, ktoré by bolo najlepšie?“

Otecko zvážnel, chvíľu uvažoval, či má povedať to, čo chcel, ale potom mu to nedalo: „Hm, tak som uvažoval, keď som bol preč, či by si ho nechcela pomenovať Viktor.“ Spomenul muža, ktorého sám kedysi pochoval a doteraz jej o tom nepovedal, z čoho mal výčitky svedomia. No nechcel, aby sa trápila. Cítil, že tajomstvo, ktoré bolo zároveň posledná služba na smrť ubitému človeku, ho stále ťaží. Avšak pre jej dobro ho neplánoval a ani za svet nechcel nikdy prezradiť. Radšej nech si myslí, že možno niekde žije, presne tak, ako to aj robila.

„Po... mojom... otcovi? Ty... si to pamätáš?“ povedala habkajúc. Nechcela uveriť, že jej to navrhol. Bolo to také... dojímavé... Teraz bola ona z neho namäkko.

„Áno, po tvojom otcovi. Vedela si, že to meno znamená víťazstvo? Ja nie. Dali sme to, Darja. Je tu, na svete, hoci ty si tomu zo začiatku nechcela uveriť. Napriek všetkému, čo teba a mňa postretlo, je tu. Zaslúži si meno víťazov, nie?“

„Ako si na to meno prišiel? Veľmi dávno som ho nepočula,“ nevedela sa z toho spamätať.

„Ále, stretli sme takého človeka. Je taký podarený. Myslí si, že je kňaz. Stretli sme ho náhodou, vyzerá pracovito a pomohol nám úplne nezištne. Tak mu Harry povedal o možnosti ísť bývať k nám. Vysvetlil mu aj to, že si bude musieť dom postaviť sám a robiť toľko, aby bolo potravín pre neho dosť na zimu, ak chce prežiť. Súhlasil.

Na ceste sa ukázal ako užitočný a má dosť aj fyzickej sily. Cestou spomínal rôzne príbehy. Nielen z biblie. Niektoré sa dali celkom aj počúvať. Vie ich dobre podať, tak dramaticky. A predstav si, jeden bol aj o nejakom pápežovi z prvých storočí, Viktorovi, vtedy som si spomenul na tvojho otca.“

Shane bol z nového obyvateľa dosť nadšený, ale praktickej Darji, ktorej sa v tej chvíli o nejakom cudzom chlapovi vôbec nechcelo počúvať, sa to celkom nepozdávalo. Nepotrebného podivína naozaj nepotrebovali. Navyše takého, čo im tu bude mútiť rozumy hovadinami.

Jediné, čo ju zaujímalo, bolo: „Aký je starý? A vie niečo užitočné?“

„Mladý. Len o niečo starší odo mňa. Je stolár a rezbár. Vraj robí všetko od dreva. Plus vie vyrábať silné povrazy. Hovorí, že ak mu dáme dobré drevo a nástroje, mal by byť schopný postaviť tkáčsky stav. Rozumieš? Ak by sa nám podarilo dopestovať ľan, mohli by sme vyrábať látky. Boli by sme v tom sebestační! No nebolo by to super?“

Dajru óda na cudzieho chlapa, ktorého už teraz mala za čudáka, veľmi nezaujímala. Uvažovala nad menom pre syna. Nebola si stále istá, aké chce synčekovi dať. Meno jej otca mala síce rada, ale nevedela si ho s ním predstaviť. Otec bol múdry človek, ale mal ťažký život, a taký si pre maličkého neželala. Asi by si vždy musela spomenúť na otca a jeho neprítomnosť v jej živote stále bolela.

Okrem toho sa jej začalo chcieť spať. Bolo to pochopiteľné, už v noci mala bolesti, takže naposledy spala len predchádzajúcu noc. Poprosila Shana o pohár vody, a keď ho celý vypila, rozhodla sa. Viktor síce bolo krásne meno, ale jej otcovi nepriniesol veľa šťastia.

„A čo tak Nathan Victor, bolo by to spravodlivé, po oboch otcoch. Vedel si, že to meno znamená dar? Harry mi o ňom rozprával, kým si bol preč. Mal brata veľmi rád. Tak trochu ma naň nahovoril.“

Nastalo ticho. Obaja sa vrátili v myšlienkach k svojim koreňom. Svet, do ktorého malého priviedli, bol stále veľmi neistý. No obyvatelia lúky sa zo všetkých síl snažili vytvoriť malú oázu pokoja v mori chaosu. Zatiaľ sa im to darilo.

„Určite by bol na to, že má vnuka, hrdý. Aj tvoj otec. Dobre, súhlasím, nech sa volá Nathan Victor. Ale ako ho budeme volať?“

„Normálne, prvým menom. Pre mňa je tento drobec obrovským darom od života. A keby nie teba, tak ho nikdy nedonosím. Jednoducho to tak je. Navyše, to meno sa mu hodí, podľa mňa.“

Shane sa s láskou pozrel na Darju. Už tretíkrát bol bez slov. Vážil si ju a uvedomoval si, aký dar mu dáva tým, že vybrala práve toto meno. Hrozne ju za to miloval.

„Ďakujem, láska,“ nahol sa a pobozkal ju na pery, potom malého na čelo. „Pospite si, idem pomôcť chlapom vyložiť. Nech to ten dážď úplne nezničí. Potom prídem za vami a tak skoro sa už od vás nepohnem.“

„To rada počujem,“ povedala a spokojne zaspala do pár sekúnd, ako vytiahol päty z domu.