Dnešok je ten deň! 36. kapitola - Troska

So samozvaným pánom Sladkého sna a široko-ďalekého okolia to šlo dolu vodou nielen počas zimy, na jar, ale aj celé leto. Osobne hľadal Lucy, chodil so svojimi mužmi z jednej dediny do druhej, z jedného mesta do iného. Všade sa pýtal, pátral, a hoci to zo začiatku vyzeralo pomerne jednoduché, keďže ľudia celkovo málo cestovali a žili v komunitách, každého cudzinca si vždy všimli, ženu s deťmi o to viac, nakoniec vysvitlo, že je to ťažšie ako hľadať ihlu v kope sena. Otrokári sezónu na pokyn svojho šéfa vynechali, až na zvyčajné vyhľadávanie malých detí, ktoré ich však poľahky mohlo doviesť aj k Lucy, teda hlavný cieľ ich výjazdov. Pravidelne sa s ním stretávali na vopred dohodnutých miestach, aby sa vedelo, čo všetko už prešli a či náhodou nezachytili aspoň jej stopu. Niektoré mestá navštívili aj viackrát, pre istotu. Mohla sa presúvať.

Tesne pred jeseňou bola však pravda taká, že Lodovico už nevládal ani piť, ani sa trmácať, predsa len nebol najmladší. Vždy si doprial jedla aj spánku a vyše pol roka to telu upieral. Sám to cítil, nemyslel triezvo, ani keď nemal takmer nič vypité. Hlava sa mu stále točila, dokonca mal pocit, že aj zrak mu slabne. Preto pil ešte viac, aby necítil otupenie, tú beznádej, ktoré ho prenasledovali. Ku koncu leta to už v podstate vzdal, najčastejšie na mol ožratý spal vo voze, kým sa presúvali z jedného miesta na nové. Asi dvakrát sa stalo, že ho mali problém zobudiť. Ležal vo vlastných zvratkoch a už takmer ani nedýchal. Bol na neho nechutný pohľad. Keby nebolo jeho sluhov, tak už je po ňom. Vždy si potom navzájom, ale aj sami sebe nadávali, že ho z toho dostali, keď im znepríjemňoval život a svoje traumy si vylieval na nich. Dušovali sa, že do tretice to už neurobia, respektíve, tomu, čo sa o to čo i len pokúsi, ruky odrežú a oči vypichnú. Alebo aj niečo horšie. Bohužiaľ, k tej príležitosti sa už nedostali. Po tretí raz mu pomohol niekto iný.

V určenom bode sa Rocco mal stretnúť s Doliezačom Gregom. Čakal na neho zopár dní v jednom hostinci. Počas jednej noci konečne dorazil a Lodovico dúfal, že mu prinesie lepšie správy. Od rána bol napätý, niečo málo zjedol, odmietal alkohol, chcel byť čistý, keď sa dozvie dobrú správu. Jeseň už nebola ďaleko a zostávalo už len posledných pár týždňov na to, aby Lucy našli. Nechcel si predstavovať zimu bez nej. Asi by ju neprežil.

            Greg si prisadol k svojmu šéfovi a začal spriama rozhovor: „Nenašli sme ju. Ani muži, čo boli na juhu spolu s Alvarom. Dobrá správa je, že sme spolu priviezli šesť batoliat do Sladkého sna. Na deti to bola jedna úžasná sezóna. Aj v hoteli sa tri narodili a darí sa im.“

            Rocco nervózne poklepával prstami po stole. Decká ho nezaujímali.

            „Ani ste o nej nepočuli?“ Vrátil sa k pôvodnej téme.

            „Nie. Rozšírili sme pátranie aj na hnedovlásky. Mohla sa zafarbiť, jedna žena mi vysvetľovala, že existuje viacero spôsobov, ako sa to dá urobiť.“

            „Hm,“ odpovedal smutný Rocco so zatvorenými očami. Snažil sa predstaviť si Lucy s tmavšími vlasmi, ale mal pocit, že by jej to určite zobralo na kráse. Bola by obyčajnejšia. Ťažšie vypátrateľná, pretože vo svete prirodzených žien je tmavovlások príliš veľa. Pre estéta, akým bol Rocco, to mohlo byť iba na škodu. Veľakrát uvažoval, ako by zosvetlil hrivy svojich prostitútok, aby boli atraktívnejšie, no okrem harmančeka v podstate nič nebolo, ani ten však nestál za veľa.

            Vzdychol si. Potom oči otvoril a pozrel sa na Grega. Ten bol v tej chvíli úplne maličký. Čakal útok, hnev, kritiku, minimálne nejakú drzú poznámku. Zo zachmúrenej grimasy svojho šéfa nevedel vyčítať, čo ho čaká, hoci ho už poznal dlho. Tváril sa, akoby ho niečo bolelo.

            Rocca aj bolelo srdce a hlava, obe príšerne. A trápil ho ešte smäd. Hluk, svetlo bieleho dňa, ktoré k nemu prenikalo cez zle tesniace okno. Musel sa posunúť stoličkou o čosi ďalej, aby mu nesvietilo tak do očí.

„Dobre rozmýšľaš,“ prekvapivo ho napokon jeho šéf pochválil, „možno by sme dokonca nemali ani hľadať ženu s dojčaťom. Teda s dojčaťom a malým deckom. Moje...,“ opravil sa, „to dieťa nemuselo prežiť ani zimu, ani tehotenstvo, pôrod či prvé dni. Treba hľadať chlapa so ženou, možno ženu samú. Vlastne všetky možné varianty! Nemohla predsa zmiznúť z povrchu zemského, dočerta! Niekde tu je a ja ju nájdem, aj keby mi to malo trvať do konca života!“ povedal a rozkašľal sa. Vzápätí si sebakriticky pomyslel, že ten nemusí byť ani tak ďaleko. Tušil, že ak sa niečo nezmení, tak príde skôr, ako sa nazdá. Vlastne, už sa mu žiť ani nechcelo. Nie bez nej. Nič mu nedávalo zmysel. Jedine to pitie!

            Preto už pre prvé abstinenčné príznaky roztrasene pokynul krčmárovi, aby priniesol alkohol, a takmer na ex vypil liter vína. Ledva Gregovi z neho jeden pohár nalial, aj to necelý.

            „Čo nového doma?“ opýtal sa napokon, keď uhasil smäd.

            Tu sa Greg zachmúril. Nerád sa rozprával s podnapitým šéfom, ktorý bol nevyspytateľnejší ako zvyčajne. Preto to musel povedať buď hneď, kým mu alkohol úplne nestúpne do hlavy, alebo radšej nikdy. Bál sa mu povedať zlú správu, no mal pocit, že by si to nemal nechať pre seba. Zdalo sa mu to zo všetkých uhlov pohľadu nespravodlivé, či už k Roccovi alebo k nemu.

            Zhlboka sa nadýchol, pozrel sa do svojho nedopitého pohára a vyriekol: „Ako by som začal. Hotel stojí, biznis ako-tak funguje. O dovezené deti sa nebojím, do zimy budú u zákazníkov. No nie som si celkom istý, kam pôjdu peniaze za ne. Mám... to od viacerých zdrojov, že... hm..., že Kenzo sa...“

Začala sa mu reč zadrhávať. Nevedel, či robí dobre. Rocco sa upíja k smrti a možno tu už dlho nebude. Kenzo mu dával robotu. Tú istú, ale pravdepodobne horšie platenú. Asi by nemal proti nemu bojovať, ale sklamal ho. Až príliš rýchlo sa dostal vysoko, hoci práve on, Greg, ho priviedol do Sladkého sna, čo neskôr oľutoval. Cez jeho chrbát a tiež chrbty iných sa vyšplhal tam, kde je. Preto ho nemal rád. Bol to nafúkaný nevďačník a naozaj hnusne sa k nemu pri poslednej návšteve hotela správal. Ani jesť mu poriadne nedal, len odpadky pre sluhov!!! To Rocco nikdy, ani keď boli na smrť pohnevaní, vždy si ho uctil, za stôl k sebe posadil, správal sa k nemu, ako k významnému človeku. Keď mal dobrú náladu, hlavne. Občas síce robil hnusné veci aj jemu, ale on si to mohol dovoliť. Pretože to bol skutočný pán a nie nejaký odkundes. Jemu osobne nikdy neubližoval bez príčiny.

„Tak čo sa deje? Čo Kenzo?“ so záujmom sa opýtal jeho šéf, keď mu dolieval do vínového pohára pálenku. Už nebol smädný, potreboval si „vyčistiť“ hlavu poriadnou dávkou tvrdého alkoholu. Chýbala mu. Skoro tak ako Lucy.

            „No, nebudem vám klamať. Spí s Rosalindou, začal obrábať aj iné, no čo je najhoršie, tvári sa, akoby mu to tam patrilo. Dokonca ho videli, ako vás okráda aj o príjmy,“ v skratke opísal najhoršie zločiny.

            „Hm,“ zase zareagoval Rocco, ktorý sa sústredil viac na to, aby z obsahu doplna naliateho pohára nevylial ani jednu kvapku. Nepodarilo sa mu to. Tesne pred priložením k ústam sa mu trocha vylialo na prsty a stôl. Aby sa to neopakovalo, tak radšej vlial veľkú časť do úst, ktoré si utrel vzápätí do rukáva. Príjemne ho to zahrialo na hrudi.

            Gregovi sa jeho správanie a celkový výzor nepozdával. Pred ním nesedelo nič iné, iba jedna troska. Pomyslel si, že asi stavil na zlú kartu. Táto stratila veľa na hodnote.

            Aj kvôli tomu asi stratil posledné obavy a začal hovoriť úplne otvorene: „Ešte som počul, že si kúpil dom mimo Taile. Nie obyčajný dom, ale farmu. A z čoho? Z platu? No určite! Tvrdí, že dedil. Ja dobre viem, že nemal po kom. Tí jeho sú dávno po smrti a nič mu po nich neostalo!“

            Prekvapila ho otázka: „Hm, hovoríš, s Rosou? To vieš isto?“

            Lodovico občas hľadal u Rosalindy útechu po tom, ako ušla Lucy. Trochu mu k srdcu prirástla, asi ako pekný obraz. Čiernovláska, vášnivá. Hlavne prispôsobivá.

            „Áno, sám som ju videl, ako vychádzala z jeho izby pred obedom v šatách, čo mala večer predtým. Aj to som si všimol, že žiadnych klientov neberie. To, že je celý čas zavesená na ňom alebo aspoň v jeho blízkosti, vidia všetci. Vôbec sa tým netaja.“

„Kurva jedna! Pôjde na ulicu, uprostred zimy ju vyšmarím! Nech trpí a ľutuje. Mohla mať všetko, takto pôjde s holým zadkom, viac si nezaslúži!“ konečne sa trochu prebral jeho šéf.

„Moje slová! Správajú sa, akoby ste sa už nikdy vrátiť nemali,“ Greg ho šokoval.

Rocca však trápilo viac niečo iné.

            „A tie peniaze? Ako si to myslel?“

            „Videli ho, ako otvára sejf a vyberá z neho. Okrem toho dáva menšie mzdy. Ľudia sú si istí, že si časť z toho, čo mali dostať, necháva. Tvrdí, že je zlá sezóna. No hostí je viac ako bývalo. Hotel je úplne plný. Ja som spal dole v tej miestnosti pri práčovni. Tak nech mi nikto nehovorí, že nie je na platy!

Medzi nami, nikto ho nemá rád. Mali by ste sa pozbierať a vrátiť sa, kým je čo zachraňovať,“ dohováral priateľsky zamestnávateľovi, pri ktorom sa jeho rodina nemala najhoršie. Nechcel strádať. Ani meniť zvyklosti. Keď si všetko zrátal, tak mu pod tým mužom bolo dobre. Pod Kenzom by dlho nevydržal, museli by sa sťahovať. Bohvie, akoby to jeho žena znášala.

            „Hm, asi máš pravdu,“ povedal Rocco dojatý. „Si dobrý chlap, vždy som mal na teba slabosť. Hoci som bol na teba niekedy prísnejší, ako bolo treba. Ale tak otcovsky. Však rozumieš! S tebou to už ťaháme tak dlho...“

            Posmelený týmito slovami Doliezač Greg si trúfol pritvrdiť. Do osobného života svojho pána by sa podľa etikety pán-sluha nemal starať. Ale mal hroznú chuť mu to povedať.

„A práve preto vám to musím povedať. Je... je to len žena. Navyše taká, čo si vás nezaslúži, keďže zdrhla. Bolo by škoda, keby sa všetko, čo ste vybudovali, kvôli nej skončilo. Možno, ak budete mať ešte viac, vráti sa.“

Týmto chcel dať nádej svoju šéfovi. Postaviť ho zase na nohy, aby zostal súčasťou doslova impéria, ktorý ten muž budoval a v ktorom zastával dôležitú funkciu. Niekedy mu stačilo povedať meno muža, komu slúži, a už mal rešpekt. Hej, Greg Rocca obdivoval. Bol jeho vzor takmer vo všetkom a uvedomil si to, až keď ho uvidel takto, so zjavom bezdomovca. Hrozne mu ho prišlo ľúto.

            Takúto alebo podobnú vetu si už zopárkrát za tie posledné mesiace vypočul, no teraz sa k nemu dostala akosi bližšie. Dokonca prešla cez pokožku a niečo vo vnútri otvorila. Rocco sa zamyslene pozrel na svojho starého zamestnanca. Nič nenasvedčovalo, že by nehovoril pravdu. Situácia bola naozaj zlá. Jeho bolesť začala zasahovať do osudov iných ľudí. Nepáčilo sa mu to. To on chcel ovládať hotel a kraj. Výsledky jeho ťažkej práce si verejne užíval niekto iný. Nahlas sa rozosmial. Ale bol to nervózny smiech, akým sa smejú ľudia, keď sú v úzkych a nevedia ako zareagovať.

            „A vieš čo? Máš pravdu! Pime, oslavujme! Čo? Aký je deň? Utorok?“ niekto z prítomných prikývol.

            „Vďaka, priateľu!“ pokývol mu Rocco. „Krčmár, nalej tomuto dobrému chlapovi vedľa mňa, aj tamtomu, a vieš čo? Vlastne celej krčme nalej, platím jednu rundu pre všetkých! Pripime si na utorok! Áno, vážení! Keď sa nabudúce uvidíme, tak toto územie mi tiež bude patriť. Dobre si zapamätajte tieto slová a aj tento deň!“

            Miestne krčmové typy síce podozrievavo a neveriacky pozerali na Rocca, prihlúplo sa na neho celý večer usmievali, ale nemali žiaden problém piť za jeho peniaze a takto využívať jeho pomätenie zmyslov.

            Ráno však Rocco presviedčal Grega, aby ešte išli zopár míľ ďalej, do posledného mesta pod ľudoprázdnym pohorím, a ak ju nenájdu, vrátia sa. Tak nakoniec pristal. Išli asi poldňa, terén nebol najlepší, samé bahno. No opitý Rocco odmietal ísť do voza, jeho rozjarená nálada z predchádzajúceho dňa stále trvala. Vyspevoval si, veľa hovoril. Aj o jeho bývalej žene, o rôznych vynálezoch, o hudbe, len nie o tom, čo ho skutočne trápilo, Lucy a hotel. A pil pri tom.

Tak sa to aj skončilo. Keď sa kôň pošmykol, Rocco spadol nešťastne na zem, že si poranil hlavu a ostal v bezvedomí.

Greg sa o neho postaral. Sluhovia sa len potichu a hlavne smutno prizerali, keď ho zachraňoval. Dúfali, že tentoraz sa z toho ich zamestnávateľ nedostane. Nemo hľadeli na to, ako mu Doliezač ošetril ranu na hlave, dal ho odniesť do voza, tam dokonca pri ňom sedel a vymýšľal spôsoby, ako ho zase priviesť do tohto sveta. Facky nepomáhali, ani pyžmo z uloveného skunka, ktorého dal uloviť jednému z pomocníkov, aj tak spal ako snehulienka. Nakoniec sa pred večerom ako nezmar či chrobák po predstieraní smrti prebral a opýtal sa: „Čo sa stalo? Prečo ma tak príšerne bolí hlava?“

Tých dôvodov bolo asi ešte viac, ale najpravdepodobnejšie boli podľa Grega tieto: „Opica a diera v hlave po páde z koňa.“

Lodovico si zašiel rukou na ošetrené miesto, ktoré ho pri dotyku ešte viac zabolelo. Uvedomil si, že posledné, na čo si pamätá, bolo poludňajšie slnko a zlá cesta. Zrak akosi tiež nemal úplne v poriadku.

„Zle vidím alebo je už večer?“

„Večer. Niekoľko hodín ste boli mimo. Už som nevedel, ako vás z toho dostanem. Nakoniec ste sa sami prebrali,“ odpovedal mu otrokár.

Rocco bol chvíľu ticho. Cítil smäd, vypýtal si vodu. Potom vyhlásil: „Jeden dramatik, to bol človek, čo písal hry do divadla, myslím, že sa volal tak smiešne, Bertolt Brecht, raz povedal: ´Nič nie je také ťažké, ako návrat k zdravému rozumu.´ Ale my to dáme, však?! Ide sa domov!“

V ten deň Rocco na dlho prestal. Úraz chápal ako posledné znamenie, z ktorého sa musí poučiť. Vstúpil si do seba a začal hľadať svoje staré ja. Nebolo ďaleko. S jedlom v žalúdku, spánkom a malou hladinou alkoholu v krvi sa to celkom dalo. Išla zima, rozumné bolo nateraz sa vzdať, prijať neúspech, postarať sa o svojich ľudí na zimu, o svoj podnik.

Okamžite po návrate vyhodil Kenza v tom, čo mal na sebe oblečené, a povedal mu, že ak sa ukáže niekedy v jeho blízkosti, už nebude taký zhovievavý a posledné, čo uvidí, bude jeho tvár. Majetok mu samozrejme skonfiškoval. Však bol jeho, v realite.

Za záchranu života a aj iné služby sa odmenil Gregovi tým, že z neho spravil zástupcu a jeho prácu si nevedel vynachváliť. Nikdy nemal po svojom boku takého spoľahlivého človeka.

Pre Grega sa tým všeličo zmenilo. Nikto si už netrúfal povedať, že je Donášač. Už bol iba ´Pán Greg´. To sa mu veľmi páčilo a robil všetko pre to, aby mu tento titul a prislúchajúce postavenie zostalo. Všetko, vrátane toho, že opustil rodinu, býval permanentne v hoteli, posielal im občas nejaké peniaze, jedlo a staral sa už iba sám o seba. Práca mu bola dôležitejšia ako výchova vlastných detí. Ku cti mu však slúži, že mal v pláne ich v Sladkom sne zamestnať, s čím nesúhlasila ohrdnutá manželka, ktorá však bola závislá na jeho podpore, takže napriek obavám, že z dcér jej bývalý spraví prostitútky a synom pokazí charakter, sa ním nechala živiť naďalej. Nemala inú možnosť, pri toľkých deťoch o ňu nebol záujem ani ako o ženu. Stará a škaredá bola ako noc, a aj preto ju Greg nikdy nepriviezol ukázať do Sladkého sna. Aby sa mu nesmiali.

A ako dopadla nevernica Rosalinda? Asi dobre. Ušla sama, ešte pred zimou. Možno sa k nej donieslo, čo sa chystá urobiť jej šéf alebo sa sama dovtípila. Odvtedy bolo v Sladkom sne všetko ako po starom. Podnik fungoval, dokonca rozkvital a Roccovo územie sa z roka na rok rozrastalo. Dalo by sa povedať, že na Lucy zabudol, keby sa mu občas niečím nepripomenula. Zasneným pohľadom niektorej z miestnych „dám“, dojčením niekoľkomesačného dieťaťa, smutným, až trpiteľským pohľadom nových dievčat v období aklimatizácie.

Inak robil všetko pre to, aby mu ju nič nepripomínalo. Všetko, čo malo spojitosť s ňou, dokonca aj krídlo, dal nanosiť do jej izby, ktorú zavrel, a nikdy tam on a ani nikto iný nevstupoval. Najskôr to chcel všetko vyhodiť, poprípade predať, či spáliť, ale napokon nemohol a ani nechcel.

Starostlivo zavreté múzeum mala byť pripomienka toho, že ženám sa veriť nedá. Sú to vypočítavé mrchy, ktoré si robia, čo len chcú a chlapa nakoniec oklamú, niektoré aj ošklbú a potom ho opustia. Jednoducho, napriek tomu, že mal žien plný dom, tak na ne ešte zanevrel. V jeho očiach už predstavovali len prostriedok na utíšenie pudov a nástroj na vykonanie domácich prác. Nič viac.

            Radšej sa vrhol na plnenie si svojich snov vo veci rozširovania vplyvu. To sa stalo pre starnúceho Lodovica zmyslom života. Utopicky sníval o založení novej spoločnosti, ktorá sa bude podriaďovať jeho pravidlám a oproti ostatným, ktorých pokusy stroskotali hneď v jeho začiatkoch, sa mu to celkom darilo.