Dnešok je ten deň! 37. kapitola - Až do smrti

Bola jar. Ovocné stromčeky, ktoré priviezli v deň narodenia malého Nathana, nádherne zakvitli. Obyvatelia rozrastajúcej sa osady z nich mali radosť. Kým vlani bolo na nich len zopár kvetov, ktoré mladé stromy ešte nedokázali premeniť na úrodu, tento rok to už vyzeralo nádejnejšie, toľko ich bolo. Aspoň tak hovoril ovocinár, ktorý im ich predal a ktorý sa nakoniec stal aj ich ošetrovateľom. Minulú jeseň, teda po dvoch rokoch presviedčania, sa ho Harrymu podarilo presvedčiť a priviesť aj s dvomi vozmi rôznych sadeníc do osady. Nebolo to vôbec prchké rozhodnutie. Kým k nemu došlo, najskôr prišiel pozrieť prvé sadenice, skontrolovať podmienky, kvalitu pôdy, orientáciu svahu. Podmienky sa ukázali ako kvalitné, tak prišiel, hoci ťažko sa mu opúšťali jeho sady, jeho celoživotnú prácu, no zloba doby ho vyhnala.

            Aj on sa tešil na večernú oslavu na počesť ďalšej vydarenej expedície po zásoby jedla a zároveň toho, že zimu prežili všetci dvadsiati siedmi osadníci. Samozrejme, vrátane detí. Dospelých z toho bolo osemnásť. Ako hovorieval Harry, počtom detí ďaleko prekračovali americký priemer a volal to malý zázrak. Jeho Nia jedno medzičasom potratila a pred pár týždňami mu oznámila, že čaká ďalšie. Odvtedy chodil akýsi zamyslený, asi sa bál, či sa to nebude opakovať.

Okrem Nii bola vysoko tehotná ešte jedna žena, čo sa prisťahovala s kamenárom, veľmi šikovná obuvníčka. Pôvodne chcel mať Shane v osade hlavne ju, pretože mať nohy v teple a suchu malo v jeho očiach veľkú cenu, jej manžel bol len takým bonusom, ktorý ich učil opracovávať skalu v lete a v zime soľnú stenu v jaskyni. Nakoniec sa ukázal pre osadu z páru užitočnejší.

Darja sa prípadnému tehotenstvu nebránila, no so Shanom sa im druhého potomka splodiť nedarilo. On bol smutný, ona ani nie. Jedno dieťa bolo viac, ako si kedysi myslela, že jej bude súdené. Druhé by bol už dvojnásobný zázrak. Okrem toho, takto aspoň mohla byť užitočná. Tehotenstvo by ju nútilo znova ležať a to si vôbec pri malom Nathanovi, ktorý mal už tri roky, nevedela predstaviť.

Okrem starostlivosti o malého a činností, ktoré zvládala aj predtým, ukázalo sa, že má skúsenosti aj s hrnčiarstvom. Po niekoľkých pokusoch a omyloch sa jej nakoniec podarilo postaviť pec, v ktorej bola dostatočná teplota, aby hlinené nádoby správne vytvrdli. Momentálne sa snažila vymyslieť ako z popola, rozdrveného kremeňa a živca vyrobí ozajstnú glazúru. Do toho všetkého stále po večeroch učila deti z osady, takže neustále bola niečím zamestnaná a Shane bol na ňu veľmi hrdý. Jej činorodosť, inteligencia po otcovi a vedomosti získané počas ťažkého detstva boli veľkým príspevkom k fungovaniu v osade.

No hoci bola stále mladá, boli dni, keď cítila večer hroznú únavu. Taký bol aj tento. No večerný prísľub úteku zo všednosti, na ich pomery veľká spoločenská udalosť, jej prišla vhod. Tešila sa na ľudí, ale aj na jedlo, tak ako všetci. Hlavne na zemiaky, tie už nejedli niekoľko týždňov. Večera sa už nevedela dočkať.

            Aj Adam sa mal dobre. Vybudoval si kováčsku dielňu, kde mu zo začiatku dosť radila Lea, predsa len bola so svojím mužom dlhšie a všeličo odpozorovala. Mimochodom, už nebola sama. Cez poslednú zimu sa dala dokopy s jedným z drevorubačov, ktorý bol zároveň aj stavbárom nových budov a v osade už býval rok. Takmer presne taký čas jej trvalo, kým sa mu otvorila. Lea konečne vyzerala šťastnejšie. So zbytočnou Benovou smrťou sa však stále nevedela zmieriť. V srdci nosila tento bôľ. No bola zakladateľom dediny veľmi vďačná, že sa už o svoj život a ani o život svojich detí nemusela báť. Zlí ľudia im tam nemohli ublížiť, lebo boli ďaleko.

No aj tak sa bála každého stromu, ktorý mohol na toho jej spadnúť, každej skaly, ktorá by ho pripučila. Na takej stavbe sa môže každý deň niečo stať. Aj deti veľmi ochraňovala. Až príliš, ale nedokázala si pomôcť. Bola ako kvočka, čo svoje mladé nepustí nikdy z dohľadu, ako človek, čo stratí ten krásny príjemný pocit, že dožiť do večera nebude problém, že zajtrajšok naozaj príde a bude stáť za to. Strach, ten hnusný strach, jej stále dýchal na chrbát.

            Poďme radšej k tým, ktorí tento pocit stále mali. Na Filipa a Remyho, takmer mládencov, ktorí sa stali kamarátmi na život a smrť. Na väčšinu toho, čo sa im kedysi stalo, zabudli a tešili sa zo života. Vzdelanejší Filip doučoval Remyho, keď Darja nemohla, a zase praktickejší Remy naučil kamoša, ako sa lovia zvieratá, nastavujú pasce, chytajú najplachejšie ryby. Boli takmer ako bratia. Obidve rodiny z nich mali radosť. Chalani si veľa prežili, preto pekná mladosť plná spoločných dobrodružstiev im určite padla vhod. Jediný problém bol, že v osade nebolo dievčiny v ich veku. Obe náhradné mamy, aj Nia a aj Lucy, sa báli, že im z toho dôvodu raz utečú, no tajne dúfali, že to nebude tak skoro. Predsa len do dospelosti im nejaké tie rôčky ešte chýbali.

            Ani Lucy sa nemala zle. Adama veľmi milovala a bola s ním šťastná, no mrzelo ju, že mu nevie dať ich spoločné dieťa. Akokoľvek sa snažila, nedarilo sa jej otehotnieť. Pila čaje, skúšala rôzne ženské rady a nič. Možno to bolo práve kvôli tomu, že veľmi chcela bábätko, aby necítila smútok za synom, ktorého opustila. Cez leto sa chystal Adam pozrieť svoju rodinu, tak už teraz vyšívala košeľu pre malého Gabriela. Adam ju nahováral, aby išla s ním, no ona to tvrdošijne odmietala. Určite by to nezvládla. No do výšivky však dávala celé srdce. Aspoň niečo bude mať jej syn od nej. Hrozne ju mrzelo, že sa už nedajú urobiť fotografie, ktoré by zvečnili radosť, keď od neznámej ženy dostane niečo také pekné. Adam mu mal odniesť aj iné veci, ktoré by mu mali urobiť radosť, košeľa však bola niečo, čo bude mať na srdci. Tak o nej aspoň Lucy zmýšľala.

Čo sa týka Stellky, tá už bola takmer päťročná slečna. Mamine a tatovi robila radosť, pretože prejavovala mimoriadnu bystrosť. Poznala už všetky písmená a neustále im kládla všetečné otázky. Ak jej na ne nevedeli odpovedať, museli sa opýtať Darje, Harryho alebo človeka, ktorého pravé meno nik nepoznal, otca Gabriela, ktorý bol jeden z najviac vzdelaných ľudí spomedzi všetkých, hoci bol dosť mladý, od Shana bol starší asi len o štyri roky. Žil sám v típí po Shanovi, bol mimoriadne skromný, mal ho takmer prázdny. Tvrdil, že nič nepotrebuje.

Všetci si ho obľúbili, lebo bol aj pracovitý a vždy sa na neho dalo spoľahnúť. Všetci okrem Darje, tá mu stále nevedela prísť na chuť. Na tie jeho reči o Bohu sa ona a niektorí pozerali cez prsty, ale brali ich ako jeho súčasť, no niektorých zaujal o dosť viac a vyhľadávali jeho spoločnosť. ´Pri manuálnej práci sa dá veľmi dobre rozprávať o božích veciach,´ vravieval. Bol ako Adam, poznal mnohé remeslá, a čo nepoznal, to sa ako samouk naučil. Každú prácu bral ako poslanie. Pre iných bol obrovskou inšpiráciou, no pre celé to čudáctvo mu Darja ustavične nedôverovala.

            Bol to krásny deň, slnečný, relatívne teplý. V druhej polovici bol obohatený príjemnou vôňou Shanom uloveného a na ražni pečeného diviaka, ktorý vyrobil Adam vo svojej vyhni, na priestranstve uprostred osady, ktorému obyvatelia s poriadnou dávkou zveličovania hovorili námestie. K pečenej lahôdke varili ženy príšerne drahé čerstvo privezené zemiaky, z ktorých väčšina bude použitá na výsadbu. Každému sa zbiehali slinky a chodili pravidelne kontrolovať Adama, či opeká správne. Ten sa ich radám a pozornosti až tak netešil, ale chápal to, takže si vypočul rady a ako vždy, robil si po svojom. Divinu na otvorenom ohni aj tak vedel piecť najlepšie.

            Keď sa blížil večer, ľudia si posadali na pne okolo ohniska, poprípade si priniesli niečo iné, na čo sa dalo sadnúť, aby necítili chlad od zeme, ktorá bola ešte dosť studená. Oheň horel, sálal teplo a zohrieval aspoň tých najbližších. Upečené mäso bolo z neho trochu odtiahnuté, aby neprihorelo.

Harry, okolo ktorého si sadli jeho žena a najbližší spolupracovníci Shane a Darja, nechal rozliať víno do hlinených pohárov tunajšej výroby a spustil svoju reč: „Milí moji, chcel by som vám všetkým, ako ste tu, poďakovať za plnenie môjho a dúfam, že aj vášho sna. Niekedy o takomto čase pred štyrmi dokmi som sa pozeral na túto pôdu spoza Studenej rieky a uvažoval, či sa sem oplatí preplaviť. Bol som sám, bez pomoci, len s túžbou nájsť miesto, kde by som sa mohol usadiť a kde by som mal pokoj od toho zlovestného sveta, ktorý je za riekou. Mohol som sa utopiť pri hľadaní brodu, nikto by sa to ani nedozvedel.“

Spravil dramatickú pauzu, počas ktorej sa s láskou pozrel na ženu. Spomenul si na to, že hoci ju vtedy ešte nepoznal, túžil stretnúť presne takú osobu, ako je ona. Starostlivú, obetavú, milujúcu. To kvôli nej preplával rieku. Teraz už vedel, aké obrovské šťastie mal.

Poslucháči začali byť trochu nepokojní, začali ho vyzývať, aby pokračoval, tak sa rýchlo spamätal. „Prepáčte, trošku som sa zamyslel. Jednoducho, niečo ma sem ťahalo, rozhodol som sa riskovať a prišiel sem. Tak ako postupne aj vy. Ani sa mi nechce veriť, čo všetko sme tu spoločnými silami za taký krátky čas dosiahli. Sme jedna krásne fungujúca komunita, ktorá si váži to, čo má, hoci toho nie je veľa, no všetci sme sem prišli s jedným cieľom. Žiť v pokoji. Darí sa nám to? Čo myslíte? Pozrite sa okolo seba. Ste úžasní, pretože ak aj vznikne nejaký konflikt, viete si ho miernou cestou vyriešiť a ja som vám za to vďačný. Som rád, že ste prijali naše pozvanie prísť sem a pracujete na tom, aby toto miesto prekvitalo. Ďakujem vám!

Preto pripíjam na nás, na toto leto, čo príde, na dobrú úrodu, ktorú, dúfam, dosiahneme, na zdravie pre nás všetkých. Nech dobro, pokora a láska vládne medzi nami.“ Harry zodvihol svoj pohár a po ňom to zopakovali všetci. Niektorí vypili jeho obsah hneď do dna, iní nie, ale každý zostal zaskočený tým, čo sa začalo potom diať.

Harry vyzval všetkých: „Priatelia, ešte predtým ako sa začne ozajstná zábava, by som vás chcel poprosiť, aby ste sa ešte na chvíľu utíšili. Chcel by som, aby ste si tento deň zapamätali ako deň, kedy sa naše spoločenstvo zmenilo na vyspelú spoločnosť s jasnými pravidlami a spravodlivými zákonmi. Uvažoval som nad nimi dlho vedno so Shanom, Darjou, Adamom, otcom Gabrielom. Títo všetci prispeli k tomu, aby som sa rozhodol urobiť to, čo sa práve chystám. Láska, mohla by si sa znovu postaviť?“

Kým pred chvíľou si ešte čo-to šuškali niektorí jednotlivci do uší, teraz všetci stíchli a pozorne sledovali, čo sa ide diať. Videli, ako sa Gabriel priblížil k dvojici. Nia mala krásne zapletené vlasy a v nich pár jarných kvetov, ktoré osvecovali posledné záblesky dňa. Inak na nej nebolo nič iné, obliekla si bežné šaty, boli akurát len čerstvo vyprané. No podozrivo sa usmievala. To videl snáď každý. Tak akosi hrdo.

Tu prehovoril otec: „Adam, kde sú tie prstene? Sem s nimi.“

Pozornosť všetkých sa obrátila k malej Dorotke, ktorá prebrala od Harryho vankúš s dvomi železnými prsteňmi. Zjavne bola prekvapená alebo nevedela, čo má s nimi robiť. Adam jej však niečo pošepkal do ucha, ona sa usmiala a potom už len spokojne stála pri mame.

Potom kňaz spustil: „Dnes sme sa tu zišli, aby sa všetci stali svedkami muža a ženy, ktorí sa rozhodli uzavrieť sviatostné manželstvo pred zrakom nášho Pána. Teraz nastáva chvíľa, keď Kristus Pán tu pred týmto spoločenstvom spečatí vašu lásku. Preto sa vás pred Bohom a vašimi priateľmi pýtam: Je vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?“

Jednohlasne obaja odpovedali: „Áno.“

„Nemusíme sa nikam ponáhľať.“ Zasmial sa na ich horlivosti kňaz. Potom však zvážnel a napomenul ich: „Prosím, odpovedajte osobitne, aby to bolo právoplatné a všetci to dobre počuli.“

Znovu položil otázku a prvý odpovedal Harry, až po ňom Nia. Na to nasledovala otázka o láske a vzájomnej úcte na celý život a ďalšia o ochote založiť rodinu, viesť ju podľa božích prikázaní. Aj s tým obaja súhlasili.

Shane sa obzrel za Darjou. Zdalo sa mu, že sa jej ako jedinej práve odohrávajúci obrad nepáči. Zjavne bola nervózna. Zamrzelo ho to.

Potom kňaz oddávajúci pár vyzval: „Keď teda chcete uzavrieť manželský zväzok, podajte si ruky a vyjadrite svoj manželský sľub.“

Na ruky dal kus látky podobný šálu. Potom si všetci vypočuli slová o láske v šťastí aj nešťastí, zdraví aj chorobe až do smrti. Darja sa poobzerala okolo seba, oči nejednej ženy zvlhli. Ona mala pocit, že sa pozerá na akési predstavenie, nie na skutočnú udalosť.

Keď však po jednom vyznali: „Ja, Harry Evans, beriem si ťa za manželku ...“ a neskôr, „ja, Nia Pati, beriem si ťa za manžela...,“ položil páter svoje ruky na šál a povedal: „A ja v mene tohto spoločenstva potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“

Nato hŕstka ľudí vrátane novomanželov povedala: „Amen.“ Shane medzi nimi nechýbal.

Darja zostala prekvapená, ona bola jedna z tých, čo nikdy nevidela kresťanský sobáš a vôbec netušila, ako sa má správať a už vôbec nie, čo hovoriť. Mala chuť utiecť z tejto udalosti, ale zdalo sa jej to neslušné, tak zostávala, hoci s takýmto verejným prejavom vzťahu nesúhlasila. Prišlo jej to príliš okázalé, nepotrebné, formálne a hlavne úplne zbytočné.

Pokračovalo sa prísahou, výmenou obrúčok a bozkom. Celé to končilo ešte jednou krátkou modlitbou otca Gabriela a konečne prišiel záver. Požehnanie novomanželov a všetkých prítomných. Darja to už nevydržala, už mala toho divadla dosť. Vstala a na rozdiel od ostatných, ktorí išli gratulovať, zobrala malého Nathana a pod zámienkou, že si idú púšťať loďky, odišla preč. Už ani hladná nebola.

Sadla si na skalu pri umelom jazierku, ktoré vzniklo zo zachytávanej vody z horných polí a pozerala sa, ako sa malý hrá, a občas mu pomohla pomocou vĺn, ktoré vyrobila rukami, dostať dve drevené loďky na miesto, kde si ich malý mohol znovu pustiť. Voda bola ešte príliš studená, nechcelo sa jej do nej.

Celý čas počúvala spevy, dobrú náladu od ohňa, ale jej bolo smutno. Rozčúlenie z toho, že tí dvaja pristali na tú čudnú náboženskú hru, pomaly vyprchalo. Nevidela, aké zmeny nastali v tých dvoch, že naozaj chceli byť manželmi a zároveň vzorom pre ostatných, že to cítili presne tak, ako urobili. Nebola ani pri toľkých rozhovoroch, ktoré viedol Harry s kňazom bez cirkvi. Tušila jeho misionársku činnosť, no nesúhlasila s ňou a nepáčila sa jej. Vedome sa mu vyhýbala a on to rešpektoval. To jediné sa jej na ňom páčilo. Vlastne jej bol proti srsti a vždy, keď sa na niečo podobné zvrtla reč, už sa dávno nehádala na tému Boh či viera, ale odišla. Presne tak ako teraz.

Nakoniec padla úplná tma, loďky už nebolo takmer vôbec vidieť, museli sa pobrať späť. Už prvý človek, na ktorého narazila, jej oznámil, že ju Shane hľadal. O chvíľu ho stretli. Zjavne bol už pod parou, pohyby tela mal knísavé a diplomacia mu chýbala. Aj oči sa mu leskli.

Okamžite jej neprítomnosť vyčítal: „Hľadal som ťa. Mohla si aspoň povedať, že sa na to nemôžeš pozerať, kým si zmizla.“

„Čo si toxický? Boli sme len pri jazierku. Nič zlé sme neurobili,“ odpovedala mu a synovi, ktorý sa vyľakane pozeral na otca, povedala: „Tato sa nehnevá, neboj sa. Poď, pokladík, hádam nám nejaké dobroty zvýšili a potom už pôjdeme spať.

Shane ju chcel zadržať, ešte sa s ňou rozprávať, ale ona sa bála, že vybuchne, že to nakoniec skončí zbytočnou hádkou, tak radšej zobrala syna do náručia a odišla s ním k stolu, kde si nabrala na ňou vyrobený tanier, a odišla do domu. Shane za ňou hľadel, kým nezmizla vo dverách. Pristavil sa pri ňom jeden z baníkov.

„So mnou si ešte nevypil!“

Shanovi boli ľúto, že Darja neprejavila ani trochu radosti nad rozhodnutím novomanželov. Mrzelo ho, že nemala ani toľko slušnosti, aby im pogratulovala. Jemu sa ten nápad so svadbou veľmi páčil. Vedel, že ich má rada, vždy mala, ale jej správanie naozaj nevedel pochopiť. Až príliš okato vyjadrila svoj názor. Veď čo by sa jej stalo, keby ukázala viac rešpektu? Nič.

Namrzený z jej postoja sa rozhodol pokračovať v oslavovaní aj bez nej. Ale vôbec mu to nepomáhalo. Každým dúškom alkoholu, každým pohľadom na šťastnú manželskú dvojicu bola jeho duša smutnejšia.