Dnešok je ten deň! 38. kapitola - Citové vydieranie

Rozladený Shane v tú noc vypil viac ako za posledné roky. V zlom stave nakoniec prišiel domov. Nathan dávno spal v malej postieľke, ktorú pre neho urobil. Vyzliekol sa a nasmradený od dymu a alkoholu si ľahol k žene, ktorá odfukovala, akoby spala. No zdalo sa mu, že to nie je jej bežné dýchanie. Uvažoval, či to nechá až na ráno a či nie. No tak bol vnútorne vínom rozbitý, že to nedokázal. Ako sa hovorí, vo víne je pravda a tá sa drela na svetlo sveta.

Začal: „Spíš?“

Ticho. Dýchanie neprerušovane pokračovalo.

Nedal sa. „Spíš, Darja?“

Zase ticho. Ale zabudla nahlas odfukovať. Takto sa prezradila, že je hore.

„Mohla si zostať. Boli takí šťastní. Škoda, že si to nevidela.“

            Darja zaváhala, nechcela sa hádať so Shanom, ktorý mal poriadne vypité. Aj tak si ráno z toho veľa nebude pamätať, takže to nemalo zmysel.

            „Asi si myslíš, že manželstvo je hlúposť, ale mýliš sa. Voľný zväzok je fajn, no ale povedať niekomu verejne, sľúbiť mu verejne, že chcem s tebou zostať až do konca života, je omnoho viac. Nielen podľa mňa to bolo... niečo veľké.“

            Darja sa zamrvila a otočila sa mu chrbtom. Dúfala, že týmto jeho romantickým alebo akým výlevom rozhovor skončil.

            „Dobrá spoločnosť má mať poriadok. Poriadok sa musí tvoriť od základov. Základom spoločnosti je rodina. Oficiálna rodina. Nemáš rodinu, máš chaos. Príliš veľkú slobodu jednotlivca. Chaos. Žiadnu istotu.“

            „Kde je napísané, že sobáš je nejaká istota? Je to hlúposť. Harry ju môže opustiť rovnako ako doteraz. Tisíckrát som to videla,“ konečne prehovorila.

            „Ty si myslíš, že len preto si ho zobrala? Lebo sa bála, že ju opustí?“

            „A nie? Však je to jasné!“

            „A čo ak tomu naozaj veria? Napríklad, že im požehnanie od Boha prinesie pomoc, pokoj a stabilitu?“

            Darja presvedčená o svojej pravde namietla: „Niečo, čo neexistuje, im nemôže nič priniesť.“

            „Hovorí tá, čo zázrakom vyviazla spomedzi mŕtvych. Minimálne dvakrát, ak dobre počítam.“

            To Darju zabolelo. Musel jej zase pripomenúť, že mu dlhuje svoj život?

            Potichu odsekla: „Hovorí ten, čo ju z toho dvakrát dostal. Takže až taký zázrak to nebol.“

            Shana jej poznámka nahnevala. „Ty si sa nevidela, v akom stave si bola! Ani raz!“ Spomienka na chvíle, keď bola na hranici smrti sa mi nikdy úplne nevymazala z pamäte. Ani jeho strach o ňu. Naozaj mala namále.

            Darja sa posadila. Nežné teplé svetlo ohňa sa jej snažilo zjemniť črty tváre. Nepomohli, aj tak boli stvrdnuté. Hnevala sa, že ju nenechá spať a takými blbosťami otravuje. Boh a manželstvo v jeho mene pre ňu absolútne nič neznamenali.

            „Chceš povedať, že sobáš je akási istota a bez nej sú zväzky medzi mužom a ženou založené na vzájomnej dôvere a porozumení ničím? Dobrá blbosť!“

            „To by som netvrdil. Myslím si, že sú zväzky tvorené sobášom viac. Poviem ti to z mužského hľadiska, slobodná žena, aj keď patriaca k nejakému mužovi, je v mužských očiach vždy dostupnejšia ako vydatá. Preto je to viac.“

            Pozorne mu študovala tvár. Snažila sa ho pochopiť. No nešlo jej to. Nathan v postieľke do ticha zamrnčal. To ju znepokojilo.

            Potichu sa Shana opýtala: „Ty žiarliš?“

            „A ty nežiarliš?“

Mladá žena ležiaca vedľa neho si vzdychla. Samozrejme, že žiarlila, on to dobre vedel, keď položil túto rečnícku otázku. Darja ho milovala, no ale keď sa v jeho blízkosti ocitla nejaká žena, ktorú považovala za hrozbu, dávala to jasne najavo.

            „Tak o čo ti ide? Stále nechápem. Áno, žiarlim. No a čo?! S tým, že nechcem sobáš, to nemá nič spoločné. Žiarlila by som aj v manželstve. Ja v neho jednoducho NEVERÍM, tak ako neverím v toho VÁŠHO Boha.“

            „Do toho, aby si uverila v Boha, ťa nikto nenúti. Ani sa to nedá. Ale naozaj, nechcela by si mať v živote aj inú istotu okrem tej, že zajtra či najneskôr o tri dni začne pršať?“

            Samozrejme, že chcela. Len to nedokázala povedať nahlas. Chcela mať istotu, že zajtra, napozajtra, o pár rokov budú stále spolu, šťastní, zdraví, bez veľkých starostí.

            „Svadbou ju nedosiahneš.“

            Opitý Shane stratil posledné zábrany a trpezlivosť. „Vieš čo, moja zlatá?! Tak ja ti to poviem! Celé tie roky mám taký debilný pocit, že raz sa ráno zobudím a ty tu nebudeš?! Čo mám, prosím ťa, robiť? Ako sa mám toho strachu zbaviť? Nijak mi nepomáhaš. Nie, ale vážne, nikdy si mi nepovedala, že so mnou do smrti zostaneš, v dobrom aj zlom, tak ako dnes urobila Nia. Nikdy!!!“

            „To nemyslíš vážne! To ťa trápi teraz?“ opýtala sa neveriacky. Po tých rokoch, čo boli spolu.

Mala toho dosť. Zobudil ju a týra takýmito rečami. Hrozne sa jej chcelo spať. Musela ísť spať. Nathan sa mohol zobudiť každú chvíľu, aby sa najedol alebo vycikal. Ešte sa nestalo, že by prespal celú noc. A kto sa k nemu budil najčastejšie? Ona. Niekedy tak boli aj trikrát za noc hore, inokedy už ani nevedel zaspať a spolu ponocovali až do rána. Nikdy vopred nevedela, čo sa bude diať. Trochu sa tých nevyspatých nocí desila. Aj deň mala pomerne náročný deň, vlastne celý týždeň.

Jednoducho sa už s podnapitým a sklamaným Shanom nevládala dlhšie hádať. Tak radšej ustúpila. „Dobre, tak ti sľubujem, že ťa neopustím a teraz už poďme spať. Som nevyspatá, podráždená, ešte by som povedala niečo, čo by som neskôr ľutovala. Dobrú noc,“ povedala a znovu si ľahla dúfajúc, že aj on bude nasledovať jej príklad.

            Sedel a neveriacky na ňu pozeral. Aj opitý si uvedomil, že ho neberie vážne. Vôbec jej slovám o tom, že ho neopustí, neuveril. Keď to hovorila, ani sa na neho poriadne nepozrela. Len si pretierala oči a zívala pri tom. Potom sledoval, ako sa mu otáča chrbtom, priťahuje si deku až k uchu. Spod nej jej trčali už iba vlasy. Chcel poriadny sľub, lásku, nehu, pochopenie a dostal toto. To ho úplne urazilo.

            Nazlostený vstal, nahlas vyhlásil: „Nie! Nejdem spať! Aspoň nie tu, s tebou! Vieš ty čo? Nájdem si takú, čo ma bude chápať. Čo ma nenechá žiť v neistote. Na ktorú sa bude dať spoľahnúť! Boh existuje a ja som v jeho očiach stále voľný ako vták. Dobrú!“ Uprostred toho výlevu si uvedomil, že je tam s nimi aj ich syn, tak trochu stíšil hlas. Toľko rozumu ešte mal pri sebe.

Zobral si nejaké veci vrátane deky a odišiel z domu, pričom nebuchol dverami, aby nezobudil malého. Naozaj sa na Darju nahneval. Stále nebol celkom triezvy, ale jasne cítil, že s ňou nechce mať v tú noc nič spoločné. Nikdy nevidel veci tak jasno ako v tej chvíli. Chcel stáť pri zrode dokonalej, dobre, tak nie dokonalej, ale aspoň slušnej spoločnosti, a mal by ako vodca ostatným ísť vzorom. Teda po svojom boku by mal mať ženu, ktorá tieto veci chápe. Aj keď by im aj neverila, ale chápe ich a urobila by to pre neho. Toto zosmiešňovanie, zľahčovanie, doslova vyhýbanie sa akejsi morálnej úlohy sa mu vôbec nepáčilo, preto odišiel. Musel. Hneval sa na ňu, takže nevedel pri nej zostať.

            Do rána neprišiel. Darja spať už nemohla, nadránom sa prešla po osade, nikde ho nenašla, ani v rozostavaných domoch, ani v senníku. Musel niekam zájsť. K Harrymu, čo mal svadobnú noc, si asi netrúfol. Tak kam zašiel? Do zrubu robotníkov? Za nejakou ženou? Nie, všetky mali stabilných partnerov. Okrem jednej. Tá mala troch v osade počas jednej zimy, bola podozrivá, no netrúfla si zaklopať tam, kde bývala. V prvom rade jej to nedovolila hrdosť. Nechcela si pripustiť, že by sa jej mohlo také niečo stať. So Shanom mali pekný vzťah, jedna sprostá hádka ho snáď nevohnala do jej náručia. Stála pred jej domom a netušila, čo má robiť. Bola jej zima, doma opustený syn, čas letí, tak sa radšej vrátila domov, k malému, lebo sa o neho bála, aby sa nezobudil úplne sám a do bieleho dňa rozmýšľala, či neurobila najväčšiu chybu svojho života, a pritom bola naozaj len unavená a nechcelo sa jej hádať. On to mohol chápať ako odmietanie. Teraz to už videla.

            Shane ani ráno neprišiel, darmo mu nachystala raňajky, cez deň sa zastavil, pohral sa s malým a znovu odišiel. Na Darju sa takmer ani nepozrel.

            Na nevinnú otázku: „Kam ideš?“

            Odpovedal zlostne: „Tam, kde mi veria!“

            Keď zavrel dvere, tak sa Darja rozplakala. Prišlo jej to ľúto. Všetko. Znova si prehrávala rozhovor z noci a uvedomila si, že každá len trochu normálna žena by sa tešila, že si ju chce chlap vziať. No ona nie. Prečo len nechápal, že ona len neverí v čarovanie v mene akéhosi starého uja? Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje... dobrá somarina. No potom to prišlo. Myšlienka na to, že tým človekom, čo ničí ich vzťah, je ona, jej zanovitosť, neústupčivosť, ktorú pre seba pomenovala zásadovosťou. A jej životné sklamania. Bremená, ktoré so sebou neustále nosila.

Možno naozaj nemusia dvaja veriť takému zväzku, možno stačí jeden za dvoch, ak sa obaja budú celý život snažiť, aby fungoval. Gabriel počas obradu povedal, že sviatostné manželstvo je vzťah troch – Boha, muža a ženy. Boh by teda mal byť ten, čo ich má spájať a nie rozdeľovať. Ak jeden túži po ňom, druhý by to mal aspoň rešpektovať, nebrániť mu v jeho šťastí. Lebo veriaci človek môže byť šťastný len s Bohom. Neveriaci môže byť šťastný aj bez neho a keďže Boh neexistuje, tak sa nemá ani zmysel pre neho hádam hádať. Z toho nočného a denného uvažovania ju prudko rozbolela hlava. Aj z plaču malého, pretože v ten deň cítil maminu nervozitu, ktorú na neho nechtiac prenášala.

            Večer sa Shane znovu zastavil za Nathanom. Zahrali sa spolu, kým Darja bola učiť deti. Tak ako zvykli. Keď sa vrátila, malý už spal. Shane sedel pri stole s hlavou opretou o ruky. Keď vstúpila do vnútra, tak sa postavil, zobral si bundu, čo mal prehodenú cez druhú stoličku, a chcel odísť.

            Darja sa vyľakala. Bola prichystaná na to, že mu ide povedať, že si to rozmyslela, že si ho zoberie, ak ešte na tom trvá, že chápe väčšinu z jeho dôvodov. No vyzeralo to, že nedostane tú možnosť, pretože ako okolo nej prechádzal, pohladila ho po pleci a myslela si, že zastane. Jemu sa síce jej dotyk páčil, no aj tak sa cítil zranený a odmietnutý. Odvrhnutý, to je najlepšie slovo. Neprávom.

            Už otváral dvere, keď otočený chrbtom si vypočul: „Dobre, zoberiem si ťa, ak je to pre teba také dôležité. Len už nechoď preč.“

            Zastal. Zrazu mal zlý pocit, že takto by to nemalo byť, že ju svojím správaním donútil urobiť to, čo ani nechcela. Takto by nemalo manželstvo začínať. Akýmsi vydieraním. Nevedel, ako má zareagovať, len vedel, že je to nesprávne. A hoci chcel niečo také počuť, zosmutnel.

            Otočil sa. Zavrel dvere a skúmavo sa na ňu pozeral. Vyzerala preľaknuto. Mal chuť ju objať, privinúť si k srdcu, držať ju v náručí.

            No neurobil to. Stál vo dverách, uvažoval, čo má robiť, čo povedať, nakoniec prehovoril slovami: „Neviem, Darja, či to má takto zmysel. Pre mňa je to naozaj dôležitá otázka. Nechcem, aby si to urobila z donútenia. Tak... to nie je správne. Radšej pôjdem, ak dovolíš. Potrebujem byť sám,“ povedal a odišiel.

            Darja za ním vybehla von. Musela. Mala pocit, že ďalšiu takú noc neprežije.

            „Stoj!“ zakričala. Shane pokračoval. „Stoj!“ zakričala ešte hlasnejšie. Nechcela za ním bežať, zdalo sa jej nedôstojné naháňať ho. No on išiel ďalej. Zmizol v dome obuvníčky. Trochu jej odľahlo. Nemala pocit, že z tej strany by malo hroziť nebezpečenstvo. Darja zostala stáť na priedomí, bola jej zima a ani si nevšimla, kedy ku nej prišiel Adam, ktorý bol vyliať nočník a počas toho začul krik.

            Našiel rozrušenú Darju, ktorej prišlo znenazdajky nevoľno. Oblial ju pot, žalúdok mala ako na vode. Tak ako včera po tej nešťastnej večeri, ktorá jej nesadla, tak ako minule ráno, keď ešte ani nestihla jesť a pripisovala to prudkému hladu, pretože vynechala večeru, na ktorú nemala chuť. Začala rátať dni, týždne... a svitlo jej.

´Dokelu.´ Uvedomenie si toho, čo sa deje v nej, vyvolalo ešte väčšiu nevoľnosť. Natiahlo ju na vracanie. Udržala to, no do očí sa jej nahrnuli slzy.

            „Kam išiel? Stalo sa niečo?“ opýtal sa starostlivo Adam, ktorý dobre videl, kam zašiel Shane. Ešte nikdy ich nevidel hádať sa. Určite nie po sebe kričať. Preto pribehol, muselo to byť niečo vážne.

            Darja preglgla a bez váhania odpovedala: „Nič! Absolútne nič! Nech... nech si ide! Kvôli Bohu ma chce opustiť. Nie je to... smiešne? Pchá! Iróniou je, že jeho Boh s tým nesúhlasí. A vieš, ako to viem? Nevieš? Lebo ma požehnal. Opováž sa mu to povedať! Nie je isté, že som v tom a už vôbec nie, či to zajtra nepotratím. Dobrú noc, Adam, choď domov a váž si, čo máš. Nie ako henten. Maj sa!“ rozlúčila sa s ním Darja trochu ráznejšie, ako chcela, v tej chvíli už skalopevne presvedčená, že ak to druhé dieťa donosí, tak sa oň bude vedieť postarať aj sama.

            Adam, kamarát, si to nenechal pre seba. Rovno išiel za Shanom, dohovoril mu, pretlmočil slová, ktoré si vypočul od Darji a povedal mu: „Ak je to pravda, nemal by si ju trápiť, aby sa niečo nestalo. Čo ja by som za to dal, keby Lucy čakala.“

            Shane chcel vojsť do domu, ale závora bola zasunutá na svojom mieste. Darja už v posteli. Vstala, podišla k dverám, a aby nezobudila malého, pološepky sa opýtala: „Kto je?“

            „Ja,“ znela odpoveď.

            Mala chuť ho poslať preč. „Daj pokoj, už spíme,“ povedala, ale ostala stáť pri dverách, aby počúvala, či odišiel. Chvíľu bolo ticho, vyzeralo to na to, že sa nemýlila, ale keď znovu zaklopal, tak ju myklo.

            Dvakrát sa nadýchla, vydýchla a otvorila, pripravená postaviť sa statočne svojmu trápeniu.

            Chytila sa verají a nechcela ho pustiť dovnútra.

            „Niečo si si zabudol?“ povedala nepriateľsky. „Povedz, prinesiem ti.“

            „Je to pravda?“ opýtal sa jej na rovinu.

            Bojovnosť z Darji opadla. Adam si neudržal jazyk za zubami. Takto ju sklamal. Nečakala to. Nikdy, naozaj nikdy mu už žiadne tajomstvo nepovie!

            „Neviem. Možno. Ale na veci to nič nemení. Ty chceš preč, tak nech sa páči. Nasilu ťa tu držať nebudem.“

            Shane sa jemne dotkol rameno ruky, ktorou sa držala verají. Zareagovala na to tak, že ju spustila a on mohol prejsť dovnútra. Zavrel za sebou dvere. Nahriaty vzduch sa za ten čas vymenil a aj vo vnútri bolo celkom čerstvo. Darja si aj kvôli tomu prekrížila ruky cez prsia. Obaja stáli uprostred svojho príbytku a pozerali na seba ako kedysi, keď sa pohádali v rozostavanom dome. Tu to však bolo o niečo príjemnejšie, hlavne nepršalo a dokonca aj viac svetla mali, tak lepšie videli svoje reakcie.

            Shane začal: „Ja nechcem ísť preč. Možno som len chcel, aby si trochu žiarlila, aby si si nejaké veci uvedomila. Asi som to trochu prehnal. Nevyhadzuj ma, prosím. Vy ste moja rodina, sem patrím.“

            Darja mu na to nič nepovedala. Po tom rozčúlení a plači bola hrozne unavená. Navyše, chcela ho mať doma. Preto sa otočila, zaliezla do postele a odtiaľ mu ukázala na lavicu.

            „Nech sa páči. Alebo si usteľ na zemi, ak chceš,“ štedro mu ponúkla.

            „Fakt?“ povedal a priblížil sa ku spoločnej posteli. „Aj minulú noc som spal na zemi. Už som si odvykol. Radšej by som spal tu,“ ukázal na miesto vedľa nej.

            „Kto ti za to môže? Ty si chcel.“

            „A teraz chcem pri tebe,“ povedal, vyzliekol si vrchné oblečenie a ľahol si.

            Darja dbala na to, aby sa ho nijak nedotýkala a myslela pritom na toho čudáka Gabriela, ktorý jej hovoril, že v rodine by sa nikdy nemalo ísť do postele bez udobrenia sa. Ale to sa ľahko hovorí niekomu, kto nie je vo vzťahu.

Dosť dlho mlčali. Každému sa v hlave vírili desiatky viet, ktoré nakoniec nedostali šancu byť vyslovené.

            Napokon ticho ukončila otázka: „Darja?“

            Neodpovedala. Zase. Shane si už myslel, že situácia z predchádzajúceho večera sa bude opakovať.

            „Nemusíš si ma zobrať, ak nechceš. Už nikdy viac to nespomeniem. Prepáč mi.“

            Otočila sa na bok k nemu. On urobil to isté.

            Chvíľu mu len tak hľadela do očí. Možno uvažovala, čo má povedať alebo ako. Zrazu si nebola istá ničím, len jedným, že s ním chce byť. Aj za cenu ústupkov. Mala ho rada, tak veľmi ho mala rada a chcela, aby bol šťastný. Mrzelo ju, že si o nej myslí, že by ho opustila. Nespravila by to. Aspoň nie nadlho. Preto položila svoju dlaň na jeho ruku. Tým ako prv prekonala tú pomyselnú priepasť medzi nimi dvomi. Teplom svojej ruky mu chcela vyjadriť svoju lásku.

No ústami povedala mysliac na dieťa, ktoré možno čaká: „Nie. Urobíme to takto. Ak sa ukáže, že som naozaj tehotná, zoberieme sa. Nech nám ten tvoj Boh teda požehná. Možno aj pomôže. Budeme to potrebovať.“

Zdalo sa jej to málo pravdepodobné, že by mohla mať toľko šťastia a donosiť ho ako prvé. Zrazu cítila potrebu sa nejak poistiť. Aj Shana si poistiť. Všetko si poistiť. Odrazu bolo všetko iné ako pred dvadsiatimi štyrmi hodinami. Priority sa poprehadzovali.

            On to tak nejak pochopil. Pritiahol si jej ruku, aby ju pobozkal, keď nezaprotestoval, tak sa nadvihol, priblížil k nej a pobozkal ju na líce. Na jej perách pocítil soľ od sĺz. S vedomím, že možno čakajú dieťa, mu to prišlo veľmi ľúto. Bola to chyba. Asi jej pripravil tvrdšiu skúšku, ako pôvodne zamýšľal, a ešte dlho si ju bude vyčítať.

            Ona zaspala veľmi rýchlo, keďže noc predtým ponocovala, on krátko po nej. No ešte predtým sa tomu podľa nej neexistujúcemu Bohu poďakoval, že zasiahol v tej najsprávnejšej chvíli. Ktohovie, ako inak by sa to skončilo, tak hrozne bol urazený.