Dnešok je ten deň! 39. kapitola - Obchodné stretnutie

Prešli dva ďalšie roky. Končilo leto. Menšia časť úrody ešte dozrievala na poliach. Dokonca aj na lúke za riekou, pretože sa spotreba potravín prudko zvýšila vzhľadom na to, že počet obyvateľov dediny sa takmer strojnásobil. Prispelo k tomu narodenie niekoľkých detí vrátane dcérky Shana a Darji, ktorí sa pred jej príchodom na svet nakoniec aj oficiálne zobrali.

No väčšina novousadlíkov boli prišelci či rodinní príslušníci už stálych obyvateľov rodiacej sa dediny. Zvesť o nej, o tom, ako si tam žijú, v pokoji od všetkých nenažratých magorov, ako občas zbohatlíckych zloduchov ničiacich svoje okolie Harry nazýval, sa šírila prirýchlo. Spokojní obyvatelia jej robili dobré meno a jemu sa to prestávalo páčiť. On mal predstavu malej pokojnej dediny, no ľudí, ktorí chceli u nich nájsť útočisko, bolo veľa a ani on ich nedokázal odmietať, keď sa u nich chceli usadiť.

Nebolo to však tak, že by prijali každého. Pred zimou posielali všetkých preč. Nemohli riskovať zhoršené podmienky pre tých, čo už v dedine žili. Vodcovská trojica, teda Harry, Shane a Darja im povedala, aby prišli na jar a svoj pobyt na Veľkej lúke si odrobili ako všetci ostatní. S každým jedným si však najskôr sadli a vypočuli jeho dôvody. Ich životné príbehy boli zväčša dosť pohnuté, teda, pokiaľ ich trochu neprikrášlili. To sa snažili už osvedčenými otázkami preveriť. Tých, čo hneď na začiatku nevyradili, zobrali najskôr iba na skúšku, či sa osvedčia. Popri práci sa ukážu celkom dobre charaktery, ale človeka najlepšie preverí hraničná situácia a do takej sa, našťastie, či vlastne nanešťastie, v osade málokedy dostali. Takže väčšina z nich zostávala.

Napriek tomu sa občas nechali rozpoznať niektoré indivíduá, ktoré po určitom čase, alebo po nejakom vážnom priestupku, skončili odprevadení na druhú stranu rieky. Shane Harryho presviedčal, že takto si z nich môžu vyrábať nepriateľov. Hovoril o druhej šanci, no Harry bol neoblomný. Tvrdil, že neprišiel na lúku preto, aby sa bál o svoj život alebo život svojich dvoch detí. Áno, aj Nia porodila, tentokrát syna, malého Harryho.

Adamova Lucy konečne počala a on bol k nej ešte viac pozorný ako zvyčajne. Konečne mávala úsmev na tvári. Aj oni sa zobrali a toto tehotenstvo Lucy pripisovala Bohu, ktorý len na to čakal, kedy ukáže, že to s Adamom myslí vážne. Dobrou správou bolo, že v tomto prípade tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií, keďže nebola na úteku a ani v žiadnom strese.

Na Darjinu smolu Shane sa stal hlavným distributérom soli a dovozcom potravín a iných prepotrebných vecí, ktoré si ľudia v dedine zatiaľ bez oficiálneho mena nevedeli vyrobiť. Jeho žena to síce nemala rada, ale už si na to zvykla. Tešila sa však z toho, že čoraz častejšie ho v tejto funkcii začali zastupovať iní, najčastejšie Adam. Harryho to mimo neťahalo, išiel tak možno raz, dvakrát do roka. Roky leteli, začínal to cítiť, preto radšej čas venoval svojim milovaným. Svet ho už nelákal. Videl z neho dosť na to, aby si vážil to, čo má doma.

Takto pred jeseňou sa vybral Adam so Shanom, s takmer šestnásťročným Filipom, o rok starším Remym, ktorý silou-mocou chcel ísť tiež s nimi, a dvomi ďalšími mužmi na predposlednú výpravu s tovarom. Tri soľou vrchovato naložené vozy poľahky rozpredali alebo vymenili za iný tovar. Kamkoľvek prišli, tak sa okolo nich zhŕkli a brali od nich najčastejšie po malých vreckách. Tie šili ženy z dediny zo starých látok a do jedného sa zmestilo približne desať libier soli, čo zvyčajne normálne veľkej domácnosti bohato vystačilo až do jari.

Mali aj veľkoodberateľov, čo potom soľ šírili do vzdialenejších oblastí, ale tým predávali len časť svojej produkcie, pretože nechceli zbytočne prichádzať o zisky. Tí za ich soľ pýtali omnoho viac, preto hľadali niekoho spoľahlivého, kto by sa venoval celosezónne predaju. Okrem toho, kým ich obchodili, tak to zabralo tiež dosť drahocenného času a prinášalo určité riziko. Čím je človek na cestách dlhšie, tým skôr sa môže niečo zomlieť.

Keďže uvoľnené miesto vo vozoch hneď zaberala úroda od miestnych farmárov a výrobky remeselníkov, takto prekvitala nielen lúka, ale aj oblasti v jej dosahu, čo si začali všímať iní a aj tieto územia sa začínali znova zaľudňovať. To neušlo ani rôznym priekupníkom a zloduchom, ktorí sa chceli na tom priživiť. Preto musel byť Shane veľmi opatrný, s kým bude obchodovať. Našťastie, roky prežité v kuriérskych službách ho naučili vnímať drobné náznaky, ktoré hovorili o charaktere človeka, s ktorým sa rozpráva. U neho to nebolo ako u Darji, ktorá prirodzene odmietala všetkých ľudí, kým ich dobre nespoznala.

Keď chcel Shane predať, kúpiť, tak nemal toľko času. Medzitým sa medzi nimi a miestnymi vytvorili akési priateľstvá, takže vždy mali kde bezpečne zložiť aj tovar a aj hlavy na noc. Občas ich prepadli, hlavne pri presunoch, niekde mimo ľudských obydlí, s čím sa Darji jej muž radšej ani nechválil, aby si o neho nerobila starosti. Neboli by zbytočné, ale zatiaľ sa vždy z toho vysekali, málokedy so stratami, ak, tak len na majetku. Harryho škola vnímania okolia ukazovala svoje ovocie. Pravda bola taká, že zo Shana sa takto pomaly stával nekompromisný Harry. Svojich nepriateľov nešetril, aby sa s nimi nemusel stretať znovu, rovnako ako jeho ujo, ktorého konečne začal chápať. Vo veľa veciach, nielen v tejto. Stačilo len pár rokov navyše a prijatá zodpovednosť.

V čase, keď už boli počas posledného výjazdu na ceste späť, rozhodli sa prespať na statku, ktorý patril jednému z veľkoodberateľov soli. Shane náročky nasmeroval ich cestu práve k nemu, pretože práve s ním sa chcel dohodnúť na tom, aby pracoval iba pre nich. Už ho nebavilo naťahovať sa s tými ostatnými, tento sa zdal jemu aj Harrymu najserióznejší. Hoci Shane neveril na sto percent ani jemu. No celkovo sa to zdalo ako najlepšie riešenie, tak prečo ho nevyskúšať.

Statok tohto muža, ležal ďaleko od ostatných usadlostí, vyzeral zaujímavo, trochu ako pevnosť, i keď umiestnená takmer na rovine. Okolo neho rozprestieralo sa niekoľko veľkých ohradených pasienkov, no samotný dom a hospodárske budovy boli obkolesené viac ako deväť stôp vysokou drevenou palisádovou stenou s malými priezormi rozložených každých približne päťdesiat stôp, aby domáci videli, čo sa deje okolo ich obydlia. Pred ňou bola priekopa, zväčša naplnená vodou, ktorá vznikla z pomerne veľkého násypu nachádzajúceho sa hneď za ňou po vzore starovekých pevností.

Aby mali výhľad, museli si postaviť terasu na strechu domu. Bolo z nej vidieť naozaj doďaleka. Navyše, ak tam niekto chcel prísť, musel prejsť dvojitou kontrolou, až potom sa dostal za bránu. Shana už poznali, takže karavána troch vozov mohla bez problémov vojsť až za palisády.

Brian, tak sa volal tento obchodník, ich vrelo privítal. Shanovým mužom a chalanom domáci pomohli vyložiť zvyšok soli do niekoľkých minút. Samotný dom bol kombináciou pálenej tehly, skaly, dreva, takže pôsobil veľmi rustikálne napriek tomu, že v podstate išlo len o prerábku a rozšírenie rodičovského domu Briana. Shane musel uznať, že keby nebola doba, aká bola, tak by sa ten človek určite mohol živiť aj stavaním rodinných domov či veľkých stavieb. Rád o tom aj hovoril. Budovy ho fascinovali. Hoci žil na vidieku, tak nedokázal byť iba farmárom. Na ňom, ale aj na jeho práci bolo vidieť, že chce toho v živote dosiahnuť omnoho viac.

Hostiteľ usadil hostí do haly, ktorej dominoval veľký krb a drevený stôl vhodný pre asi šestnásť ľudí. Tak ich pohostil klobásami, chlebom a pálenkou, kým ženy varili večeru. Jednou z nich bola Brianova manželka, ale najviac roboty aj tak zastala slúžka. Občas im s niečím pomohla dospievajúca dcéra, ktorá prišla do haly zo zvedavosti. Keď uvidela, kto dorazil, rozhodla sa zostať. Návštevy ku nim nechodili každý deň, ani každý týždeň, takže to bolo pre ňu o dosť zaujímavejšie ako zašívanie bratových nohavíc, do čoho ju nútila mama. Pripadala si pri tom ako slúžka. No mama len chcela, aby bola zvyknutá robiť všetky ženské práce, nič viac, aby bola ženou do voza aj do koča. Čistením zeleniny robila niečo užitočné a zároveň bola v dejisku diania.

Jej ďalších dvoch súrodencov, bratov, ktorí sa na seba a ani na rodičov nepodobali, otec poslal s ďalšou pomocníčkou do ich izby, aby nezavadzali. Potreboval sa s Adamom a Shanom porozprávať a pri hluku a dobiedzaní dvoch malých chlapcov sa to nedalo.

Shane tušil ich pôvod, no nedal to na sebe vedieť. V obchode s deťmi sa dá odsudzovať hlavne toho, kto na tom zarába. Ktohovie, čo by robil on, keby nemohli mať s Darjou deti. Možno by aj on podľahol tlaku a nejaké by zháňal, aj keď Darja by to asi od neho nikdy po tom, čo zažila v Sladkom sne, nechcela. No aj tak on chápal, že zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Len škoda, že bohatí zúfalci sa majú vo všetkom o niečo lepšie. Jediné, čo im nezávidel, bol strach o majetok. Ten musí byť hrozný. Mnohí sa kvôli tomu aj zídu z rozumu a začnú sa správať ako dravce. Útočia vopred a ostatným ľuďom neostáva nič iné len brániť sa. Brian, našťastie, ešte mal k takému bezcitnému človeku dosť ďaleko. No to, čo mu chcel Shane ponúknuť, to mohlo zmeniť.

Zo začiatku sa debata rozvíjala rôznymi smermi, chvíľu sa rozoberalo tohtoročné počasie, potom úroda, reč sa zvrtla aj na dôležitých ľudí v kraji, na bezpečnosť, no potom Shane nevydržal a išiel na vec.

„Brian, položím ti teraz otázku na telo. Koľkí muži pre teba robia?“ začal rozhovor na vážnejšiu tému nie práve najrozumnejšie.

Vyzeralo to ako vyzvedanie a to nikto nemal rád. Vzápätí si to aj uvedomil, ale už sa to nedalo späť vziať. On pritom len chcel vedieť, či by vôbec bolo možné, aby oslovil iba jedného veľkoodberateľa. Nemal ani predstavu, či tento, ktorý sa okrem obchodovania venoval aj farmárčeniu, by to vôbec zvládal.

„A pre teba?“ odpovedal mu počerný muž pred štyridsiatkou s miernym úsmevom, ktorý v tej chvíli vôbec netušil, čo má jeho obchodný partner na srdci, a určite sa mu z bezpečnostných dôvodov nechcel o presnom počte ľudí, ktorí u neho žili, poprípade pracovali, zverovať. Rodina mu bola príliš cenná, aby ju hneď po druhom štamperlíku domácej bez rozmyslu ohrozil.

Shane mu hneď neodpovedal, pretože ho vyrušil zvuk hrnčeka so slabou medovinou, ktorú dostali mladší chalani. Filip niečo vysvetľoval a rukou zvalil pohár, ktorý cinkol o neďaleký tanier a rozbil sa. Lepkavá tekutina z neho sa rozliala nielen po stole, ale začala stekať aj na zem. Situáciu išla okamžite riešiť Brianova dcéra. Shanovi však neušiel Remyho obdivný pohľad na upratujúce dievča. Dlho neváhal a už aj bol na kolenách a pomáhal jej. Filip im asi povedal niečo vtipné, lebo všetci traja sa zasmiali. Shane mal radosť, že chalanom je dobre. Aj keď niečo práve vyviedli, cítil, že je na nich hrdý. Vyrástli z nich celkom k svetu mládenci.

Potom sa nielen pohľadom vrátil k Brianovi: „Hlavne, že sa mladí dobre bavia. Ospravedlňujem sa. Za ten pohár ti niečo dám alebo nabudúce priveziem. Ako budeš chcieť.“

Ten mu to začal vyhovárať, tvrdil, že sa nič nestalo, tak to napokon Shane prijal.

Už bol celkom nervózny z toho, že sa stále nedostali k téme, ktorú chcel prebrať. Preto povedal: „Dobre, nech je po tvojom. Vráťme sa k pôvodnej téme. Zle si ma pochopil, keď som sa pýtal na počet mužov. Išlo mi o iné, zistiť, či by si ich mal dosť na prípadné rozšírenie obchodu.“

Tým získal úplnú Brianovu pozornosť. Oči mal doširoka otvorené, dych sa mu zrýchlil, telo trochu naplo. Shane už iba rozmýšľal, ako mu to povedať čo najpríťažlivejšie, aby na to kývol a on na jar nemusel hľadať niekoho iného. Zabralo by mu to asi dosť času, lebo by to musel byť nový človek.

„S Harrym sme sa rozhodli od budúceho roku nestrácať čas distribúciou soli. Vieš, veľa roboty, baňa, rodina a tak. Časť soli by sme predali sami, ale väčšinu chceme poskytnúť iba jednému distributérovi. Ostatných by sme vyradili z hry. Asi sa im to nebude páčiť, ale ani nám sa nepáči, ako s našou soľou obchodujú. Jeden od druhého dáva vyššie sumy či vyžadujú viac na výmenu. Takto to ďalej nejde. Kto obchoduje s takouto vzácnou komoditou, by mal myslieť na to, že ju koncoví zákazníci naozaj potrebujú. Malo by to mať určité hranice.

No ale vrátim sa k praktickým otázkam. Jednoducho by sme tomu dotyčnému doniesli niekoľkokrát do roka tovar, iným by sme nedali. Akurát len suma, za ktorú by sme mu soľ predali, by bola o niečo vyššia, ako je v súčasnosti. Vieme, po čom ide. Niektorí si za ňu cez zimu pýtajú aj trojnásobok toho, za čo ju im dávame my. Akú by mal ten výlučný predajca výhodu? Na prvý pohľad menší zisk, ale keby si zrátal objem, tak by zistil, že by mu to nakoniec vynieslo omnoho viac ako doteraz. Čo myslíš, zlý nápad?“

Briana striaslo. Dovtedy bol celkom spokojný s tým, aký kus koláča dostal, no zrazu sa pred ním otvorila lepšia perspektíva. Veľmi rýchlo si vyrátal, že by sa mu to oplatilo. A hoci Shane mu tú ponuku úplne priamo neponúkol, rozhodol sa o ňu zabojovať. Však prečo by mu to inak vravel? Produkcia soli z Veľkej lúky každým rokom rástla a väčšina z toho mala byť jeho. Nemal nad čím váhať.

Zaujímala ho už iba jediná vec a to: „O koľko by ste ju navýšili?“

„O koľko by to bolo pre teba ešte zaujímavé?“

Brian sa pozorne zahľadel na Shana, bál sa povedať o štvrtinu, keď predtým hovoril o trojnásobku. Sám občas predával za viac ako dvojnásobok. Vlastne dosť často. Tá výška konkurencie ho nemilo prekvapila. Mohol už dlhšie zarábať viac.

„Ak by to nebolo viac ako o polovicu, ja by som to bral.“

Shana ponuka trochu zaskočila. Takú vysokú ju nečakal.

„Ak by si sa zaručil, že konečná cena pre zákazníkov nebude väčšia ako dvojnásobok, tak by som súhlasil.“

Brian sa nahlas zasmial. „Ho, hó, počkaj, tak to zase nie! To by som musel odrobiť raz toľko za ten istý zisk.“

„Ale pri väčšom objeme, niekoľkonásobne väčšom,“ tvrdil svoje Shane. Cítil, že je určitá šanca, aby ho presvedčil. „Myslím, že je to fér, každý by na tom viac zarobil a ľudia by príliš netrpeli.“

„No ja neviem...,“ stále bojoval jeho protivník. „Možno by bolo dobré sa na to vyspať.“

„Súhlasím,“ odpovedal mu neústupčivý Shane pomysliac si, že prinajhoršom ráno mu spustí, ak bude treba. Za vyššiu sumu bude vedieť zohnať viac jedla pre svojich ľudí, lepšie im vybaviť príbytky, zohnať viac dobytka, zbraní a munície, či už na poľovačku, alebo obranu dediny, jednoducho viac všetkého, čo potrebujú. Aj keď Harry sníval o sebestačnosti, Shane si myslel, že hoci mnohé veci si už vedia sami urobiť, nikdy nezostanú úplne nezávislí. Boli veci a stroje, prístroje, ktoré museli veľmi zložito zháňať. Napríklad okuliare. Pre neho väčšie zisky znamenali menej stresu pre všetkých, preto chcel ešte počkať, ako sa to do rána vyvinie, preto povzdychnúc dodal: „Sú to vážne veci, treba si to na oboch stranách dobre premyslieť.“

A tak sa stalo. Jedli a pili a o obchode v ten večer už nepadlo ani jediné slovíčko.