Dnešok je ten deň! 40. kapitola - Ako hosť

Remyho výlet veľmi bavil. Často ho naň nebrali, preto sa celý čas snažil pomáhať, poslúchať, len aby ho zobrali znovu. Bolo to niečo iné, ako sa len potulovať v okruhu pár míľ okolo dediny. Bavilo ho spoznávať nových ľudí, sledovať ich prácu, učiť sa od nich. Dokonca stretol človeka hovoriaceho jazykom, ktorý nepoznal, čo ho fascinovalo, lebo nikdy sa s ničím takým nestretol. Teda nikdy pokiaľ si pamätá. Ukázalo sa, že Adam ho predsa len trochu poznal a pomohol mu porozprávať sa s tým cudzincom. Zatiaľ to bol pre neho najväčší zážitok z tejto cesty. No každý deň mal príležitosť zažiť niečo zaujímavé, niečo, z čoho bude čerpať počas celej zimy a nad čím sa bude zamýšľať.

Jeho kamoš Filip to prežíval podobne, akurát to len s prácou nepreháňal a trochu sa ulieval, lebo otec ho brával častejšie. S ním mu bolo vždy lepšie, ako zostať doma sám v starostlivosti susedov. Nemal však rád, keď ho otec príliš ochraňoval, neprestajne poučoval, dozeral na neho a nedovolil mu robiť to, čo ostatným. Tak ako práve pri tejto výprave. Ešteže tam bol s ním aj Remy, aspoň s ním mu bolo veselšie. Jednoducho medzi Filipom a otcom bol už úplne normálny vzťah, teda vzťah dospievajúceho dieťaťa a dávno dospelého rodiča, dvoch svetov, ktoré si navzájom závidia a nechápu sa, no aj tak si svoju pohraničnú blízkosť občas celkom dobre užívajú.

Keď prichádzali do pevnosti nejakého pána Briana, všetci vyzerali nadšení. Každý tvrdil, že im tam bude dobre. Opisovali to miesto ako hrad, preto bol Remy poriadne sklamaný, keď zistil, že namiesto hradu je to len poriadne opevnená farma, nič viac.

No aj tak ho zaujalo obranné opevnenie, ktoré farmár Brian vybudoval, ale aj to, že tam chovali až dva druhy kráv, jedny na mlieko a druhé na mäso. Netušil, že aj také existujú.

Filip mu pred vstupnou bránou povedal: „Fakt si tu ešte nebol? Neverím. Nevadí, všetko ti vysvetlím. Toto je veľmi zaujímavá usadlosť. Vidíš tie priekopy? Pekné čo? Vraj sú v nich aj jedovaté hady. Radšej sa tej vode vyhýbaj. Takto nejak to aj u nás bude vyzerať, teda, keď to raz dokončíme.“

„Hady? Jedovaté? To sa neboja, že sa im doplazia do domu?“ nahlas zauvažoval Remy.

Filip sa zamyslel, asi by to bola blbosť nasadiť si jedovaté hady k domu. Čudoval sa, že mu to samému nenapadlo. Vlastne sa trochu zahanbil. Zase raz mal Remy pravdu. Trochu ho to zamrzelo.

„Hm, neviem, možno nás len chcel postrašiť, aby sme sa tam ako deti nehrali. Chodievame sem minimálne dvakrát do roka, vždy na jar a pred zimou. Občas aj v strede leta. Poznám to tu celkom dobre,“ povedal s nemalou dávkou pýchy.

„To vidím,“ trochu ironicky poznamenal Remy, ktorému už liezlo na nervy, ako sa jeho kamarát svojimi obchodnými potulkami s otcom chváli.

Filip si neuvedomil, že to trochu prešvihol. Tým, že bol mladší, tak sa chcel svojmu kamošovi vyrovnať aspoň skúsenosťami. Vedomosťami a vzdelaním ho už Remy dávno dobehol, ak nie aj predbehol, pretože za svoj krátky čitateľský život prečítal viac kníh ako jeho mladší kamarát. Bavilo ho to. V podstate nazrel do každej knihy, ktorá bola na Veľkej lúke a on o nej vedel. Do každej okrem tej Gabrielovej, tá ho až tak nelákala, lebo až príliš často o nej kňaz hovoril. Navyše mala také malé písmená a takmer vôbec nebola ilustrovaná. Staroveké národy a ich problémy ho vôbec nezaujímali. Realita dneška bola úplne iná. Teda aspoň podľa Remyho.

No Filip si nedal pokoj, zase chcel niečo povedať. Keďže nechcel, aby ho počul ešte niekto iný, nahol sa ku kamarátovi, ktorý bol síce starší, ale o pár centimetrov nižší, a pošepol mu: „Majú to tu pekné, však?“ Ukázal rukou starostlivo upravenú predzáhradku s kvetmi a rozličnými kríkmi. Remy musel uznať, že hoci sa mu to zdalo zbytočné, dobre to vyzeralo. „A keď uvidíš dcéru pán Briana! Preto sa sem vždy tak teším. Laura sa volá. Je to brutálne pekná, ale nie je ako ostatné, dá s ňou normálne porozprávať.“

Remyho reči o krásnej farmárovej dcére príliš nezaujali, pretože to už po nich brechala svorka obrovských psov, akých ešte nikde nevidel. Niekto tam povedal, že sú to nejaké ruské či kaukazské strážne psy. Boli až tri, veľkosťou raz také ako normálne a príšerne brechali. Človek mal pocit, že sa mu ušné bubienky každú chvíľu idú odtrhnúť. Pohľad na tie obrovské, hnedo-biele chlpaté monštrá s rozďavenými papuľami, odhaľujúcimi biele tesáky, pôsobil hrôzostrašne. Ako aj to, že ich pomocníci museli celý čas držať za obojky, aby nezaútočili na cudzincov, a veru, mali čo robiť, tak sa tie psiská metali. Problém bol, že jedna sučka práve mala mladé, takže ich svorne chránili.

Remy bol celý rád, keď konečne všetko z vozov vyložili, umyli a napili sa pri studni v čerstvej vode a napokon vošli do domu. Doslova sa mu uľavilo. Nechcel by sa tým rozzúreným psiskám dostať pred papuľu.

Dnu sa mu páčilo, mali to tam pekné, aj spoločná izba, kde mal spať spolu s Filipom, Adamom a Shanom. Keď si uložili veci a prezliekli sa do čistejšieho, tak ich usadili k obrovskému stolu, ktorý vyzeral, že je vystrúhaný z jediného kmeňa stromu. Stoličky už boli klasické, každá iná. Trochu si ich poobzeral. Niektoré by si zaslúžili lak alebo iné ošetrenie. Jeho stolička, na ktorú si sadal, mala kožené čalúnenie v sedacej časti. Dovtedy sa s niečím takým pohodlným nikdy nestretol. Bolo to mäkké, príjemné, dokonca aj hrejivé. Vtedy si Remy uvedomil, že asi nie je veľa ľudí, čo by niečo také vedeli urobiť. Bola to len ďalšia z mnohých vecí, ktoré tento svet potreboval a ktoré bol problém zohnať. Možno by sa mohol pokúsiť vyrábať niečo také. Aj by sa to dobre vyvážalo. Drevo mal rád, s Adamom vyrobenými nástrojmi sa mu s ním dobre pracovalo. Na také sedadlo by mohol použiť Darjine kože, obiť klincami s veľkými hlavičkami, ktoré by mu na ten účel vyrobil Adam. ´Išlo by to´ veselo si sám pre seba povedal.

Dojem z návštevy prudko zvýšil fakt, že všetkým a aj im naliali medovinu, ku ktorej sa doma mohli dostať len potajme. Adam ani Shane si to asi nevšimli, lebo nič na to nepovedali, alebo len im nechceli robiť hanbu, keďže už boli takmer dospelí. Chlapcom nápoj chutil. Bez okolkov si obaja pripili a rozprávali sa o tých veľkých psoch.

Keď dievčina vošla do miestnosti, Filip prestal viesť svoju prednášku a upozornil na ňu slovami: „Laura je tu!“

Remy sa obzrel. Nečakal bohviečo, lebo poznal kamaráta, on o každej babe rozprával ako o najväčšej kráske. Obzeral si každú, na ktorú natrafili. Evidentne ho už druhé pohlavie poriadne zaujímalo. No už po letmom pohľade musel Remy skonštatovať, že toto dievča je naozaj pekné. Bola tmavovláska, olivovej pleti a dlhých vlasov, ktoré mala učesané do dosť komplikovaného vrkoča, čo si nemohla urobiť sama. Niesla sa sebavedomo, však bola doma, venovala im dvom pohľad a na Filipa sa dokonca usmiala. Jeho, Remyho, iba tak prešla pohľadom, pretože sledovala otca, či sa nebude hnevať, že vošla. On si ju však nevšímal, tak bol zaujatý rozhovorom so Shanom a Adamom, ktorí sedeli vedľa neho a popíjali. Preto Laura podišla k mame a pýtala si robotu. Dostala čistenie koreňovej zeleniny, čo ju až tak nebavilo, ale zase mohla zostať a počúvať, čo sa deje. To ju zaujalo viac. Občas si nenápadne, teda, aspoň ona si myslela, že to tak robila, obzerala mladíkov.

Filip podrástol, vytiahol sa za leto aspoň o pol hlavy. Podľa strniska na tvári teraz už bolo isté to, čo si myslela na jar. Už sa holí. Oči mal stále krásne modré, usmievali sa na ňu, no ju viac zaujal vedľa neho sediaci mládenec. Mal široké ramená, dosť tmavú pokožku, po jednom z rodičov. V jeho črtách sa však to najkrajšie z oboch rás spojilo. Nemal taký veľký nos ako belosi. Ani uši. Vyzeral dosť milo aj s tými vlasmi stiahnutými dozadu. No zopár neposlušných kučier mu aj tak z gumičky vyskočilo a rámovali tú jeho nie práve najhoršiu tvár. Vlastne, dosť peknú tvár. Bol to jednoducho fešák. Ešte aj pery mal krásne vykrojené, tmavé úprimné oči, príjemný úsmev, ktorým ju obdaroval, keď si všimol, ako si ho obzerá.

Potom to už radšej nerobila, aby to nebolo trápne. Očistenú zeleninu umyla, nakrájala a chystala sa odísť, keď jeden z tých dvoch niečo rozbil. Ten zvuk nachvíľu preťal všetky rozhovory a pozornosť sa preniesla na dvoch mladíkov.

„Prepáčte,“ vykríkol Filip, ktorý nechcel, aby Laura odišla. Preto to urobil.

No ale ako polovica obsahu začala tiecť zo stola rovno vedľa Remyho, tak to oľutoval. Predsa len jej bolo škoda, nevedel, že tam toho jeho priateľ toľko má. On už mal dávno vypité. Laura si to všimla, odliala do malého vedra trochu vody a išla to sama upratovať. Kuchárka práve vylievala vodu z cestovín, nemohla od nich odísť a mama polievala šťavou nakrájané mäso z diviaka, ktorého omamná vôňa sa po tom, ako otvorila pec, nemilosrdne rozšírila do haly a podráždila hladné žalúdky pocestných.

„Prepáč, Laura,“ zopakoval páchateľ, ale tentoraz iba pre ňu, „niečo som tu kamošovi rozprá;val, ruka mi vyletela. Už si budem dávať pozor.“

„Stáva sa,“ sucho skonštatovala a sústredila sa na upratovanie. No akosi sa jej nedarilo v blízkosti toho nového chalana. Aj na jej vlastné prekvapenie ju ruky neposlúchali. Musela pred ním vyzerať veľmi nemotorne, čo ju mrzelo. Možno aj preto si kľukol k nej, zobral jej handru z ruky a začal vytierať dlážku.

Trošku vyjavene sa na neho pozrela, keď jej povedal: „Netráp sa, ja to po tomto babrákovi upracem.“ Také čosi pre ňu ešte nikto neurobil. Bez slova ho nechala upratovať.

To, samozrejme, urazilo hrdosť samotného vinníka, ktorý sa prudko ohradil: „Neboj sa, znova ti nalejú. Tu nám doprajú.“ Žmurkol na to krásne dievča, ktoré len prikývlo.

„Nie o to mi išlo,“ podotkol neprávom obvinený. On len nechcel, aby to pekné stvorenie upratovalo po nich dvoch.

Filip sa zasmial, potľapkal ho po pleci a neodpustil si: „Len sa pekne priznaj, že ti to už vošlo do hlavy. Vieš, Laura, je síce starší odo mňa, ale hádaj, kto z nás dvoch už viac v živote vypil?“

Dievčina sa pousmiala, lebo veľmi dobre vedela, koľko mu tam stihli minule za večer naliať a aj to, kto ho potom musel do noci ratovať, aby si stav syna jeho otec nevšimol.

„Myslím, že o tom tu nikto nepochybuje. Ty si už vypil?“ opýtala sa. Keď jej pritakal a na dôkaz obrátil kameninový pohár hore dnom, pokračovala: „Drahý Filip, dobre, že o tom hovoríš. Skoro som zabudla, že ti alkohol robí zle. Čo ti prinesiem? Vodu, mlieko či čakankovú kávu?“

            Na to Remy vybuchol v smiech a aj Laura, keď uvidela vyľakaný výraz Filipa, ktorý začal koktať: „Ja... ja som to tak... ne... nemyslel. Sľubujem, že... že si dám dnes... po... pozor.“

            „To určite, ja osobne sa o to postarám. Naša zadná veranda si ešte pamätá tvoje... však vieš čo. To po tebe dnes upratovať nebudem.“

            Filip sa zahanbil, hoci spomínaný nepríjemný okamih si pamätal len matne. Večer po ňom si pamätal o trochu lepšie. Bolo pomerne teplo, sedeli na verande, debatovali na rôzne témy, dávali si hádanky, smiali sa a bolo im spolu dobre, až kým ho neposlala spať. Takmer zabudol, ako sa to začalo. No ona mu to práve pripomenula. Zrazu si uvedomil, asi ako zle musí vyzerať pred dievčaťom, ktoré sa mu páči. Bol čas ustúpiť a napraviť si povesť.

            „Máš pravdu, tak mi dones vodu. Skúsime to striedať. Spokojná?“

            Odpovedala mu víťazným úsmevom, no neodpustila si: „To sa uvidí o pár hodín.“

„Inak, ja som Remy,“ oznámil jej meno ten nový, keď hodil handru do vedierka, a tým si znovu vyslúžil jej pozornosť.

„Laura. A ďakujem,“ povedala takmer nečujne, pretože sa jej zazdalo, že je až príliš blízko pri nej. Srdce sa jej tak čudne rozbúchalo.

Radšej vstala, zohla sa po vedierko a chcela odísť, keď ju zastavil.

„Kde si môžem umyť ruky?“ opýtal sa Remy, ktorý si v tej chvíli uvedomil, že mal povedať niečo úplne iné. Nadával si za to. Bolo to také trápne. Mal toľko možností, napríklad mohol jej meno pochváliť alebo aspoň povedať „teší ma“... No v skutočnosti bol rád, že vôbec nejaké slovo zo seba dostal. On taký urečnený ešte nikdy nezažil ten zvláštny pocit, že nevie nájsť tie správne slová. Myšlienky mu lietali úplne splašene, no žiadna mu nepripadala vhodná, aby ju nahlas vyslovil.

Ona si nič také neuvedomila. Skôr jej bolo nepríjemne, že na to umytie sama nemyslela. ´Aká som to len hostiteľka? Hrozná!´ pomyslela si.

Odviedla ho do kúpeľne susediacej s halou. Celý čas ako ju Remy nasledoval, fascinovala ho jej dokonalá postava v priliehavých džínsoch. Vrkoč sa hojdal na chrbte pri každom kroku a končil niekde pod pásom. Šla potichučky ako víla. Pri dverách kúpeľne zastala, usmiala sa na neho a zdvorilo, ako by bol nejaký významný hosť, povedala: „Nech sa páči.“ Veľmi sa mu to páčilo.

Ona si vtedy stihla uvedomiť, že ten chalan je od nej vyšší len asi o pol hlavy. No ani to mu neubralo na príťažlivosti, keď popri nej prechádzal do miestnosti určenej na umývanie s ozajstným umývadlom a s fungujúcim kohútikom, do ktorého prúdila tečúca voda z plastového suda umiestneného na streche, ako na druhý deň sám zistil, lebo nikoho sa nechcel pýtať, ako je to možné.

Laura ho nechala a odišla za súrodencami, tak ako chcela jej mama. Mala dohliadnuť na to, aby si vymenili oblečenie, pretože sa pred hosťami ukázali v zaplátanom domáckom oblečení. Manželka pána Briana chcela pred obchodnými partnermi svojho muža vyzerať ako vzorná gazdiná a ukázať mu aj peknými šatami, že si ich vážia.

Potom bola večera, za stôl si sadala celá Brianova rodina. Jedlo, ktoré ženy uvarili, bohato uspokojilo chuťové poháriky pocestných, ktorí boli už niekoľko týždňov od domova. Zábava neviazla, ani výmena rôznych historiek. Každému človeku padne dobre občas sa v priateľskej atmosfére zabaviť a zabudnúť na svoje starosti. Presne to sa tam dialo.

To, čo Remy po prvýkrát v živote zažíval, sa dá len ťažko opísať. To sa musí zažiť. Celý večer mu pohľad ako magnet priťahovala dcéra majiteľa farmy. Nedalo sa tomu odolať, hoci sa snažil. Nútil sa pozerať na Filipa a ostatných, dokonca aj pani domácu, keď niečo absolútne pre neho nudné vysvetľovala, ale aj tak sa mu to dialo. Keď sa úplne pozabudol, tak mal pocit, že sú vo veľkej miestnosti len oni dvaja. Kým Filip sa s ňou vedel rozprávať, on mal problém. Nevedel zo seba dať zopár slov a už vôbec nie rozumnú myšlienku. Krásna Laura si ho aj tak veľmi nevšímala. Venovala sa viacej súrodencom, ktorým bolo treba raz nakrájať mäso, inokedy ich presviedčať, aby ešte niečo z taniera zjedli. Keď odišli, rozprávala sa s Filipom ako s najväčším kamarátom. Remy mu ticho závidel.

Ku koncu len smutne pozeral do takmer prázdneho taniera. Aspoň to jedlo stálo za to. Inak si pripadal úplne nemožný, asi tak ako posledné koleso na voze. Nadával si za to, že sa tak cítil. Kvôli čomu? Ona bola milá k nemu ako k obyčajnému hosťovi, nič viac. Čo viac čakal? Bol len somár sprostý. Úplne stratil náladu. Zrazu na neho padla únava, sklamanie a všetko ho to prevalcovalo. Chcel byť sám a preč od všetkých.

Nenápadne sa vyparil z haly do izby, kde mali prespať. Aj si ľahol, aj možno nachvíľu zadriemal, no počul príchod Filipa, neskôr aj Shana a Adama. No stále nevedel zaspať. Napokon vstal a odišiel zo spálne. Mastné jedlo v ňom vyvolalo smäd, ktorý chcel niekde uhasiť. V kúpeľni, ktorú mu Laura ukázala, sa napil, ovlažil si tvár a krk. Mal chuť vyjsť von, no mal rešpekt pred tými psami. Ak by mu aj niečo neurobili, určite by aspoň brechali tak, že by zobudili všetkých. Cestou do postele však zrazu uvidel v deke zabalenú postavu. Zastal. Nie zo strachu, ale skôr, aby sa tá postava nezľakla.

Radšej preto povedal: „Smädný som bol.“

„Ani ja neviem spať,“ podľa hlasu to bola práve Laura. Remyho oblial studený pot, ako keby bol prichytený pri nejakom zlom čine.

„Ja... ja som... fakt vysmädol,“ ani za svet nechcel, aby si myslela, že kvôli nej nevedel spať. Nemalo by to hlavu ani pätu, však ju ani nepoznal.

Ona sa z prítmia k nemu priblížila, chytila ho za rameno a povedala: „Možno si aj vyhladol, poď ešte by tam malo byť z toho koláča, čo sa piekol po mäse, dáme si.“

No dalo sa tomu odolať? Nedalo. Poslušne ako psík svojho pána Remy nasledoval to dievča, čo sa celý večer tvárilo, že si ho nevšíma a zrazu mu dalo takúto lákavú ponuku. Miesto dotyku ruky tej baby ho akoby pálilo a to teplo žiarilo do celého tela. Takmer nedýchal, keď za ňou išiel. Ticho našľapoval, len aby nikoho nezobudil. Chcel byť s ňou čo najdlhšie bez toho, aby ich niekto vyrušil, úplne osamote, len oni dvaja a nikto viac, a to ešte netušil, že presne rovnako to cítila aj ona.