Dnešok je ten deň! 41. kapitola - Dohoda

Sedeli za takým zvláštnym vysokým stolom v kuchynskej časti haly pri svetle jedinej bielej sviečky. Vďaka nej biely kuchynský nábytok vynikol, no všetko ostatné sa so vzdialenosťou postupne halilo do väčšieho šera. Pred nimi stále ešte chrumkavé končeky koláča, ktoré hoci už dávno vychladli, v tejto spoločnosti obom veľmi chutili. Obaja sa do nich pustili ako do najlepšieho dezertu, len aby prekonali trápnosť okamihu, kedy si nemali čo povedať. Možno aj mali, len nevedeli ako začať.

V dome bol pokoj, všetci spali, dokonca aj psy vonku. Ticho rušili len naťahovacie hodiny zavesené na druhom konci miestnosti. A hoci to ticho mohlo byť príjemné, obaja mladí ľudia sa cítili trápne. Každý si pre seba hovoril, že by asi mal ísť radšej spať. Remy kvôli tomu, že sa zľakol príležitosti byť s takým nádherným dievčaťom úplne sám a Laura preto, lebo vedela, že ak by ich tam prichytil otec, zúril by. Asi aj mama. Ako dospievala, tak ju chránili o dosť viac a bolo to poriadne obmedzujúce. Stále im musela byť na očiach alebo niekomu na to určenému.

            Ticho nakoniec prerušil Remy, ukazujúc na pohár s ružovkastou tekutinou: „Čo je v tom sirupe? Je to dobré.“

            Výrazná ovocná chuť ho prekvapila. U nich na Veľkej lúke sa k sladkým potravinám dostávali málokedy. Sladilo sa hlavne ovocím a výrobkom z neho. Cukor vyrábaný z cukrovej repy bol pomerne vzácna vec, hlavne v zimných mesiacoch sa ním výrazne šetrilo. Remy mal možnosť piť sirupovú vodu len párkrát v živote, no táto mu chutila asi najviac zo všetkých.

            „Muchovník. Také malé čierne bobuľky, čo dozrievajú pred letom. Nepoznáš? Dosť zle sa to oberá, aj sa narobíš, kým máš plný košík.“

            „Jasné, že poznám. Aj my na ne chodievame, ale okamžite sa zjedia. Je to prvé ovocie po zime. Každý to má rád. Ale jedol som ich aj v koláči.“

            „My ich máme aj viac, ako by sme chceli. Otec z nich vysadil živý plot za jedným z pasienkov. Musel za, lebo kravy ho obhrýzali a nič z neho nebolo. Môžeš si ho všimnúť, keď budete odchádzať. Na pravej strane bude. Teraz sú trochu ostrihané, aby držali tvar.“

            Keď tie vety Laura hovorila, tak Remy viac vnímal jej pery, ako to, čo z nich vychádzalo. Mala ich také jemne vykrojené, ani tenké, ani hrubé, dokonale symetrické a nádherne ružové. Ich farba najviac pripomínala okvetné lístky šípok, ktoré pre neho predstavovali asi tú najjemnejšiu ružovú, akú poznal.

            Zase nastalo ticho a mladík si uvedomil, že by sa patrilo niečo na to povedať. Vyslovil preto: „Určite sa pozriem.“ No zároveň si uvedomil, že o pár hodín budú odchádzať a z nejakého dôvodu z toho začal byť smutný. Jedno vedel, nebolo to kvôli obrovskému domu ani jeho vybaveniu.

            „Remy, zvláštne meno. Aj to niečo znamená?“ dobiedzala Laura, ktorá sa s ním stretla po prvýkrát v živote. No nielen menom ju mladý muž zaujal. Aj jeho rozvážnosťou. Správal sa a pôsobil o dosť staršie ako jeho priateľ a ako aj všetci, ktorých v jeho veku poznala. Z nejakého dôvodu jej to imponovalo.

            Pozrel na ňu nešťastne. Meno mu dala mama. Mal ho po otcovi, ktorého ledva poznal a ten po jeho otcovi. Taká blbá rodinná tradícia, o ktorej sa vždy ťažko rozpráva, ak je niekto z predchádzajúcich nositeľov už po smrti. Bohvie, kto to kedy vymyslel....

Bál sa aj, že by sa to mohlo zvrtnúť na tému, kde sú jeho rodičia a jemu sa nechcelo vysvetľovať, že je sirota, ktorá sa len náhodou ocitla medzi ľuďmi, čo ju prijali medzi seba. Nechcel, aby ho ľutovala. Práve naopak, chcel pred ňou vyzerať zaujímavejšie, preto radšej citoval pátra Gabriela: „Je to veľmi staré meno z Francúzska, možno zo Švajčiarska. Vzniklo spojením dvoch slov remigius, čo znamená veslára, nie veslár, ale veslára, tak som to počul, a remedius, čo je liek, liečiť, naprávať. Tak si vyber. Každopádne je to ich skratka.“

To, že jeho meno má ešte jeden význam, si nechal Remy pre seba, lebo sa bál hovoriť kresťanské reči pred babou, ktorá vôbec nevyzerala, že by ju zaujali. Podľa Gabriela toto meno patrilo biskupovi, ktorý presvedčil vládcu starých Francúzov na vieru, a ten sa mu za jeho služby odvďačil tak, že po ňom dokonca pomenoval mesto. Bol to pekný príbeh, až príliš pekný na to, aby to bola pravda.

            Dievčina sŕkajúca druhú polovicu pohára prehovorila: „Viac sa mi páči ten druhý význam. Vieš liečiť?“

            Remy sa pousmial. Niečo sa už od Nie a aj iných naučil. Vedel obväzovať rany, fixovať zlomené končatiny, už aj zub trhal. Nič extra. No predsa sa našla vec, ktorá mohla to pekné dievča zaujať.

            „Trocha. Tak ako všetci.

No sú u nás aj omnoho lepší. Ale predstav si, raz sa mi už podarilo oživiť človeka. Stalo sa to v lese, zoťatý strom padol čiastočne na neho. No on sa asi vyľakal a srdce mu zastalo. Darja, jedna mladá mamička, ma naučila ako pomôcť rozbehnúť srdce. To musíš stláčať pravidelne hrudník a dýchať. Tridsaťkrát stlačiť, dvakrát vdýchnuť vzduch do neho a buď sa preberie, alebo nie. Tento sa prebral a žije doteraz.“

            Laura sa na neho s obdivom pozerala celý čas, ako o tom rozprával. Remy jej pripadal ako hrdina, hoci on o tom rozprával, akoby to bola bežná vec. Naučil som sa, vyskúšal, vyšlo to.

            „Páni, to muselo byť poriadne dramatické. Takže si liečiteľ. A čo veslár? To sa na teba hodí?“

            „Určite som dobrý. Akurát som to nikdy neskúšal,“ zasmial sa nad vlastným vtipom. „Tam, odkiaľ pochádzam, nie sú jazerá, len Studená rieka, ktorá je poriadne divoká, takže na nej veslovať ani netreba. Skôr si neviem predstaviť, že by niekto po nej chcel ísť inam ako po prúde. No nikto to neskúšal, je tam príliš veľa nebezpečných zákutí a skál. Okrem toho, hore prúdom by musel čln niesť sám, a keďže brehy sú poriadne zarastené, asi by to nebola žiadna sranda. No plávať viem. Už sa mi stalo, že keď sme ju prechádzali, ocitol som sa vo vode.“

            „My tu máme neďaleko jazero, chodíme tam na ryby, lovíme ich aj z člna. Mňa na tom celom najviac baví to veslovanie, inak je to nuda. Som si istá, že by si sa to rýchlo naučil.“

            „Hm, asi áno. Ak by som to potreboval,“ skonštatoval. No chcel konečne pozornosť obrátiť na ňu, lebo už mu to bolo nepríjemné. Chcel ju poznať, vedieť, čo má rada, aká je. Preto sa opýtal: „A čo tvoje meno, Laura. Niečo to znamená?“

            „Ale hej. Som strom. Fakt!“ vyhlásila veselo kráska. „No nie hocijaký, vavrínový strom. Že si o ňom nepočul? Ja síce áno, ale nemala som tú česť ho uvidieť na vlastné oči. Len mi mama rozprávala, že kedysi veľmi dávno v Európe, keď ešte ľudia nemali poriadne šaty, ale chodili v plachtách, z jeho vetvičiek robili vence, a keď v nejakej súťaži vyhrali alebo ich korunovali za cisárov. To boli takí namyslení panovníci. Možno to mám trochu dopletené prepáč. Je to poriadne staré meno a aj strom. Ešte viem, že kým neprišla Pliaga, tak sa listy vavrínu používali ako korenie do jedla. Ani netuším, či niekde ešte rastie,“ povzdychla si.

            Remy položil nedopitý pohár na stôl. Aj keď mu jeho obsah veľmi chutil, nechával v ňom stále dosť na to, aby sa ešte nemuseli rozlúčiť. Rovnako na tom bola aj Laura. Ani jej sa ešte nechcelo. No nebolo najteplejšie. Mala na sebe svetlo zelenú širokú nočnú košeľu s krátkymi rukávmi siahajúcu po kolená, práve na tých odhalených častiach jej už začínalo byť zima. Oheň v peci vyhasínal, takmer vôbec nezohrieval. V noci aj v dome už bolo cítiť, že jeseň je tu. Aj ona pustila pohár a aby jej chlad tak necítila, objala sa rukami. Nechcelo sa jej vstávať od príjemného rozhovoru.

Remy povedal: „Určite áno. Ak má dobré podmienky. Nie je ti zima? Nemám priložiť? Možno by sa ešte rozhorelo.“ Nemal ako inak, aby ju zohrial a nič lepšie mu nenapadlo. Ak by mal čisté tričko, určite by jej ho daroval. Ale to, ktoré používal na spanie, bolo naposledy opraté doma a v tej chvíli sa zaň hrozne hanbil.

„Ja to urobím, tie dvierka sú trochu pokazené, Viem, ako na ne,“ povedala a vložila dve polienka do pece, potom pootvorila maličké dvierka pod otvorom a aj podľa svetla, prenikajúceho cez vzduchové otvory, ktorými vpustila kyslík dovnútra, bolo jasné, že žeravé uhlíky sa novému materiálu na spracovanie potešili. Laura sa chvíľu spokojne do otvorov hľadela a keď si bola istá, že oheň bude horieť, vrátila sa k Remymu. „Možno máš pravdu. Počula som, že niekde na juhu sú územia, kde prší menej a je teplejšie. Otec istý čas uvažoval, že sa tam presťahujeme. Ale rozmyslel si to, lebo vraj pliaga tam viac kosila ako tu. Doteraz sú tam pre ňu asi vhodnejšie podmienky.“

„Niečo podobné som aj ja počul.“ Nepovedal, že od Adama. Ten sa dostal najďalej zo všetkých, čo poznal na Veľkej lúke. Hovoril, že sa tam neoplatí ísť, prírode sa síce darí, ale ľudia na niečo zomierajú.

„Podľa mňa máš krásne meno,“ povedal. Mal chuť dodať, že ako tá, čo ho nosí, no bál sa, že by to bolo príliš.

            Laura to asi aj bez nevyslovených slov pochopila, lebo sa badateľne zapýrila.

            Napokon len pokrčila plecami a odvetila mu: „Mama vyberala.“

            Zase bolo ticho. Obaja sa na seba pozerali, potom inam, nevedeli, čo robiť. Len tak pri sebe sedeli a čakali, čo bude ďalej. Ticho domu pôsobilo upokojujúco, ešte sa nemuseli rozdeliť.

            Napokon Remy pozbieral všetku odvahu, ktorú sa mu podarilo, a dotkol sa jej ruky, ktorú mala na stole. Len trocha, špičkami prstov, a potom takmer celou rukou. Neodtiahla ju.

            Čerstvo zaľúbený mladík pozeral do sivomodrých očí dievčiny a nevedel, čo povedať, nakoniec zo seba dostal toto: „Dúfam, že sa Shane s tvojím otcom dohodnú a budeme sem chodievať častejšie.“

            „A prídeš aj ty?“ vyzvedala sa.

            „A chcela by si?“

            Laura ruku odtiahla a váhala s odpoveďou. Bola vychovávaná tak, že by žena nemala prejavovať príliš veľa citov mužovi. Vzťah jej otca a mamy bol raz taký. Málokedy si prejavili náklonnosť. Mama otca poslúchala, on ju v mnohom rešpektoval, no niekedy sa aj hádali. Hlavne vtedy, keď otec bol príliš dlho preč a mama mu to vyčítala, že sa rodine dostatočne nevenuje. Vždy to trvalo pár dní, kým sa obaja upokojili a nastala ako-taká harmónia.

            Mohla povedať niečo vtipné, mohla zaklamať, no čo ak by potom neprišiel? Preto radšej úplne potichu vyslovila: „Ak sa ti bude chcieť...“ Povedala to však tónom, vďaka ktorému si aj Remy, ktorý nemal príležitosť v živote poznať veľa dievčat, vetu preložil: Áno, samozrejme.

            Takú vlnu tepla, akú v tej chvíli pocítil Remy, ešte nezažil. Ona CHCE, aby prišiel! To bolo niečo, čo si ešte pred pár hodinami nedokázal ani predstaviť. Vedel, že nebude problém presvedčiť Adama, aby s nimi išiel. Povedal by mu pravdu a on, tak ako ho poznal, by ju pochopil a nikomu nič nepovedal. Mal otca svojho kamoša rád. Na neho sa dalo vždy spoľahnúť.

            „Tak prídem,“ sebavedomo vyhlásil.

            „Aspoň mi predvedieš to zachraňovanie ľudí. Človek nikde nevie, kedy sa mu to môže zísť.“

            „Dohodnuté,“ povedal Remy a podal jej ruku. Ona ju chytila, ako to pri dohodách býva. No nepotriasli si nimi. Len sa držali, vnímali ich teplo a obom bolo príjemne.

            Všetko to prekazil plač jedného z Lauriných súrodencov, ktorý sa ozýval po celom dome. Ona sa preľaknuto zodvihla, zobrala svoj pohár aj Remyho, rýchlo ich umyla, aby nikto nevidel, že tam v noci popíjali. Ráno by určite začalo vyšetrovanie. Plech od koláča dala aspoň namočiť.

„Bež, ja to dorobím. Kam to mám uložiť?“ ponúkol jej spoločník v ponocovaní.

Dlho nad jeho ponukou neváhala. Ak sa nebude ponáhľať, mama príde do detskej izby, zistí, že tam nie je a bude zle. Na nič iné v tej chvíli nemyslela. Takmer. Ešte aj na to, že by najradšej zostala, ale nemôže. Narýchlo mu ukázala, kam tie veci dávajú.

„Musím,“ povedala ospravedlňujúc sa, pričom si zašla ešte stále mokrou rukou do tváre, ako si odhŕňala vlasy.

„Ja viem,“ povedal jej Remy a pritom jemným pohybom prebytočnú vodu z líca zotrel. „Brat ťa potrebuje.“

Vtedy Laura urobila niečo nečakané. Postavila sa na špičky a letmo pobozkala Remyho na líce.

„Ďakujem. Tešilo ma, liečiteľ.“

A už jej nebolo.

Remy urobil čo musel, poháre postavil ich na miesto, odkiaľ ich pred polhodinou vybrala Laura, plech dal do skrinky a utierku dal starostlivo povystieral a prevesil na miesto, kde bola nedávno. Dokázal to napriek tomu, že sa cítil takmer ako sne, a ten stav pretrvával. Na líci stále cítil jej bozk a hlavu mal plnú viet, čo si povedali, dotykov, ku ktorým došlo, opatrných úsmevov z oboch strán. Kopec vecí by spätne urobil inak, viet povedal inak, ale aj tak výsledok sa mu viac než páčil. Vlastne, ten bozk bol najkrajší okamih jeho života. Keď potichu prišiel do izby, tak si líhal s úplne odlišným pocitom ako po prvýkrát v tú noc. Už mu nič nebránilo, aby zaspal a aby sa mu snívali len samé krásne sny.

            Shana Remyho príchod zobudil. Strašne dlho potom nevedel zaspať. Čiastočne uvažoval nad taktikou, s akou bude rokovať ráno s Brianom a čiastočne myslel na rodinu a na to, ako sa majú, či je všetko v poriadku. Bol rád, že z tejto farmy, kde už vyložili zvyšok nákladu, už pôjdu len smerom domov. Chcel byť so svojimi. Opantal ho taký zvláštny nepríjemný pocit. Zvieral mu hrdlo a nevedel sa ho zbaviť, až kým nezaspal tesne nad ránom.

XXX

            Po raňajkách zobral Brian Shana do miestnosti, ktorá bola jeho pracovňou a zároveň jeho útočiskom. Tam mali zákaz chodiť všetky deti a žena mala výnimku len na dobu, kedy mu priniesla niečo pod zub, poprípade nápoj.

            „Tak ako? Ideme si to ešte raz celé prebrať?“ opýtal sa svojho hosťa hneď po tom, ako ho usadil do koženého kresla oproti. V miestnosti bolo obrovské množstvo kníh. Celé steny z nich. To Shana na okamih zaujalo a pripomenulo mu Darju, ktorá by z toho bola určite uveličená, keby to videla. Zase na ňu myslel a zlý pocit z noci sa vrátil. Zostal mrzutý.

            „Môžeme,“ povedal stroho.

            „Takže, čo keby sme trochu upravili podmienky? Ak budete trvať na ohraničení mojej predajnej sumy na dvojnásobok terajšej nákupnej, tak ja budem požadovať navýšenie len o tridsať percent. Musíš si uvedomiť, že budem znášať veľké výdavky. Síce mám dosť chlapov, ale budem musieť najať ďalších, kŕmiť ich a platiť toľko, aby sa mi vrátili aj o rok. Minimálne jeden, možno aj dva vozy bude treba nakúpiť. To sú všetko náklady, ktoré budem znášať. Taký je môj konečný návrh. Dúfam, že som sa jasne vyjadril.“

            Shane na to po zlej noci nemal náladu. Ich ľudia mu boli dôležitejší a určite u nich bolo treba nasýtiť viacerých, ako zvykol Brian. Navyše, ich počet neustále rástol. A hoci  prišiel Shane navrhnúť tomuto človeku presne toto riešenie, predsa len príliš sebavedomé správanie Briana a zbytočné detaily, ktoré hovoril, ho iba nahnevali. Príliš mudroval. Zrazu mu neveril ani to, že by dodržal dohodnutú predajnú sumu. Mal pocit, že ten človek je predajný, tak ako takmer všetci v tomto svete. Ale nie všetci. Už mal v hlave za neho aj potenciálnu náhradu, ak by bolo treba. Harry by z toho nebol nadšený, ale už sa v tom až tak nevyznal, keďže opúšťal svoju dedinu zriedkavo.

            „V poriadku. Chápem. Nevadí, Brian, popýtam sa inde,“ povedal Shane, dvíhajúc sa z kresla. „Ďakujeme ti za tvoju pohostinnosť, poslednú dodávku ešte dostaneš.“

            Brian zostal ako obarený. Krv sa mu nahrnula do tváre. Klasický obchodný ťah očakával, no správanie Shana ho prekvapilo. Až príliš dobre hral nezáujem o ponuku. Ani vetou na ňu nezareagoval, nechcel vyjednávať, ani dávať mu jeho dôvody. Nevyzeralo to dobre. No stále si nechcel ukrajovať zo zisku.

            „Za málo, aj nabudúce,“ odpovedal mu zaskočený farmár-obchodník. Zrazu si uvedomil, že takto možno stratí soľ aj pre seba. Aj on ju bude nakupovať za niekoľkonásobnú cenu.

            Shane z pracovne naozaj odišiel a naozaj sa začali baliť. Jeho muži chystali kone a vozy a vyzeralo to zle. Brian sa spamätal. Musel mu v tom zabrániť, on tú soľ, zdroj obrovských príjmov, potreboval. Už bol naučený na peniaze, ktoré z nej mal. Počítal s nimi na ďalšiu sezónu. Jednoducho nemohol dovoliť Shanovi opustiť jeho ranč bez dohody. Preto za ním išiel osobne a požiadal ho, aby sa ešte na okamih vrátili do domu, že si chce s ním ešte pred cestou vypiť za jeden.

            Shane neochotne išiel za ním. Vlastne len zo slušnosti.

            Pán domáci mu v pracovni podal pohár domácej pálenky, nezabudol ani na seba a povedal: „Mrzí ma, že sme sa nedohodli.“

            „Nevadí, zostaneme v kontakte, budeme môcť obchodovať s poľnohospodárskymi produktami, napríklad.“

            Brian si priložil maličký pohárik k ústam a vypil na ex jeho celý obsah. Zasyčal. To isté urobil aj Shane.

            „Silná, však,“ komentoval pálenie v hrdle farmár.

            „Dobrá je. Napríklad túto by som od teba kúpil. Možno aj za prepravku,“ pochválil Shane, ktorý chcel tými slovami zmierniť napätie po nevydarenom obchode. Neľutoval to, že bol taký striktný. Musel. Tak to cítil.

            „OK. Vyhral si. Podmienky budú podľa teba. Už som aj zmluvu o tom spísal. Chceš sa na ňu pozrieť?“ spýtal sa Brian s nádejou, ukazujúc na papier v jeho ruke.

            Popravde, Shane to nečakal. Papierová zmluva znamenala korektné obchodné vzťahy.  Zároveň znamenala obrovský ústupok Briana. Chcel vedieť, čo do nej farmár napísal. Sadol si a čítal. Pozorne a opakovane. Nič takého nebezpečného v nej nebolo. Dalo sa s ňou súhlasiť.

            „Nie je zlá, ale predsa len by som jednu vec dopísal.“

            „Akú?“

            „Vlastne dve.“

            „No daj,“ zvedavo povedal Brian, pričom cítil, ako mu steká kvapka potu z nervov, čo mal, po chrbte.

            „Po prvé, že predávajúci sa zaväzuje na ročnú minimálnu dodávku ôsmich vozov tovaru.“

            Brian vyvalil oči, nemal ani poňatie, že toľko sudov sa vozí z Veľkej lúky.

            „A tá... druhá?“ opýtal sa zvedavo.

            „Tá druhá bude jednoduchá: Ak sa potvrdí, že nakupujúci bude ďalej predávať tovar za vyššiu ako dohodnutú sumu, tak sa tým dňom dohoda ruší.“

            Znelo to tvrdo. No Shane nemienil odstúpiť, chcel mať istotu, že ľudia v kraji nebudú trpieť nenažranosťou Briana. Normálne už začal uvažovať nad tým, že sa na to vykašle a budú si to všetko robiť sami. Ale to by znamenalo cestovať skoro celé leto, čo by ani Darja a ani Lucy neprivítali. No možno by zaučili niekoho ďalšieho alebo viacerých, postupne. No ľudí stále potrebovali na iné veci, ako výstavbu domov, opevnenia, klčovanie, farmárčenie, ťažbu soli... Na hrozne veľa vecí.

            Brian bez okolkov súhlasil. Dopísal vety. Prvá mu nepadla zaťažko, druhú písal o poznanie pomalšie. No zvládol to. Potom si podali ruky a ešte jedným pohárikom potvrdili dohodu. Potom nastalo naozajstné lúčenie.

            Už na raňajkách si Filip všimol zvláštne správanie Remyho a Laury. Obaja sa na seba neustále pozerali, usmievali na seba, s ním sa akosi ani nebavili. Respektíve ho neveľmi vnímali. No až pri odchode, kedy dala Laura potajme Remymu niečo do ruky, a až príliš milo sa na neho usmiala, si uvedomil, že mu jeho najlepší kamarát prebral dievča. V tom momente pocítil niečo ako zlosť. No vedel, že je to žiarlivosť a vedel aj to, že určite to poznačí ich priateľstvo. Namosúrený vysadol na koňa a nasledoval otca, ktorý viedol voz.

Shane uprednostnil Kinga a čelo malej karavány. Jeden z vozov zveril mladému Remymu, čo bola veľká česť, aj Laura to videla. V rukách zvieral krásnu hebkú starostlivo opracovanú šatku vyrobenú možno z nejakých šiat modrej farby s maličkým vzorom kotiev a lodí. Chlapec si ju chcel uviazať frajersky na krk, ale uvedomil si, že to by ju nevidel. Preto si obviazal zápästie, aby ju mal na očiach, a vždy sa na ňu pozrel, keď sa mu nechcelo uveriť, že sa to naozaj stalo. Kvôli tomu nečakanému darčeku si nestihol všimnúť živý plot za posledným plotom rozľahlej farmy. Spomenul si naň až omnoho neskôr. A hoci mu to bolo trochu ľúto, tak si povedal, že si ho všimne nabudúce. To bude jedna z vecí, čo ho na to miesto bude ťahať. Ďalšou to, že by mal tej šialene krásne dievčine, ktorá sa na neho dokázala tak obdivne pozerať, že mu to vyrážalo dych, doniesť aj on nejaký dar, a tak začal uvažovať nad tým, že aký.