Dnešok je ten deň! 42. kapitola - Moja chyba, moja preveliká chyba

Bol to deň ako každý iný, keď bola Darja bez Shana sama na dve deti, šesťročného všetečníka Nathana a maličkú ani nie dvojročnú Johannku, ktorá vstávala ešte pred svitaním napriek tomu, že aspoň dvakrát v noci svoju mamu kvôli niečomu zobudila. Nebolo jednoduché udržať ju potichu, aby sa jej brat mohol vyspať. Nakoniec ho vždy nejakým buchnutím, spevom, krikom, plačom, či otázkou smerovanou na mamu bez výčitiek zobudila. Však čo má spať, keď je hore ona?

Po raňajkách sa Darja snažila pracovať. V ten deň jej úlohou bolo dojenie kráv a piatich oviec, ktoré na jar chlapi spolu s baranom doniesli z kraja za riekou. Spolu s jednou zo žien potom spracúvala mlieko. Kravské dali odstáť, aby sa oddelila smotana od tekutejšej časti, do ovčieho rovno zapracovali syrovú kultúru a nechali baktérie v teple pracovať. Deti tento syr milovali, dospelí si ho preto dopriali zriedka. Z kravského mlieka nadojeného deň predtým odobrali smotanu a z časti z nej potom v maselnici, uzavretej nádobe s prederavenou doštičkou na rúčke „búchaním“ vyrobili maslo. Človek sa aj poriadne zapotil, kým sa opakovaným prudkým mlátením smotany oddelila voda a maslová hmota. Tú potom jemne nasolili, starostlivo zabalili a odložili do chladnej komory čiastočne vsadenej do zeme. V zime, keď kravy nebudú mať mlieko, akoby našli. Zvyšnú čerstvú smotanu plánovali použiť do varenia.

Popri tom všetkom mohla byť s deťmi. Pri kravách to bolo trochu nebezpečné, udržať ich od obrovských nôh inak pohodových zvierat, nebolo jednoduché, no pri ovciach a aj neskôr v kuchyni to nebolo až také zlé. Obed, našťastie, nemusela variť sama, najedla sa s ostatnými, v novovybudovanom hlavnom „dome“, čo bol v podstate len taký veľký prístrešok z troch strán bez stien, ale zato s niekoľkými stolmi a mnohými stoličkami, takže sa tam počas obeda, prípadne občas počas večerí vystriedali postupne všetci obyvatelia dediny, ktorí v ten deň pracovali na spoločných prácach, ako sa to tu nazývalo, teda prácach pre všetkých. Stále boli domy, kde sa varilo osobitne, lebo v ten deň pracovali na niečom svojom.

Pravidlo bolo jasné, aby človek mohol v dedine žiť, musel obetovať každý týždeň štyri dni v prospech dediny, dva podľa vlastného výberu mal pre svoje potreby a potreby svojich blízkych a posledný deň, teda v nedeľu, pracoval len málokto. Zväčša sa robilo len to, čo sa muselo. Ak bola búrka, išla sa ratovať úroda do poľa, ak kone prerazili ohradu, tak ju bolo treba opraviť, a ženy, tie voľno nemali. Varili obed pre svoje rodiny. V nedeľu bol každý medzi svojimi a časť obyvateľov na krátkej omši s pátrom Gabrielom.

Takto to vlani na jar zaviedli a takto sa to ujalo. Každý bol rád, že si mohol oddýchnuť, porozprávať sa, robiť, čo ho baví. Zrazu týždeň existoval, aj mesiace sa akosi ľahšie vnímali. Ľudia sa na nedele tešili, plánovali si výlety do okolia, rybačky alebo sedeli doma, poprípade u susedov a rozprávali sa. Poniektorí dospávali celý týždeň, i keď to je najmenej aktívna forma odpočinku. Akurát len ženám s malými deťmi práve táto príjemná nečinnosť, alias forma oddychu, nebývala cez týždeň často dopriata. Len v nedeľu si mohol dovoliť jej partner zostať doma a postarať sa o deti.

Ale Shane tu nebol a nedostatok spánku už Darju dlho trápil. Preč bol už tretí týždeň a ona večer cítila, že od únavy „padá na nos“. Vlastne, aj cez deň už bola menej produktívna, veci jej padali z rúk, vôbec sa jej nedarilo tak, ako si predstavovala. Celkovo bola zamračenejšia ako inokedy a skúpejšia na slovo. Ľudia si ju všímali, núkali jej pomoc, ale ona bola hrdá. Každý mal toho dosť. Nechcela otravovať. Stále myslela na to, že ak to zvládala jej mama, aj ona musí.

Darja po výdatnom obede zobrala deti ako vždy domov, malá Johanna mala svoj čas na poobedňajší spánok. Už bola poriadne nevrlá počas obeda. Darja mala síce v pláne výrobu rezancov na večeru, no malej sa nechcelo zaspať, kým si k nej neľahla. Keď sa mladá mamička strhla zo sna, uvedomila si, že svetlo v izbe sa zmenilo a že je chladno. Nejaký čas musel prejsť. Prešla do kuchyne spojenej s obývačkou a zistila, že oheň takmer vyhorel, tak priložila, a že Nathan tam nie je. Zo začiatku nechcela kričať, aby malú nezobudila, narýchlo prešla dom, všetky miesta, kde sa jej mohol skryť, ale nebol nikde. Preto vyšla von a poprosila prvého človeka, čo išiel okolo, aby k nim prišiel postrážil malú. Odbehla od domu a kričala Nathanovo meno. Ľudia sa začali obzerať, niektorí povedali, že ho videli ísť k Harryho domu. Keď dobehla k miestu, kde mu bývala kamarátka, s hrôzou zistila, že malého nevideli. Ku nim nedošiel.

Keď to Darja počula, tak si už naozaj začala zúfať. Roztriasla sa nielen vo vnútri, ale aj navonok.

„Neboj sa, moja, nájdeme ho,“ pokúsila sa ju upokojiť kamarátka.

„Prosím, Nia, choď k nám,“ podávala pokyny neskutočne rýchlym tempom, ktoré jej bránilo aj poriadne sa nadýchnuť, „a postaraj sa o Johannku, zobudí sa, bude hladná, nechala som ju tam s tým lovcom, čo sa k nám pridal na jar. Dofrasa, ani neviem, ako sa volá! Nevyzerá, že by sa vedel o deti postarať. Ja musím... rozmýšľať, kde mohol ísť.“

Odbehla von a uvažovala, kam by sa šiel zahrať, o akých činnostiach jej v posledných dňoch hovoril, vyberala z nich tie najnebezpečnejšie. Potom jej to došlo. Jazierko! Loďky! Jednu mu niekto pokazil, tak ju asi šiel opraviť. Šprintovala k nemu tak rýchlo, že ani sama nechápala, ako sa tam dostala. Nathan ešte nevedel dobre plávať. Hnal ju príšerný strach, že vošiel do vody. Umelé jazierko, ktoré vzniklo obďaleč dediny vďaka jej nápadu, jej zrazu pripadalo ako obrovská hrozba. Jeho okolie už stihlo zarásť kríkmi a svoje miesto si pri vode snažili nájsť aj oproti nim pomalšie rastúce stromy. Takže z diaľky nič nenasvedčovalo, že by tam vôbec niekto bol.

Ale ako dobiehala, uvidela postavu muža, ktorý sa k niečomu opakovane skláňa. Vtedy prestala uvažovať, lebo by na mieste skamenela. Letela tam ako víchor, lebo jej materinské srdce tušilo katastrofu.

Nemýlilo sa. Na zemi ležal premočený a bledý Nathan Viktor a Gabriel mu z nejakého dôvodu tlačil malý hrudníček jednou rukou a občas vdýchol vzduch do jeho nosa a úst zároveň. Malý vyzeral ako mŕtvy s tou zaklonenou hlavičkou. Bol biely ako ten najbelší kremeň. Netušila, čo to upotený a v tvári oproti jej synovi kontrastne úplne červený Gabriel robí, ale chápala, že jej synovi chce pomôcť a bola mu za to vďačná.

„Nathan! Nathan, zobuď sa!“ skríkla, keď sa k nim hodila na kolená.

Až vtedy si Gabriel uvedomil, že na záchranu nie je sám. Telo maličkého sa pokúšal zachraňovať zopár desiatok minút, už to chcel pomaly vzdať, keď dobehla jeho mama. Teraz už len kvôli nej nemohol.

Preto jej povedal, neustále stláčajúc hrudník dieťaťa: „Urobíme to tak, že tu budeš pravidelne stláčať a po tridsiatom raze ja do neho dvakrát vdýchnem. Dobre?“ Nečakal na odpoveď, ale vdýchol dvakrát to jeho tela vzduch z jeho pľúc. Potom uskočil.

Darja sa zohla k malému, tlačila, ako jej bolo povedané, rátala spolu s ním, kým si zvykla na rytmus. Gabriel dýchal. Každých desať cyklov nachvíľu zastali, aby zistili, či srdce nezačalo biť samo a chlapec nezačal dýchať. Mame sa zdalo, že má o niečo lepšiu farbu. Pot už tiekol aj z nej. Medzitým sa pri nich zhromaždilo zopár zvedavcov, no tí dvaja ich vôbec nevnímali. Počítali, dýchali ako dobre zohraný mechanizmus.

A potom sa to stalo. Darja držala ruku na nahom hrudnom koši svojho synčeka, kým Gabriel dýchal, keď sa jej zazdalo, že cíti pohyb srdca. Nebola si istá, lebo kvôli námahe, jej tep bol výraznejší. Vtedy si uvedomila ruch, čo robili zvedavci, no nevládala ich okríknuť. Preto radšej priložila hlavu k tomu miestu a započúvala sa.

„Bije!“ zvolala s radosťou.

Gabriel ju trochu odsotil, aby lepšie videl, či aj dýcha.

„Bože, vďaka ti,“ povedal a slzy sa mu zjavili v očiach, ktoré tomu nechceli stále uveriť.

Darja sa pozrela na záchrancu jej dieťaťa. Nikdy nevidela krajšieho človeka. Kľačal pri nej, za ním slabými mrakmi rozptýlené slnečné svetlo, ktoré akoby žiarilo aj cez neho. Aspoň tak sa jej zdalo. A hoci z ofiny mu ešte stále kvapkal pot a dych nemal pokojný, tak jeho oči hovorili o obrovskej radosti, ktorú práve zažíval. Pretrel si tvár rukami, aby precítil, že sa mu to nesníva, že sa to podarilo. Potom sa znova zohol k Nathanovi, aby sa ubezpečil ešte raz o jeho stave. Dobre to s ním vyzeralo.

„Dajme ho nabok,“ povedal. „Musíme z neho dostať vodu.“

Darja mu v tom pomohla. Malý zareagoval na zmenu polohy tak, že začal kašlať, najskôr akoby váhavo, potom už aj oči otvoril a snažil sa prudkým vykašliavaním dostať vodu z pľúc.

„Poklad, som tu!“ okamžite sa mu prihovorila mama, keď si uvedomila, že naberá vedomie. „To bude dobré. Poslúchaj pátra, on vie, ako ti pomôcť.“

„Dobre, chlapče, ide ti to dobre. Všetko vykašli,“ povzbudzoval ho Gabriel.

Ľudia ho tiež chválili, hovorili o zázraku, tešili sa zo záchrany malého dieťaťa.

Vtedy sa na nich Gabriel obrátil a povedal im: „Choďte si po svojom, prosím, teraz malý potrebuje pokoj.“ Ľudia ho váhavo poslúchli, predsa len také divadlo sa nedeje denne. Pri jazierku zostali traja.

Potom sa malý upokojil, už toľko nekašlal. Darja si ho mohla vziať do náručia a objať. Niekoľko minút tak sedeli. Gabriel si dokonca ľahol do trávy so zavretými očami a bohvie, čo robil. Darja si hladkala synčeka, ktorý vstal z mŕtvych, bozkávala po tvári, nežne sa mu prihovárala. Snažila sa nepreniesť na neho svoje rozpoloženie. Stále sa triasla od strachu.

To všetko páter počúval. Potom sa ozval stále so zavretými očami.

„Bola to moja chyba. Mal som chuť sem ísť skôr, chcel som rozjímať, pomodliť sa, no cestou som uvidel uvoľnenú škridlu na dome pekára, tak som k nemu prišiel, aby som ho na to upozornil a spoločnými silami sme to opravili. Zdržalo ma to možno na päť minút, možno na desať. Nebolo by sa to stalo, keby som nešiel pomáhať. Je to moja chyba, mal som vypočuť volanie.“

Darja sa rozplakala. Bolo po. Nathan žil a človek, čo ho zachránil, si sypal neexistujúci popol na hlavu. Čia asi chyba to bola? No jej. Len a len jej, akurát to nedokázala ani nahlas povedať.

Až keď slzy začali padať aj na tvár malého a on si to všimol, a rukou jej ich išiel zotierať, tak sa trochu spamätala.

„Ďakujem,“ povedala obom a obaja to aj tak pochopili.

„Pomôžem ti ho doniesť do domu. Môžem?“ spýtal sa jej páter.

Darja bola v ich tesnom závese počas cesty domov. Tentoraz sa jej zdala nekonečná a hrozne nepríjemná. Celá dedina bola na nohách, všetci už vedeli, čo sa stalo a prišli ju podporiť. Pred jej domom dokonca vytvorili špalier, aby mohli prejsť. Darja cítila ich podporu, nie odsúdenie. So smrťou dieťaťa sa stretol hádam každý z nich, či to už boli ich súrodenci, kamaráti, susedia, možno aj ich vlastné deti, každý sa v tichosti vrátil k svojej vlastnej bolesti a pritom sa tešil, že v tento deň sa to tak len vďaka Gabrielovej duchaprítomnosti neskončilo. Bolo to ako zázrak, obrovský zázrak, aký sa stane možno raz za niečí život, niekomu ani to nie, a niektorí ho na vlastné oči videli.

Gabriel dlho neostal. Uložil malého do postele a rozlúčil sa s Darjou. Poprial Nathanovi, ktorý bol stále pri vedomí, skoré uzdravenie. Hľadela na neho inými očami ako doteraz. Ako na človeka, čo sa veľmi hlboko do jej duše zapísal a ona mu nikdy neprestane byť za to, čo urobil pre jej dieťa, dostatočne vďačná. Už tam, pri tom jazierku, hlboko oľutovala všetko zlé, čo kedy o ňom povedala a aj to, čo si len pomyslela. Naozaj to bol veľmi dobrý človek a bola neskonale vďačná Shanovi, že ho k nim priviedol. Keby tu nebol, tak... Nechcela na to ani pomyslieť.

Chvíľu na to prišla Nia do Shanovho domu podať správu o tom, že Johannka je v poriadku a že v noci ostane u nich, aby si Darja a Nathan oddýchli. Doniesla im večeru a nezabudla sa opýtať, či nepotrebujú s niečím pomôcť.

Darja zaváhala. Padla na ňu hrozná únava. Vedela, že nedokáže sama celú noc nespať a kontrolovať syna. Tentoraz o pomoc poprosila. Nia jej sľúbila, že niekoho, keď sa zotmie, pošle.

Potom ich všetci opustili a ona zostala úplne sama so synom, ktorý zaspal, a svojimi výčitkami svedomia. A že ich nebolo málo! Spätne si všetko prehrávala, čo mohla urobiť inak. Stačilo len napríklad nájsť si čas na to, aby išli skontrolovať tie nešťastné loďky. Tiež ho mohli naučiť poriadne plávať. Vyčítala si hlavne to, že zaspala. Závoru dverí si chlapec vedel už dávno otvoriť. Pozná sa, určite mu to pripomenie, že sa to nerobí. Ale až keď už bude z toho definitívne vonku. Gabriel vravel, že ho treba sledovať, či dýcha, či sa nedusí. Nejaká voda v jeho pľúcach mohla ešte zostať a spôsobiť šarapatu.

Večer, keď došla Mária, Rayova žena, Adamovho bratranca, tak si trochu pospala. Bol to hnusný, tvrdý, postresový spánok, ktorý jej nedoprial veľa oddychu, ale aspoň toľko, že vydržala prikladať na oheň a pozorovať syna až do rána. Pomedzi to plakala, myslela na Shana, ktorý bol ďaleko. Nechcela si predstavovať, ako by sa tváril, keby mu po príchode oznamovala Nathanovu smrť, ale musela. Tak máličko k tomu chýbalo...

Posledné dni ju hnevalo, že je preč, že je na všetko sama. Teraz sa bála jeho príchodu, čo ak sa na ňu bude hnevať, že to nezvládla? Že takmer prišli o ich jediného syna, ktorého jej zveril do opatery? Že sa ani o dve deti nedokázala postarať? Koľké majú viac a sú toho schopné...

Neskôr zase začala prahnúť skôr po opaku. Chcela, aby už prišiel, túžila sa mu vyplakať na hrudi, zaboriť svoju tvár k jeho srdcu a nechať sa pri tom objať a vypočuť si slová útechy práve od neho. Tak veľmi sa snažila, aby všetko bolo v poriadku, aby fungovalo... Sklamala samu seba tým najhorším spôsobom. Ale na niečo to predsa bolo dobré. Už si dokázala priznať, že materstvo je tisíckrát náročnejšie ako akákoľvek iná robota a najhoršie na tom je, že koľkokrát žena ani netuší, čo robí zle, až keď je zle.

A ešte jednu vec si počas tej nekonečne dlhej noci uvedomila, že tomu Shanovmu a Gabrielovmu Bohu začala ďakovať za život ich syna a prosiť aj o životy ostatných členov svojej rodiny. To, že ju nahlas vyslovené slová napĺňali pokojom, si však priznala až omnoho neskôr.