Dnešok je ten deň! 43.kapitola - Návrat domov

Nastal deň, kedy sa Shanova výprava konečne vrátila. Darja to zistila takmer okamžite, lebo ešte len boli pred riekou, a už to niekto ohlasoval celej dedine. V momente nastala všeobecná radosť, lebo s ním dorazili aj zásoby dôležité pre zimu pre celú dedinu. Je tiež pravda, že takmer každý dom požiadal niekoho z výpravy, aby mu priniesol nejakú drobnosť. Niekedy to ani nemuselo byť nič materiálne. Potešila aj obyčajná správa o tom, že príbuzní, priatelia, ktorých opustili, sa majú dobre.

No Darja sa tohto momentu zľakla. Bála sa, ako bude Shane reagovať na to, čo sa stalo. Malý bol síce v poriadku, behal s ostatnými deťmi, tešil sa zo života. Jediné, čo mu zatiaľ zostalo, bolo, že mamu poslúchal na slovo. Predpokladala, že to bude asi dočasné. Keď mu niečo zakazovala alebo mu dohovárala, tak prikyvoval ostošesť a zariadil sa podľa toho, ako hovorila, a pritom sa na ňu pozeral tými jeho krásnymi veľkými tmavými očami. Každopádne bol dosť veľký na to, že si svoje dobrodružstvo bude pamätať do konca života, Darja a celá dedina s ním. To, aký osud postihne jazierko, ešte nebolo celkom isté, určite na tú tému zasadne rada, ale mladá mamička už teraz vedela, že bude nástojiť na jeho odstránení, čo však nebolo jednoduché, lebo by sa muselo vyhĺbiť koryto nového potoka až do Studenej rieky, to znamená niekoľko míľ, aby nadbytočná voda z horných polí nezalievala dolné.

Boli aj názory, aby jazierko zostalo. Argumenty typu: majú tam nasadené ryby, dá sa tam okúpať, chodievať oddýchnuť boli dosť silné. Nikto jej otvorene nepovedal, že si mala lepšie strážiť syna, ale každý si to určite aspoň na okamih pomyslel, a ak bude proti tej nešťastnej vodnej ploche bojovať, skôr či neskôr si to aj nahlas vypočuje. No bola na to pripravená. Pred pravdou sa neskryje. Pravda však bola taká, že hlavne rodičia malých detí boli vyľakaní tiež, lebo každý z nich veľmi dobre vedel, že o zranení potomka alebo o bezpečnom pokračovaní dňa často rozhoduje sekunda nepozornosti, poprípade nešťastná náhoda.

Chvíľa stretnutia so Shanom sa blížila. Darji išlo srdce od strachu vyskočiť z hrude. Bála sa mu ísť naproti, narýchlo upratala hračky, upratala trochu pec, no napokon vyšla aspoň pred dedinu a tam spolu s deťmi na neho čakala. Shane sa potešil, keď ich uvidel. Trochu sa čudoval, že mu nešli oproti k rieke. Už sa na nich pýtal, či sú v poriadku, no nikto sa mu neodvážil povedať, čo sa stalo. Uzdu Kinga podal človeku, čo bol nablízku a rezkým krokom sa išiel zvítať s rodinou.

Deti sa hneď, ako ho uvideli, k nemu rozbehli, on si kľakol na jedno koleno, aby mohol zdvihnúť Johannku do náručia. Nathana chytil za ruku a takto vedno spolu podišli k mame. Shane tušil, že sa niečo deje, lebo sa vôbec neusmievala, práve naopak, krásna scéna otca s deťmi ju natoľko dojala, že jej zvlhli oči. Veru, nechýbalo veľa a už by sa nikdy takto nezvítali.

Shane sa opýtal: „Čo sa stalo?“ Takto nikdy na jeho príchod nereagovala.

Jeho žena nebola schopná odpovedať. Vrhla sa mu do náručia a pokračovala v plači na jeho hrudi. Aby ju mohol Shane objať, musel pustiť Nathana, ktorý sa pritúlil k mame, lebo vedel, prečo plače. Darji sa konečne dostalo toho, po čom tak túžila, milovaného útočiska. Hneď jej bolo o čosi lepšie.

Už-už sa chystala prehovoriť, keď ju predbehol Nathan a svojím detským prenikavým hlasom hrdinsky povedal: „Oci, topil som sa. Ujo Gabriel ma zachránil.“ Potom však, aby to pre mamu nevyzeralo až tak zle, dodal: „Aj s maminou.“ Pritom sa kŕčovito držal jej svetra.

Darja v tej chvíli jeho odvahu obdivovala, no zároveň si vyčítala, že to musel urobiť za ňu.

Nathanovi sa vrátili spomienky na vyľakanú maminu tvár, keď sa prebral. Zľakol sa jej viac ako toho, čo sa stalo, lebo aj tak si nič nepamätal. V jednu chvíľu si púšťal loďku, ale ponárala sa, lebo bola prasknutá, tak za ňou šiel do vody, bola trochu ďalej od brehu. Chcel tých pár temp za ňou doplávať, ale keďže jeho plavecký štýl ešte nebol dokonalý a loďku skôr vlnami, ktoré spôsoboval, odháňal, tak sa mu to nepodarilo. Keď zistil, že už nevládze, bol príliš ďaleko od brehu. Chytil paniku, viac špliechal okolo seba, vdýchol trochu vody nosom, potom sa ocitol pod hladinou, zo dvakrát sa vynoril, no už sa na nej nedokázal udržať. Nakoniec pocítil bolesť v hrudi a prišla tma.

Shanovo objatie okamžite povolilo a Darju to zasiahlo. ´Hnevá sa,´ pomyslela si. Pocítila miernu triašku. Ustúpila od neho a sklopila oči. Nedokázala sa na neho pozerať. Vlastne ani stáť pri ňom. Chcela sa ukryť pred ním a pred zrakmi všetkých, čo sa na nich pozerali. Preto sa mu otočila chrbtom, popri tom stihla zahundrať: „Pravdu má.“ Schmatla Nathana za ruku a takmer utekali skryť sa do domu.

S tým, že mu to iní nepovedia, vôbec nerátala. Bola si istá, že sa to nedozvie od nej a kým príde k nim, tak sa aspoň trochu upokojí. Vošla s malým dnu a šokujúcimi informáciami zaskočený Shane zostal stáť na mieste ako kôl. Stretnutím nadšená Johannka sa hrala s jeho vlasmi, niečo mu tam rozprávala, ale on ju vôbec nevnímal. Ju to netrápilo. Nechápala, čo sa deje, len bola rada, že si otca vidí po čase.

Shane sa dosť nahnevaným tónom opýtal Harryho, ktorý bol nablízku: „Čo to povedali? Doriti! To ako sa mohlo stať?! Kde bola Darja?!“

Jeho ujo podišiel k nemu, chytil ho za plece, aby ho trochu upokojil.

„Chlapče, nehnevaj sa na ňu. Pri malej poobede zaspala. Nathan bez jej vedomia opustil dom. Ale mal sakra šťastie, chlapčisko. Gabriel videl, ako sa topí, vrhol sa za ním, chvíľu ho v tej mútnej vode hľadal, kým sa mu nepodarilo dostať jeho telo von. Potom použil niečo, čomu sa kedysi hovorilo umelé dýchanie. Keď dobehla Darja, tak mu v tom pomohla. Videl si, malému nič nie je. Všetko sa dobre skončilo.“

Shane počúval príšerný príbeh, ktorý by bol hrôzostrašný aj bez toho, aby poznal všetkých aktérov. Hladil dcérku po chrbátiku, pritom pozeral sa raz na uja a raz na svoj dom. Zrazu začal ľutovať Darju, ako sa musela vyľakať, čo musela prežiť. Zlosť na Nathana mal len chvíľu, bolo to decko. Sprosté, nerozumné, zvedavé decko. Na konci Harryho rozprávania v ňom ostal už iba jediný pocit. Obrovská vďačnosť.

„Musím sa mu ísť poďakovať.“ Myslel tým Gabriela, ktorý mu bez debaty zachránil syna. To, čo spravil... To mu nikdy nezabudne.

Harry tušil smerovanie jeho myšlienok, objal ho a podstatne veselším tónom mu dohováral:. „To má čas, chlapče. Náš páter Gabriel si na také čosi nepotrpí. Inak, neboj sa, aj on získal. Na poslednú nedeľnú omšu mu prišlo pomaly raz toľko ľudí ako inokedy, neviem, či im to vydrží, ale každopádne si týmto skutkom získal všetkých. Mnohí to na vlastné oči videli a ostatným rozpovedali. Choď si ty radšej za ženou. Potrebuje ťa. A ešte jedno ti poviem. Byť tebou, tak by som jej nič nevyčítal. Keby tak tvrdo nerobila, aby bola vzorom ostatným, tak sa to nestane.“

Shane mu so sklonenou hlavou pritakal. Harry mal zase pravdu. Aj jeho deti už všeličo vyviedli. Mal nejaké skúsenosti. No a niečo si ešte matne pamätal z obdobia, keď jeho samého vychovával.

„Ďakujem ti,“ povedal mu so zlomeným hlasom.

Ujo ho ešte otcovsky potľapkal po pleci a poslal domov s tým, že o vyloženie nákladu a všetko ostatné sa už postará. Nech je radšej so svojimi.

Takto poučený Shane prišiel domov. Darja sa už trochu upokojila a varila večeru, lebo sa blížil jej čas. Napriek tomu, keď sa otvorili dvere, strhla sa a jej muž si to všimol. Posledné, čo by chcel, bolo, aby sa ho bála.

Ospravedlňujúco sa na ňu usmial a pozdravil: „Dobrý deň, rodinka!“

Do nozdier mu udrela vôňa čerstvo opraženej cibule na masti. Hladný bol ako vlk. No okrem hladu cítil ešte niečo. Pohľadom narýchlo skontroloval izbu, nič sa tam nezmenilo. Všetko mu prešlo rukami. Všetko bolo na svojom mieste. Nábytok a aj jeho rodina. Pocítil neopísateľnú hrdosť a radosť z toho, že je doma.

Nathan sedel pri stole na stoličke, hompáľal nervózne nožičkami a kreslil si. Aj on čakal, že mu ocino začne hovoriť do duše. Tak asi ako každý v dedine za posledné dni. Takmer nikto si neodpustil, aby mu k téme plávanie bez dozoru dospelého niečo nepovedal. Niektorí to zobrali vážne, iní celkom vtipne. No aj tak mu to už prekážalo, lebo vždy sa mu napokon chcelo plakať.

Shane bez slova pustil Johannku na zem, tá sa rozbehla k svojim hračkám, sadol si na lavicu a pokynul synovi.

„Poď si sem sadnúť.“ Ukázal mu svoje koleno.

Nathan váhavo prišiel, posadil sa a čakal, čo bude.

„Vieš, čo ťa čaká zajtra?“ povedal a sledoval Darjinu reakciu, ktorá zbledla a obzrela sa. Netušila ani ona, čo mu chce.

„Nie,“ odpovedal váhavo malý.

„Ty a ja pôjdeme na jazero a potom každý jeden deň a budeme sa učiť plávať. Pokračovať v tom budeme dovtedy, kým dvakrát nepreplávaš jeho dĺžku.“

Darji vypadla varecha z ruky. Tá predstava, že malý je zase vo vode, ju vydesila.

Chcela mu to vyhovoriť slovami: „Už je dosť studená. Prechladne.“ Dúfala, že to pomôže.

Shane pobozkal Nathana na vlasatú časť hlavy, usmial sa na Darju a do ucha synovi potichu, no zároveň dostatočne nahlas, aby to aj ona počula, povedal: „Z maminy si nič nerob. Mamy sú už raz také, o deti sa musia stále strachovať. Ale my sme čo?“

„Chlapi?“ odpovedal maličký, vnímajúc otcov žartovný tón a to, že ho nehreší.

„Presne, chlapi sme! Takže studenej vody sa nebojíme, mama nám vždy nachystá na breh suché oblečenie, uteráky a čaj a my to dáme.“ Ďalšie slová adresoval už svojej žene: „Láska, inak aj ty by si sa mohla pridať a otužovať.“ Pomyslel si, že aj plávať, lebo ani ona nebola najlepší plavec. Vyrástla v horách a potom sa jej týmto smerom nikto poriadne nevenoval. Už bolo načase, aby to niekto urobil.

Darja sa zohla po zhodenú varešku, umyla ju a až potom povedala: „Všetko vám nachystám, ale ja si počkám na leto.“

„Oci, a budeme tam chodiť, aj keď bude pršať?“ zaujímal sa Nathan.

„Samozrejme. Vtedy je to najväčšia paráda. Ja som kedysi plával aj keď mrzlo, možno to tento rok vyskúšam znovu.“

„Fakt?“ opýtal sa Nathan.

Darja prevrátila očami. „To snáď nie!“ Ešte si pamätala tú zimu, keď sa pod ňou prelomil ľad a ledva unikla pred kojotmi. Plávať v ľade bola skúsenosť, ktorú si ani za svet už nemienila zopakovať.

Shane postavil malého, podišiel k nej a postavil sa za ňu. Darja už bola pokojná. Vedela, že jej odpustil a snaží sa niečomu podobnému predísť. Bola mu za to vďačná. Oprela sa neho, keď jej do ucha s víťazoslávnym úsmevom povedal: „Láska, ale áno.“

Potom ju objal. Ona sa nechala. Aj miešať prestala. Zavrela oči. Líce mala na jeho, pretože bol ku nej sklonený. Cítila chlad jeho tváre, ktorá sa nestihla ešte úplne zohriať. Ona mu zato odovzdávala teplo naakumulované od pece. Bolo jej tak príjemne.

A ešte lepšie jej bolo, keď povedal: „Už som tu a do jari vás neopustím. Zohnal som odberateľa!“

Obidve deti sa na okamih pozreli na objímajúcich sa rodičov a pokračovali vo svojej hre upokojení tým, že je zase všetko, ako má byť.