Dnešok je ten deň! 45. kapitola - Kenzo

Uprostred leta toho istého roka, tesne pred časom žní a zberom prvej úrody, sa tulák Kenzo ocitol pre bránou Brianovej farmy a žobral o prácu. Dostal ju, pretože nemohol prísť vo vhodnejšom čase. Biznis so soľou sa rozbehol naplno. Takmer všetci starí overení zamestnanci boli do neho zapojení do takej miery, že na jednoduché poľnohospodárske práce v podstate nezostal nikto.

Ožran Kenzo, kedysi významný človek v Taille a okolí, sa tešil, že má aspoň strechu nad hlavou a so svojou závislosťou bojoval po svojom, keďže normálnou cestou sa k alkoholu nevedel dostať. Tajne si ho tam vyrábal zo suchého chleba a ovocia, ktoré sa mu počas dňa podarilo niekde nazbierať či nakradnúť.

Okrem jeho bežnej dávky alkoholu mu nič nechýbalo. Život na ulici ho naučil ubrať zo svojich potrieb, preto „vlastná“ posteľ a plný tanier na večeru mu  bohato stačili. Dávno minul, poprípade prehral, čo stihol nenápadne ukradnúť zo Sladkého sna, a nebolo toho málo, keďže pobral kadejaké zlato a predmety zo vzácnych kovov. Vlastne všetko, čo sa mu zmestilo do kabáta. Batoh mu pri odchode celý prekutali. Na škody sa prišlo až potom, keď už bolo neskoro. O to viac ho mal Rocco v žalúdku, ale aj tak bol pre neho natoľko bezvýznamný, že ho nedal ani naháňať. Len svojím mužom povedal, že ak sa niekedy k Taille jeho bývalý pobočník čo i len priblíži, nech ho na mieste zabijú. Nebudem klamať, Kenza to dosť urážalo. Hlboko ľutoval jediné, že toho nezobral viac. Keby tak bol vedel...

Kenza o tom, že sa nemá v kráľovstve veľkého Rocca ukazovať, nikto neinformoval, ale poznal svojho zamestnávateľa natoľko dobre, že sa tej oblasti zďaleka vyhýbal. Roccove a Gregove chápadlá však siahali omnoho ďalej, tak sa radšej pohyboval v dostatočnej vzdialenosti od sídla svojho bývalého zamestnávateľa.

Aj preto zakotvil v odľahlom kraji, ktorý kedysi dosť upadol, no posledné roky sa o ňom šírili samé dobré správy. Vraj tu ľudia majú prácu, rozbieha sa obchod, remeslá. Chýr bol pravdivý. Už druhý rok sa v ňom pohyboval a nesťažoval sa. No roboty striedal, pretože sa nakoniec vždy prišlo na to, ako sa rád pozerá na dno pohárika.

Tu, u Briana, to bolo s alkoholom asi najhoršie zo všetkých miest, kde v posledných rokoch bol, lebo prvá krčma bola na míle vzdialená, ale aj tak sa tam cítil asi najlepšie. Dokonca mal vlastnú drevenú posteľ, izbu len s piatimi inými mužmi. Takto Kenzo uvažoval: ´Ak sa osvedčím a budem vzorne pracovať, možno si ma nechajú aj na zimu. Nebolo by to tu zlé.´ To však znamenalo, že musel sekať dobrotu.

Tak aj robil. Nie málo, nie príliš veľa. Len aby si ho nechali. Ani raz nepovedal na nejakú robotu, že to nevie, radšej to vyskúšal a naučil sa. Nehádal sa. Nerýpal do spolupracovníkov. Radšej sa držal od nich trochu bokom. Naďalej mal pocit, že jeho situácia je iba dočasná a znovu sa dostane na výslnie, jednoducho, že je viac ako oni. Preto nechcel vyprovokovať zbytočné bitky a upozorňovať na seba. Stálo ho to dosť úsilia, ale ak si Kenzo raz niečo zaumienil, išiel si za svojím. Aj cez mŕtvoly ako sa hovorí. Tu, našťastie, nebolo treba nikoho zabíjať.

Na Brianovej farme mal Kenzo aj dôvod navyše. Bola ním jedna milá slúžka, ktorá mu občas za zopár bozkov a niekedy aj viac, doniesla zvyšky z panskej večere. Takže hlavne jej služby si muž po tridsaťpäťke celkom vážil. Ach, veru, kde boli tie časy, keď mal ženy, kedy sa mu len zachcelo. Žiadna ho neodmietla, lebo nemohla alebo ani nechcela, pretože bol stále príjemnejší ako starý Rocco. Kam to len upadol, chudák. Teraz sa musel prosiť, aby si ho vôbec nejaká všimla. Čo iné mu zostávalo? Nič. Zvykol si aj na to. V tomto svete, ako v každom predtým, chlap bez peňazí, moci a poriadnej strechy nad hlavou to nemal so ženami jednoduché. Pravda bola taká, že si už nemal z čoho vyberať. Olívia bola to najlepšie, čo ho za tých pár rokov postretlo a on to vedel.

Všetko klapalo ako po masle. Kenzo si svoju pozíciu v tíme nádenníkov postupne upevňoval, dokonca ho už pri nejakých príležitostiach poverili vedením menšieho tímu mladých, roboty neznalých, chalanov. Jedného večera sa však stalo niečo, čo nečakal. S chlapmi dorazil na farmu až po tme. Tak ako vždy im jeho frajerka priniesla večeru a jemu nezabudla pošepnúť, že má veľa roboty, nech na ňu nečaká, lebo nevie, či sa jej podarí sa na chvíľu odtiaľ uvoľniť, lebo patron má návštevu a isto budú jej služby potrebovať do hlbokej noci. Nezabudla na neho vystrojiť smutný pohľad, ktorý vyzeral až príliš úprimne. Ona sa naozaj stihla do rozhľadeného Kenza zamilovať.

No on myslel len na jediné a to, že v tú noc, najneskôr ráno, od nej dostane určite výnimočné jedlo. Začal si predstavovať, čo to asi tak bude, a do úst sa mu nahrnulo toľko slín, že ich musel prehltnúť.

Až potom jej mohol povedať blahosklonné: „Zlatko, ja si na teba počkám. Ako by som mohol zaspať bez tvojho bozku?“ Áno, aj takto šikovne si vedia niektorí chlapi vypýtať, čo chcú. Aj keď ide len o obyčajnú neskorú večeru.

Olívia sa šťastne usmiala. Pobozkala ho na líce a dala mu nádej na nevšednú večeru jediným slovom: „Prídem.“

Kenzo vedel, že nedorazí s prázdnymi rukami. Spokojný, no stále oblečený, pretože tie dobroty neplánoval jesť v izbe, aby mu ich spolunocľažníci nezjedli, si ľahol do postele, kde plánoval čakať. No unavený prácou zaspal. Olívia ho zobudila jemným dotykom na plece. Zo spoločnej izby sa potichu vytratili do vedľajšej, ktorá slúžila na umývanie a prezliekanie. Tak si sadli na prázdne vedrá a Kenzo sa pustil do jedla.

„Ó, toto je dobré, to si ty piekla? Čo to je?“

            „Bažant na víne,“ odvetila s hrdosťou jeho milá, ktorej tvár žiarila vo svetle jedinej sviečky, „áno, bola som pri tom. Už by som to uvarila aj sama, ale Ava dozerala. Chcela, aby bolo všetko perfektné. Tí, čo došli, sú naši najdôležitejší obchodní partneri. Vždy tu musí byť hostina. To vieš, aby vzťahy dobré boli.“

            „Hm, hej, viem,“ povedal nahlas, prežúvajúc chutné šťavnaté mäsko.

´Keby si ty vedela, ako dobre to poznám,´ pomyslel si terajší nádenník. Kedysi sa chválil tým, čím bol. Už s tým dávno prestal. Nemal rád ten pocit, keď mu ľudia neverili, hoci im hovoril pravdu. Keď klamal, tak mu to zväčša zhltli aj s navijakom. Tak si pri otázkach typu kto je a odkiaľ prichádza radšej vymýšľal. Tak to bolo v jeho situácii uveriteľnejšie.

            „To sú tí so soľou. Vďaka nim náš patron tak bohatne,“ spresnila.

            To už unaveného Kenza zaujalo viac. „Tí? Fakt? Vravela si, že chodia len párkrát do roka.“ Nechcel uveriť, že je tu len mesiac a už dorazili. Pocítil prudkú, dávno nezažitú radosť. A vzrušenie.

            „Zvyčajne. No tento rok sú tu už tretíkrát. Ak to tak pôjde aj ďalej, počula som, do zimy stihnú možno prísť ešte minimálne dva razy. Kedysi chodievali s dvomi vozmi, nechali tu tak možno polovicu nákladu, možno aj menej. Dnes prišli so štyrmi a vyložili všetko. Vravela som ti, že čoskoro prídu, pretože sklad už zíval prázdnotou. Podľa toho som to vedela. Patron sa ho snaží mať vždy čistý, keď má prísť nový tovar, aby ho bolo kam uložiť. Soľ je náročná, má rada sucho. Aj preto sme začali stavať ten nový murovaný sklad. Do zimy musí byť hotový, aby zvyšná soľ, čo sa nestihne rozpredať, cez zimné mesiace nenavlhla.“

            Tešila sa, že mu dobrotami urobila radosť. Pohladila jeho líce. V jej očiach bol nádherný aj s tým poriadnym strniskom, čo ju pošteklilo na dlani. Bude ho treba zase podstrihnúť a už si plánovala, kedy to urobí. Rada sa o neho starala. Kenzo bol iný ako ostatní. Cítila to, vedela to. Vyjadroval sa inakšie. Aj správal. Zamilovanými očami v ňom videla muža svojho života. Takého, na ktorého sa dá spoľahnúť.

            „Ešte dnes ma z tých skál ruky bolia,“ trpko poznamenal Kenzo, ktorý bol pri tom, ako sa stavali vyvýšené základy z lámaného kameňa a liala ozajstná betónová dlážka, ktorú vo vreckách kdesi ešte majiteľ farmy zohnal.

            Ako tak Kenzo s chuťou obhrýzal kostičku vtáka aj s jeho chrupavkami bez toho, aby mu prekážalo, že pred ním to jedol niekto iný, si jasne uvedomil, že je to pre neho obrovská príležitosť. Určite sa musí pokúsiť presvedčiť obchodníkov so soľou, aby ho zobrali so sebou. Určite je to dobrý biznis.

Pozorný pozorovateľ by bol videl aj v prítmí kúpeľne, ako mu oči zažiarili radosťou, keď o tom uvažoval. Zrazu všetko, čo na farme mal, vrátane dobrosrdečnej Olívie, podstatne stratilo na význame. Bolo mu tam síce dobre, ale mohlo by mu byť aj lepšie. Len tých kupcov musí o tom, že ho potrebujú, presvedčiť a na to sa potreboval poriadne vyspať.

            Chvíľku sa povenoval slúžtičke, aby nepovedala a pre prípad, že mu jeho plán A nevyjde. Až potom sa uložil do postele. Ešte predtým pootvoril okno, aby lepšie počul kohúta, ktorého otravné vykrikovanie pred svitaním z duše nenávidel. Tentoraz ho však potreboval, ak nechcel zmeškať odchod obchodníkov so soľou.

XXX

            Kenzo spal zle. Jednak ho bolelo brucho, ako sa prejedol mastných zvyškov, jednak stále myslel na to, že nesmie tvrdo zaspať. Snívali sa mu samé somariny, plával v pomyjach pre svine, utekal odniekiaľ, rozprával sa s ľuďmi a oni ho nevideli. No najhoršie bolo, že sa mu v jednom momente snívalo aj o Sladkom sne a starých časoch, kedy ho všetci poslúchali. Dokonca aj chodil v Roccovom oblečení! Veru, zle sa mu z tohto posledného sna preberalo. No nemilosrdný kohút opakovane hlásil príchod rána a on sa potom prudko zobudil, keď mu došlo, že jeho realita sa líši od snovej idylky.

Svitalo. Kenzo vyšiel pred ubytovňu. Až tam sa poriadne natiahol a nasal do nosa vzduch, ktorý bol nasýtený vôňou kvetov a včera pokosenou trávou. Vládlo ticho. Väčšina obyvateľov farmy ešte sladko spala. Hustá letná hmla sa vznášala aj medzi budovami, keďže odparujúci sa večerný výdatný dážď jej trochu dopomohol. Avšak pri pohľade na nebo, ktoré odhaľovalo zvodne len minimum zo svojej svetlomodrej krásy, dalo sa usúdiť, že deň bude krajší, ako sľubovalo ráno. Ctižiadostivý muž si pomyslel, že je to dobré znamenie. Nebol fanúšikom dažďa, nikdy si naň nezvykol.

No ranný chlad mu rýchlo pripomenul realitu. Kenzo sa musel ísť najskôr presvedčiť, či sú vozy obchodníkov ešte v stodole, a až potom plánoval navštíviť drevené záchody pre zamestnancov. Vozy boli na mieste a okolo nich sa ešte nikto nepohyboval. Preto sa vybral na plánované miesto. Ako tak sedel na svojom tróne, videl, ako prvé slnečné lúče prenikajú pomedzi škáry búdky. Bolo to také príjemné, že na chvíľu zadriemal. Prebral sa až na pohyb na dvore a tlmené hlasy. Obliekol sa a nazrel cez čelný otvor. Už zapriahali kone. No mužov, čo to robili, nebolo pre vzdialenosť vidieť najlepšie. No aj tak sa nezdalo, že by bol medzi nimi nejaký pán.

            Vyšiel von a zamieril si to odvážne priamo k nim. Chlapi práve upevňovali voz o konský záprah. Bola to ideálna príležitosť pomôcť im a popri robote sa na ich šéfov povypytovať. No nestihol ani prísť k vozom, keď z domu pána Briana vyšla stredne vysoká mužská postava a sebavedomým krokom smerovala priamo k vozom. Kenzo sa zháčil.

            „Skontrolovali ste kopyto Barbarovi? Včera sa mi zdalo, že kríva,“ povedal muž, ktorý s určitosťou patril medzi ich nadriadených.

            Jeden z pomocníkov odpovedal: „Pri podkove mal skalku, už je preč. Dobré to bude.“

            „To rád počujem. Pozriem sa, či nie je zranený,“ povedal muž a svižným krokom prešiel k plnokrvnému ťažnému koňovi, ktorý mal len tri roky, no už bol veľmi disciplinovanou súčasťou záprahu a právom bol jeho majiteľ na neho hrdý. Však ho vychoval od žriebäťa.

            Kenzova bola tvár muža povedomá, ale až potom, ako začul jeho hlas, došlo mu, kto to je, na to rýchlo zareagoval úkrytom za otvorené dvere stodoly. Srdce mu bilo ako splašené. Bolo po plánoch. Prišli iné. Omnoho lepšie, výnosnejšie. Bol to on! Aj na neho vypísal Rocco odmenu. Ale ako ho dostať? Navyše pred jeho mužmi. Rocco by mu možno odpustil. Mohol by sa vrátiť domov a snáď aj získať späť svoju pozíciu. Všetko by bolo zase v poriadku.

V Kenzovej hlave začala pracovať kalkulačka tak rýchlo, ako dávno nie. Cez úzku škáru medzi verajami a dverami sledoval muža, ktorý hladil koňa po čele a mäkkom pysku, potom ako ho potľapkal po boku, skontroloval kopyto a celý čas sa mu pritom potichu prihováral. Bol to on, určite on, akurát vyzeral o dosť lepšie ako vtedy. Mal na sebe slušné oblečenie, správal sa maximálne sebavedome, jeho vlasy mali celkom dobrý strih. Nie ako vtedy, keď sa stretli po prvý raz. Bol to on, ale vyzeral inakšie. Bolo vidieť, že sa má na rozdiel od Kenza dobre. Sám pre seba ho nazval čurákom, keď si vybavil ich podozrivý rozhovor v kancelárii, tiež hádku pri obede, dokonca aj to, ako bol potom s tou sukou nejaký čas sám zavretý. Dal by ruku do ohňa, že vtedy sa dohodli na úteku alebo s ním aspoň niečo mal spoločné. Už vtedy sa mu nepáčil.

Rýchlo si uvedomil, že vhodnejšie bude neukazovať sa a zistiť, kde tento „kováč“ býva a hlavne s kým. Možno, ak bude mať šťastie, tak by to mohla byť práve stratená Roccova milenka. To už by bol aký triumfálny návrat, keby sa mu táto domnienka potvrdila! Jeho starý šéf by mu zase zobal z ruky. Od rozrušenia sa Kenzovi zle dýchalo. Mal pocit, že mu dar z neba spadol priamo do náručia a bál sa, že niečo pokazí. Musel sa nútiť do toho, aby sa upokojil, pretože nechcel spraviť žiadnu chybu. Nemohol a hlavne nechcel si ju dovoliť, tak strašne sa túžil vrátiť medzi svojich. Ale ako pán a nie otrok.

No na to, aby ich sledoval, musel ukradnúť koňa. Zbohom sex s Olíviou, zbohom teplé večere. Ak mu to nevyjde, tak sa sem už nebude môcť vrátiť, no takúto príležitosť si nemohol nechať ujsť. Pobalil sa do pár minút, ešte si stihol zobrať kus chleba a syra do tašky a vypadol do stajne zistiť situáciu. Tašku nechal radšej za ňou, aby nebol nápadný. S úľavou zistil, že časť koní už stihli vyviesť na zadné pasienky. Tak ukradol sedlo, ohlávku a vybral sa tým smerom. Keďže v tom čase vrcholil odchod skupiny, tak si ho nikto nevšimol. Ani to, keď nasadol na koňa, a keďže poznal už celkom dobre okolie farmy, poľahky sa dostal mimo ňu. Stačilo občas nejaký trám odsunúť, nejaký odkopnúť a zvyšok s koňom preskočiť. Bolo mu jedno, že zanecháva za sebou stopy a že sa nerozlúčil. Vidina návratu do Sladkého sna mu predsa za to stála.

Potom obišiel pozemky a v kríkoch pokojne raňajkoval a čakal, kým okolo neho prejde karavána. Potom ju sledoval. Nebolo to jednoduché, ak nechcel, aby na neho došli, tak zopárkrát zle odbočil a vracal sa. Ešte sa trochu pomotali v blízkych mestečkách, nakúpili tovar, naplnili vrchovato vozy, naložili nejakú rodinu a konečne sa vybrali smerom mimo civilizáciu, teda tam, odkiaľ soľ vozili.

Kenzo bol bez peňazí a hladný. Išlo sa mu ťažko, nemal ani na ovos pre koňa, takže aj ten prichádzal o sily. Bol koniec leta, noci už neboli najteplejšie, hlavne nadránom sa od zimy roztriasol, pretože telo sa snažilo naakumulovať trochu viac tepla. Oheň si na rozdiel od tých, ktorých prenasledoval, nemohol rozložiť, tak sa zohrieval aspoň intenzívnym šúchaním, či tým, že objímal trup koňa, ktorý aspoň časť noci bol ochotný ležať s ním na zemi. Bol mu za to, že sa delí o teplo jeho pokožky, vďačný. Nebolo to jednoduché, no stále napredovali, sledovali stopy malej karavány vozov, nemal veľmi čas koňa poriadne napásť a niečo si uloviť, a, popravde, Kenzo v tom ani nebol dobrý, preto bol zväčša úplne hladný.

Takto sa predierali lesom niekoľko dní, keď raz si všimol, že stopy začínajú byť príliš čerstvé. Zastal a započúval sa do zvukov. Zdalo sa mu, že k nemu doliehajú ľudské hlasy. Rýchlo sa vrátil s koňom do útrob lesa, kde ho priviazal. Nemohol si dovoliť prezradenie jeho erdžaním. Potom už sám pomaly napredoval, kým nevyšiel z lesa pri koryte veľkej rieky, o ktorej si pomyslel, že to bude asi tá slávna Studená. Čurák s chlapmi sa snažil pripraviť vozy na prevoz cez rieku na kompe, čo bol ďalší problém. Kenzo netušil, ako by sa mohol dostať na druhý breh do dediny, ktorú bolo vidieť už aj z tohto brehu bez toho, aby si to všimli.

 ´To asi bude problém,´ pomyslel si Kenzo, ktorému schopnosť plávať v podstate chýbala.

Neostávalo mu nič iné len riskovať a ísť s kožou na trh. No aj tak urobil všetko pre to, aby vyzeral ako niekto iný. Mal pri sebe nôž, najskôr si orezal vlasy, potom sa skúsil vyholiť. Nešlo to však bez toho, aby sa neporezal, lebo jeho nôž bol poriadne ostrý. Potom uvažoval, ako zmeniť vizáž. Niečo urobili roky strádania, niečo vek, medzičasom sa na ňom prejavilo aj nejaké to šedivenie, takže jeho brada, ktorú si nechal, bola miestami popretkávaná viacerými striebornými niťami. Dostal ešte nápad, strčil si ohnuté steblo akejsi buriny do priestoru medzi spodnou perou a zubami. Bude ho to trochu bolieť, pichať, ale zároveň aj vyzerať, akoby mal predkus a aj reč sa mu zmení. Kenzo si takto dal poriadne záležať na tom, aby ho čurák nespoznal.

Takto zmenený sa kvôli uveriteľnosti objavil na brehu rovno pri kompe a domáhal sa prevozu až o pár dní, pretože okrem iného musel čakať, kým sa mu rany na hlave trochu zahoja. Nikomu nebolo podozrivé, že sa tam nejaký tulák objavil. Stávalo sa to čoraz častejšie. V dobrej vôli ho previezli. Bol už večer, nechali ho prespať v jednom senníku s tým, že na ďalší deň bude mať pohovor s nejakou radou. Tam sa však Kenzo nikdy neplánoval ukázať. Dovtedy sa chcel dozvedieť čo najviac a zdrhnúť. Našiel jedného zhovorčivého muža, ktorý mu opísal, ako to u nich chodí. Budú s ním viesť zopár rozhovorov, nechajú ho robiť, ak bude pracovitý, možno si ho nechajú. Potom sa Kenzo opýtal, koľko ľudí je v tej rade, akí sú starí, koľko rokov tu žijú, ako sa má pred nimi správať a takto nenápadne zisťoval, či medzi nimi nie je aj ten čurák, ale nebol si istý výsledkom svojho pátrania.

No potom si spomenul na jeden dôležitý detail: „Máte tu vyhňu? Ak nie, tak by som mohol pomôcť, kedysi som robil u jedného kováča.“

Človek odpovedal: „Hej, máme. Ale pochybujem, že ťa zamestná, na takú malú dedinu sám nemá čo robiť. Cez leto chodieva so soľou.“

„Škoda, viem robiť aj iné veci. Mohol by som aj ja s tou soľou pomáhať.“

Dobráčisko ho potľapkalo. „Najskôr si takú dôveru musíš zaslúžiť!“

„Počuj, ako sa vlastne volá ten váš kováč? Kedysi som chodil aj na trhy, poznáme sa tak trochu všetci.“

„Adam. Prečo?“

„Taký počerný? Priemernej postavy?“

„Taký.“

„Jedného takého som poznal. Bol platonicky zamilovaný do nejakej... počkaj, ako sa volala? Už viem, Lucy. On bol starší, tak asi okolo štyridsiatky. Vraj aj dieťa nejaké mal, ale s inou ženou. Mohol by to byť on?“

Bez váhania dostal odpoveď: „Jasné! Presne si trafil! Spolu sú. Bude rád, keď sa zajtra zvítate,“ rozšafne odpovedal. „Ráno ti ukážem, kde bývajú.“

Kenzovi viac nebolo treba. Ešte v tú noc sa vyparil.