Dnešok je ten deň! 1/2 koniec

40. Kapitola – Remy Harry a Rocco

„Pst,“ vydal Harry takmer nebadateľný zvuk a naznačil Lucasovi a Lennymu, aby tiež zosadli z koňa si čupli si k zemi. Niekto ich sledoval. Na ceste už boli pár dní a hoci ostražitý Harry dával pozor, či nejakí Roccovi muži nie sú prítomní v lesoch a nejdú ich prepadnúť, až teraz mal istotu, že ich niekto sleduje.

Traja muži stíchli, chvíľami naraz nedýchali, aby rozoznali zvuky nepatriace do lesa. Nebolo to jednoduché, lebo povieval vietor, ktorý vyššie v korunách stromov spôsoboval o čosi väčší šuchot ako na zemi. Ale aj tak k nim prenikli pravidelné dunivé zvuky, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobovali kopytá koňa. Zvuky sa blížili. Už bolo počuť aj prerývaný dych koňa, dokonca aj odfrknutie. Harry ukázal spoločníkom rukou , aby sa stiahli za kríky a dal im aj uzdu svojho koňa. Potom stačilo len na jazdca počkať a nič netušiaceho zhodiť s koňa, prisadnúť ho, pritlačiť na hrdle a nožom špičkou noža dotknúť sa hrude.

Stalo sa to tak rýchlo, že prekvapený zabudol aj dýchať. Len vydesene hľadel do očí násilníka.

„Choď do čerta, Remy! Mohol som Ťa zabiť,“ vyhlásil zlostne a zároveň s istou dávkou úľavy Harry. „Prac sa domov, somár!“ V momente uvoľnil zovretie a odsunul sa z chalana, ktorého už niekoľko rokov choval ako syna. Potom sám pre seba zahundral. „Starnem, inak by som o tebe vedel už dávnejšie.“

„Alebo som to... robil dobre,“ zasmial sa Remy držiac sa za hrdlo a tešiac sa z toho, že vlastne dostal pochvalu.

„Sklapni!“ zahriakol ho Harry a do kríkov zakričal: „Chlapi, vylezte! Iba jedno sprosté decko tu je!“

Remyho to samozrejme do špiku kostí urazilo, mal už osemnásť cítil sa dokonale dospelo.

Harry si zasunul nôž, postavil sa a chvíľu si čistil nohavice a oblečenie od lístia a blata. Za ten čas sa snažil spamätať z toho, čo sa stalo, no nedarilo sa mu. Bol nahnevaný na sena aj na neho. „Somár! Fakt ti veľa nechýbalo.“

Remy sa tiež postavil. Chcel vysadnúť na koňa a ísť si po svojom. Nepotreboval na to Harryho. Aj tak urobil. Celý čas sa tváril urazene a takmer mu bolo do plaču. Telo ho stále z pádu koňa bolelo a z toho, ako ho jeho otec k zemi pritlačil. No jeho sebaúcta utrpela najviac, keďže mali pri tom aj svedkov.

S hlavou sklonenou chcel vyraziť, no Harry mu v tom zabránil. Postavil sa mu do cesty, chytil uzdu koňa, ktorý ho dobre poznal, pochopil situáciu a zastal namieste. Konečne sa duchom zranený chlapec pozrel do očí otcovi. Vedel, že príde rozsudok.

Harry podstatne pokojnejším tónom a pomalým tempom reči, ktorému sa naučil kedysi, keď sa staral o Shana a používal ho, keď mu chcel niečo dôležité vysvetliť, povedal: „No čo s tebou?“ Nechal krátku pauzu. Nech o sebe chlapec trochu rozmýšľa. Nech sa bojí, že ho pošle naspäť. Stále mu pri tom hľadel do očí, kým ich nesklopil. V podstate bol na tom koňovi zahnaný do kúta, odkiaľ nebolo veľa možností úniku pred rodičovským rozhodnutím. „Takže sú dve možnosti. Buď pôjdeš domov alebo ťa odprevadím tam, kam ťa srdce ťahá, chlapče,“ ktorý už v tej chvíli vedel, že jedine druhá možnosť pripadá do úvahy. Remy bol až príliš ďaleko od Veľkej lúky, aby sa nešiel aspoň na chvíľu pozrieť za Laurou posledný raz pred zimou. Na poslednú výpravu ho Adam nezobral. Samozrejme, že na otcov pokyn. Nakoniec sa ukázalo , že ani Shane, do ktorého vkladal všetku nádej, už nepôjde. Čo iné mu teda zostávalo?

Harry sa s Niou o vzťahu týchto mladých bavil viackrát. On zastával názor, že to ešte nemôže byť nič vážne, že ho to do jari prejde. Podľa nej bolo len otázkou času, kedy za ňou ujde. A už to bolo tu. Zakazovanie v tomto sprostom veku vyvolá presný opak. Vyčítala to Harrymu a aj Adamovi a hoci mala Remyho rada, ako vlastného, cítila, že nesmie stáť v jeho šťastí. Chlapec bol zaľúbený až po uši, s čím sa jej aj zdôveril, keď hľadal v nej spojenca.

„To druhé,“ potvrdil mu svoju predstavu Remy a v očiach mu poskočil plamienok radosti.

Harry si jednou rukou pretrel tvár, nechcelo sa mu ho ťahať na nebezpečnú misiu. Bola by to strašná blbosť. Ohrozenie všetkých a hlavne výsledku akcie. Remy nebol ako Shane, odmalička vytrénovaný skrývaním sa, útokmi. Už zopár rokov nič také nemusel zažívať. Mal nejakú bojovú predprípravu, v tom sa mu Harry a Shane venovali, ale praktické skúsenosti nikto nikdy nenahradil. Najlepším dôkazom bolo, ako poľahky ho Harry zhodil z koňa a znehybnil. Remy bol na akciu jednoducho úplne nepoužiteľný.

„Dobre, odprevadíme ťa tam a zostaneš tam, kým sa nevrátime. Brian asi nebude nadšený, ani ja ako otec dcéry by som nebol, ale urobí to pre mňa. Je len na tebe, či sa budeš správať rozumne a nepoštveš proti sebe. Potom sa mi nesťažuj,“ vyhlásil a zobral ho na farmu, ku ktorej sa dostali o necelé dva dni po tomto intermezze. Nebola to až taká zachádzka, aspoň si kone oddýchli a chlapi posilnili.

Brian vedel, čo sa deje medzi mladými. No nechcel uraziť svojho obchodného partnera. Bol to jeho syn, aj keď nevlastný. Nebol mu úplne po vôli farbou pleti, ani povahou, ale spojenie tých detí by znamenalo pre obchod viac ako akákoľvek zmluva, no aj tam mu to bolo proti srsti. Pre svoju dcéru mal iné plány.

Soľ a obchod s ňou bola jedna vec, ale ten tu bol aj bez toho, aby si jeho malá zobrala Remyho. Už sa mu črtali iní obchodní významní muži, ktorí by o ňu mali záujem a ktorí by nebývali tak ďaleko. Tam by žila vo väčšom prepychu, ako v nejakej osade plnej dreveníc. Remy bol síce dobre vychovaný, nie bez majetku, otec by ho zabezpečil, Laura by sa nemala zle, teda, keby došlo k najhoršiemu, ale aj tak ju chcel mať pri sebe. Niekde v blízkosti. Povedal si, že to teda nechá tak. Možno si každodennou rutinou prestanú byť vzácni, zbadajú rozdiely, začnú si liezť na nervy a nič z toho nakoniec nebude. Inak hrozilo, že aj Laura utečie s Remym a to by on ani žena neprežili. Tak veľmi dcéru milovali.

Jej česť bránil slovami: „Harry, ak jej spraví decko, tak teba aj jeho zabijem.“

„A mňa už prečo? Ja by som v tom bol maximálne nevinne,“ snažil sa obrátiť veci na žart.

„Nie som včerajší, viem, ako to chodí.“

„Hm, ak by aj, mal by si to brať z tej lepšej stránky. Aspoň by si sa stal dedkom, to sa dnes hocikomu nepodarí.“

Brian prevrátil oči. Povedal si, že mladého ubytuje v podkrovnej izbe rovno nad jeho spálňou, takže bude mať určitý prehľad o dianí. Nakoniec s prítomnosťou Remyho na farme súhlasil, ale až po tom, ako mu Harry sľúbil zopár vriec soli zadarmo v ďalšej dodávke, a tak bol jeden spokojný a aj druhý.

Harry nechcel ani prespať, tak sa kamsi ponáhľal. No ešte predtým, zobral Remyho na bok a povedal: „Pobyt máš dohodnutý na dobu, kým sa nevrátime.“

„To bude asi kedy?“ ten sa opýtal.

„Netuším, možno o týždeň, možno o mesiac, určite pred veľkou zimou. Tú budeme už, hádam, tráviť v pokoji doma.“

Harry ho objal a keďže mu siahal len po plecia, tak mu trochu rozstrapatil vlasy, čo Remy nikdy nemal rád. Musel si ich okamžite zase dávať do konského chvosta.

Namosúrene povedal: „Kam to idete? Čo to vlastne budete robiť?“ Otázkami chcel odhadnúť reálnu dĺžku svojho pobytu na farme.

„Niečo vybaviť. Niečo, čo som mal urobiť už veľmi dávno. Robota si ťa počká, či chceš alebo nechceš.“ Spôsob, akým to povedal, bol taký čudný, trpký, sebakritický, a až príliš vážny. Dokonca aj Remy stále ešte nadšený tým, že môže oficiálne zostať, si to všimol.

„Tak nech sa to podarí,“ zaželal mu.

„Ďakujem, chlapče. A ty tu zatiaľ sekaj dobrotu!“ povedal podľa Remyho úplne zbytočne, ale rodičia také slová nemyslia vôbec zle. Iba preventívne.

„Budem. Nie som predsa sprostý,“ mladý urazene odvrkol.

Zrazu však prišlo Harrymu smutno, mal toho chlapca naozaj rád. Pripomenul mu Shana pred pár rokmi. Tiež to bola taká horúca hlava.

„Nie si. A keď si budeš pamätať to, čo som ťa naučil, ani nikdy nebudeš.“

Už chcel odísť, pretože videl Brianove pohľady, ktorý chcel ísť po nejakej robote, a dlhé lúčenie mu neprišlo veľmi vhod, no aj tak musel niečo dodať.

„Počuj, keby sa mi niečo stalo, postaraj sa so Shanom o našu rodinu.“

Remy zmeravel. Až vtedy si začal uvedomovať vážnosť situácie. Dovtedy myslel len na Lauru a to, že je konečne pri nej. Také reči už počul, chlapi si ich vždy pred odchodom do civilizácie hovorili, hlavne pri poháriku, no jemu to ešte nikdy nikto nepovedal. Zrazu to klasické: ´rodina si musí pomáhať´, nebolo príjemné si vypočuť.

„Otec, tak tam nechoď! Ak to doteraz počkalo, ešte to počká.“

„Práveže nepočká, musím, Remy. Drž prsty nech to vyjde.“

„Otec, tak ma zober so sebou, nemusím tu zostávať. Nech je to už čokoľvek, pomôžem ti!“ zvolal chalan.

„Remy, prepáč. Vyľakal som ťa. Nebude to nič zložité. Len stretnutie dvoch starých známych. Na staré kolená som akýsi melodramatický.“ Pousmial sa silene nad sebou.“ O pár dní som späť a ty si to tu uži, ale vo všetkej počestnosti,“ snažil sa priviesť chlapca na iné myšlienky ako je odchod s ním.

„Dobre. Šťastnú cestu, otec.“

„A tebe príjemný pobyt. Trochu im aj pomôž, nech si aspoň chlieb zaslúžiš,“ s úsmevom povedal. Bol by mu dal ešte množstvo pokynov, ako sa má správať, ale nemohol. Dostal ich v živote už dosť a opakovane. Každé ďalšie slovo by mohlo spôsobiť, že sa vyberie znova nebadane za nimi. Preto vysadol na koňa, pohybom ruky si naklonil klobúk na pozdrav pre domácich a cvalom odišiel. Ťažko sa mu lúčilo s Niou a vlastnými deťmi, ale ešte ťažšie s týmto chalanom. Prečo? Sám nevedel. Možno preto, lebo nebezpečenstvo bolo bližšie, zo dňa na deň reálnejšie a on si to začal sakramentsky uvedomovať.

 

41. Kapitola – Harryho smrť

„Kašli na to, nič to nie je!“ vynadal Harry Lucasovi. Schmatol ho pod krk, ignorujúc si bolesti. „Dostali sme ho? Tak povedz, dostali sme ho?“

Ten sa stále ešte nevedel spamätať, tak mu ani neodpovedal. Odohralo sa to príliš rýchlo a bol to masaker, aký ešte nezažil. On, ktorý bol vychovávaný k láske, zrazu bol svedkom takého zabíjania, aké v jeho živote nemalo obdoby. Najhoršie na tom bolo to, že neuspeli.

Po niekoľkých týždňoch sledovania a hľadania vhodného momentu sa im podarilo konečne prepadnúť Rocca mimo Sladký sen v na to vhodnom prostredí a nie niekde uprostred polí, kde by boli nechránení. O tom, kedy a kam vyrazia, vedel Lenny, ktorého ako jediného z trojice v Sladkom sne nikto nepoznal, bez problémov sa tam dostal a strávil večer v spoločnosti príjemne vtieravých žien a zároveň sledoval nepriateľa a zisťoval jeho plány. To bol dôvod, prečo ho zobrali.

Problémov však bolo viac, Rocco sa poučil a cestoval zásadne v spoločnosti viacerých mužov, tentoraz však až ôsmich. Druhý problém bol, že nanešťastie, nesedel na koni, ale viezol sa pohodlne vo voze, tak ako to občas robieval, keď nebol spôsobilý jazdy. Mal ťažký večer a aj celú noc. Lenny to svojim spoločníkom oznámil, keď na koni predbehol sprievod vozov a k nim dorazil. Chvíľku sa hádali, či ísť do toho, alebo čakať, potom hlasovali a nakoniec vyhral názor, že idú do toho. Motali sa po okolí až príliš dlho, začínali byť podozriví a dvoch z nich tam mohli každým dňom spoznať, hoci urobili so svojím imidžom, čo sa dalo, nevynímajúc zarastené brady a kapucne.

Keďže pána pomaly všetkého, čo sa pohlo v okruhu sto míľ, nebolo vidieť, tak strieľali naverímboha po vozoch. Po všetkých troch. Netušili, v ktorom je. To sa Lennymu nepodarilo zistiť, lebo z hotela odchádzal na koni, aj keď sa snažil, rozprával vtipy zamestnancom, čo mu chystali koňa a z diaľky nakoniec aj tak nevidel, kde presne nastúpil. Konvoj bol stále celý, nikde sa príliš nezdržal, takže pravdepodobne sa ani nikto neodpojil, ak áno, nebol by to Rocco, lebo počet mužov bol stále totožný. Keď cválal tesne za Taile okolo, videl len, že jeho statný čierny kôň je bez jazdca. No aj tak to bolo znamenie, že jeho pán je niekde tam.

To, že vozy boli iba tri, im celkom hralo do kariet. Každý si zobral na mušku jeden, no jednak rýchlo vystrieľali náboje z pušiek, museli ich preto opakovane nabíjať, to dalo čas sa postaviť na obranu Roccovým chlapom a strieľať do krovia, kde bol Harry a ostatní. Museli sa hýbať, lebo akonáhle vystrelili, tak ich zamerali, a teda potom už viac behali medzi guľkami a ako zabíjali všetko, čo sa hýbe. A popritom neustále sledovali vozy, či im roztrhané plachty nepovedia, kde sa skrýva cieľ.

Prvý padol Lenny, bol na mieste mŕtvy, potom postrelili aj Lucasa. Medzitým ostali len dvaja bojaschopní muži na druhej strane, ktorí zvolili tú istú taktiku ako oni. Skrývali sa na druhej strane lesnej cesty. Harry sa nádejal, že už je po Rockovi, keď zbadal pohyblivý tieň pod jedným z vozov, tesne po tom, ako sám dostal strelu do ramena, tušil, ktorý zbabelec to asi bude. Aj tak po ňom vystrelil, asi aj trafil, lebo sa tieň prudko pohol. Potom však prišla druhá rana a Harry cítil, ako ho Lucas ťahá zo stanoviska za nohy. Na chvíľu sa zotmelo.

„Prestaň, Harry, škrtíš ma,“ povedal mu Lucas s podozrivo vytreštenými očami.

„Tak mi odpovedz, doriti,“ vynadal mu Harry, ale zovretie uvoľnil.

„Nie. Žije, videl som ho odkrivkať na druhú stanu. Trafil si ho do nohy.“

„Tak choď za ním, doraz ho! Rob niečo!“ hovoril Harry stále ešte plný adrenalínu, ktorý mu pomáhal necítiť bolesť so zranení. Ľudské telo, ten úžasný mechanizmus, ktorý zo všetkých síl chráni a klame mozog do posledného okamihu, malo čo robiť. Harry sa aj pokúsil vstať, ale nešlo to. Nadvihol sa len zo tri palce a padol ako podťatý. Telo ho nechcelo poslúchať. Pocítil chladný závan, ktorý si na neho sadol a začal ho dusiť. Nekontrolovateľne sa roztriasol.

Vyplašené oči Lucasa zaplakali: „Pôjdem... Neboj sa.“

Cítil ako povinnosť v tej chvíli kašlať na Rocca a jeho jediného preživšieho muža. Musel stáť v posledných minútach človeka, ktorý ochránil jeho rodinu tým, že ich prichýlil. Nemohol inak, tak už bol otcom vychovaný.

Harry krvácal priamo z okolia srdca, cítil, ako mu prudko ubúdajú sily s každou kvapkou, ktorá sa v pravidelných intervaloch podporovaným stále rýchlo bijúcim srdcom vylievala do prvými mrazmi ošľahnutou trávou. Ešte stále si neuvedomoval, že je koniec. Ešte stále chcel dokončiť svoju robotu.

„Prosím, Lucas, zabi ho!“ bola jedna z posledných viet, čo povedal.

„Dobre,“ povedal mužovi, ktorý stále silnejšie cítil vlastné zranenie a už v tej chvíli mu bude jasné, že s prestreleným stehnom Rocca nedobehne. No sľúbil to. Lebo musel. Musel, nielen kvôli Harrymu. Aj kvôli vlastnému otcovi, všetkými milovanému a váženému Jozefovi Pawlovskému, ktorý aj napriek tomu, že bol spravodlivý a nikomu na svete ako prvý neublížil, zomrel rukou muža, ktorý práve utiekol.

Harry sa prestal triasť. Nachvíľu sa mu polepšilo. Podarilo sa mu zodvihnúť ruku a chytiť Lucasa za plece, ktorému ležal v náručí ako malé decko. Mal v pláne tak veľa, vychovať svoje dve deti, Dorotku a Harryho juniora, mať krásny a pokojný život na Veľkej lúke so svojou Niou a priateľmi, tešiť sa z úrody ovocných stromov vlastnoručne zasadených, ako aj úrody špaldy, prastarej pšenice, ktorá konečne začala plniť jeho očakávania. Dalo im poriadne zabrať, kým prišli na to, ako ju pestovať. Chcel spolu s Brianom postaviť most cez Veľkú rieku. Raz. V dobe pokoja.

S chvejúcou sa rukou stále na pleci povedal: „Verím ti. Nikto iný nemá...od nás nikto iný nemá....taký dobrý dôvod...dos... dostať ho.“ Preto ho zobral. Nie že by mu nechcel odoprieť chvíľu pokoja. Aj keď vedel, že tomuto človeku, v ktorého náručí sa lúčil so svetom, nejde o pomstu, ale o spravodlivosť už na tomto svete. Na spravodlivosť, ktorú nijak inak nevedeli zariadiť.

Lucas prehltol trpkú slinu. Týždne prenasledovania vyšli navnivoč v priebehu niekoľkých minút. Príšerne ho mrzelo, že sa to nepodarilo. Zdalo sa mu to nespravodlivé, že svet zostal rovnako zlý, ak nie ešte horší, pretože prichádzal už o druhého dobrého človeka v niekoľkých minútach.

„Povedz im, že ich milujem,“ boli posledné slová, ktoré Harry vyslovil. Myslel pri tom na všetkých, nielen vlastnú rodinu, ktorú sa mu pošťastilo založiť a Lucas to tak aj pochopil. Položil bezvládne telo jemne do trávy, zavrel oči človeku, ktorému klamal v posledných chvíľach života a cítil príšernú hanbu kvôli tomu. Až potom si utrel si líca mokré od sĺz, ktoré dovtedy ani nevnímal, a konečne si lepšie prezrel vlastné zranenie. Chcelo to oheň, vybratie guľky, alkohol, ktorý nemal a strechu, ktorá mu v tej chvíli takisto nehrozila. Uviazal si ranu, zobral obom vlastným nebožtíkom predmety, ktoré už nepotrebovali a ktoré sa mohli niekomu ešte zísť. Harry mal vo vrecku nejaké podomácky vyrobené korálky s krížom, pripomínajúce desiatok ruženca, Lenny vlčie zuby na krku a s vypätím všetkých síl ich telá aspoň trochu zahádzal hlinou.

Do toho lialo. Našťastie. Aspoň krv zmývalo z obetí aj z neho a plytké hroby blato milosrdne zavrelo. ´Hádam ich nich nenájdu zvieratá,´ pomyslel si. Potom odkrivkal medzi zabitých protivníkov, obral ich o náboje, nože a všetko, čo by mohol speňažiť na ceste domov a pomalým, skackavým krokom, ktorý ukrutne bolel a presunul ku koňom. Priviazal ich o svojho, vysadol naň a pustil sa domov. Nie, v jeho silách už nebolo zabíjať, jeho jediným cieľom bolo už len prežiť a správu o neúspešnom pokuse doniesť na Veľkú lúku. Plán A zlyhal, aj v jeho rukách bolo, aby plán B mal väčšie šance na úspech.

 

42. Kapitola - Na Veľkej lúke

Keď prišlo prvé sneženie, tak Nia už bola poriadne nesvoja. Prešiel viac ako mesiac od momentu, kedy jej muž odišiel, stále ho nebolo, a hoci zvyčajne bývala silná, tak začala mať vážne obavy. Dávno tam už mal byť. Samu seba musela upokojovať, že však už sa raz stalo, odišli a o pár mesiacov sa vrátili, no aj tak mala veľmi zlý pocit. Často sa jej chcelo plakať. Ráno aj večer. Hocikedy. Potom zistila, že je tehotná, tak si myslela, že to je ten dôvod. Telo sa opätovne snažilo pripraviť na to, čo bude musieť deväť mesiacov podstúpiť. Prišla s tým aj klasická únava, aj ranné nevoľnosti. Aspoň na pár dní sa jej zlé pocity vytratili a ona sa už začala tešiť, ako Harrymu povie radostnú správu. Tretie dieťa. Neuveriteľná vec v jej veku a celkovo v týchto časoch. O svojom tajomstve sa nikomu nezverila. Iba Bohu, u ktorého prosila aj za život jej muža a jeho šťastný návrat každý večer, keď deti uspala.

Ani Shanovi nebolo jedno. Zlosť, že ho Harry nezobral, už pominula. Mal ísť, nemal sa nechať odbiť. Bodka. Ale povedal si, že keď tu už zostal, mal by využiť čas čo najlepšie a vrhol sa so všetkou energiou do každodenných príprav a do výcviku chlapov, ktorí síce zbrane poznali, hlavne nože, no nevedeli sa poriadne biť. Neboli to tie krčmové typy, čo bitkami medzi sebou silneli a získavali skúsenosti. Ak by prišlo k boju muža proti mužovi, tak by nemali veľké šance, aby z nich vyviazli minimálne bez zranení. Adam a jeho v boji zdatný syn Filip, ktorého otec učil všetkému, čo v tomto smere vedel, mu v tom výrazne pomáhali.

Z čoho mal Shane radosť, úroda už bola bezpečne v skladoch, takže muži nemuseli tráviť veľa času s dokončovaním jesenných prác na poliach, a teda sa mohli venovať o opevnenia stavaniu opevnení a bojovým tréningom. Čo sa týka strelných zbraní a streliva, tak nedá sa povedať, že by na tom boli zle. Nejaké zásoby ešte mali a po vzore starého pána Pawlovského každý muž mal aj vlastnú strelnú zbraň.

Všetci vedeli, že sa majú pripravovať na útok, ale zo začiatku len hŕstka vedela pravý dôvod. Snažili sa ho utajiť hlavne kvôli Lucy ale aj ostatným, čo Rocca nepoznali, to mohlo byť aj tak jedno. Pravý dôvod raz vykričal sám Shane chlapíkovi, ktorému sa nechcelo prehlbovať val pod dedinou. Od toho momentu sa všetci začali viac snažiť. Okrem toho, stále sa rátalo s tým, že jeho smrťou sa problém vyrieši a nič z toho nebude treba.

Adam po večeroch častejšie odchádzal z domu, aby sa u Shana dohovárali na ďalšom postupe. Niekedy s nimi Darja bola, hlavne vtedy, keď jej uspávanie detí netrvalo príliš dlho. Vtedy ale v izbe vedľa potichu počúvala ich rozhovory a robila si obavy.

Pri jedno takomto večernom rozhovore to už nevydržala, pobozkala malú Johannku a povedala jej: „Braček už spí. Mala by si aj ty, dobre moja? Si už dosť veľká. Skús zaspať sama a keď sa to nebude dať, tak na mňa zakrič. Budem s tatom a ujom Adamom vedľa v izbe.“

„Nie som veliká, som malenká,“ zaprotestovalo krásne dievčatko s hnedými očami a vlnitými gaštanovými vláskami.

„Si tak akurát veľký na to, aby sme to skúsili. Nechám ti pootvorené dvere, aby si mala trochu svetla. Dobre?“

„Áno, áno,“ potešilo malé vyľakané srdiečko.

„Si môj poklad,“ povedala jej na rozlúčku Darja a odišla do izby.

Muži sa na ňu pozreli s prekvapením. Tak skoro ju nečali.

„Už spia?“ opýtal sa Shane.

„Nie, malá je ešte hore. Ale musela som prísť, aby som vám niečo povedala,“ odvetila Darja, ktorá si naliala z krčahu vody a až potom si k mužovi prisadla. „Chcem plán B alebo C alebo ako ho nazvete.“

Nastala chvíľa ticha. Obaja čakali, čo chce povedať. Ona sa napokon odhodlala.

„Odmietam ísť s deťmi do jaskyne!“

„A to už prečo?“ nechápal Adam. „Však je to úplne bezpečné. Vchod bude chránený niekoľkými chlapmi, dnu sa teda nikto cudzí nedostane.“

Darji z očí priam šľahali blesky, keď odvrkla: „Kým budú žiť.“

Shane to už nevydržal a pridal sa: „Prečo by nežili?“ Nechcel takú možnosť ani len pripustiť.

´To by museli prejsť cez nás, a to by sme museli byť po smrti,´ pomyslel si.

„Dobre! Predstavme si, že sa dostanú do dediny, predstavme si, že budú hľadať zdroj soli, že jaskyňu nájdu a čo sa stane? Ja si to viem veľmi dobre predstaviť, ako tých pár mužov na to určených padne, a potom čo bude s nami?! Vojdú dnu, zistia, že sme niekde zalezené. Nebudeme mať možnosť úniku. Možno si Rocco povie, že nás nechá vyhladovať a nakoniec aj tak prilezieme. To by bola tá lepšia možnosť. Získal by kopec detí a žien do jeho podnikania. Alebo bude taký unavený z toho všetkého, že si vyberie jednoduchšiu cestu. Zapáli oheň, nahádže tam vlhké drevo a vykúri nás. Kto bude chcieť prežiť, stane sa jeho otrokom, kto nie, zahynie v dyme. Ja pod zem s deťmi nejdem!“

Z vedľajšej izby sa ozvalo tiché: „Mami!“

Darja preglgla, asi sa viac rozohnila, ako mala.

„Ešte chvíľku to skúšaj, zlatko!“ zakričala do pootvorených dverí.

„Ale kam chceš ísť, prosím ťa? V lete si viem predstaviť, ale v zime...“

Darja na neho nešťastne pozrela. Chápala ho. S malými deťmi ísť kamsi do hôr, bola asi hlúposť. Ona by to nejak prežila. Možno aj bez ohňa viac ako jednu noc si vedela sama predstaviť. No s deťmi? Asi nie.

„Čo keby sme vybudovali nejaký prístrešok za sedlo? Ja viem, že je už dosť neskoro na to, ale odtiaľ by ani dym nebol veľmi zrejmý, rozpustil by sa vo vetre.“

Shane na ňu zhúkol, no uprostred svojej rozpálenej reči si uvedomil, že vedľa budí deti, tak trochu stlmil hlas: „Iné máme starosti. Harry sa nevracia. Zima ide. Kopec vecí treba urobiť a ty si asi predstavuješ, že ti dám šesť chlapov a týždeň tam budú robiť nejakú chatku.“

Darja sa na stoličke vystrela a vyhlásila: „Áno, tak si to predstavujem.“

„Zabudni,“ povedal jej muž.

Adam, ktorému už tá hádka bola trápna, chcel oboch upokojiť. „Zajtra môže prísť Harry a nič nebude treba vymýšľať.“

Shane roztiahol ruky v zmysle: ´No čo hovorím!´

„Fajn, tak urobme kompromis. Dáš mi jedného chlapa alebo pôjdeš so mnou, vynesieme nejaké potraviny, pripravíme drevo, aj v snehu sa dá vydržať, keď je oheň.“

Shane ju chytil za ruku, ktorou chvíľu nervózne klopkala na dosku stola, keď hovorila o rúbaní dreva.

„Láska, tá jaskyňa je dokonalý úkryt. Blízko. Tehotné ženy a maličké deti by s tou vzdialenosťou vôbec nemali mať problém. Zabehnú tam samé.“

Darji už bolo do plaču. Spomienky na Sladký sen, na toho čerta, na to všetko, ju nútili rozmýšľať o úteku. Nechcela sa ocitnúť v jeho blízkosti a už vôbec netúžila po tom, aby sa do jeho pazúrov dostali jej deti.

Aby si nevšimli, že má slzy na krajíčku, vstala, tvárila sa, že nazerá do spálne. Obe deti sladko spali. Johannka sa pritúlila k bratovi a rúčkou ho objala. Slzy sa nezastavili, práve naopak, vytryskli a chvíľu trvalo, kým ich ovládla. Až príliš pekný pohľad na ne, pojne ležiace, bol. Utrela si tvár, potichu zavrela dvere a vrátila sa ku chlapom.

Jej muž si všimol červené oči. Hľadel jej do nich a túžil prečítať myšlienky. Zrazu si predstavil situáciu, ako sa k ochranke vstupu do jaskyne pridáva na všetko odhodlaná Darja. Zrazu sa mu to nezdal až taký zlý nápad, aby radšej odišla. Poznal ju, zima bola jej priateľ, vedela s ním žiť. Ona by to aj dve noci s deťmi dala, ak by bolo treba.

Preto ju objal, nechal nech si o neho oprie tvár ešte vlhkú od sĺz, ktoré poriadne nezotrela. Mal pocit, že sa v jeho náručí chveje.

„Dobre láska, pôjdem tam s tebou a vynesieme nejaké jedlo, len do čoho ho zabalíme, aby ho zver nezožrala?“ zamyslel sa.

„To je jedno,“ povedal Adam, ktorému sa na tú až dojímavú scénku zmierenia síce dobre pozeralo, ale začal sa cítiť tak trochu ako posledné kolo u voza, tak pokračoval, „o dva týždne tam určite bude dosť snehu na to, aby ste to iba tak zahrabali. No nič už asi dnes nevyriešime. Pôjdem ja. Lucy ma čaká. Majte sa a nebojte sa. Všetko dobre dopadne, lebo musí!“

            Vyprevádzal ho obdivný pohľad Shana, ktorý ho obdivoval za jeho optimizmus napriek tomu, čo všetko už v živote musel prežiť. Poznal momenty, kedy si aj on zúfal, ale nakoniec to prekonal a bol vzorom vytrvalosti pre ostatných.

Shane, keď už nič, tak mal aspoň nádej. Už vedel jednu vec, že život nie je priama rovná hrubá čiara, ale krivka, ktorá si skáče kam len chce, občas sa tvári, že chce zmiznúť a potom sa znova objaví v plnej hrúbke, ak nie ešte hrubšia ako predtým, a ten, kto to s ním nevzdá, ten kto si tú divokú jazdu dokáže užívať, vnímať krásu okolia aj v tých najsmutnejších, zúfalých dňoch ju zvykne mať o čosi výraznejšiu. Lebo nie je ťažké žiť život, keď je ľahký. Ťažké je brať život ľahko, keď je najhoršie. To je jediná cesta ako sa z toho dostať.

No Shane zároveň cítil, že zlé časy prichádzajú a že bude na ňom, ako sa s tým pre druhých popasuje.

XXX

 

„Ho, hó,“ zakričal pri kompe Lucas. Stál tam len on a dva kone. Aj napriek hustému sneženiu sa dala rozoznať jeho identita podľa mohutnej postavy a dlhého koženého kabáta, ktorý nosieval. Navyše, dva mesiace ho spolu s druhmi čakali.

Aj to stačilo, aby človek, na druhej strane, ktorý strážil kompu a celkovo hliadkoval pri rieke pochopil, že to nie je dobré znamenie.

Sadol na koňa a vyrazil smerom k dedine po posily, ktoré mu s prevozom Lucasa mali pomôcť, lebo to nebola robota pre jedného, hlavne na rieke, po ktorej plávali už aj nebezpečné ľadové kryhy.

Bohužiaľ, jeho radosť, že mu hliadkovať oplatilo, bola krátka. Práve on musel ostatným oznamovať prítomnosť iba jedného človeka.

Nia to nepočula. Varila s Máriou, Rayovou ženou a ženou jedného z drevorubačov obed. Prišli jej to povedať. Takmer jej vypadla z rúk veľká misa, v ktorej práve miesila cesto na chlieb. Ešteže sedela.

„Zopakuj to,“ povedala rozradostenému dieťaťu, ktoré im tú správu prinieslo a ešte malo pocit, že je dobrá.

„Dokelu!“ povedala. Zavrela oči. Sklonila hlavu. Dýchala. Nasilu. Srdce jej splašene bilo. ´Musím byť silná,´ vravela si.

„Chlapi tam už išli,“ počula ako vo snách hovoriť to dieťa.

Pozrela sa smerom k rieke, hoci ju cez nie práve najčistejšie a hlavne zarosené priesvitné plachty nebolo takmer vidieť. Jej svet sa zahmlil tiež.

„Je ti zle? Tu máš vodu,“ povedala Ria, ktorá nevedela, čo povedať. Nakoniec zo seba dostala: „To ešte nič neznamená. Možno sa len niekde zdržali.“

O pár minút už Nia sedela na neosedlanom koni a cválala za chlapmi k rieke. Bola bledá ako stena. Čakala, kým muži prejdú kompou raz, naložia kone a Lucasa a vrátia sa späť. Medzitým tam dobehla aj Lennyho priateľka. Vedno stáli a trpeli. Cítili svoju blízkosť a hoci sa veľmi nepoznali, nikdy sa skutočne nekamarátili, tak vnímali spolupatričnosť. Lucas si ich všimol niekde uprostred Veľkej rieky. Odvtedy mal problém sa tým smerom pozerať. Tušil, že ten okamih príde, pripravoval sa naň. Celú celučičkú cestu. No mal chuť radšej skočiť do ľadovej vody, ako sa postaviť tým ženám, ktoré na neho čakali. Muži na plti to už vedeli, aj preto reč viazla. Na ich tvárach neboli úsmevy, nevyspytateľné kryhy za to tentoraz nemohli.

Prišiel. Postavil sa pred ženy a nevedel, ako má začať. Nii sa roztriasli nohy, ona to vlastne ani nechcela počuť. Videla dosť. Harryho kôň tu bol, on nie. Lucas vytiahol z vrecka pre niekoho korálky na šnúrke pre neho predmet, ktorý mal od tej smutnej udalosti stále pri sebe, dokonca aj v horúčkach v dome, kde ho ošetrovali a kde im za ich opateru nechal Lennyho koňa.

Lucas bol silný chlap. Prežil tragédiu, ktorá ho zocelila natoľko, že odvtedy neplakal, lebo si myslel, že to už ani nedokáže. Ale toto bolo silnejšie ako on. Hrdlo mu stiahlo a oči svrbeli.

„Je mi ľúto,“ vyriekol napokon.

Odpoveďou mu bol najskôr len hlboký povzdych, tá druhá začala plakať. Nia sa zmohla iba na jedno slovo: „Viem.“ Pery sa jej chveli, akoby túžili vyrozprávať bolesť z tela ženy, ktorej patrili. No slová neprišli.

Nia podopierala mladú ženu, hoci sama potrebovala oporu. Taká silná bola. Uvedomovala si, že musí vydržať. Tú hnusnú bolesť, ktorá smerovala od srdca a šírila sa telom. Tá ktorá ju zabíjala. Chcela sa prefackať, zobudiť sa zo zlého sna. No Lucasova ruka, ktorá oporne pristála na jej pleci, bola až príliš jasným znamením, že sa jej to nesníva. Jeho ruka sa jej zdala príšerne ťažká. Akoby ju chcel zatlačiť až do zeme, až tam za Harrym. Bolesť sa naplno presťahovala do brucha. Bola prudká, bodavá, prišla ako veľká vlna a zdalo sa, že ju chce celú zaliať. Ledva dýchala. Svet sa začal strácať nadobro.

Niekto skríkol: „Pomôžte jej, však odpadáva!“

XXX

            Zobudila sa doma. Vo svojej izbe. Bol deň, slnečné lúče prenikali cez malé okno s bielymi ľadovými kvetmi v spodnej časti, na ktorom bola záclonka. Trochu sa hýbala, ako vždy, keď bol vonku prudší vietor. Izolácia nebola dokonalá.

            Zavrela oči. Brucho stále bolelo. Počúvala zvuky. V dome bolo ticho, no dedina normálne žila. Adam bil do svojej nákovy, niekto prechádzal okolo a zasmial sa. Uvažovala nad tým, kde sú deti. Niekto sa o ne postaral? Určite. Bola mu za to vďačná. Bola vďačná, že žije v mieste, kde sa dá na druhého spoľahnúť, na svoju komunitu.

Bola smädná. Nie hladná. A cítila sa hrozne unavená. Neskutočne unavná! Znova sa jej chcelo spať. Vlastne, chcelo sa jej zomrieť. Chcela zaspať a nikdy viac sa už nezobudiť. Aby viac necítila tú prázdnotu v sebe.

XXX

            „Musíš niečo piť,“ počula čísi hlas. Tá osoba ju posadila a priložila jej pohár k ústam.

            Poslúchla, čo mala robiť. Tri glgy a viac nevládala. Chcela, aby ju uložili a nechali tak.

            „Nia, preboha živého, to snáď nemyslíš vážne! Okamžite sa preber a vypi ešte troška!“ vynadal jej hlas, ktorý už vedela priradiť k osobe. Bola to Darja. Na tú sa aj pozrela.

            Sedela pri nej na posteli a zo všetkých síl sa už dva dni snažila postarať o staršiu kamarátku. No tá to vzdávala. Vedome. Nespolupracovala.

            Nia si napokon dala ešte jeden glg nejakej sladkej vody, ktorá ju mala zavodniť a aj dodať energiu. Chutila však odporne.

            „Dobre,“ pochválila ju Darja, keď ju položila naspäť do postele „O chvíľku si to zopakujeme. Ja viem, o čo ti ide a nedovolím ti to. Život ide ďalej. Deti ťa potrebujú!“

            ´Deti´, prebleslo hlavou vdove, lebo to ona presne bola. A deti polosiroty. Zrazu si uvedomila, že nesmie dopustiť, aby boli siroty. Tie to majú v živote vždy ťažké. Ona mala nafigu rodinu, ale nedalo sa to ani zďaleka prirovnať tomu, čo zažila Darja, ktorá sa občas pozabudla a vytiahla nejakú nepríjemnú spomienku zo života. Z nej by si mala brať príklad. Prežila všetko ako tá najobyčajnejšia burina, ktorú tak ľahko nezabije ani sucho, ani vlhko, ani zima, ani motykou sa jej tak nezbavíš. O pár dní znova vypučí. Burina chce žiť ako máloktorá rastlina na svete. Mala by aj ona byť ako burina.

            Otvorila oči a podarilo sa jej rukou jemne naznačiť, že chce ešte z tej vody. Konečne začala spolupracovať. Darja mala z toho obrovskú radosť. Svoje vlastné deti takmer ani nevidela, u Nii sa striedala s Lucy. Obe s ňou chceli byť v jej najťažších chvíľa a súcitili s ňou. Lucy chápala, čo je to prísť o milovaného muža a Darja zas, čo je to potrat. Obe obrovské bolesti. Ale toto bolo horšie. Potratiť dieťa muža, ktorý zomrel a nikdy sa o ňom ani nedozvedel, stratiť posledný tenulinké fyzické puto, čo ju s ním priamo spájalo, muselo byť príšerné. No malý Harry a jeho staršia sestra Dorota im pomohli znovu ju dostať na nohy a prebrať k životu. A Nia len dúfala, že Gabriel sa nemýli a ľudská duša, posmrtný život naozaj existujú a teda aj šanca na to, že sa ešte s Harrym niekedy na druhom svete stretnú.

Strašne jej chýbal.