Dnešok je ten deň! Koniec 2/2kapitola - Stretnutie

Remy bol najskôr nadšený svojím pobytom na farme pána Briana. Okrem toho, že mu občas podarilo Lauru vidieť cez deň, zvyčajne musel plniť úlohy mimo ranč, vídal s ňou hlavne pri raňajkách, večeriach, keď sa pošťastilo, tak aj po nich. Nevýhodou však bolo, že mu dali do izby spolunocľažníka. Aj inokedy mali pravidelne niekoho v pätách, Laurin otec na ten účel vyčlenil viacero ľudí, no pri troche šťastia sa im aj tak podarilo uchmatnúť zopár krásnych chvíľ pre seba. Zamilovaný chlapec makal ako kôň u nich, aby dokázal, že je pre jeho dcéru dostatočne hodný a roboty sa nebojí.

No po čase, keď už meškanie Harryho a jeho partie začalo byť podozrivé nielen pánovi Brianovi, ale aj jemu samému, začínalo mať jeho pôsobenie na farme trpkejšiu príchuť. Nevedel, či má odísť sám, čakať ešte, poprípade ísť si otca hľadať. Späť cestu poznal, niekoľkokrát už po nej išiel. Sám nikdy nie, ale prežil by, snáď. Nešlo teda o to. No bolo mu ľúto opusť Lauru, ktorej prítomnosť si stále užíval. Nevedel sa rozhodnúť, či bude poslúchať svojho adoptívneho otca, či pôjde proti jeho príkazu preč. Nakoniec dospel k názoru, že zostane dovtedy, kým ho sami nevyhodia, alebo nezačne padať toľko snehu, že by sa už len s ťažkosťami mohol vrátiť domov. Snehovej prikrývky však pribúdalo, tak vedel, že sa čoskoro budú musieť rozlúčiť.

Remy mal v pláne odísť o dva dni, hneď potom, ako dokončí nejakú robotu, keď na farmu prišiel čudný človek s pomerne veľkým sprievodom a až šiestimi vozmi, ku ktorým nechceli nikoho pustiť. Na pohľad zazobaný boháč nevyzeral vôbec sympaticky. Podľa reakcií pána Briana, ani on nebol z jeho návštevy priveľmi nadšený, hoci sa tak tváril, ale vždy, keď si myslel, že ho prišelci nevidia, mal sústredený výraz, akoby nechcel spraviť jedinú chybu. Šiel z toho tak trochu strach.

Malo to aj svoju výhodu. Remy výnimočne v tej večer jedol vo svojej izbe a, keďže ho nikto ich nestrážil, pretože všetci mali kopec inej roboty, tak bol aj s Laurou. Netrúfli si na nič viac ako pár slov, bozkov a objatí. Kedykoľvek tam mohol vtrhnúť hocikto. Laura vedela, že Remy pôjde preč. Aj si pre to poplakala. Snažila sa ho zadržať, presvedčiť, no on cítil, že musí ísť. Trápila ho neistota, čo je s otcom, mamou, súrodencami, bol príliš dlho. Mal by jej cez zimu pomáhať. Trápili ho výčitky svedomia.

Laura to chápala. Aj ona milovala svojich rodičov, tiež by sa bála, keby o jednom z nich dlho nepočula. No aj tak by bola najradšej, keby zostal. On ju zase presviedčal na cestu s ním. Ale to by im jej otec nedovolil. Zatiaľ. Trošku sa prerátal, nebol slepý. Videl, že ich láska blízkosťou narástla. Začínal sa s tým zmierovať. Možno keby tak Remyho presvedčil, aby bývali u nich... Tam smerovali Brianove úvahy do toho dňa.

Keď mladí rozlúčili, Remy sa šiel vyvetrať. Nechcelo sa mu ešte spať. Schválne cestou von išiel okolo pracovne pána Briana, aby ho videl samého, keby sa stretli. Trochu si tak vyrábal alibi. Bola už noc, v dome pokoj, hlučnejší prišelci spali v stavbách mimo dom. No z pracovne bolo počuť stále dosť hlasný rozhovor.

„Rátam s tebou!“ povedal hlas staršieho muža.

„Nie. Nechcem prísť o mužov. Pomôžem vám, s čím len chcete, dám vám kone, zbrane, len ma do toho priamo neťahajte,“ povedal hlas majiteľa farmy.

Akonáhle to Remy začul, tak aj napriek tomu, že nezvykol počúvať za dverami, vrátil sa k nim. Z tých pár slov mu bolo jasné, že je reč o nejakej ozbrojenej akcii. No na obyčajnú poľovačku to nevyzeralo, tú by si nenechal utiecť.

„To mi nestačí, Brian! Ľudí potrebujem. Tvoji sú vycvičení, vedia bojovať! Aj tak tu teraz nemajú čo robiť! Len sa tu budú ponevierať do jari.“

Čudné bolo, že už len z tých pár viet bolo cítiť nerovnosť hovoriacich. Pán Brian vykal tomu mužovi a snažil sa udržiavať pokojný tón, ten druhý robil presný opak. Remy začínal chápať, že ide o vážnu vec, no stále ešte netušil, o aký boj v čase zimy pôjde.

Ďalšie slová zneli: „Pán Lodovicco, to predsa nemôžete odo mňa chcieť. Potrebujem ich!“

„Ale môžem! Fajn, ako myslíš. Nejde to po dobrom. Aj na Teba mám páky. Ak ti je život tvojich detí milý, tak urobíš, čo som ti povedal! Viac k tomu nemám čo dodať,“ povedal rozzúrený hlas. Vrzla stolička.

Remy sa vyľakal, vedel, že by mal čo najrýchlejšie zmiznúť, ale aj chcel vedieť, čo sa presne deje a komu hrozí nebezpečenstvo.

„Počkajte! Ako to myslíte? Dosť som vám za ne zaplatil. Nemáte na ne žiadne právo!“

„Sú to moje deti, nezabúdaj! Moje! Navždy! Tebe som ich iba prenajal. To som ti aj povedal pri odovzdávaní, čo si už zabudol? Hovorím to každému. Všetci sa na tom vždy smejú. Ako na dobrom vtipe.“ Miestnosťou zaznel nepríjemný smiech a potom buchnutie do stola a krik. „Môžem si s nimi robiť, čo chcem. Dal som im život, pokojne ho môžem zobrať. Mimochodom, nie som sprostý, mám zvedov všade. Viem veľmi dobre, o čo ti ide. Ty s nimi obchoduješ! Ale uvažuj, idiot! Vyhráme a soľ je naša. Všetka! Fakt si to nevieš zrátať? Pozri, sú len dve možnosti, buď budeš môj priateľ alebo nepriateľ. Dobre si to premysli, sraľo. Gule ti chýbajú. Nie? No vidíš, idem spať, ráno chcem počuť jediné a to, že do toho so mnou ideš! Alebo tie pekné detičky... Čo myslíš, mohol by som ich zabiť. Nebola by ich škoda? Asi áno, však! Máš pravdu, možno by som chlapcov ešte niekde strelil, dosť sú malí. Veľa by som nedostal, ale aspoň niečo. No a čo s dievčaťom? Pekné je, milé, či plodné, to sa rýchlo ukáže. Vek už na to má. Myslím, že by sa v mojom kšefte uchytilo.“

Remy pritlačený o stenu pri verajach dverí ani nedýchal. Posledné vety o pôvode Brianových detí a o tom, čo s nimi chce muž menom Lodovicco robiť ho šokovalo takisto ako informácia ktorú dedinu chcú napadnúť. Ďalšie slová už ledva vnímal. Uvažoval, či nemá toho chlapa napadnúť, keď bude vychádzať, ale zbraň nemal a nič, čím by sa dalo zaútočiť nebolo poruke.

„Ešte niečo. Nemáš pre mňa fľašku navyše? Bez nej sa mi zle zaspáva.“

Remy počul, ako sa otvorila akási skrinka, cinklo sklo a ako sa blížili kroky ku dverám, tak sa rýchlo pobral preč. Ešte nikdy nebol pri vydieraní. Nevedel, čo je horšie, že pracháč chcel zaútočiť na jeho domov alebo zabiť bratov svojej frajerky. Jeho obavy sa ešte prehĺbili ráno, keď niekde medzi rečou odznelo, že ten muž je Rocco, o ktorom už toľko počul. Niekto by ho mal už raz a navždy zabiť. No on sám si na to netrúfal. Rozumnejšie sa mu zdalo zbaliť sa a okamžite ísť varovať svojich. No nechcel odísť bez rozlúčky s Laurou. Hľadal ju po celom dome, keď natrafil na izbu, pred ktorou stáli dvaja muži.

„Neviete, kde je slečna Laura, opýtal sa,“ akoby táto situácia bola bežná.

„Choď si po svojom,“ osopil sa na neho jeden z neznámych strážcov.

No spoza dverí zaznel dievčenský plač. Potom hlas jej matky, ktorá jej dohovárala. Jeho frajerku držali v zajatí. Nemalo zmysel sa vrhnúť na dvoch ozbrojených mužov, keď on nemal so sebou nič. Zase! Tak išiel ďalej. Zlostný na seba a rozčarovaný z bezmocnosti. Odísť už nemohol. Zašiel do svojej izby, chodil po nej nervózne ako lev a uvažoval, čo ďalej. Mohol by ich v noci cez okno dostať von, prepašovať mimo farmu, doviesť na Veľkú lúku a tam ich ochrániť. No musel sa na to pripraviť, bez koní, zbraní a hlavne streliva to nešlo. A on mal len svoju loveckú pušku a nič viac. Keď chcel odísť s izby, aby zvonku zistil, či tú izbu niekto stráži aj tam, tak vo dverách stretol muža, ktorý ho schmatol a hodil o zem. Remy chcel bojovať, ale bolo to také rýchle a nečakané a ten muž už sedel na ňom a vykrúcal mu ruku, ktorá nebola ďaleko k tomu, aby tlaku podľahla a zlomila sa.

„Pán Rocco sa chce s tebou rozprávať,“ povedal mu výhražným, ba až výsmešným tónom. Ruky mu zviazal za chrbát a voviedol ho do kancelárie pána Briana.

Cestou Remy zbadal Lauru, ktorá s vystrašeným pohľadom pozerala za nimi, ale zdalo sa, že jej vo voľnom pohybe v dome už nikto nebráni. V rukách mala akési deky. Remy bol za to rád. Uľavilo sa mu. No nepotešilo ho to, čo sa dialo potom.

Pán Brian ho predal. Za život svojich detí a ženy. Láskavo dal zdroj informácií rovno do rúk známeho šialenca, len aby jeho rodinu nechal na pokoji. Nerobil to rád, vedel, že dcéra mu to nikdy neodpustí, ak sa Harryho synovi niečo stane, ale ona bude žiť a nikto jej ani vlas na hlave neskriví. Ani jeho ostatným deťom. Nikdy. Nemohol inak reagovať. Bol aj obchodník. Celú noc uvažoval, ako z toho obchodu vyjsť čo najlepšie. Nechcel prísť k veľkým škodám. Brian v podstate nebol zlý človek, len muž, ktorý robil všetko pre svoju rodinu, niekedy aj za cenu pošpinenia si svedomia, ktoré už bolo celkom odolné. Až tak veľmi neotravovalo ako voľakedy. Kto chce prežiť, musí sa vedieť obracať, bolo jeho motto a jemu to šlo celkom dobre.

Po vyše hodine vypočúvania zbitý mladík s minimálne jednou zlomeninou, napuchnutým okom a vyrazeným zubom napokon dostal podľa vyjadrení trýzniteľa rozum. Remy dosiahol svoj mladícky bod zlomu. Zistil, že ak chce prežiť, musí spolupracovať. Aspoň naoko. Začal sa správať rozumne, tak ako ho učil jeho otec. ´Kto chce s vlkmi byť, musí s nimi vyť.´ Preto podal zopár informácií, aby si získal ich dôveru. Darmo nejaký muž menom Kenzo, ktorý bol s nimi a nebol pánovi Brianovi neznámy, tvrdil o počte ľudí niečo, Remy ich schválne znižoval, len aby súpera podcenili a nebrali so sebou príliš veľa mužov. No aj tak vedel, že jeden Rockov hrdlorez bol tak za dvoch chlapov na Veľkej lúke. Keď sa ho pýtali, kedy je najlepšie zaútočiť, tak im povedal, že neskoro na jar, keď veľká voda opadne. Bol im aj ochotný ukázať brod, ktorý by nebol brodom, lebo v jeho strede bola niekoľkometrová priehlbina a zradný prúd, ktorá by im zopár vozov a mužom s určitosťou zobrala.

No ten Kenzo nesúhlasil. Povedal: „Načo čakať? Zima môže byť pre nás výhoda. Cez rieku prejdeme za pár minút. Aspoň všetci budú doma trčať a nie po horách.“

Hrôzostrašný Rocco bol tiež toho názoru. Odkedy za ním došiel Kenzo a oznámil mu tú úžasnú správu, že Lucy našiel, sa nevedel dočkať, kedy tam vyrazí. Pripravený bol na to už veky. Odrazu ani nevedel, o čo mu ide, či chce viac vychýrenú soľnú jaskyňu, prostriedok, ako získať ešte viac moci alebo Lucy. Keď už bola na dosah, tak po nej až tak netúžil. Už vedel, kde je. Blízko. Nič netušiaca. Znova jeho. Bol z toho zvláštne vzrušený, no zároveň sa ich stretnutia obával. Určite zostarla, možno pribrala, asi v tej biede zošpatnela, ako každá, čo musí veľa robiť. Neznášal ženské ruky zvráskavené prácou, bolo mu z nich vždy zle. Drsné boli. Nepríjemné. Odporné.

No aj tak ju chcel ešte aspoň raz uvidieť. Aby ju čo? Na to ešte nevedel presne odpovedať. Varíroval medzi zabiť, znásilniť a zabiť alebo ju zobrať do jeho bordelu a počkať, kým ju taký život zabije. Všetko by si užíval. Každopádne sa okamihu, kedy ju znova uvidí, nevedel dočkať. Nevydržal by to napätie do jari. Bolo mu fuk, že je zima, že prechod ku rieke zaberie celé týždne. Musel tam ísť. Okamžite! Nemal sa čoho báť, veď stál pri ňom Kenzo, ktorý mu chcel dokázať, ako veľmi sa v ňom mýlil a aj jeho pobočník Greg. Brian mu tiež od určitého momentu zobal z ruky. Viac nepotreboval. Cítil sa silný ako nikdy.

Mladý zradca, uväznený v pivnici, bol na tom zle nielen fyzicky, ale aj psychika trpela. Lauru už vôbec nevídal. Pán Brian mu sľúbil, že nateraz musí na ňu zabudnúť, ale ak bude spolupracovať, tak po ich víťazstve bude jeho. Aj by to znelo dobre, ale Remy mu už neveril. No vedel, že bez otcovho súhlasu by sa Laura nikdy nemohla stať jeho. Srdce a duša ho boleli viac ako v špine zle hojace sa zranenia.

Druhá vec, ktorá ho mátala a robila ho smutným, bola, že stále čakal na príchod otca a oslobodenie. Nič z toho sa nekonalo. Trčal tam dni, týždeň, tucet dní, týždne. Mužov na farme podľa hluku vonku pribúdalo, Rocco si tam urobil základňu, každým týždňom jeho vyslobodenie bola nemožnejšia vec. Ale otec by ho tak nenechal, nezabudol by na neho. Aspoň správu by mu nejako prepašoval. Nie, on by ho tam nenechal, keby mohol....

Remy začínal tušiť, čo je vo veci a napĺňalo ho to obrovským smútkom. Muselo sa stať niečo veľmi, veľmi zlé. O tom už bol na začiatku novembra skalopevne presvedčený. Preto, keď sa vydal s malou armádou osemdesiatich dvoch chlapov, asi tridsiatich piatich koní, štrnástich saní alebo vozov prerobených na sane na cestu, tak si prial už iba jediné, vlastne tri veci spojené do jednej krátkej akcie – ozbrojiť sa, dostať sa čo najbližšie k pánovi Taile a široko ďalekého okolia, ktorý najnovšie ašpiroval aj na pozíciu pána Veľkej lúky a zabiť ho. No zdalo sa, že aj hviezdy sú tomu násilníkovi mu naklonené, lebo Remy sa nedostal k jedinej príležitosti, keďže ho držali zásadne minimálne na sto yardov ďaleko od neho. Tak šiel peši priviazaný o sane za nimi, len prežíval a trpel. A hoci bol mladý, tak síl mu každým dňom ubúdalo.

No keď padal, myslel na svojich, ktorí ho práve v tej chvíli najviac potrebovali, a keď vstával, mal pred očami Lauru, ktorú na krátky okamih uvidel, keď odchádzali. Vybehla von z domu, uplakaná, nestihla ani nič ani zrozumiteľné zakričať, lebo ju ťahali dovnútra otcovi muži. Nikdy mu na rovinu nepovedala, že ho miluje, ale od toho okamihu to vedel a ten pocit ho hrial pri srdci, aj keď sa mu telo zvíjalo v kŕčoch od treskúcej zimy, pretože sa nikto neunúval zohnať mu poriadne oblečenie.

 

40. Kapitola – Útok

Na Veľkej lúke od Lucasovho návratu očakáva každým dňom Roccov príchod. Snažili sa nič nenechať náhode. Na kopci, na ktorý kedysi vyšiel Shane s Lucy, aby sa pozreli, kde sú, keď sa im zdalo, že sú na dlhej ceste za Harrym stratení, vyťali zopár stromov, aby bola odtiaľ lepšia viditeľnosť a nechali tam hliadku, ktorá mala ohňovým signálom informovať dedinu o blížiacom sa nebezpečenstve. To bol Darjin nápad. Aj Shane musel uznať, že to nevymyslela zle, odtiaľ to boli ešte dobré dva a možno aj tri dni v tak vysokom snehu, kým nepriatelia dorazia, takže muž, ktorý ich prechod cestou na Veľkú lúku zachytí, bude mať čas prejsť niekoľko hodín na kopec, kde podá správu spolu s jeho kolegom, ktorý pripravenú vatru zapáli.

Nebola to jednoduchá služba takto v zime. Mohli sa zohrievať len pri miniatúrnom ohníčku, aby dym nebolo vidieť. Striedali sa tam chlapi vždy po štyroch dňoch, aby sa nestalo, že tam tak ochorejú, že si nebezpečenstvo nevšimnú.

Ďalšia hliadka bola za riekou pri kompe zo strany dediny tak ako vždy, no a jedna na kopci nad ňou. Tí videli naozaj doďaleka. Takto presne budú vedieť, kedy bude treba poslať ženy s deťmi do jaskyne a pripraviť sa na boj. Darja nakoniec pripustila, že počasie už bolo natoľko zlé, že únik do pripraveného prístrešku sa zdal byť nebezpečnejší ako ostať s ostatnými ženami. Sneh podľa nej na skalách nevyzeral stabilne.

Teraz to bolo naopak. Shane ju presviedčal, aby šla. No ona zmenila názor. S blížiacim sa nebezpečenstvom vyhrabala odniekiaľ odvahu a bola rozhodnutá brániť to, na čom jej záležalo. Shane mal z toho strach, lebo Darja zahnaná do úzkych nebola práve pre seba najbezpečnejšia Darja. No na druhej strane bol rád, že neuteká, ako mávala vo zvyku. Konečne.

V zákopoch zo zeme a snehu niekoľko desiatok metrov od brehu Veľkej rieky trpezlivo čakala prvá línia obrancov na nepriateľov. Domy boli opustené, ale dvaja starší chalani behali od jedného k druhému a prikladali mokrým drevom na oheň, aby sa z diaľky zdalo, že všetci obyvatelia sú v teple a že o blížiacom sa útoku vôbec netušia.

Presne to si mysleli Rocco, Brian, keď dorazili so svojím plukom ku kompe, a k podobnému úsudku dospel aj Remy, ktorému sa nepodarilo uskutočniť nič z jeho plánu zabiť vodcu nepriateľov.

„Tu budeš! Odtiaľto budeš mať krásny výhľad na to, ako zomierajú,“ povedal mu Rocco škodoradostne, keď mu dal preventívne zapchať ústa a nechal ho priviazať k najhrubšiemu stromu, aký tam bol.

Vychudnutý Remy, ktorému len občas ako psovi niekto hodil odrobinky na jedenie, našiel silu a pozrel mu do očí ako zviera, ktoré vie, že má do činenia so silnejším nepriateľom, ale tým pohľadom mu dáva jasne najavo, že to ešte nevzdalo, a ak sa mu naskytne príležitosť, aspoň ho pohryzie.

Toho jeho správanie Rocca pobúrilo. Konečne mu povedal, čo mu Brian zakázal.

„Ty si taký naivný, až to bolí, chlapče! Všetko si nám vyzvonil a ona aj tak tvoja nikdy nebude. Kto by dal vlastnú dcéru zradcovi? Len somár. Neboj sa, nájdeme jej lepšieho ženícha!“ Rozrehotal sa tým istým spôsobom, ako vtedy v noci v Brianovej kancelárii. Ešte stále ho bavilo robiť ľuďom zle a bolo zrejmé, že ani nikdy neprestane. Remy zažil dovtedy všeličo, len nie pocit nenávisti. Je to boľavý pocit, zraňujúci, bodavý, nevydržateľný. Prial mu smrť.

Aby to všetko z jeho očí nevyčítal, radšej sklopil zrak a sťažka prehltol. Dych sa mu zrýchlil. Bolo to vidieť na hrudi, ktorú mu schválne nechali odhalenú, keď ho vyzliekli z kabáta, aby ho priviazali. Túžili mu dožičiť pomalú smrť. Obzrel sa smerom na pána Briana a ten sa tváril úplne pokojne, videl celú tú scénu a nič nepovedal, neurobil, Rocco neklamal. Dokonca, keď sa ten vrátil späť k nemu, sprisahanecky ho potľapkal po pleci a niečo mu do ucha povedal, ešte sa na slávneho Lodovica usmial. On mu niečo odpovedal a obaja sa zasmiali, tak od srdca, žiadne predstieranie tam nebolo. Pozreli obaja vytiahli špičkový vojenský infračervený ďalekohľad, ktorý mal cenu zlata, sledovali malebnú dedinku a usmievali sa od ucha k uchu. Až potom sa za chudákom Remym obzreli. Znova sa na jeho účet zasmiali.

Vec bola pre nich už vybavená. Nechajú ho tam zomrieť. Už ho nepotrebovali. Zima si to s ním vybaví aj bez toho, aby mu sami vlas na hlave museli skriviť. Bol to Brianova myšlienka. Chcel, aby jeho svedomie zostalo čisté, keď správu o tom, že Remy zahynul, bude oznamovať svojej dcére.

Potom už na mladíka všetci kašlali. Z opodiaľ sledoval ako vyslali zvedov s dvomi koňmi, aby zistili, či je prechod cez rieku dostatočne bezpečný. Ľad to vydržal bez problémov a nepríjemných zvukov, ktoré by prezrádzali nejaké nebezpečenstvo. Tak sa kolóna saní, koní, ľudí pomaly v bezpečných rozostupoch pustila do pochodu cez rieku. On ostal sám so slzami v očiach. Iba beznádej mu robila spoločnosť.

Obrancovia dediny trpezlivo čakali, kým prejdú všetci na druhý breh. Obrancovia sa trochu čudovali, prečo tam votrelci zastali. To len mierumilovný Lodovico trochu zauvažoval, či vytiahne ťažké zbrane už teraz alebo až o chvíľu. Povedal si, že to má ešte čas. Ak chcel Lucy vidieť živú, musel ešte počkať. Chcel dať ženám a deťom šancu opustiť svoje domovy. Nejakí psi sa už rozbrechali. Bude len otázka času, kedy si ich všimnú aj ľudia. Preto sa rozhodol priblížiť k nej čo najbližšie bez boja.

Dal povel na postup. On sa spolu s Brianom držali až na chvoste výpravy, keď začala nečakaná streľba obrancov do predných skupín nepriateľov, no postupne guľky schytávali aj tí viac v strede. Rocco okamžite zoskočil z koňa a kryjúc sa jeho veľkým telom, sa vrátil o niekoľko desiatok yardov späť a trochu stranou, kde boli kvôli malý kríkom nafúkané kopy snehu, do ktorých sa zbabelo vrhol. Podobne postupoval aj Brian a väčšina mužov, no niektorí ešte chvíľu útočili napriek jasnému povelu na ústup. No aj ctižiadostivý Kenzo a jeho spojenci nakoniec pochopili, že je čas prestať. Strašne chcel dokázať svojmu šéfovi, že si stoličku jeho zástupcu viac zaslúži ako Doliezač Greg.

Obrancovia na čele so Shanom teda odrazili prvé nebezpečenstvo. No opustiť svoje zákopy zatiaľ neplánovali. Zvolili vyčkávaciu taktiku.

Zaznel výkrik: „Granáty, hoďte niekto na nich granáty!“ ich nemilo prekvapil. Oni takto dobre vyzbrojení neboli. V zákope nastala panika.

Shane zvažoval vzdialenosť medzi nepriateľskou bandou a nimi a takmer okamžite prišiel na to, že šikovný muž by ju veľkým kameňom prekonal. Takáto zbraň v ňom vyvolala veľké obavy, preto povedal chlapom, že je už čas sa rozdeliť. Pôvodne tak mali urobiť až po ďalšom, ideálne ďalších odrazených útokoch.

Jedna polovica pod vedením Adama odišla zákopom doprava, tá jeho doľava. Rozdelením sa jedni potrebovali priblížiť k dedine a druhí zase dostať za chrbát nepriateľa, keď prejde o niečo vyššie. Granáty dopadli, vyhodili obrovské fontány bieleho snehu do výšky. No iné škody nenapáchali.

Remy, ktorý sa snažil vyslobodiť ruky z povrazu, až boli krvavé, čo síce nevidel, len cítil ako sa kĺžu a lepia zároveň, sa strašne zľakol v momente prvého výbuchu. Nikdy nič také nezažil. Ani sneh, ktorý zvyčajne potláča zvuky si s tým nevedel poradiť. Čudné biele divadlo, ktoré mal pred sebou, ho zaujalo natoľko, že sa prestal sústrediť na seba a vyzeral, či nevidí na bielom podklade krv či roztrhané telá. No buď oslepol alebo ho oči zradili, ale keď ustali výbuchy, tak všetko zostalo snehobiele, akurát trochu inak usporiadané. A Rocco rozčúlene rukami rozhadzoval a niečo nezrozumiteľné vykrikoval.

No potom sa stalo niečo nečakané. Príroda na detonácie a hluk zareagovala. To, čo spočiatku vyzeralo ako malý snehopád, sa stal lavínou a okrajovo zasiahlo dedinu, no hlavne sa snehová rieka vyliala na miesto, kde bolo umelé jazierko. Tam na jeho rovnom povrchu zastala. V tej chvíli nebolo všetko jedno Shanovi a jeho polovici mužov, ktorí, ak by nebolo jazierka a jeho stromov v okolí, čo to ubrzdili, boli by v priamom ohrození, pretože ich zákop, kadiaľ práve prechádzali, nebol príliš od toho vzdialený. K nim dorazila len malá časť snehu, muži sa stihli zohnúť, nastaviť chrbty, takže nikomu neublížila. A nielen oni mali šťastie, aj dedina mohla skončiť pod snehom.

Ďalší dôvod, prečo sa Shane cítil nečakanou lavínou nepríjemne zaskočený, bol fakt, že išla presne tým miestom, ktorým sa chystala Darja ujsť. A on ju ešte pred tromi hodinami nahováral na to, aby tadiaľ išla. No rýchlo sa otriasol, povedal mužom, nech si pohnú, ak by Rocco strieľal zase, chcel byť čo najďalej od neistej vrstvy snehu a skál.

Adam zatiaľ vyčkával, kým aj posledné sane prejdú okolo nich. Po celý čas mal na muške Rocca, no nechcel vystreliť, kým nebudú aj jeho poslední muži za obrannou líniou, aby svojich neohrozil.

„Páľ!“ povedal a sám strieľal rovno na Rocca, ktorý bol jeho úhlavným nepriateľom, nielen kvôli Benovi, Lucy, teraz aj Harrymu. Ten človek si už nezaslúžil žiť, ale opakované rany z pušky ten diabol prežil. Dokonca vyzeral, že ho ani nezranil. Len ďalekohľad v jeho rukách sa rozpadol. Inak sa mu nič nestalo. Bolo to deprimujúce.

„Strieľajte na sane, ak tam majú ešte nejakú muníciu, nesmie sa to dostať do dediny! Musí to vybuchnúť tu!“ zavelil.

Roccovi muži medzitým stihli ľahnúť na zem a opätovať streľbu. Mnoho ich nestihli za ten čas dostať. Takto po sebe obe strany strieľali, až kým sa neozvalo slabý výbuch z jedného z vozov prerobených na sane, ktorý nasledoval už väčší a potom celý ohňostroj, ktorý sa preniesol aj na iné sane. Splašené kone, ku ktorým boli sane priviazané sa nedalo veľmi zastaviť. Iba osud ich dobehol. Roccovi chlapi utekali pred nimi ako o život, lebo vedeli, že v ich blízkosti nemôžu zostať. Niektorí to nestihli. Úlomky výbušnín ich dostali, niektorých podupali vlastné kone, iných zabili obrancovia, ktorí sa nechceli na to divadlo len nečinne pozerať a využili príležitosť. No niektorým saniam sa podarilo dostať do bezpečnej vzdialenosti a napredovať k dedine.

Remy s hrôzou sledoval scénu pred sebou, obrovské detonácie ho úplne pohltili. Bál sa toho zvuku a takisto aj prípadnej ďalšej lavíny. A ešte sa čudoval, prečo nikto nebeží z domov do bezpečia. Potom mu to došlo, ľudia v nich dávno neboli. Hneď bol pokojnejší a niekedy v tom momente zistil, že má aj ruky voľné.

„Myslel som si, že si zradca, keď som ťa s nimi videl,“ povedal mu záchranca. Dvaja muži, ktorí dávali dymový signál, išli svojim druhom na pomoc. Cestou našli vyzlečeného a priviazaného Remyho.

Keď mu jeden z nich uvoľnil aj ústa, Remy odvrkol: „Zle si videl.“

            „Som ti vravel, že mohol byť s nimi nedobrovoľne,“ povedal druhý muž.

Remy nemal čas im nič vysvetľovať. „Máte zbraň navyše? Aspoň nôž, čokoľvek?“

Jeden z chlapov zalovil pod kožuch a podal mu lovecký nôž. Remy poďakoval a rozbehol sa k rieke. Tí dvaja ho nasledovali. Predné sane začali páliť strely po dedine. Jeden dom za druhým vybuchovali. Dvaja Roccovi muži používali nejaké delá na pleciach do chvíle, kým ich obetaví muži neodstrelili a zbraní sa nezmocnili. Potom sa útok na hornom Shanovom úseku premenil na boj muža proti mužovi. Prípadný ústup zase chránil od rieky Adam. Tam sa zatiaľ iba strieľalo zo strelných zbraní. Veľká časť Roccových mužov už bola na druhom svete, ale nie ich vodca. Ten sa akoby chránený neznámymi silami vyhýbal guľkám, až kým nezmizol v ďalšom snežnom úkryte vybudovanom obrancami.

Adamovou úlohou bolo nepustiť nikoho cez rieku, Shanovou zatlačiť útok ďalej od dediny. Čo sa mu dosť dlho aj darilo. No jeho chlapi predsa len mali menej skúseností, začalo sa to obracať na stranu nepriateľa. Nechcel, aby mu chlapi zomierali pred očami a presne to sa dialo. Tak zavelil: „Ústup! A na miesta!“

Zase pripraveným snežným tunelom sa jeho zvyšní muži dostali za palisády a hradby. To bol moment, keď chlapi pribehli na svoje miesta a čakali na ďalšie pokyny. Až tam si uvedomili, koľko ich už padlo. Shane si všimol ich bezradné pohľady, keď videli prázdne stanovištia, preto im prikázal zmeniť miesta, aby boli rozmiestnení aspoň trochu rovnomerne.

Mal minútu na to, možno ešte menej, aby zvýšil ich morálku. Cítil potrebu prehovoriť, dodať roľníkom, drevorubačom, stavbárom, teda zväčša obyčajných chlapom odvahu. Hradby boli ich posledná šanca na úspech. Roccových mužov bolo stále dosť na to, aby ovládli dedinu.

Kričal z plných pľúc: „Chlapi! Tu ste sa nadreli ako kone! Na toto a týmito rukami sme hradby stavali. Sú pevné a silné ako my! Načo ste sem prišli? Žiť lepší život! A to sa nedá bez boja! Táto dedina sa stala vašou rodinou, vaším domovom! Nedáme im, čo je naše! Svoje si ochránime!!!“

Týmito slovami posilnení obrancovia, trochu zabudli na hrôzy, ktoré len pred pár minútami zažili. Potrebovali si jednoducho pripomenúť, prečo sa do boja pustili. Pred ďalším náporom útočníkov boli posledné, čo počuli, slová ich vodcu: „Do boja! Za nás a za tých, čo už padli! Nech ich smrť nebola zbytočná!“

41. Kapitola – V bezprostrednom ohrození

Remy medzitým kľučkovaním dobehol do Adamovho provizórneho zákopu, ktorý vznikol po jednom z výbuchov. Strážcovia z hory, sa okamžite pridali k ostatným, no chalanisko nie. Riskoval, aby sa dostal až k ujovi.

„Ahoj,“ povedal mu mladík.

„Kde sa tu berieš?“ zvolal ten prekvapene.

Remy len mávol rukou. Príbeh bol príliš dlhý a hlavne v ňom nehral najpozitívnejšiu postavu, nechcelo sa mu do rozprávania, ale potreboval sa dozvedieť jednu vec: „Otec je mŕtvy?“

Adam si všimol zakrvavenú ruku a aj vychudnutú postavu syna kamaráta. Vyzeral príšerne. No nemal čas to príliš riešiť.

Pomedzi streľbu na útočníkov mu na nepríjemnú otázku odpovedal len súhlasným kývnutím hlavy. Mladý nepôsobil prekvapene.

„Povedz mi, čo išiel otec vybaviť. Potrebujem to vedieť. Súrne!“

„Zabiť hentoho!“ odvetil nešťastne Adam a ukázal rukou pred seba. Bolo mu pritom ľúto, že za takýchto okolností a takýmto nešetrným spôsobom mu musel oznámiť tú hroznú správu. Navyše v takej nebezpečnej chvíli. Bál sa, že urobí nejakú hlúposť. No potreboval jeho pomoc po svojom boku, keď už tam bol.

Mladý vyhlásil: „Dobre, kryte ma. Skúsim to sám. Možno si ma nevšimnú.“

Adam ho potiahol späť za opasok nohavíc, keď sa začal štverať zo zákopu. Vtedy si uvedomil, ako zle je to decko oblečené. „Neblázni. Na tom snehu, v tejto červenej károvanej košeli asi ťažko. Zakazujem ti to! Keby tu bol otec, tiež by ti to zakázal.“

„Ale tu nie je,“ povedal namrzený chalanisko.

„Ale ja som tu!“ odpovedal mu zlostne ujo, keď mu dal facku, aby sa spamätal. Ešte to mu chýbalo, aby sa tu musel hádať. Jedno nerozvážne decko! Mal sto chutí ho poslať niekde do bezpečia, no nebolo kam.

Preto ustúpil: „Najskôr ti zoženieme niečo na teba.“ Poveril tým Lucasa, ktorý sa ho napriek odhováraniu nebál nasledovať až tam. Jednoducho musel. Raz zlyhal, aby mohol so sebou žiť, túžil premeniť svoje milosrdné klamstvo Harrymu na pravdu.

Do pár minút mal mladík na sebe síce trochu prederavený kabát po nepriateľovi, ale aspoň výrazne fádnejšej farby. Ocenil, že ešte nestihol úplne vychladnúť. Potom si Adama a Luccas prehodili cez seba biele plachty, ktoré si pripevnili na čiapky. Tváre si zabielili múkou, ktorú mali na to pripravenú.

Keď boli s prípravami hotoví, kováč vystrčil trochu hlavu, aby videl, ako sa vyvíja situácia. To, čo videl, ho nepotešilo. Palisády v jednej časti horeli. Museli na ne strieľať horiacimi šípmi. Našťastie drevené trámy boli od snehu natoľko mokré, že oheň sa prudko nešíril. Ale aj tak sa zdalo, že obrana zlyháva a prví Roccovi muži za obranné valy predsa len v krátkej dobe dostanú. Potom sa sústredil na toho zlosyna. Nebolo ho vidieť, ale stále niečo dopredu kričal.

Adam si znova sadol. Presviedčal seba, že je možno aj iné riešenie. Lenže nikto netušil, akú ešte zbraň môže mať ten ancikrist v zálohe. Možno ešte niečo väčšie, čo mu nemôžu dovoliť vystreliť. Chcel si vojsť rukami do tváre a pretrieť si ju, ako zvykol, keď uvažoval, no v poslednej chvíli sa spamätal. Bude si musieť na to dávať pozor, ak nechce múku z nej odstrániť.

„Pustite ma tam,“ ozval sa chlapec, ktorý mal ukrutné výčitky svedomia.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ odpovedal mu veľmi dobrý kamarát zosnulého otca, ktorý bol z jeho prítomnosti nervózny.

Luccas sa ho zastal: „Aspoň by nás kryl.“

Adam potreboval pár nádychov, kým vyslovil ortieľ. Chcel prežiť a chcel mladého aj chrániť. Bolo to ťažké rozhodnutie. No boj naberal na obrátkach, muselo sa konať.

„Dobre. Pôjdeš tesne za nami.“

Od neďalekého mŕtveho vojaka zohnali zbraň, strelivo pre Remyho, nechali ho vyváľať sa v snehu, ktorý sa neho nalepil a na tvár mu dali z múky vyrobenej zo pšenice dopestovanej na Veľkej lúke. Potom vyrazili. Orientovali sa podľa občasného Roccovho vykrikovania povelov. Plazili pomalým tempom tým smerom. Mali šťastie, protivníci ich ešte nezaregistrovali.

Nad hlavami im svišťali guľky z oboch strán, až kým sa jednej neminuli a nebola to tá nepriateľská. Keď si to tyl Roccovej armády uvedomil, prestal strieľať aj on a začal strelivom šetriť. Šípy, ktorými guľky obrancovia chceli nahradiť, neboli ani zďaleka také presné, pretože vietor pofukoval. Pred tými až taký rešpekt nemali. Práve naopak. Prestali sa brániť a ponáhľali sa dopredu, aby čím skôr posilnili čelo útoku, ktoré už prerazilo hradby a ocitlo sa v dedine.

Tam s nimi bojoval Shane a tí, čo mu bojaschopní zostali. Keď periférne, keďže sa neustále musel oháňal mečom, zachytil situáciu, vykríkol: „Psi.“ To bolo to posledné prekvapenie, čo mal pre votrelcov pripravené. Nič viac už v rukáve nebolo. Prehrávali. Dvoch silných mužov a chalanov, ktorí dovtedy pomáhali nabíjať pušky poslal do jaskyne posilniť troch obrancov a určite pomôcť Darji, ktorá istotne so zbraňou v ruke stojí a čaká pripravená strieľať na nepriateľa.

Vôbec sa nemýlil, presne tak to bolo. No Shane nemal čas na dlhé rozjímanie o svojej žene, ak ju chcel ešte živý uvidieť, a hoci mal už nejaké rezné rany, stále mal dosť síl, aby zabil ďalšieho Roccovho muža. Rezal, ťal, hlava nehlava, až ho ruky boleli a cudzia krv mu stekala v prúdoch po tvári, až si ju musel z času na čas rukám zotrieť.

Psi spôsobili presne to, v čo domáci dúfali. Prijali energiu boja, vrhali sa po nohách, rukách nepriateľov, kým stáli, keď padli na zem, hrýzli ich, kam sa dalo. Vďaka nim sa situácia do pár minút otočila v prospech obrancov, ktorých si psi nevšímali. Každého poznali podľa pachu. Darmo mávali zbraňami ako útočníci. Vlastných nechali na pokoji.

Lodovicco videl, čo sa pred ním deje. Jeho muži sa nesústredne zjíjali pod tesákmi psov a mečmi ich majiteľov. Bolo to neskutočné divadlo! Chaotické, nervózne, hlučné. Nezaobišlo sa bez výkrikov, brechotu, skučania, keď bol nejaký pes zranený, stenania zomierajúcich a zranených. Bolo v tom niečo nádherné. ´Geniálna myšlienka,´ pochváli sám pre seba niečí psí nápad. No potom sa začal s Brianom baviť, ako to zvrátiť. Ak teraz vystrelia z dela do boja, zabijú aj svojich, ak mimo, psi možno utečú. Preto dali znamenie, chlapom pri saniach, pri ktorom už hádam nastavili poriadne veľké delo. Jeden ohlušujúci výstrel mal veľké šance všetko otočiť. Bol si tým istý, že sa tak stane, jemu už nič nezabráni vtrhnúť do dediny a obsadiť ju. Potom to už bude len otázka času, kým sa im podarí objaviť určite v bezpečí ukryté ženy a deti.

Veru, deti. Zastavil sa pri myšlienke na Stellu. Na tú skoro zabudol. Ako asi vyzerá? Stále sa podobá na jeho dcéru? Bola maličká, keď ju videl naposledy. Teraz by mala skoro toľko, ako jeho ona, keď zomrela. Zrazu vedel, na čo tam je. To po ňu prišiel. Tú musí dostať za každú cenu! Jedine ona ho skutočne zbožňovala! Po tom znova túžil. Aby ho mal niekto rád. Už vedel, že preto by jej matke nemohol ublížiť. Lebo medzi láskou a nenávisťou je len veľmi chatrná hranica, ktorú nie je zložité prekročiť. No ak je nenávisť skutočná, cesta späť je takmer nemožná. On to musel vedieť najlepšie. Veď nenávidel celý svoj život a takmer celý svet. Ale ju nie. Malú Stellu, jeho hviezdičku nie. Určite sa teraz niekde skrýva a bojí. Treba jej to utrpenie rýchlo ukončiť!

„Strieľajte!“ zaručal na chlapov pri dele nehľadiac na následky. Lavíny a kone pre neho v tej chvíli, ako to povedal, neexistovali. Potreboval sa len súrne zbaviť psov.

Medzitým sa Adam, s Lucasom a Remym dostali na dostrel od zbabelých vodcov nepriateľského tábora. Cestou sa zabudli dohodnúť, čo v takom prípade. Všetci chceli zabiť Rocca. Pre istotu sa rozdelili, aby zvýšili pravdepodobnosť, že ho dostanú. Adam im naznačil, nech strieľajú do hlavy. Už tušil, prečo zatiaľ Rocco unikal smrti. Bol presvedčený, že to nebol zázrak, ale kvalitné vybavenie do boja.

V tom momente, keď sa to stalo, len Boh vedel, ktorého strela do hlavy Rocca zbavila života. Strieľali v podstate všetci traja naraz. Všetci videli ako z tej nenažranej gebule vytryskla krv a telo zloducha padá. Neskôr sa ukázalo, že to bola Lucasova strela. Jedine tá zasiahla hlavu dokonale a zo strany, kde bol práve on. Remy vôbec netrafil, zranené prsty ho pri stisnutí spúšte zradili a Adamova strela ho len nežne poškriabala.

No ten ešte aspoň stihol vystreliť ešte aj po Brianovi, kým sa skryl. Pravdepodobne ho zranil do pleca. Adam mal chuť pušku kamsi zahodiť, tak bol rozladený a tak veľmi chcel už všetko ukončiť. No potom si povedal, že sa musí upokojiť. Pomohla mu myšlienka na to, že Rocco to už má za sebou. Aj keby o minútu mal zomrieť, pocítil úľavu. Už nechá Lucy navždy na pokoji! Konečne! Ale boj nezastal. Stále jej hrozilo nebezpečenstvo. Akurát len nie od toho debila. Adam pomocou posunku ukázal, že pokračuje bližšie k zákopu, aby dorazil Briana. Musel to urobiť, kým on nezačne strieľať po nich.

Medzitým zaznel pripravovaný výstrel. Nešťastník Rocco sa ho už nedožil, ani jeho účinku. Bol ohlušujúcejší, ako tie ostatné. Znova padla lavína, ale úplne mimo bojiska. Zopár stromov so sebou zobrala, kým zastala v údolí. No hluk to bol poriadny. Psy utiekli. Všetky. Výstrel a aj hluk lavíny ich vydesil. Stalo sa presne to, čo Rocco správne očakával. Ale okrem nich rozutekali sa aj kone, tiež všetky. Aj tie v ohradách domácich. Ich jemná nervová sústava už taký nápor nevydržala a nebol jediného človeka, čo by ich dokázal zastaviť. Pre útočníkov to bol trochu ako výstrel do vlastných radov, ktorý si už vojvodca nemal možnosť si uvedomiť, keďže bol smrti. No aspoň jeho muži nestratili duchaprítomnosť a pokračovali v besnení ďalej, netušiac ešte, že ich šéf nežije.

Niekedy v tom čase Remy úspešne, aj keď asi na tretíkrát, zastrelil jedného chlapa pri dele a Lucas mal svoj deň, on vystrelil dve guľky do ostatných dvoch a zakaždým trafil. Adam sa plazil bližšie. Potom sa mu ponáhľali na pomoc a kryli ho z opodiaľ v jeho postupe. Dokázali sa dohodnúť len posunkami, keď bolo treba. Vždy, keď sa Adam plazil, ostatní ho kryli. Keď zastal, mohli sa plaziť oni a on mal hlaveň pušky namierený do zákopu, keby niečo. Bolo to nanajvýš rozumné. Keď sa niekto plazí, nemá čas mieriť, predsa.

V momente, keď bol Adam na rade v plazení a takmer dosiahol úroveň zákopu, vyzrela z neho puška a chcela po ňom vystreliť. Kúsok hlavy ju nasledoval. Osud rozhodol, že otca svojho dievčaťa zabil Remy jedinou strelou do oka. Padol ako podťatý. Traja obrancovia vliezli k svojim obetiam do zákopu a Adam ich začal vyzliekať. Potom zamrmlal: „Myslel som si! Nepriestrelné vesty! Kde to len zohnali! Sto rokov som ich nevidel!“ Znelo to, akoby mu padol kameň zo srdca. Konečne mal istotu, že ešte úplne neoslepol. Vrátilo sa mu strelecké sebavedomie, ktoré už začal strácať. Nahlas sa rozosmial.

Remy nešťastne sediaci pri tele Briana nechápavo na neho pozrel. Jemu sa nič nezdalo smiešne. Ako len toto Laure vysvetlí? Po takej informácii ho s najväčšou pravdepodobnosťou už nebude milovať. Ale aj tak na jar pôjde za ňou a bude to musieť urobiť. Bude jej to musieť povedať. Klamstvo nebolo riešenie, raz by sa prevalilo na povrch. Pokúsi sa jej vysvetliť, ako k tomu došlo a poprosiť o odpustenie. Adama má rád, je mu takmer ako otec a hlavne je to otec najlepšieho kamaráta. Nemohol sa nečinne pozerať ako zomiera! Musel konať... Možno, možno mu raz odpustí. Keď jej dokáže, ako veľmi ju miluje. Keď sa dozvie, že jej otec mohol trafiť aj jeho. V podstate to bolo kto z koho. Nehovoriac, že ho nechal zamrznúť. Remy mal pocit, že tým výstrelom jeho život skončil tiež.

„Hej! Ber si farmárovu vestu, sadne ti lepšie ako Roccova,“ prerušil tok jeho zúfalých sebaľútostivých myšlienok Adam, ktorý medzitým vyzliekol mŕtvolu takmer bez hlavy, čo len pred niekoľkými minútami bola takým postrachom. Už bolo jasné, kto ho dostal. Napriek zjavu teraz to už bola len neškodná handrová bábika.

„Lucas, ty tu zostaň. Urobil si viac, ako my všetci dokopy. Oddýchni si. Odtiaľto budeš robiť zálohu. My pôjdeme ďalej,“ Adam rozhodol. Vesty boli len dve. Niekto musel zostať. Bál sa nechať samého Remyho v zákope s mŕtvym otcom jeho frajerky, aby sa nezbláznil. Takisto mal strach, že by vyviedol nejakú hlúposť. Zdalo sa mu lepšie mať ho na očiach. Bol mu ako syn. Nemohol ho nechať za sebou. Bitka ešte ani zďaleka neskončila a jej výsledok bol stále otázny.

Doliezač Greg a aj Kenzo si všimli, že ich šéf je po smrti, no aj tak pozbierali zvyšky ľudí a každý sa snažil dobiť dedinu pre seba. Ich problémom bolo, že nespolupracovali. Gregova skupina bola už nejaký čas za hradbami, mohli sa trochu stiahnuť, na chvíľu si oddýchnuť a počkať na Kenza a jeho mužov, ktorí sa k nim odspodu dobíjali a len pomaly približovali. Lucas sa ich snažil zastaviť svojou paľbou prerušovanou nabíjaním zbrane. Odspodu postupovali s lukmi a šípmi iní chlapi, ktorí statočne riedili v nerovnom boji Kenzovu skupinu.

Shane sa medzitým trápil s postarším, no zato prefíkaným Gregom a jeho ochrankárom. Bývalého otrokára dostal ľahko, no jeho mohutná gorila bola vytrvalá. Dlho to vyzeralo medzi nimi na remízu. Raz víťazil jeden, inokedy druhý. No jedna ledabolo pohodená mŕtvola to takmer rozhodla. Shane sa na nej potkol, zapotácal a padol tesne vedľa nej. Meč mu z rúk pri tom vyrazil ochrankár. Hneď nato sa nad ním, pádom otraseným a ležiacim, rozkročil, natiahol paže, v ktorých oboma rukami zvieral meč do výšky a chcel Shana prebodnúť, keď sa na neho z boku vrhol rozzúrený pes, krátko po tom, čo prekonal svoj strach z výstrelu, a svojou váhou a hlavne rýchlosťou útoku ho zrazil k zemi. Prekvapený muž sa za ním zahnal, stihol Sammymu urobiť len povrchovú ranu, ktorá psa z boja nevyradila. Pokračoval ešte zúrivejšie v bránení svojho pána útokom na tvár jeho nepriateľa. Shane medzitým vstal, zodvihol svoj meč a dorazil k nešťastníkovi bez nosa a jeho život ukončil.

O pár minút neskôr, keď dorazila druhá skupinka aj s Kenzom, chvíľu to vyzeralo, že práve jemu sa podarí dostať dedinu pod kontrolu. Už sa videl ako vládca Sladkého sna, Veľkej lúky, Brianovej farmy a všetkého, čo mŕtvi muži, ktorí v nich mali domovy, vlastnili. No zmýlil sa. Svoj osud našiel v rukách Raya, Adamovho bratranca, ktorý ho dostal aj napriek strelnému poraneniu, kvôli ktorému už nejaký čas sedel mimo bojiska. Náboje v puške už dávno nemal, no v streľbe z luku sa mu široko-ďaleko nikdy nikto nevyrovnal.

Po tom všetkom sa zvyšok mužov, ktorých mohlo byť len o čosi menej ako prstov na dvoch rukách a nohách, veľmi rýchlo rozpŕchol za rieku. Nikto za nimi nebežal, nikto ich nechcel doraziť. Boli to len pešiaci, čo si snažili zachrániť holý život. Žoldnieri pozbieraní na poslednú chvíľu.

Straty na strane obyvateľov Veľkej lúky napriek jasnej výhre boli takisto obrovské. O život prišlo presne dvadsaťtri mužov, to znamená, že o niečo viac ako polovica mužských obyvateľov dediny a zranení boli takmer všetci ostatní. Niektorí na následky zomreli neskôr, napríklad Ray. Zahynul dokonca aj najväčší hrdina dňa, Lucas Pawlovsky, pri obrane valov, lebo neposlúchol Adama a hrdinsky sa vrhol do boja. Jeho rodina sa s ním ešte stihla rozlúčiť a priatelia poďakovať.

Jedine Filip bol smutný, že k boju ani len nepričuchol. Keď dostal úlohu chrániť ženy, spočiatku nebol nadšený, no potom si uvedomil, že takto bude poskytovať ochranu aj Kláre, preto súhlasil. Keď počul výbuchy, výstrely, vojnový hurhaj, tak ho to strašne odtiaľ ťahalo. No nechcel otca sklamať a ani ženy, ktoré v neho dúfali. Zostal na mieste spolu s ostatnými obrancami a Darjou a vyčkávali, čo bude ďalej.

Potom ako zvuky boja utíchli, stále nevedeli, kto vyhral, až kým k nim nedobehol Remy a oznámil im dobrú správu. Shane s Adamom a ostatnými chodili od tela k telu a zisťovali, či niekto sa len netvári ako mŕtvola, aby im mohol ešte nejako uškodiť. Veľa ich našťastie nebolo. Gabriel, ktorý takisto patril medzi obrancov s mečom v ruke, z toho nebol nadšený, on by bol zraneným preukázal milosrdenstvo, no Shane mu so zamračenou, ba až bolestne skrivenou tvárou, ktorá prezrádzala, že to nerobí rád, povedal iba: „Vieš, aké bolo Harryho heslo.“

Tak stíchol. Nielen kvôli jeho pamiatke. Hlavne kvôli Shanovi, ktorý len robil to, o čom bol presvedčený, že musí. Gabriel aspoň pomohol všetkých, ktorí sa boja na oboch stranách zúčastnili a zomreli tak, že ich pochoval rovnakým spôsobom. Nerobil rozdiely. Aj tí najhorší boli kedysi nevinné deti, ktorých svet zničil. On ich súdiť nemienil.

Bolesť zo straty milovaných trvala ešte veľmi dlho. Sneh bol však k obyvateľom Veľkej lúke milosrdnejší ako čas. Dlho sa nemuseli pozerať na fľakaté ružovkasté memento, z ktorého sa ženám obracali žalúdky. O pár dní zakryla bojiská poriadna vrstva bielej prikrývky.

Takto skončila najväčšia bitka od vypuknutia pliagy na tomto kúsku nového sveta.

 

Epilóg

Bola jedna obyčajná nedeľa. Snežilo, hoci už mala prísť jar. V drevenici bolo ticho. Len prerušovaný zvuk kriedy. To Nathan čmáral čosi na drevenú tabuľu. Vyzeral, že sa dobre baví. Darja sa rozhodla na chvíľu z domu vypadnúť, kým spala Johannka a s ňou aj od včerajšieho celodenného lovu unavený Shane, ktorý ju po obede uspával. Nathan mame sľúbil, že nikam nepôjde a bude si kresliť. Verila mu. Od tej udalosti s jazierkom poslúchal ako hodinky. Darja nežne odhrnula ofinu z jeho čela a pobozkala ho naň. Prúd lásky cez dotyk jej pier prešiel do milovaného telíčka. Nathan Victor naň zareagoval objatím.

Pošepkala mu do uška: „Povedz tatovi, že som išla so Sammym a vrátim sa hneď späť. A ak by sa zobudila Johannka, udrž ju doma. Dobre?“

Až keď malý súhlasil, začala si obliekať kožuch jeho otca, vyrobený ňou z vlčích kožušín, pretože bol teplejší ako jej, o čosi dlhší a hlavne voňal po Shanovi. Usmiala sa na syna a potom vyšla von.

Studený vzduch ju okamžite osviežil. Zhlboka sa ho nadýchla a bez toho, aby si to uvedomovala, pomaly vydýchla. To bola jej chvíľa, ktorú z času na čas potrebovala. Chvíľa bez všetečných otázok detí a nikdy nekončiacej práce, tak bola rozhodnutá si ju užiť naplno.

Keďže ich dom bol najvyššie položený z dediny, nemusela sa predierať pomedzi iné domy a s nikým sa stretať. Ani na to nemala náladu, potrebovala byť sama. Kráčala po vyšliapanom chodníku po cez deň pomaličky rozpúšťajúcom sa a v noci primŕzajúcom snehu niekoľko yardov nad dedinu. Tam si do neho nedbajúc, že bude mokrá, sadla. Bolo jej tak dobre. Hladila hustú zimnú srsť psa, ktorý zachránil život jej mužovi, pričom stále ešte dávala pozor, aby sa nedotýkala nie celkom ešte zarastenej rany. Bolo príjemné vnímať jeho teplo aj cez starú koženú rukavicu.

Vločky elegantným lenivým pohybom dosahovali zemský povrch. Nefúkalo. Mohli sa poddávať svojmu krátkemu životu nepodliehajúc diktátu vetra. Boli slobodné. Tak ako Darja, ktorá ich pozorovala. Za približne tridsať rokov jej života sa toľko stalo. Svet sa zmenil. Ona sa zmenila. No stále dokázala vnímať jeho krásy spôsobom umelca. Možno keby sa narodila vo svete predtým, mohla sa ním stať. Možno ním bude môcť byť svojím spôsobom aj v tomto novom. Ak nie ona, tak jej deti alebo deti, ktoré po večeroch stále učievala. Možno z nich vyrastú ľudia, ktorí nebudú len prežívať, ale ktorí začnú znova tvoriť. Krásne predmety, či vynálezy. To, čo dokážu iba ľudia s fantáziou alebo svojím okolím nepochopení blázni, ktorých ďalšie generácie budú oslavovať.

Darja oddychovala. S hrdosťou sa pozerala na rodiace sa mestečko z miesta, kde sama rada snovala plány ako ho vylepšiť, aby bolo praktickejšie na život. Jej mozog neustále o tom premýšľal, po večeroch s technicky zdatnejšími mužmi rozoberala, ale v to poobedie sa mu nechcelo. Len hľadela na lúku pod sebou, ktorá už nebola iba lúka s jedným domom a ošúchaným stanom, tak ako ju videla po prvýkrát z miesta o čosi vyššie, kde ju Shane zobral, aby jej povedal, že s ňou v živote počíta. Vtedy ju to na smrť vyľakalo. Ten jeho sen o... o tom, čo už spolu mali.

„Môjsen, tak sa bude volať,“ zašepkala odrazu do vzduchu, ktorý sa už začal viditeľne schladzovať. Jej práve vyslovené slová sa premenili v obláčiky vodnej pary. Sledovala so zatajeným dychom, ako sa rozplynuli.

´Môjsen´, zopakovala už iba pre seba.

Oči sa jej zaliali slzami. Pozrela sa do neba a v duchu za tú myšlienku niekomu tam hore poďakovala. Vedela, že jej nemohla len tak sama skrsnúť v hlave. Nia zásadne nesúhlasila, aby sa Veľká lúka premenovala na Harryho mesto. On bol skromný človek, neprial by si to. To boli jej slová na návrh obyvateľov, ktoré z vďaky chceli po jej zosnulom mužovi a zakladateľovi takto pomenovať.

Pomyslela si: ´S týmto bude Nia určite súhlasiť.´ Však to nebol len jeho sen, ale aj jej, keď tam prišli a nemali takmer nič, no aj tak tam boli šťastní. Harryho sen sa stal neskôr Shanov, Darjin, Adamov a postupne všetkých, ako prichádzali. Každý prispel svojím dielom k tomu, aby sa stal reálnejší.

Sammy, ktorý si medzitým ľahol do snehu, zbystril, ňufák sa mu viditeľne zachvel a posadil sa a prúd myšlienok jeho majiteľky vrátil do prítomnosti. Podľa napnutia každého jedného svalu jeho tela sa poľahky dali zistiť, že niekde zacítil niečo zaujímavé. Možno bolo nablízku lovné zviera, možno predátor. Darja mala stále pred kojotmi a vlkmi veľký rešpekt. Neplánovala sa s nimi zase stretnúť zoči-voči. To bol ďalší dôvod, prečo si zobrala Shanov kožuch. Nechcela byť pre nich nápadná.

Mladá žena vstala, oprášila mokrý sneh z miest, na ktorých sa prichytil na oblečení, napravila pušku a prihovorila sa psovi: „Máš, pravdu, ideme už dole.“

Avšak, neponáhľala sa. Kládla opatrne nohu jednu za druhou, aby sa nešmykla. Už sa poučila. Tentokrát presne vedela, čo ju dole čaká a hoci bola nad jej svetom iba chvíľu, už sa naň tešila. Všetko, čo potrebovala, bolo v malom domčeku nad tými ostatnými, z ktorého komína sa poriadne dymilo. Shane sa určite musel zobudiť.

Darja prišla a skôr ako jej stihol povedať výčitku, že v zime by nemala behať sama po skalách, ho pobozkala a úplne odzbrojila vetou: „Povedala som ti dnes, ako veľmi ťa milujem?“

No čo mohol urobiť? Objal si ju a privoňal k jej vlasom, ktoré boli cítiť čistou zimnou prírodou a roztápajúcim sa snehom. A domovom.