Päť citrónov/ časť 2

    

           Šimon stojí pred vchodom do veľkolepého hotela, ruky zastrčené vo vreckách nohavíc od svojho uhladeného obleku. Z diaľky sa ozýva smiech hostí a jemné šepot hudby. Jeho pohľad zamieri ku vstupným dverám, kde postáva vysoký muž v obleku. Stojí vzpriamene s rukami popri tele a pod sakom vidno nepatrný nepatrný náznak zbrane. Chvíľu len postáva v tieni lámp, ktoré sa týčia na druhej strane cesty, a pozoruje strážcu ako s kamennou tvárou kontroluje pozvánky hostí. Šimon si prstami prebehne po golieri a zhlboka sa nadýchne jarného vzduchu. Nie je to len o pozvánke. Táto chvíľa rozhodne, či vstúpi do sveta, ktorý je pre neho záhadou aj keď to nie je prvýkrát, čo predstiera, že je z vyššej vrstvy. Táto chvíľa rozhodne, či prekročí prah honosného hotela alebo väzenskej cely.

 

               Keď sa blíži ku strážcovi, zdá sa mu, že jeho kroky znejú až príliš hlasno, akoby všetci v okolí vedeli, že tam nemá čo robiť. Srdce mu búši v rytme, ktorý nedokáže dostať pod kontrolu, a jeho myseľ preteká myšlienkami. „Bude to fungovať? Vyzerám dosť presvedčivo? Nepozrie sa lepšie na tú pozvánku?“ v hlave sa mu vynára množstvo pochybností. Tvári sa sebavedomo a sústredí sa na to, aby tak vyzerali aj jeho kroky a držanie tela. Čím je bližšie, tým uprenejšie hľadí na strážcu, ktorý práve kontroluje vstupenku muža, ktorý prišiel s manželkou a dvomi malými deťmi. Môžu mať najviac desať rokov. Viac im netipuje. Oči mu zvlhnú od napätia a na dlaniach cíti jemné mravčenie. Vytiahne ich z vreciek nohavíc aby ešte viac otvoril reč svojho tela. Medzi prstami ho šteklí slabý vánok, ktorý rozšušťal listy na kvitnúcich jabloniach v predzáhradke hotela.

 

               Muž pri dverách na neho uprie pohľad. Žiadny úsmev, len prísna, profesionálna maska. „A je to tu. Už nie je cesty späť.“ Zaznie Šimonovi v hlave. Šimon si na tvár nasadí nenútený výraz, aký si osvojil za tie roky, čo túto prácu robí.

               „Dobrý večer,“ pozdraví ľahostajným tónom a opatrne schová ruku do vnútorného vrecka saka. Muž ho len mlčky pozoruje z bezprostrednej blízkosti. Šimon chvíľu šmátra vo vrecku. Už mu je to nepríjemne, a tak sa na strážcu pousmeje. „To je zvláštne.“ Zamrmle mierne roztraseným hlasom. „Prisahal by som, že som ju sem dával.“

               „Ustúpte. Zdržiavate pani.“ Povie stručne strážnik.

               Šimon rýchlo skontroluje vrecká na saku. „Tu sa schovávala! Potvora jedna!“ z ľavého vrecka vytiahne pozvánku, ktorú si strážca prevezme, aby ju skontroloval. Šimonovi sa začali potiť ruky ale jeho pohľad zostal pevný. Sleduje ako strážcove oči prechádzajú riadok po riadku, akoby sa mu na pozvánke niečo nezdalo. Zdá sa, že si ju prezerá celú večnosť. „Len sa netvár nervózne. Si Daniel Horský. Boháč bez starostí. Tento svet ti patrí.“ Opakuje si v duchu.

               Keď strážca konečne zdvihne zrak od pozvánky, Šimon si nie je istý tým, čo príde. V tej jednej sekunde, ktorá sa zdá nekonečná, rozmýšľa, ako sa stratiť bez toho, aby ho vystopovali do úkrytu. Šimon je majster v pretvárkach a únikoch ale jeho bystrú myseľ brzdí jeden fakt, ktorý si nemohol nevšimnúť. Pred ním stojí ozbrojený muž.

               „Vitajte, pán Horský. Prajem vám príjemný večer,“ vysloví muž stojaci medzi Šimonom a jeho cieľom. Strážca ustúpi na bok a ukáže na vstup. Šimon vo svojej hlave započuje kameň, ktorý mu padol zo srdca. S nenápadným kývnutím hlavou prejde okolo strážcu a zamieri do miestnosti, ktorá je stelesnením luxusu. „Prvá prekážka zvládnutá.“ Pomyslí si, ale jeho myseľ sa obracia k ďalším.

 

               Vo vnútri sa pred ním rozprestrie obrovská hala, osvetlená krištáľovými lustrami, steny zdobia zlaté ornamenty a na podlahách sú mäkké koberce, ktoré tlmia kroky hostí. Muži v oblekoch a ženy v drahých róbach stoja pri stoloch s pohármi šampanského. Šimon sa pohybuje medzi nimi, ako keby bol jeden z nich ale jeho oči neustále prechádzajú miestnosťou, hľadajúc Horvátha. V celej hale sa miešajú hlasy hostí, smiech ale aj vážne témy týkajúce sa súčasnej politiky. Šimon pri jednom stole započuje zhovárať sa dve ženy, ktoré plánujú hypotetický politický prevrat.

               „Dámy,“ pozastaví sa pri ich stole so šarmantným úsmevom a drobnými vráskami okolo očí, ktoré sprevádzajú iskry v jeho pohľade. „Prepáčte, že vám vstupujem do vášho rozhovoru. Nedalo sa mi ale prepočuť, že ste rozhorčené kvôli situácii, ktorá sa deje v našej skorumpovanej politike.“ Stojí vzpriamene a svoje slová dopĺňa jemnými pohybmi rúk. Svojou gestikuláciou a rozprávaním dokáže ukradnúť pozornosť celej sály ale v túto chvíľu mu stačí, že si získal záujem dvoch nádherných dám. „Verím tomu, že každého gaunera dostihne osud, ktorý si zaslúži.“ Nepustí ich k slovu. Len si pri svojom monológu vychutnáva ako mu každé slovo hltajú aj s navijakom, a každým ďalším slovom si je istejší, že dokáže zapadnúť aj medzi týchto snobov. „Ale predtým,“ pokračuje, „kým ich dostihne spravodlivý trest, čo tak si užívať život slušných ľudí, ktorí sa nemusia obávať karmickej odplaty?“ dlane priloží na krátky moment k sebe akoby sa modlil, ale ďalším nádychom ich opäť oddialil. „Ste veľmi okúzľujúce,“ na chvíľu stíchne, aby pozrel obom ženám hlboko do lesku ich očí. „Ale to vy už dávno viete, že sa nemýlim?“ venuje im veľký úsmev, ktorý vyzerá ako pravý. Túto zastávku pri stole nečakal ani on sám. Príhovor k týmto ženám nie je súčasťou plánu. Na prvý pohľad vyzerá, že má o mladé ženy skutočný záujem ale aj starosť, že by spravili niečo, čo by ich dostalo do problémov. Ženy na jeho otázku odpovedia zahanbeným úsmevom. „Prosím, nedajte si vziať to kúzlo vo vašich očiach, vo vašich tvárach, úsmevoch... Politikov, ktorí sa starajú viac o svoje záujmy ako o záujmy občanov...“ spraví si dramatickú pauzu. „Nechajte na karme. Ona sa o nich postará. A verte, nechcel by som byť vtedy v ich koži.“ Pozorne pozoruje ako hlavou nevedomky prikyvujú. „Ale rád by som tu bol dlhšie, aby som vás mohol lepšie spoznať. Ste fascinujúce dámy,“ očami na chvíľu zablúdi do davy hostí a spomenie si na úlohu, ktorú má. „Veľmi ma to mrzí, ale musím vás opustiť. Myslite viac na to, čo chcete, než na to, čo vás rozčuľuje. Sľúbte si to.“ Sú posledné slová, ktoré im venuje pred tým, ako sa vzdiali od ich stola.

               „Vieš, kto to bol?“ spýta sa jedna žena druhej.

               „Nie. Ale rada by som.“ Obzrie sa za ním s uchváteným pohľadom a úsmevom, ktorý by očaril každého chlapa.

 

               Šimonov plán je jednoduchý: zapadnúť do davy, nájsť Horvátha, získať informáciu, ktorú s Adamom potrebujú a zmiznúť skôr, než si ho niekto zapamätá. Prechádza medzi hosťami akoby to boli len nehybné kulisy, a premýšľa nad tým, ako mohlo jeho zastavenie pri dámach skomplikovať tak jednoduchý plán. Sám nevie čo si od toho sľuboval, ani čo ho prinútilo prihovoriť sa im. Možno to bola beznádej, ktorá sa v ich hlase miešala so zlosťou a zdalo sa mu to ako ideálna kombinácia na vytvorenia jedu. Mohli mať dvadsať rokov, maximálne dvadsaťjeden. Zdá sa mu priveľmi žalostné, aby za nich v tak mladom veku rozprávala tak silná frustrácia, ktorá by ich mohla priviesť k myšlienkam na nejakú hlúposť, ako napríklad zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Už videl tie titulky: dve mladé ženy zatknuté za pokus o vraždu. Musí sa rýchlo spamätať a dostať znova do role milionára Horského. Nemôže si dovoliť ďalšie zaváhanie. Čím viac času strávi medzi nimi, tým je väčšia šanca, že ho začnú vnímať a keď ho začnú vnímať, začnú mu aj klásť otázky na ktoré nie je pripravený. Obchádza párik muža so ženou. Obaja pred sebou držia pohár šampanského. Šimon to vníma ako provizórny múr, ktorý pred sebou postavili. Akoby chceli jeden druhému povedať „Môžeme sa tváriť, že sa znášame ale nepribližuj sa.“

Zrejme partnerstvo pre spoločenský vplyv- pomyslí si. Na ženinej ruke v ktorej drží pohárik, visí tenký náramok s drobnými diamantami, ktoré sa lesknú pod umelým svetlom honosných lustrov. Keď prechádza okolo nich, ani netuší, že sa blíži k ďalšej prekážke s ktorou nerátal.

 

               Tma. Hustá tma, ktorá pohlcuje les, len občas pretrhne slabé svetlo mesiaca, keď ho na chvíľu odhalia pohybujúce sa oblaky. Adam opatrne došľapuje, no napriek tomu jeho kroky znejú v tichu tohto lesa ako hromobitie. Zastaví sa za hrubým kmeňom borovice a ostražito načúva. Len vietor. Šuchot lístia. Ďalší šum... alebo nie? Adam zadrží dych. „Nikto tu nie je. Nikto o tomto mieste nevie. Nikto ma nesleduje,“ opakuje si v hlave, no márne. Nepomáha mu to upokojiť sa. Cíti, ako mu svaly okolo hrdla tuhnú a srdce bije čoraz nepravidelnejšie. Vydýchne a znova sa opatrne nadýchne.

 

               Les ho obklopuje zo všetkých strán, no namiesto bezpečia v ňom cíti len zovretie. Stromy, vysoké a mohutné, akoby sa k nemu nakláňali. Tma, hoci je vonku, mu pripomína uzavretú miestnosť a steny tej miestnosti sa približujú k nemu. Miestnosť vidí stále menšiu a menšiu. „Nie som lovec. Som korisť,“ prebleskne mu mysľou. Táto myšlienka mu nedá pokoj. Má pocit, ako keby ho sledovalo tisíc neviditeľných očí. „Blbosť!“ medzi palec a ukazovák si chytí čínsku mincu šťastia, ktorá mu visí na náramku ľavej ruky. „Nikto tu nie je.“ Znova si zopakuje. Síce ho upokojuje ako sa minca pomaly zohrieva medzi jeho prstami, otočí sa a prezerá si stromy za sebou.

 

               Adam sa pohne ďalej. Nad každým krokom starostlivo premýšľa, no suché halúzky praskajú pod jeho topánkami. Občas mu niečo zasiahne tvár. Vetvička, trochu chladnejší vánok, drobná pavučinka; a za každým mykne hlavou mysliac si, že je to čosi oveľa horšie.

Potom to príde. Les zrazu stíchne ešte viac. Vietor zmĺkne, vytratí sa aj šum lístia zmiešaného lesa. Zastane. Počuje vlastné srdce, rýchle a nepravidelné, ako sa snaží vyskočiť von z jeho hrude. A potom... nič. Ani náznak pohybu. Ani dych lesa. „To nie je normálne. Niečo sa deje.“ Poznamená sám pre seba. Chce sa pohnúť, ale jeho nohy majú svoj vlastný plán. Napätie v ňom mu zviera pľúca a on má zrazu problém sa zhlboka nadýchnuť. Stojí ako zamrznutý a na chrbte cíti váhu batohu, ktorý so sebou vláči. Váhu batohu, ktorú doteraz ignoroval ale odrazu sa v jeho mysli vynárala a získavala si čoraz väčšiu pozornosť.

 

               V tme, v tom absolútnom tichu, sa myšlienky začali pretekať s realitou. Obrazy z detstva, ktoré chcel pochovať, sa postupne vynárajú na hladinu. Vidí samého seba ako dieťa, sedemročného chlapca v detskom domove. Vidí, ako sa bojí toho veľkého chlapa, ktorý ich neustále sledoval, kričal na nich, smial sa im, keď plakali. Vidí mamu. Len matné obrysy jej tváre. A ten náramok. Adam siahne na svoje ľavé zápästie, kde má ten istý náramok s tigrím okom a mincou šťastia. Pevne ho stisne. Tento jediný dotyk dokáže odohnať všetky tiene. Tento jediný dotyk má ohromnú moc upokojiť jeho myseľ topiacu sa v strachu. Tento jediný dotyk ho vráti späť do detstva na ktoré má zväčša bolestivé spomienky. Tie pekné sú zahalené hmlou a vynárajú sa veľmi pomaly. Hlavne kvôli tomu po moci svojho náramku siaha len zriedka. Len keď mu je najhoršie.

 

               Keď konečne prinúti svoje telo pohnúť sa, má pocit, ako keby kráčal cez hustý sirup. Každý krok je ťažký a vyčerpávajúci. Pot mu steká po chrbte aj keď je na toto ročné obdobie nezvyčajne chladná noc. A potom to začuje. Kroky. Ale nie jeho vlastné. Kroky kdesi za ním. Zastaví sa, a keď sa zastaví, utíchnu aj kroky za ním. Otočí sa a prezerá si temnotu medzi stromami. „Nikto tu nie je.“ Opakuje si. „Nikto tu nie je,“ zahladí sa hlboko do tmy. „Ale čo ak predsa?“

 

               Začne kráčať rýchlejšie. Kroky za ním sa znova prebudia k životu. Kroky, ktoré sa mu zdali spočiatku vzdialené, sú teraz oveľa bližšie. Začne bežať. Beží, ale nevie kam. Les je všade rovnaký. Stromy, tma, stromy, tma. Jeho myseľ kričí, aby sa zastavil, aby sa upokojil ale Adam ju ignoruje. Až kým sa neunaví a nezastaví úplne. Prepotený, sťažka dýchajúci, sa oprie o strom a pokúša sa prebrať. Počuje kroky? Nie. Len vietor, ktorý sa znova zdvihol. Vietor, ktorý znie v jeho ušiach ako niečí dych. Obzrie sa okolo seba ale nikoho nevidí. Zavrie oči a s vánkom na vlhkých perách sa mu znova podarí zhlboka nadýchnuť. Uvedomí si, že to bolo všetko len v jeho hlave. To ticho. Tie kroky. Ten pocit, že ho ktosi sleduje. Bolo to len napätie, únava, strach, pocit neistej budúcnosti.

 

               Adam skontroluje svoje zariadenie a pomaly sa vráti späť k plánovanej trase. Po chvíli sa už blíži k okraju malej čistinky a pred ním sa vynára chata. Je to majestátne, no zároveň desivo tiché miesto, obklopené hustým lesom. Mesačný svit len občas prebleskne cez stromy a osvetlí hranaté línie modernej architektúry. Nie je to typická drevená chatka. Táto vyzerá akoby sem ani nepatrila. Sklenené steny odrážajú záblesky nočného lesa, kovové rámy kričia luxusom.

 

               Skrčí sa za padlý strom a pozorne pozoruje chatu. Na prvý pohľad je všetko tiché a pokojné, ale jeho pohľad sa zameria na drobné blikajúce svetielko na rohu strechy. Kamera. Presne tam, kde im povedal ich zamestnávateľ. Natiahne si rukavice a otvorí batoh. Pohybuje sa pomaly, precízne, aby nevydal ani najmenší zvuk. Keď jeho prsty nájdu správnu priehradku, vytiahne z nej malé čierne zariadenie s anténou a displejom. Je to malý, no výkonný prístroj na monitorovanie rotácie kamier. Jeho úlohou je zachytiť vzorce podľa ktorých sa kamera otáča a pomôcť mu odhadnúť, kde bude jej slepý uhol.

 

               Adam zapne prístroj. Tiché pípnutie ho donúti stuhnúť. Opatrne stlačí tlačidlo, aby vypol zvuk. Potom sa sústredí na slabo blikajúci displej, ktorý začína zobrazovať pohyb kamery. „Kľud. Dýchaj.“ Sleduje ako sa na obrazovke kreslí vzor. Kamera sa pravidelne otáča zo strany na stranu, pričom na niekoľko sekúnd vždy zastane na každej strane. „To je ten uhol!“ zamrmle si. Miesto, kde by mohol byť neviditeľný, je medzi dvomi otočeniami, keď na krátku chvíľu zastane- ale je tam len tri sekundy. Tri sekundy. O nič dlhšie. Adamovi sa stiahne žalúdok. „To stačí.“ Povzbudí sa. „To musí stačiť.“ Rýchlo vypne prístroj a vloží ho späť do batohu. Teraz príde to najťažšie- dostať sa ku kamere.

 

               Adam sa naposledy rozhliadne po okolí. Ticho lesa ho v túto chvíľu ešte viac desí. Žiadne zvuky, žiadni svedkovia- presne tak, ako to má byť. No zároveň to ticho ako keby kričalo, že niečo nie je v poriadku. Zhlboka sa nadýchne. „Tri sekundy. Len tri sekundy!“ čaká na správny moment, keď sa kamera začne otáčať od neho. Ako sa pohne, pomaly sa prikrčí a začne si obchádzať chatku, aby sa z väčšej diaľky od kamery priblížil ku stene. Každý jeho krok je ako výkrik do ticha. Šušťanie lístia sa prehluší občasné prasknutie tenkej halúzky pod Adamovými nohami. Keď sa priblíži ku chatke, natlačí sa na jej stenu a opatrne sa približuje ku kamere, až sa napokon ocitne v jej blízkosti. Stojí hneď pod ňou. Na prvý pohľad vyzerá ako keby bol k tej stene prilepený.

 

               Zdvihne hlavu a pozrie sa na kameru. Ešte sa točí. „Tri sekundy.“ Zo svojho vrecka vytiahne USB zariadenie. Malý kovový predmet. Keď začne kamera rotovať smerom od neho, okamžite zareaguje. V duchu si počíta: „Raz... dva...“ vyrazí spod steny, pričom si drží USB pevne v dlani. Narovná sa na špičky, aby dosiahol na port, ktorý je na boku kamery. Je to veľmi rýchla kamera a výkonná kamera ale vidno, že sa pri jej výbere neradil s odborníkom, ktorý by mu poradil ešte lepšie a drahšie zabezpečenie. Jej jediná nevýhoda je, že má port voľne dostupný. Najťažšie je sa k nej dostať ale už keď stojíte priamo pod ňou, ste pred cieľovou čiarou. Horváth, ktorému chatka patrí, doplatil na svoju nedôverčivosť k druhým ľuďom a nedostatočným znalostiam.

 

               Je to len chvíľka ale Adamov mozog beží na plné obrátky. „Tri...“ zasunie USB a cúvne späť k stene práve v momente, keď sa kamera začne otáčať späť. Znova sa nacapí ku stene. Čaká. Počká, kým sa jeho dych spomalí a srdce prestane búšiť ako šialené. Kamera funguje normálne, čo znamená, že USB ju nezastavilo ani neupozornilo na prítomnosť narušiteľa. Teraz k nej majú prístup, keď to budú potrebovať. Aj tak sa Adam nemôže zbaviť pocitu, že ho niekto sleduje. Pozerá sa na kameru, potom na okolie. „Ticho. Len ticho.“ Znova sa pozrie na drobné USB v kamere, potom na okolitý les. Stále má ten nepríjemný pocit, že ho niekto sleduje z tej temnoty. Potrasie hlavou. „Je čas ísť.“

 

               Popri stene sa znova vzdiali až za roh od ktorého zamieri späť do tieňa stromov. Jeho kroky sú už rýchlejšie, no stále kontrolované. Vie, že ak sa niečo stane, Šimon ho bude potrebovať a zhodné sa so svojou paranojou, že  les a tiene, ktoré sa v ňom ukrývajú, sú stále lepšou voľbou než ten zvláštny pokoj v blízkosti chatky.