Päť citrónov/ časť 3

 

              Adamove kroky sa v šuchote lístia strácajú medzi hustými stromami. Tma tohto miesta ho pohlcuje a jeho spánky ešte stále vibrujú napätím. Za sprievodu lámania halúzok a šušťania, ktoré nespôsobuje on ale niečo, čo sa ukrýva v kríkoch a je mu neustále v pätách. Nezastavuje. Kráča naučeným smerom a je si istý, že čoskoro vyjde z toho prekliateho lesa. V mysli sa mu vynára množstvo predstáv na to, čo ho sleduje. Les je domovom niekoľkých zvierat ale najväčšie starosti mu robia diviaky, ktoré sú po zime obzvlášť aktívne a nebezpečné; hlavne keď si chránia mladé. Nechce sa otáčať a už určite nie zastavovať. Dlhými krokmi prechádza po temných zákutí lesa a dúfa, že nekráča smerom k mláďatám. Potrebuje sa dostať späť do úkrytu v ktorom bude netrpezlivo čakať na správu od Šimona, ktorý o niekoľko ulíc ďalej prechádza po luxusnej hale v ktorej je atmosféra úplne odlišná. Hudba núti ľudí rozprávať sa o to hlasnejšie, cinkajú poháre s drahým šampanským a strieborný príbor po tanieroch so zlatistými ornamentmi po okrajoch.

 

               K Šimonovi sa blíži čašník s čiernym podnosom na ktorom je posledný pohárik so šampanským. „Ďakujem,“ vysloví Šimon pokorne, keď si ho vezme z podnosu. Ruku s pohárikom drží uvoľnene popri tele, keď prechádza okolo steny na ktorej sa pýšia vzácne umelecké diela. Najväčšiu pozornosť si získava ten s najzáhadnejším odtieňom zelenej, aký ľudské oko videlo. Obraz Dona Marca, ktorý má vyššiu hodnotu ako samotný hotel v ktorom sa galavečer koná. Kvôli tomuto obrazu prišli milovníci umenia, zberatelia a významné osobnosti z celého sveta. Do Šimonových uší sa celý deň valí pochvala k mužovi, ktorý sa ešte radšej vystavuje na obdiv, než jeho celá zbierka umeleckých diel. Jedine Šimon prechádza okolo obrazov bez toho, aby sa čo i len na jeden pozrel s obdivom, ktorý si nepochybne zaslúži každý kúsok, ktorý vlastní pán Horváth.

 

               „Nie ste veľký nadšenec umenia, že?“

               Šimon sa otočí a za stolom, ktorý vyzerá skôr ako konferenčný stolík na vysokej, tenkej nôžke, stojí žena v červených šatách. Jej oči sa neúprosne zaostrujú na jeho tvári. Šimon sa na krátky okamih stretne s jej pohľadom, no potom zrak skloní na bublinky v jej pohári, ktorý má položený pred sebou na stole. Jeho prvotný úsmev vyzerá skôr placho, ako keby sa zľakol jej krásy ale netrvá dlho a znova uprie pohľad do jej zvedavých očí.

               „Čo vás vedie k tejto myšlienke?“ spýta sa so šarmom, ktorý má v krvi.

               „Táto maľba je fascinujúca, že?“ žena pozrie na jeden z obrazov, ktorý visí hneď vedľa nich.

               Šimon sa k obrazu ani nepootočí. Neustále hľadí na ženu v červených šatách a na to, ako jej rozpustené ľanové vlasy lemujú tvár.

               „Vy ste sa na ňu ani nepozreli. Už dlhšie vás sledujem a viete čo?“

               „Nie,“ odpovie Šimon s krátkym pohľadom na jej kľúčnu kosť cez ktorú visí decentný strieborný náhrdelník. Dotýka sa jej krku tak pokojne, že priam splývajú v jedno. „Ale som si istý, že mi to prezradíte.“

               Žena jemne prikývne. „Za celý čas, čo vás pozorujem, ste sa nezastavili pri jedinej maľbe. Na žiadnu ste nepozreli s takým obdivom, ako sa teraz pozeráte na mňa.“ Upozorní ho s jemným náznakom zahanbenia a plachým úsmevom akoby nebola zvyknutá, že si ju nejaký muž obzerá.

 

               Šimon si nevedomky zovrie čeľusť, ale jeho tvár zostala pokojná. „Tým pravým umením ste vy,“

               „Ja?“ uisťuje sa žena.

               „Kebyže ste obraz...“ zachveje sa mu hlas. „Boli by ste namaľovaná len tými správnymi ťahmi štetcom.“

               „Myslíte...“ má pocit ako keby ju neznámy muž dostal do zvláštneho tranzu z ktorého sa chce, bez ohľadu na to, aký príjemný pocit to je, čím skôr dostať. „Myslíte, že ma ohúrite umením slova?“

               „Možno si len chcem vychutnať celkový dojem z tohto večera,“ odpovie s úsmevom, snažiac, aby jeho odpoveď znela nenútene. „Ale vy máte zjavne cit pre detaily. Ste bystrá, výnimočná žena. To si cením.“ Síce s ňou udržiava komunikáciu ale v hlave premýšľa ako sa čo najrýchlejšie vyslobodiť z jej zovretia.

               Žena sa k nemu trochu nakloní cez stolík, ktorý ich delí a pozorne skúma Šimonovu tvár. „To je pravda.“ Potvrdí. „Rada si všímam detaily a nie len na plátne.“ Po odpovedi sa opäť vyrovná.

               „Vážne? A čo ste si všimli na mne?“ uvedomuje si, že sa dostal na veľmi tenký ľad, ktorý pod ním začína praskať.

               „Máte zlatý úsmev.“ Začne žena. „Ale neverím vašim očiam. Nie ste tu kvôli obrazom. Nie ste ako ostatní vášho druhu.“

               „Môjho druhu?“

               „Áno. Neprišli ste obdivovať Horváthovu zbierku. Nie ste ako ostatní nadšenci.“

               „Nadšenci?“ zopakuje Šimon. „Vy si myslíte, že títo hostia sú moju ľudia?“ potichu sa zasmeje.

               „Áno. Boli ste pozvaní na výstavu.“

               „To je pravda ale moji ľudia sú skôr tí, ktorí roznášajú šampanské. Nebol som vždy bohatý. Svojich rodičov nepoznám. Na poliach a stavbách som začal pracovať ako pomocná sila ihneď ako som udržal lopatu.“ Šimon zvážnie. „Stálo ma veľa úsilia a času dostať sa tam, kde som dnes.“

 

               Žena na neho hľadí len mlčky, snažiac si v hlave usporiadať to, čo sa o ňom dozvedela. „Čo je vaše obľúbené umenie?“ zmení tému.

               „Mám rád všetko, čo má dušu. Všetko, čo rozpráva príbeh svojho maliara.“ Prikročí tesne k stolu a mierne sa cezeň nakloní. Nadýchne sa a šepotom pokračuje: „Ale najmä pre anonymných, ktorí tvoria tajne. Po nociach. Bez publika. Ktorých diela nikto nevidí, až kým zrazu nezmiznú.“

               Žena nevedomky prižmúri oči. „To znie skoro ako krádež, nie umenie.“

               Šimon sa narovná. Cíti ako mu prsty obopínajú pohár so šampanským. „Vnímavá osoba ako vy, určite uzná, že umenie je vo všetkom, čo nás obklopuje. Šálka rannej kávy, cestička, ktorá vzniká pri kosení trávy, jej vôňa, rozmočený piesok pod hladinou mora, hrady, ktoré vznikajú na plážach, spev vtákov...“ pozrie hlboko do jej očí, „alebo len obyčajný vánok na tvári. Skúste vyjsť von, nehľadieť do mobily, zavrieť oči a užiť si slnečné lúče, ktoré nás hladia po lícach alebo začať tancovať v mláke keď prší a všetci ostatní sa nadávajú a utekajú niekam pod strechu. To je umenie. To je to, čo má pre mňa cenu.“

               Žene zvlhnú oči a na chvíľu sa zdá, že sa mu podarilo odzbrojiť ju. „Som Diana.“ Predstaví sa mu.

               „Daniel.“ Vysloví. „Daniel Horský.“

 

               „Prepáčte ale...“ Diana si prezerá jeho uvoľnený a vzpriamený postoj. „Vy mi sem naozaj nesedíte. Nehodíte sa sem.“ Prezerá si ho od hlavy až k pätám. Niečo jej na ňom nesedí. Nevie ešte čo, ale je si istá, že na to príde. „Mám pocit, že niečo skrývate.“

               Šimon si dopraje chvíľu na rozmyslenie, ako zareaguje. „Čo skrývam?“ už dávno pochopil, že je Diana skutočne bystrá a vnímavá žena ale až v tomto momente ho prepadlo napätie a neistota. Cíti ako sa pod ním ľad prelomil a on zostal postávať na dvoch kusoch, ktoré sa od seba vzďaľujú. Pozerá na ňu a v očiach mu prvýkrát zbĺkla pochybnosť o tom, či má situáciu pod kontrolou.