Päť citrónov/ časť 4

 

„Občas sa objaví niekto, kto sa tvári, že je niekým, kým nie je.“ Vysloví Diana.

               „Smiem byť úprimný?“

               Diana sa na neho pozrie so záujmom ale aj napätím s ktorým len mlčky prikývne.

               „Myslím, že v takom človeku vidíte skôr seba, než mňa.“ Snaží sa ich jednoduchý plán vyhrabať z trosiek. „Od začiatku našej konverzácie vidím vo vašej tvári a počujem vo vašom hlase, že sem nepatríte. Vyčnievate možno ešte viac, ako ja. Nemám z vás pocit, že by ste tu chceli byť.“ Snaží sa zostať pokojný ale je to pre neho náročnejšie, než si myslel.

 

               Diana ho naďalej skúma, jej oči akoby hľadali niečo, čo sa skrýva za jeho zdanlivou bezstarostnosťou. „Možno,“ odpovie. Jej hlas je tichší, ale stále znejúci s náznakom nedôvery. „Ale stále si myslím, že niečo skrývate. Niečo mi na vás proste nesedí.“ Prizná sa otvorene a bez servítky pred ústami.

               Šimon sa začne cítiť ako pod mikroskopom. V každom jej slove je zjavné, že nič nejde podľa plánu. V hlave mu znejú slová, ktoré často opakuje Adamovi: „Improvizácia vedia do basy. Alebo horšie. Akonáhle sa zrúti plán a začneme improvizovať, je zle, a dostať sa z toho priam nemožné.“ Improvizácia je pre Šimona ako diaľnica do pekla a presne po tejto diaľnici kráča. Kráča a dúfa, že nájde ten pravý výjazd a ak nie, tak aspoň auto, ktoré by ho prešlo.

               Ešte raz si pozorne prezrie Dianu. „Kto som viete. Alebo si aspoň myslíte, že viete.“ Šarmantne sa na ňu usmeje. „Bolo príjemne spoznať vás, Diana.“

               „S týmito ľuďmi sa neoplatí zahrávať. Myslíte na to, keď spoznáte aj Horvátha.“ Jej pohľad zavíta na pevnejšieho muža v smokingu a nablýskanými hodinkami, ktoré si na ňom každý človek všimné ako prvé. Šimon sa s úsmevom vzdiali od Dianinho stola. „Prečo na Horvátha upozornila?“ v hlave si kladie otázky na ktoré nepozná odpovede a to ho vyvádza z mieri. „Odhalila ma?“

               Jej pohľad ešte chvíľu zotrvá na jeho opatrných krokoch smerom k Horváthovi, až kým sa nestratí v malom dave hostí, ktorí sú okúzlení výstavou a klebetami o prominentných ľuďoch, ktorí riadia štát.

               Šimon sa musí rýchlo spamätať a dostať späť do hry pretože keď nepresvedčí Horvátha o tom, že je Daniel Horský, tak je po všetkom. Postaví sa do davu a pomaly odpije zo šampanského. Je nervózny. Stále si v mysli prehráva rozhovor s Dianou a to mu berie pevnú pôdu pod nohami. Už si zrazu nie je istý, že to bude také jednoduché.

 

               Adam kráča cez nocou zahalené predmestie. Vietor nesie pach vlhkosti a hrdze, premiešaný so stopami hnijúcich odpadkov, ktoré niektorí obyvatelia vyhadzujú na okraji lesa, ktorý sa rozprestiera za ich mestom. Jeho kroky sú tiché, opatrné, ako keby má strach, že ho odhalí aj samotná noc pretože len ona vie, čo pred chvíľou robil pri chatke o ktorej skoro nikto nevie. V batohu nesie všetko potrebné- vodu, obväzy, svoju zbraň, ktorú tak nerád používa. Viac než fyzická záťaž, ho ťaží vedomie, že už nie je čas na chyby.

 

               Blíži sa k opustenému domu. Kedysi mohol patriť niekomu, kto v ňom plánoval prežiť celý život; a možno sa mu to aj podarilo, no dnes je len prázdnou schránkou, zabudnutou medzi rozpadávajúcimi sa ulicami, ktoré sú v túto neskorú hodinu známe svojimi nočnými životmi. Akonáhle zapadne slnko, schádzajú sa tu narkomani a díleri. Nie je to štvrť na ktorú by bolo mesto hrdé a slušní obyvatelia sa vyhýbajú nočným prechádzkam po tejto mestskej časti, ktorú spájajú tri ulice s pár starými bytovkami v ktorých žijú aj rodiny, ktoré si nemôžu dovoliť strechu nad hlavou nikde inde. Nie všetci, ktorí žijú v tejto štvrti sú závislí na lacných narkotikách, ktoré sú zvyčajne zmiešané s látkami, ktoré do nich ani nepatria. Opustené rodinné domy a povesť celej štvrte poskytuje dostatočný úkryt mladým ľuďom, ktorým vyhovuje život špinavých darmožráčov, ktorí nakupujú od miestnych dílerov za pár nakradnutých drobných. Najhoršie na tom je, že aj keď sa polícii darí týchto dílerov, malých zlodejov a narkomanov vyhnať, stále sa objavujú noví. Väčšina z nich je nebezpečná len pre samých seba ale niektorí sú naozaj nervovo labilní jedinci kvôli ktorým sa po zotmení neoplatí vychádzať z bytu. A keď už, tak na vlastné riziko.

 

               Nevybrali si tento dom preto, lebo by bol nenápadný ale preto, lebo sa oň nikto nezaujíma. Zastaví sa pár metrov od vchodu. Spraví hlboký nádych. Prsty mu pevne zovrú popruh batoha, mysľou mu prebehne množstvo scenárov a ani jeden sa nekončí dobre. Nie je to ním ale týmto miestom. Aj turisti, ktorí nemajú potuchy o povesti tejto štvrte, vravia o nepríjemnom pocite, strachu a beznádeje, ktorá ich tu prepadla. Akoby tu bolo všadeprítomné zlo, ktoré sa zarývalo do kože, do duše a mysli každého, kto sa opováži narušiť ekosystém, ktorý si miestni vybudovali. Málokto je dostatočne silný na to, aby si tu udržal pozitívne myslenie a dokázal o sebe povedať, že je šťastný.

 

               „Čo ak ma predsa len niekto sleduje?“ položí si rečnícku otázku. „Čo ak sa to Šimonovi na večierku rozpadlo a už tam na neho čaká polícia?“ batoh nechá rýchlo skĺznuť po pleci, strčí doň ruku a po chvíli nahmatá zbraň, ktorú z neho vyberie. Vykročí vpred. Stará drevená brána je pootvorená. Potichu vrzgne, keď ju ešte viac pootvorí, aby cez ňu prešiel. Vstúpi do dvora zarasteného vysokou trávou a burinou. Cíti ako vietor ochladzuje rukoväť zbrane kalibru deväť milimetrov. Batoh si znova nahodí na plece a zbraň chytí pevne oboma rukami. Opatrne si prezrie okolie. Ticho. Žiadne kroky, žiadne pohyby v oknách susedných domoch. Keď prikročí ku vchodovým dverám, zľahka položí ruku na starú kľučku a priloží ucho k dverám. Na chvíľu zadrží dych aby čo najviac eliminoval všetko, čo by ho mohlo rušiť. Keď naberie odvahu, kľučku opatrne stlačí a pomaly otvorí dvere. Vo vnútri ho ovalí zatuchnutý vzduch plný plesní. Dvere za sebou zavrie. Cez rozbité okná mu do rozhádzanej obývačky, ktorá je spojená s kuchyňou, preniká len slabé svetlo pouličných lámp, vrhajúc tiene, ktoré sa pohybujú každým poryvom vetra. Opatrne došľapuje a opatrne sa pohybuje po miestnosti. Stará drevená podlaha pod jeho krokmi vŕzga viac, než brána. Teda aspoň v jeho ušiach sa vŕzganie rozlievalo ako silný nárazový vietor, ktorý vráža do plechu. Prehmatáva slabo osvetlený priestor, aby sa uistil, že je prázdny.

 

               Toto miesto je viac než len starý dom. Je to hrobka času. Pavučiny sa lepia na rohy stien, stopy minulých návštevníkov sú dávno stratené pod hrubou vrstvou prachu a vzduch je nasiaknutý plesňami a starým drevom, ktoré cez diery v streche už toľkokrát premoklo, že by bol zázrak keby nebolo prehnité skrz všetky piliny. Tieto steny dokážu vyrozprávať toľko príbehov ale radšej počúvajú tie nové. Z miestnosti do miestnosti sa nesie zvláštne ticho- nie obyčajné ticho. Vietor sa utíši a Adam zostane stáť v tmavej chodbe do ktorej svetlo pouličných lámp dokáže dočiahnuť cez obývačku len končekmi prstov. Keby teraz spadol špendlík, tak by sa ten zvuk poodrážal od stien ako guľka odrážajúca sa od pancieru. Stojí pred dverami do spálne, ktoré bez váhania ale so všetkou pokorou otvorí. Táto izba je najviac osvetlená pouličnými lampami, ktoré svietia pod oknom a dokážu rozžiariť aj tmavú chodbu bez okien, ktorá za jej dverami čaká na ďalší bolestivý príbeh, ktorý by sa navždy zapísal do jej stien, ktoré boli kedysi dávno biele.

 

               Vietor, ktorý sa znova zodvihol, rozvinie záves pred spálňovým oknom a vtedy to zbadal. Za závesom stojí štíhla postava pozorujúca prázdnu cestu pred domom. Vôbec sa nehýbe. „Vyjdi spod toho závesu!“ Adamov hlas sa chveje ako rosa v jemnom vánku. Pred sebou drží zbraň namierenú na postavu pri okne. „Vyjdi spod toho závesu!“ zopakuje. Pomaly sa priblíži. Prechádza okolo šatníkovej skrini na ktorej chýba jedlo krídlo dvier. Police v nej sú prázdne, až na krabicu úplne na najnižšej priečke. Adam zacíti zápach starých hrubých perín na posteli. „Posledné varovanie!“ Adam sa postaví blízko k závesu tancujúcom vo vetre. Prst, ktorý drží na spúšti mu začne tŕpnuť. Zbraň už drží len v jednej ruke. Druhú natiahne pred seba a rýchlo odhrnie záves, za ktorým sa skrýva len pootvorené okno. „Som tu sám,“ zasmeje sa od úľavy. „Som tu len ja, chvalabohu!“ zavrie okno a konečne sa upokojí. Z chodby začuje ako niečo spadlo na zem. „Kroky?“ nie je si istý. „Tak predsa!“ znova chytí zbraň oboma rukami a vybehne na chodbu. V tom momente sa mu niečo mihlo pred vchodom do obývacej miestnosti. „A mám ťa,“ povie si potichu. Vkročí do obývačky a cez izbu zbadá prevrátenú sklenú vázu, ktorá stála na kuchynskej linke. Blíži sa k rozbitej váze, snažiac sa vyhýbať škrípajúcim doskám. Prudký tep mu zviera hrdlo a na jazyku sa vytvorila Saharská púšť. S odistenou zbraňou obíde celú kuchynskú linku, na ktorej je rozprestretý plán chatky, ale po nikom nenájde ani stopu. „Asi prievan.“ Pomyslí si ale vzápätí si uvedomí, že v spálni okno zatvoril. Prejde do obývačky a zahľadí sa do svetla za oknom. „Prichádzam o rozum.“ Sadne si do kresla s natrhnutou látkou. „Dúfam, že Šimonovi ide na večierku všetko podľa plánu,“ povzdychne. „Snáď sa čoskoro vráti.“ Zrak mu skĺzne na konferenčný stolík na ktorom zbadá zotretý prach pripomínajúci ťah prstami. Akoby sa niekto potkol a zachytil o stôl aby čo najrýchlejšie vybehol von. Vchodové dvere sa mierne otvoria. „Ja som vás otvorené nenechal,“ zašepká popri chôdzi k nim, aby ich zabuchol. Znova pozrie na odtlačky prstov v prachu a je si istý, že nie sú jeho, ani Šimonove.