Päť citrónov/ časť 5

 

               Šimon stojí pri barovom pulte a v prstoch zviera tenučký stopkový pohár plný bieleho vína. Zlatožltá tekutina sa ligoce v mäkkom svetle krištáľových lustrov, ktoré visia zo stropu ako pavučiny skla. Je tu už pridlho a každou minútou sa viac a viac rozplýva jeho neviditeľnosť. Prvotný plán bol jednoduchý- prísť, tváriť sa, že je jeden z nich, vzbudiť Horváthov záujem a zmiznúť. Stačilo nadviazať letmý rozhovor, výmenu pohľadov, možno jeden dobre mierený kompliment na niektoré z jeho vystavených diel. Najnebezpečnejšia ale zároveň najrýchlejšia cesta do Horváthovej priazne vedie cez jeho ego.

 

               Doteraz sa ale neodhodlal. „Prečo?“ odpoveď na túto otázku visí vo vzduchu ako jemný tieň, tak tenký ako koliesko salámy cez ktoré preniká svetlo. Horváth je nebezpečný muž. Nie je ten typ, ktorý nosí zbraň a vyhráža sa kade chodí. Vybudoval si povesť horlivého, výbušného a nevyspytateľného muža pri ktorom si nikdy nemôžte byť istí tým, ako zareaguje. V tom spočíva to najväčšie nebezpečenstvo. Je nepredvídateľný. Jeho povesť nechal hovoriť za neho a tá spoľahlivo odstrašuje každého, kto by mal čo i len najmenšiu ambíciu siahnuť na niečo, čo mu patrí. A Šimon sa mu práve dobrovoľne chystá postaviť do cesty.

 

               Nadvihne pohár k svojim perám, ale nenapije sa. Len potrebuje niečo robiť, kým rozmýšľa. Horváth stojí v skupinke vážených hostí, obklopený elegantnými dámami a pánmi v smokingoch, ktorí sa mu smejú na vkusne dávkovaných anekdotách. V Šimonových očiach sa zdá, že je jeho cieľ niekto, kto si získal aj samotnú gravitáciu, ktorá pracuje v jeho prospech. Priťahuje k sebe tých, ktorých chce a odradzuje tých, ktorí mu neboli hodní. Šimon si uhladí sako a spraví krok dopredu. Potom ďalší, a ďalší. Zrazu ho nohy vedú priamo k Horváthovi. Veľmi dobre vie, že nemôže zastaviť. Už nie je na čo čakať. Každým krokom si pripravuje slová ktorými by dokázal, že on je hoden jeho času. Niečo nevtieravé ale dostatočne zaujímavé na to, aby vzbudil jeho zvedavosť. Možno nahodí poznámku o jednom z jeho umeleckých kúskov. Možno sa spýta na pôvod starožitnej sochy, ktorá stojí v rohu miestnosti, kde nie sú ani žiadne kamery. Ešte jeden krok. Už ho od neho delí len jeden krôčik a dvojica, ktorá sa mu postavila do cesty akoby si ho vôbec nevšimli. V tom to začuje. Hlas, ktorý ho okamžite zastaví. Presne vie komu ten zamatový hlas priradiť. Zrazu zostal vďačný tým dvom, ktorí mu vkročili do cesty. Ešte má šancu zmeniť taktiku. Má len jedinú šancu Horvátha zaujať. Keby sa mu prihovoril, bol by v pasci z ktorej by nebolo úniku.

 

               „Myslíš, že to naozaj urobia? Že sa odvážia?“

               Šimon zamrzne uprostred posledného kroku k Horváthovi. Obzrie sa okolo seba s vystrašeným pohľadom a tvár mu zbledne o dva odtiene. „Tak predsa,“ povie si pre seba. Keď ju zbadá zhovárať sa s mužom v lacnom hnedom obleku, uvedomí si, že sa usmieva. „Laura Karasová.“ Zašomre si popod nos. „Vedel som, že si to ty.“ Vidí ju stáť pred jedným z obrazov, len niekoľko metrov od neho. Stojí k nemu chrbtom ale je si istý, že je to ona, aj keď mal len jednu šancu na to, aby si ju zblízka dôkladne prezrel a len jedinú možnosť sa s ňou porozprávať, pričom sa strácal v hĺbke jej očí.

 

               Šimonovi sa na moment zastaví dych. Len postáva a periférnym pohľadom sleduje jej postavu pod veľkým plátnom, ktoré si získalo jej pozornosť. O niečo menšiu pozornosť si dielo získalo od jej spoločnosti. Muž stojaci po jej ľavom boku sa ponára do jej slov, do očí, do ktorých sa raz ponáral aj Šimon. Dlhé tmavé vlasy má zopnuté do elegantného drdolu, na sebe čierne kokteilové šaty, ktoré jej dodávajú nenápadný ale nepopierateľný pôvab. Na prvý pohľad vyzerá ako jedna z hostí ale dobre vie, čo je zač. „Vie o nás?“ kladie si otázky, ktoré ho ešte viac znervózňujú pretože na ne nepozná odpovede. „Prišla kvôli nemu?“ vôbec ju nespúšťa z dohľadu. „Alebo je to len celé nešťastná náhoda?“

 

               Hrdle mu vyschlo. Odpije dúšok bieleho vína, ktoré mu zrazu pripadá odporné. S grimasou ho odovzdá čašníkovi prechádzajúcemu okolo. Musí rýchlo rozmýšľať. Nemôže sa otočiť a odísť, bolo by to podozrivé. Nemôže sa ani pohnúť k Horváthovi. Musí najskôr zistiť, či sú v bezpečí alebo musia vymyslieť nový plán. Stále len postáva a pozoruje ale po krátkej chvíli pochopí, že podľa reči ich tela nezistí o čom sa rozprávajú. Opatrne prechádza medzi hosťami a snaží sa nepozorovane priblížiť k Laure a jej spoločníkovi.

               „Dnes by si mala vypnúť, Karasová. Aspoň dnes.“ Povie jej spoločník.

               „Ja nevypínam.“ Odvetí. „Máme prácu.“

               „Ty tieto obrazy miluješ, choď sa nimi trochu pokochať. Kedy inokedy budeš mať príležitosť uvidieť diela za milióny?“

               „Musíme dávať pozor. Ukážu sa. Už sú určite tu.“

               „Nemyslím si. Dnes nie. Musia vedieť, že ich sledujeme,“ pokračuje muž.

               Šimon ešte viac nastražil uši.

               „Alebo si myslia, že o ich pláne nevieme,“ namieta Laura, ktorá je detektívka telom aj dušou a svoju prácu berie naozaj osobne. Častokrát je to skôr kontraproduktívne ale nadriadení sú nadšení z jej výsledkov a preto akceptujú štýl jej práce.

               Šimonove srdce vynechá jeden úder. „Vie o nás?“ ešte viac znervóznie. „Skutočne? Alebo len háda?“ s jej inštinktom mali nejednu skúsenosť. Keď čo i len niečo tuší, vie, že majú veľký problém.

 

               Nemôže sa unáhliť. Musí zistiť akému riziku v skutočnosti čelia. Musí zistiť viac o jej úlohe, bez toho, aby ho odhalila; a tak začne svoju vlastnú hru. Pomaly prejde miestnosťou, snažiac sa nájsť lepší výhľad na niektoré z obrazov. Ešte stále im nevenuje svoj obdiv, len sa strategicky presúva. Chce vidieť Lauru z iného uhla. Chce vidieť, či skenuje hostí, či ho hľadá. Keď sa dostane k sochám v rohu miestnosti, letmo k nej zdvihne pohľad. Laura stojí v rovnakom pokoji ako predtým, stále sa rozpráva s tým istým mužom a on sa stále občas pohľadom zatúla na jej odkryté rameno po ktorom skĺzne k výstrihu; ale niečo sa predsa len zmenilo. Jej oči. Jemne pohľadom prebehne po miestnosti. Niekoho hľadá. „Ale koho? Koho hľadáš?“ na krátku dobu sa zarazí a uvedomí si, že mu nikto nevenuje pozornosť. Je úplne sám medzi hosťami. „Komu to vlastne rozprávam?“ zľahka pokrúti hlavou.

 

               Keby odíde a niekto si jeho odchod všimne, mohlo by mu to zavrieť dvere k náhradnému plánu. Síce sa mu pre väčšinu hostí darí zostať duchom ale spomína na ľudí s ktorými sa už dal do reči a kvôli ktorým už dávno necíti pevnú pôdu pod nohami. Možno ho niekto z nich vidí. Keď sa neviditeľný raz zhmotní, pre tých ľudí zostane navždy zhmotnený. Nesmie riskovať, že si niekto z nich všimne, že sa zrazu vyparil ale nemôže ani postávať tak dlho na mieste, aby si ho nevšimol aj niekto ďalší. Preto spraví jediné rozhodnutie, ktoré mu v ten moment pripadá rozumné- vykročí späť k baru. Rázne kráča pomedzi hostí, rozosmiate hlasy a cinkanie pohárikov ale v tom, bez varovanie, preruší ho explózia spomienky, ktorá vstala z popola v tú najmenej hodnú chvíľu; a on bol zrazu späť v tom  prístave.