Päť citrónov/ časť 6

 

               Nočná obloha je plná hviezd, akoby sa aj vesmír rozhodol zatajiť svoju prítomnosť. Ich cieľ sa nachádza v malých odľahlých dokoch, niekoľko kilometrov od najbližšieho mesta. Priemyselná zóna slúži len pre obchodné lode a nákladiaky, ktoré sa starajú o chod medzinárodných obchodov. So svojimi továrňami to nie je najtichšia a najčistejšia oblasť v krajine a preto susedí len s malými obcami v ktorých žije len pár obyvateľov ale aj tie sú vzdialené na kilometre. Táto oblasť sa nevenuje len importu a exportu bežných komodít. Špekuluje sa, že ju využívajú ľudia riadiaci štát pre ich tajné operácie a obchody, takisto je obľúbená aj pre ľudí, ktorí síce majú ruky od krvi ale aj dosť peňazí na to, aby financovali tajné vládne operácie. Niektorí veria, že si politici a miestne podsvetie navzájom kryjú chrbty ale to sa nepodarilo nikomu dokázať. Kvôli prísnemu zákazu vstupu, ktorý platí pre každého bežného civilistu, je tento malý prístav terčom pestrých konšpiračných teórii.

 

               Studený vietor sa od mora opiera do plotu na vysokej bráne a silné reflektory vrhajú pri vchode dlhé tiene. V diaľke je počuť kvílenie čajok, no pri bráne prístavu panuje napäté ticho. Šimon s Adamom stoja pred mohutnými kovovými dverami, cez ktoré prejdú len tí, ktorí majú povolenie. Za dverami sa rozprestiera nákladný prístav, obklopený nekonečnými radmi kontajnerov, žeriavmi a nákladiakmi. Pred nimi stoja dvaja s útočnou puškou vyzbrojení strážnici. Jeden ju drží pevne v rukách a druhý vytiahne malý skener. „Preukazy!“ vyštekne.

               Šimon sa usmeje. „Samozrejme,“ povie s istotou, ktorú ani necíti. Z vrecka na svojich montérkach vytiahne malú plastovú kartu a podá ju strážnikovi. Adam spraví to isté. Strážnik si ich preukazy priloží k čítačke ale ani po pár sekundách sa nič nestane. Strážnik podozrivo pozrie do ich očí, ktoré sú plné strachu. Šimon sa aj napriek tomu stále usmieva. Bojí sa, že keby zvážnel, vzbudil by ešte väčšie podozrenie. Po ďalších pár sekundách zaznie tiché pípnutie, a obaja si v duchu vydýchnu.

               „Kam idete?“ spýta sa podozrievavo strážnik.

               „Vychytali sme nočnú! Zas!“ vyprskne Adam s nádejou, že si strážnik neuvedomí, že ich vidí prvýkrát. Prejde okolo neho stovka zamestnancov. Snáď si ich všetkých nepamätá- pomyslí si.

               Strážnik ho premeria svojim pohľadom, pričom sa Adam v duchu modlí, aby nemali systém, ktorý by v reálnom čase overoval databázu pracovníkov.

 

               Celé to plánovali v najbližšom motely, ktorý síce neponúka luxusné ubytovanie, raňajky, obed ani večeru a už určite nie akúkoľvek inú službu naviac. V izbe sú dve lôžka, stôl, malá chladnička a záchod, ktorý nevyzerá najčistejšie. Dokonca ani posteľná bielizeň nevzbudzuje dôveru. To všetko ale hodili za hlavu pretože to bolo v obci, ktorá bola len pár kilometrov od prístavu.

               „Čo máme?“ spýta sa Adam, ktorý si práve zapína košeľu.

               „Náš cieľ- kontajner 384K,“ odpovie Šimon. „Je v zadnej časti prístavu, čo je dobrá aj zlá správa. V noci tam býva menej zamestnancov ale ak sa niečo pokazí, únik môže byť komplikovaný.“

               Adam sa oprie o okrúhly stôl za ktorým sedí Šimon.

               „Ako sa tam dostaneme?“

               Šimon sa uškrnie a podá mu plastovú kartu. Adam ju prevráti v prstoch. „Ako si sa k nej dostal?“

               „Našťastie majú škrty aj v prístave. Prepustení zamestnanci dostali pár dní na to, aby sa prispôsobili tomu, čo ich čaká. A nie všetci sú zmierení ešte pár dní chodiť do práce z ktorej ich vyhodili len aby dostali o pár eur väčšie odstupné. Dvaja sa ale rozhodli vziať si ich slová k srdcu a prispôsobil sa tomu, čo ich čaká. Za menšie bolestné nám poskytli ich kartičky. Majú platnosť ešte pár dní. Teda možno deň, ak si uvedomia, že už sa do prístavu nevrátia. Preto to musíme spraviť čo najskôr.“

               „A Madam N. nám vymení fotky,“ pousmeje sa Adam.

               „Presne tak.“

               „Čo bezpečnostné kamery?“

               „Máš deň na to, aby si objavil ich slepý uhol a odkryl nám cestičku ku kontajneru.“

               „Deň?“ Adamovi sa z tváre vytratí úsmev.

               Šimon ale verí v jeho schopnosti. „Ak je niekto, kto to dokáže, tak ty. Len ty.“

               Adam váha a na chvíľu sa ponorí do vlastných myšlienok. „Deň...“ zašomre. „To by som mohol zvládnuť.“

               Šimon sa pohodlne oprie na drevenej stoličke. „Ja viem, že to zvládneš!“ vysloví energickým hlasom.

               „A alarmy?“

               „Nie sú tam,“ povie Šimon. „Ale sú tam po zuby ozbrojení strážnici.“ Nezabudne podotknúť.

               „Takže keď nás chytia...“ zamyslí sa Adam, ale Šimon mu skočí do reči. „Preto sa nemôžme nechať chytiť.“ Pozrie mu do chvejúcich sa očí. „Ale úprimné. Nemyslím si, že by chceli mať na svedomí dvoch neozbrojených ľudí.“

               „Neozbrojených?“

               „Samozrejme. Keby máme zbrane, tak neváhajú ani sekundu.“

               „To dáva zmysel,“ prikývne Adam. „Takže nás nezastrelia.“

               „Nie, asi nie...“ preglgne. „Skôr nás vydajú polícii a my dostaneme doživotie.“

               Adama Šimonove slová neupokojili tak, ako dúfal. Skôr sa tvári ešte vystrašenejšie.

 

               Adam kútikom oka sleduje strážnika, ktorý pevne drží útočnú pušku, a dúfa, že nič nezanedbali. „Je to v poriadku, pusti ich aby nemeškali do práce.“ Otočí sa na ozbrojeného strážnika jeho kolega. Vráti im preukazy a otvoria pred nimi vysokú vŕzgajúcu bránu. Prístav je chladný a pustý. Vzduch páchne soľou a naftou. Noc pretínajú len vzdialené nákladiaky a hučanie ich motorov. Lode, obrovské oceľové kolosy, sa potichu kolísajú na vlnách ako spiace netvory. Niektoré z nich majú zapnuté reflektory, ktorých svetlá sa lámu o vodnú hladinu a vrhajú na nábrežie dlhé, desivé tiene.