Päť citrónov/ časť 7

 

               Pohybujú sa pomedzi kontajnery, ich čierne tričká a tmavozelené montérky splývajú s tieňmi, ktoré vytvárajú vysoké veže plechových boxov. Každý kontajner je inej farby- červený s vyblednutým logom čínskej prepravnej spoločnosti, modrý so známkami hrdze alebo zelený s výstražnými symbolmi upozorňujúce na krehký náklad, ktorý si z nejakého dôvodu získal chvíľu Adamovej pozornosti. Niektoré číselné označenia sú takmer zodraté od slanej vody a silného nárazového vetra, ktorý im robí spoločnosť pri dlhých plavbách. Prístav je živým organizmom aj uprostred noci. V diaľke hučia stroje, žeriavy sa pomaly pohybujú ako mechanické dinosaury, robotníci v oranžových reflexných vestách nakladajú palety. „Bezpečnosť im veľa nehovorí.“ Podotkne šepotom Šimon narážajúc na to, že žiadny z tých robotníkov nemá na hlave ochrannú prilbu. Výstražné sirény sem-tam prehlušia staré nákladiaky a škrípajúci kompresor okolo ktorého prechádzajú. Reflektory občas odhalia robotníka s cigaretou v ústach ako si dáva pauzu opretý o roh budovy.

               „Tadiaľto,“ zašepká Adam, keď sa pred nimi objavila dlhá ulička medzi dvoma radmi kontajnerov.

 

               „Pšt,“ šepne Šimon. Už sa pomaly blížia k správnemu kontajneru, keď zrazu započujú ťažké kroky viacerých ľudí. Je to len jemné dunenie kdesi v diaľke, no čoskoro sa začnú približovať. Pevné podrážky topánok udierajú o betónovú podlahu s presnosťou vojenskej jednotky. Nie sú to kroky dvoch ľudí. Je ich viac a sú stále bližšie a bližšie. Šimon strhne Adama k hrdzavému kontajneru. S plytkým dychom sa skrývajú v jeho tieni a na chrbte cítia chladný kov, ktorý im poskytuje provizórny úkryt. Kroky sa zastavia len kúsok od kontajnera za ktorým čakajú na to, čo sa stane. Adam je ponorený do chladných vĺn vlastných predstáv a premýšľa, čo s nimi bude ak tí ľudia obídu kontajner. Šimon sa rozhodol spraviť úplný opak. Nemyslieť na nič, len na prítomný okamih; kvôli čomu čoraz viac vníma chlad, ktorý mu preniká cez tričko a páli na chrbte.

               „To je fakt na hovno,“ ozve sa hrubý hlas plný rozčúlenia. „Vyhodili Karla! A dnes som počul, že aj Jirku. Vedenie si robí, čo chce. Je to úbohé! Som zvedavý kto im tu bude makať keď to už my nebudeme stíhať.“

               „Skôr si myslím, že my sme ďalší na rade.“ Pridá sa ďalší muž. „Svine! Dvadsať rokov tu driem a takto so mnou vyserú?“ na chvíľu stíchne pretože sa zamyslí ale potom ešte rozhorčené dodá: „Najradšej by som im podpálil tie drahé autá.“

               Adam so Šimonom započujú hrdelný smiech za ktorým sa skrýva spaľujúca zlosť. Ani nedýchajú. Aj ten najmenší zvuk by k nim mohol priviesť nahnevanú skupinku.

               „No tak, chlapi,“ zaznie ženský hlas, pravdepodobne tá rozumnejšia členka ich bandy, ktorá je viac nad vecou. „Dajme si radšej cígo a neriešme to. Nie teraz. Už sú určite rozhodnutí koho prepustia najbližšie. Možno to sme my, možno niekto iný. Nezmeníme to.“ Rozhovorí sa. „Ale aj keď to nie sme my a uvidia nás, ako tu takto oxidujeme, určite zmenia názor.“

               Kroky sa znova pohli. Tentokrát sa vzďaľujú. Šimon ráta v duchu sekundy. Jeden... dva... tri... Zvuk podrážok už skoro nepočuť. Dvere do skladu, ktorý je len pár metrov od kontajnerov, sa so sprievodom vŕzgania zatvoria tlmením buchnutím. Šimon sa konečne zhlboka nadýchne. „Do riti. Tak toto bolo tesné.“

               Adam len prikývne. Srdce mu ešte stále bije o rebrá ako kopytá divokých koní. Šimon opatrne nazrie spoza kontajnera. „Poďme.“ Vysloví už s väčším pokojom v hlase. „384K by mal byť na konci tejto sekcie,“

 

               Kráčajú opatrne, ich topánky tlmia kroky na betónovom povrchu. Svetlá reflektorov pomaly prečesávajú prístav, čo využívajú vo svoj prospech pretože veľmi dobre vedia, že takisto ako tiene ukrývajú ich, môžu ukrývať aj strážnika alebo robotníka, ktorý sa na chvíľu rozhodol zašiť pred zrakom vedúceho skupiny. V diaľke zaduní kovová rana- niečo spadlo. Obaja sa inštinktívne prikrčia za najbližší kontajner. Tep sa im ledva stihol upokojiť od poslednej prekážky a znova sa im snažil vyskočiť cez spánky, ktoré im dunia ako africké bubny. „Vietor,“ zašepká Adam, keď si uvedomí, že to bola len uvoľnená reťaz na jednej z plošín. Napätie v nich ale nevyprcháva. Práve naopak. Stále častejšie sa obzerajú okolo seba. Keď konečne dorazia k správnej časti prístavu, ich kontajner je až úplne vzadu, v jednom z najmenej osvetlených zákutí. Dokonalé miesto pre lúpež- pomyslí si Šimon.

 

               Adam z vrecka vytiahne pakľúče. „Ponáhľaj!“ Šimon ho potichu náhli.

               „Ticho! Teraz som vo svojom živle. Neruš ma. Musím sa sústrediť, musím sa dostať do mysle toho zámku.“

               „Do mysle zámku...“ zašomre si Šimon popod nos pričom neustále pozoruje okolie.

               Keď sa Adam uprene zadíva na jeho prsty, ktoré držia pakľúče v starom zámku, v mysli sa mu vynorí predstava, že to už skoro má, ale vtedy, keď sa už chystal spraviť posledné ťahy, začujú kroky, ktoré sa rýchlo pohybujú. Na konci tejto sekcie sú kontajnery naukladané tesne vedľa seba a panuje medzi nimi ozvena kvôli ktorej nevedia presne určiť odkiaľ tie kroky prichádzajú. Strážnik? Náhodný robotník? Mohol to byť ktokoľvek. Isté majú len jedno- je príliš blízko na to, aby sa rozhodli pre útek a ozvena im bráni zistiť odkiaľ ten človek príde takže ani netušia ktorým smerom by sa mali rozbehnúť, ak by strach prevzal kontrolu a rozhodli sa netakticky utekať. Namiesto toho okamžite zamrzli.

 

               Adam pomaly skloní hlavu a pohľadom preletí po betónovej zemi. Žiadny pohyb baterky, žiadna silueta vrhaná lampami, ktokoľvek to bol, ešte sa nenachádza v ich uličke. Šimon sa opatrne presunie ku kontajneru a položí ucho na chladnú kovovú stenu.

„Čo robíš?“ zarazí sa Adam.

„Ich ťažké topánky dupocú. Keby bol tak blízko, plech by odrážal jeho vibrácie.“

Adam na neho len mlčky pozerá. „Keď myslíš,“ odvetí.

Kroky sa zrazu zastavia. Adam ani nedýcha. Pocit, že ich niekto sleduje, je takmer hmatateľný.

„Vidíš niečo?“ zašepká Adam tak potichu, že to bol skôr len pohyb pier než skutočné slová. Šimon len zavrtí hlavou. V tej chvíli zaznel zvuk vysielačky. Elektronický šum po ktorom sa ozve „Tak čo?“

               „Som v C-9 ale nie je tu nič podozrivé.“ Odpovie druhý muž. Je len pár kontajnerov od nich. Adam nepatrne priloží ruku k opasku, kde má malú rušičku signálu. Ak by ju zapol, strážnik by stratil spojenie a šiel by skontrolovať, čo sa deje. Získalo by to možno pár minút ale je to riskantný ťah. Ak mu nechýba dôvtip, zalarmuje celý prístav.

 

               Sekundy sa vlečú ako minúty.

               Adam sa snaží ovládnuť svoje dýchanie. Srdce mu bije tak hlasno, že má pocit, že ho musí počuť aj strážnik, ktorý sa dal znova do pohybu. Šuchot topánok sa pomaly vzďaľuje. Obaja stále nehybne čakajú, kým sa kroky úplne nestratia.

               „Vypadnime už.“ Adam sa s hlbokým výdychom otočí ku zámku.

               „Ešte máme nejakú prácu,“ pripomenie Šimon.

               Každý ich pohyb je oveľa rýchlejší. Ani jeden z nich tam nechcel stráviť ďalšiu minútu ich života.

Adam si zamrmle popod nos. „Našťastie už viem ako na teba,“

Šimon sa zarazí a začudovane sa otočí na Adama. Ihneď mu dopne, že sa rozprával s tým zámkom.

 

               Dvere kontajnera sa s buchotom otvoria, akoby otvorením spadol na zem kus plechu.

               „Skús hlasnejšie, možno ťa nepočuli,“ zahundre Šimon.

               „Boli ako priškvarené. Ako keby tu stál a mokol niekoľko týždňov a na dverách sa vytvorila hrdza.“

               Kontajner otvoria dokorán. Vo vnútri vládne hustá tma. Adam zapne malé vreckové svetlo, ktoré má len pár lúmenov kvôli čomu si nezískava toľko pozornosti ale aj tak ho drží tak, aby lúč svetla nezasvietil priamo von. Jeho svetlo sa odráža od kovových stien. Kontajner je plný drevených debien a obaja veľmi dobre vedia, čo sa v nich ukrýva. Sú naplnené drahokamami. Od spodku až po vrch. Obsah kontajnera má hodnotu niekoľko miliónov eur a oni to majú všetko na dosah.

 

               Obaja zostali stáť akoby hľadeli do očí duchovi. Sú oslnení predstavou ich života keby si odtiaľ vzali niečo naviac.

               „Sústreďme sa na hviezdu,“ Šimon preruší ich zasnívané pohľady. Ich úloha je jasná. Musia nájsť jeden, jediný drahokam: Hviezdu Inkov; a rýchlo zmiznúť. „Hviezda má byť v čiernom puzdre.“ Pokračuje. „Keďže je ukradnutá, nebude v žiadnej označenej debni. Je sem privezená na čierno. Nikto o nej nemá vedieť, nikto by si ju nemal všimnúť. Bude v niečom, čo sa pri nakladaní nekontrolovalo pretože nikto nevedel, že to tu je...“

               Začnú prehľadávať kontajner, zatiaľ čo sa Adam zameral na zadnú časť. Vôňa dreva a plastových obalov im dráždila nosy. V rukaviciach sa pohybujú rýchlo, ale opatrne.  

„Sakra!“ Adam vybehne pri vchod.

               „Čo sa deje?“ zľakne sa Šimon a zbadá, ako Adam bojuje s kýchnutím. Potom sa otočí späť do útrob kontajnera a pohľad mu zostane na čiernom puzdre ktorého polovica vytŕča spod smoklenej plachty. „Asi to mám,“ prikročí k čiernemu puzdru. Adam nezaháľa a pristúpi k nemu ihneď ako sa mu podarí zadržať kýchnutie. Šimon opatrne otvorí puzdro pričom sa mu ruky trasú akoby to pre neho bola tá najviac stresujúca chvíľa tohto večera. Po otvorení zostanú ako mechom ovalení. Ligotajúci sa bledomodrý drahokam ich hypnotizuje. Svetlo ich slabej baterky sa na ňom rozplýva ako maslo rozotierajúce na čerstvo upečený chlieb.

               „Našli sme ju,“ usmeje sa Šimon. Oboch zavalí vlna obrovskej eufórie, ktorá netrvá dlho. V prístave sa začnú ozývať policajné sirény.

               Šimon neveriacky, ako obarený parou zamrmle „...Dokonalá lúpež neexistuje.“

               „Čo teraz?“ Spýta sa Adam v záchvate paniky.

 

               Adamov hlas sa takmer stráca v ozvene kovových stien kontajnera, ktoré sa týčia okolo nich ako tiché, nehybné monštrá. Šimon cíti, ako mu adrenalín pulzuje v žilách, ale na tvári si zachováva chladný výraz akoby šlo všetko podľa plánu. Sirény sú stále bližšie a hlasnejšie. Blikajúce svetlá sa odrážajú od vlhkého asfaltu pri nábreží; a ožívajú rýchle kroky policajtov približujúcich sa zo všetkých strán. Adam o krok ustúpi, jeho pohľad kmitá medzi Šimonom a úzkou uličkou medzi kontajnermi. Je to jediná cesta von- ak sa tam dostanú skôr, než policajti, majú šancu. Síce nie veľkú a obaja sú si toho vedomí, ale aj tú malú šancu chcú využiť naplno. Šimon sa pomaly nadýchne. Potrebuje spomaliť tok myšlienok aby sa dokázal sústrediť. Vie, že ak teraz prepadnú panike, je s nimi koniec. Musí to mať pod kontrolou, alebo sa tak aspoň tváriť aby u Adama vytvoril placebo efekt, že sa im to môže podariť. Adamovi sa rozbúši srdce ako ešte nikdy. A vtedy to všetko potemnie.