Päť citrónov/ časť 8

               Závesy v hotelovej izbe sú ťažké a vínovo červené. Plastové okná dôkladne tlmia hluk rušnej ulice pod nimi. Na stole je rozložená mapa prístavu, pokrčená na rohoch od toho, ako ju Adam nervózne prekladal sem a tam. Vedľa nej ležia dve kúpené identifikačné karty a zošit plný poznámok, kresby trás, núdzové východy a vyznačené miesta bezpečnostných kamier. Šimon si prehodí nohu cez nohu, pokojne mešia kávu v bielej šálke a sleduje Adama, ktorý netrpezlivo prechádza po izbe.

 

               „Si si istý, že to je bezpečné?“ Adam sa zamračí a ukáže na mapu, kde je červeným perom načrtnutá alternatívna úniková cesta cez skladové rampy.

               Šimon sa uškrnie. „Nie. Ale máme niečo lepšie?“

               Adam sa posadí na okraj postele a rukami si pretrie tvár. „Plán A: Nenápadne vstúpime, prejdeme ku kontejneru, vezmeme Hviezdu a vypadneme.“

               Šimon pritaká. „Plán B: Ak sa náhodou niečo pokazí, ja odpútam pozornosť, ty zmizneš s Hviezdou.“ Natiahne si ruky a dramaticky povzdychne. „Klasika.“

               Na Adamovej tvári sa objaví úškrn akoby si cez zuby preosial šťavu z citróna a nechal ju v ústach rozliať po jazyku. „Čo ak to nebude stačiť?“

               Šimon sa nakloní dopredu a oči mu preblesknú sebavedomím, ktoré na ňom Adam vždy obdivoval. „Vždy to stačí.“

               Adam pokrúti hlavou. „Máš toľko sebavedomia, že by si si naň mohol založiť účet v banke.“

               Šimon sa pousmeje. „A ty máš toľko paranoje, že by si si ju tam mohol poistiť.“

               V Adamových očiach sa objaví radosť, ktorú sprevádza krátky úsmev. „Ale čo ak tam bude polícia?“ opäť zvážnie.

               „Prečo by tam bola polícia? Nikto o tej zásielke neviem. Len ten, kto ju ukradol, my a náš klient.“

               „Ale čo ak predsa? Čo ak je tam viac, než len Hviezda? Aká je pravdepodobnosť, že by to všetko ponechal len náhode?“ Adam sa oprie dozadu, prstami ťuká do tvrdého matraca v tichom rytme balady.

               Šimon si mapu prehodí na druhú stranu a ukáže na úzky chodník vedúci za skladmi. „Ak sa tam objavia fízli, máme dve možnosti: ukryť sa v tieni alebo bežať. Keď si zachováme zdravý úsudok, nie je šanca aby boli rýchlejší ako my. Oni budú musieť reagovať na náš ťah, oni budú tí, ktorí budú mať málo času na premýšľanie o tom, čo asi spravíme, kam sa skryjeme, budú premýšľať nad našim plánom úteku a to ich bude spomaľovať. Nie veľmi. Ale postačí to. Keď si zachováme zdravý úsudok, pôjdeme podľa plánu, tak máme šancu utiecť aj s Hviezdou.“

               „Čo ak náš obkľúčia?“

               „Tak budeme improvizovať.“ Odpovie po krátkom zamyslení.

               „Nehovoríš náhodou, že improvizácia zabíja?“

               „Hovorím,“ Šimon mu dá za pravdu. „Ale my sme v tom celkom dobrí.“

               „Neznášam keď musíme improvizovať.“

               Šimon na neho žmurkne. „A predsa to vždy vyjde.“

 

               Adam pozrie na mapu, na preukazy, na modrú perom nakreslenú šípku vedúcu priamo k ich únikovému bodu. Stále ho opantáva zlý pocit ale Šimonova istota je ako droga- keď ju raz zažijete, ťažko sa jej odoláva. „Čo teraz?“ Zopakuje.  Adamov hlas takmer zanikne v hukote prístavu, v ozvene sirén, v dunivom dopade jeho vlastného zrýchleného tepu. „Takto to byť nemalo! Už sme mali byť dávno preč!“ vykríkne. Namiesto toho sú stále v hrdzavom kontajneri plnom drahokamov, s Hviezdou bezpečne ukrytou vo vrecku Adamových montérok, a vonku sa k nim ženú policajti. Šimon sa na zlomok sekundy otočí k Adamovi, jeho tvár je nečitateľná ale Adam ho už pozná až príliš dlho a veľmi dobre. Vie, čo príde. „Plán B,“ povie Šimon, takmer pobavene, akoby sa na to celé tešil; a potom sa rozbehne do tmy.

 

               Na chvíľu si pomyslí, že si ho nikto ani nevšimol avšak adrenalín ho stále núti obzerať sa za plece. Nikoho za sebou nevidí. So strachom pomyslí na Adama a dúfa, že sa mu podarilo ukryť v tom najväčšom tieni, dúfa, že policajti nešli radšej za ním. Nechtiac vrazí do jedného z voľne postavených sudov s benzínom, ktorý s rachotom dopadne na zem. Jeho kovový na okamih prehluší všetko ostatné. V Šimonových ušiach to znie ako výstrel zo zbrane. Policajti sa bez váhania rozbehnú smerom k nemu.

               „Hej! Vy tam!“

               Šimon neodpovedá. Namiesto toho vyštartuje opačným smerom, zámerne hlasno, zámerne chaoticky. Prudkosť jeho krokov sa odrážajú od betónovej zemi. Pohybuje sa tak rýchlo a nepravidelne, že sa zdá, akoby policajti naháňali len akýsi tieň. Celé sa to zvrtlo mihnutím oka ale pre Adama tá chvíľa, kedy vyčkával, pripomínala celú večnosť. Už viac neváha. Plán B sa práve začal.

 

               Adam zostáva v tieni. Dýcha. Snaží sa upokojiť. „Keď si zachováme zdravý úsudok...“ opakuje si Šimonove slová. Niekoľkokrát sa za sebou zhlboka nadýchne. Zľahka zovrie medzi palec a ukazovák čínsku mincu šťastia, ktorú má na náramku. Vníma, ako sa postupne medzi prstami zohrieva. Má to pre neho upokojujúci účinok. Je to pre neho terapia. Keď je najhoršie, siahne po ňom, aj keď tým oživí spomienky, ktoré sa zvyčajne snaží potláčať. Keď sa policajti zamerajú na Šimona, prešmykne sa pomedzi kontajnery. Z bezpečnej vzdialenosti pozoruje ako sa policajti opatrne približujú k tomu, ktorý otvorili. S namierenými zbraňami, postupne, krok po kroku. Rád by videl ich výrazy keď zistia, že je každá debna zatvorená a oni nebudú mať potuchy či odtiaľ niečo zmizlo. Ak to pôjde podľa ich predstáv, dôjdu k záveru, že lúpež prekazili a poľavia v pátraní. Majiteľ kontajnera sa k Hviezde neprizná pretože by musel vysvetľovať prečo nie je na zozname prevážených vecí; a keď poľavia, im to dovolí opäť žiť bez toho, aby sa museli neustále otáčať, či sa k ním neblíži zatykač. Naozaj by veľmi rád videl ako označia prípad za nevydarenú lúpež ale onedlho začnú prehľadávať celý prístav a najbližšie okolie, začnú sledovať záznamy kamier a v kútiku duše verí, že na nich nič nenájdu. Aj keď ho opantávajú silné pochybnosti. Na analýzu kamier mal príliš málo času. Možno spravil chybu. Možno ich nejaká zachytila a záznam môže políciu priviesť priamo pred ich dvere. Snáď nie...- pomyslí si.

 

               Kým velitelia vykrikujú príkazy, zatiaľ čo sa ich ťažké čižmy rozbiehajú smerom k Šimonovi, Adam sa dostáva k svojej časti únikového plánu. Skladová rampa. Nízka, zhrdzavená konštrukcia, cez ktorú sa dá prekĺznuť na vedľajší pozemok. Rozbehne sa k nej. Beží ako mu stačia nohy. V hlave drží jedinú prosbu- nech tam už na neho nečakajú hliadky.