Päť citrónov/ časť 9

 

               Šimon vedel, že to môže dopadnúť aj takto. Dokonca v to dúfal pretože si tieto vyhrotené situácie užíva. Je v tom istá krása- to naháňanie, ten adrenalín, ten pocit ako mu vrie v žilách krv, tá sekunda, keď si policajti myslia, že ho majú, a on im v poslednej chvíli unikne. Náhle zastane v uličke medzi kontajnermi a zhlboka sa nadýchne. Opierajúc sa o plechovú stenu načúva zvukom prístavu. Na krátky moment, keď sa snaží nabrať druhý dych, zavrie oči a započúva sa do šumenia vody, ktorá vráža do betónových schodov pri malom móle na motorový čln.

 

               Dva hlasy. Dva kroky. Dve baterky prečesávajúce tmu. Šimon otvorí oči a šibalsky sa uškrnie. „Ešte ma nemáte,“ zamrmle si popod nos a v tom ju zbadá. Žena, niečo pod meter sedemdesiat, tmavé rovné vlasy po plecia. V koženej bunde a džínsoch. Jej postoj a pohľad hovorí za všetko. Ona zločincov nenaháňa, ona ich loví. Očami skenuje každý tieň, ktorý sa okolo nej mihne. Šimon na ňu nedokáže prestať pozerať. Je výnimočná- prvé čo mu napadlo. Policajti sú už skoro pri ňom. Uvedomí si, že na nich na chvíľu úplne zabudol. Kým prejdú okolo, ticho, takmer ležérne sa presunie za ich chrbtami a nebadane im z opasku vezme jednu vysielačku. Ani jeden z nich si ho nevšimne. Oslepení reflektorom jednej z lodí, kráčajú vpred. V rukách držia zbrane malého kalibru s prstom na spúšti, pripravení okamžite vystreliť.

 

               „Dostanem ťa,“ Laura vykročila smerom do tmy, ktorú zaháňa baterkou. V druhej ruke drží zbraň. Pohybuje sa rýchlo ale potichu. Toto je jej šanca. Prvý skutočný prípad, prvý veľký úlovok. Už je zvyknutá na ťarchu zbrane, v ušiach jej stále rezonuje správa v policajnej vysielačke: Dvaja muži vnikli do prístavu. „Viem, že si niekde tu.“ Kráča sebavedomo a rázne s vedomím, že je na stope jednému z nich. Tvári sa isto ale srdce jej bije až v hrdle. Uvedomuje si ako je pre ňu dôležitý tento prípad. Môže ju to vystreliť na výslnie, môže jej to otvoriť dvere k významným vyšetrovaniam. V prístave to hučí životom, svetlá vysokých žeriavoch sa lámu na plechových kontajneroch okolo ktorých sa pohybuje. V diaľke sa ozýva krik strážnikov ale ona je zameraná len na svoj cieľ a všetku pozornosť, všetky zmysly venuje tomu, aby ho našla.

 

               Na okamih ho zahliadne. Teda aspoň si to myslí. Tmavý tieň, pohyb v kúte oka. Sklonený za paletami. „Myslí si, že ho nevidím?“ Laura sa vrhne za tieňom. Šimon ju vidí v záblesku svetla a zo všetko úctou hľadí do jej očí, ktoré bažia po spravodlivosti. Laura postupne prehľadáva okolie paliet, a Šimon si je istý, že je to žena, ktorá sa nevzdá a ktorá je schopná spraviť všetko pre to, aby dostala svoj cieľ. Pohybuje sa presne, bez váhania, s dokonalým zmyslom pre priestor v ktorom sa nachádza. Nezaujala ho tým, ako drží zbraň, nezaujala ho ani jej postava. Bol to skôr jej pohľad. Sila v jej očiach. Tá sústredenosť, tá neochvejná vôľa. „Táto žena sa nezastaví, kým nedostane, čo chce.“ Poznamená s úžasom. Usmeje sa, ale len na krátko, kým si neuvedomí, že to je jeho najväčší problém pretože momentálne chce jeho.

 

               Šimon ustúpi a skryje sa hlbšie do tieňa. V miznutí je naozaj majster. No tentoraz... tentoraz to nebude také ľahké. Opatrne sa nahne spoza žeriavu, ktorý mu momentálne robí spoločnosť. Vidí ju. Hľadá ho. Oči jej prechádzajú priestorom ako radar. Skúma každý tieň, každý pohyb. Páči sa mu. Tá myšlienka ho prekvapí. Nie je to strach, nie je to frustrácia ani panika. Je to fascinácia. „Je dobrá, naozaj dobrá,“ uzná so všetkou počestnosťou. Keď sa pohne, ona sa pohne tiež. Akoby presne vedela kedy je jej cieľ v pohybe a to bez toho, aby vedela kde je. „Stoj!“ Laura ho na sekundu zbadá. Vyšportovaná postava, čierne tričko, tmavozelené montérky ale tvár zahalená tmou. Bez rozmýšľania sa za ním vrhne. Tep sa jej zrýchľuje ale správne dýchanie jej dovoľuje bežať rýchlejšie a dlhšie, než Šimon predpokladal. Laura si už nedáva pozor aby bežala potichu. Uháňa medzi kontajnermi. Jej topánky na ihličkách vyklopkávajú po betóne a Šimon nedokáže pochopiť ako môže byť tak rýchla keď má na nohách obuté niečo takéto. Vidí ho zachádzať za kontajner. Nie je mu len na stope. Je tesne za ním. Zahne presne za ten istý kontajner ako Šimon a zrazu sa pred ňou rozprestrie otvorený priestor s budovami ale po Šimonovi ani stopa. Spomalí. Priestor je dostatočne osvetlení lampami.

 

Tie budovy sú zrejme akousi centrálou prístavu. Vypne baterku aby neodhaľovala svoju pozíciu a pomaly kráča s namierenou zbraňou. Často sa otáča na všetky strany a pozorne sleduje, či sa niečo nemihne. Šimon ju pozoruje zašitý v úzkej medzere medzi dvomi halami. Obdivuje ju stále viac a viac. Laura nenávidí každú jednu sekundu, ktorú strávila rozhodovaním o jej ďalšom kroku. Nebolo ich veľa, ale vyčíta si, že ju to najväčšou pravdepodobnosťou stálo prípad. Spozornie keď prechádza okolo haly, ktorá stojí naproti centrále. Nepozrie do úzkej medzery medzi ďalšou halou, okolo ktorej prešla. Po pár krokoch sa zastaví. Šimon už vidí len jej tieň, ktorý sa ťahá až k nemu. Laura sa zrazu otočí a rozbehne k medzere do ktorej ihneď zasvietila baterkou. Hľadí do nej a Šimon na ňu. Ešte ju chvíľu pozoruje. Je tak blízko... A pritom tak ďaleko. Vyjde z medzery a nenápadne sa vytratí spoza jej chrbta. Laura vypne baterku a započuje vzďaľujúce sa kroky. Rýchlym krokom prejde k druhej medzere, ktorá delí haly. „Nie...“ neverí vlastnému inštinktu. Pozerá do ďalšej prázdnej medzery a v ušiach jej pritom dunia Šimonove kroky, ktoré už skoro ani nie sú počuť. Keby sa neotočila, keby šla ďalej, našla by ho ukrytého medzi halami. Delil ju od neho len pár krokov. „Do čerta!“ povie so zaťatými zubami. Pozerá uprene do diaľky a vie, že ho už nechytí. Nie dnes. „Ale nabudúce.“ Prisahá si. „Nabudúce mi neujdeš.“

 

Adam sedí na motorke v tieni starej haly, prsty mu od nervozity pevne zvierajú riadidlá. Pôvodný plán bol jednoduchý- Šimon sa prešmykne von, pripojí sa k nemu a zmiznú preč skôr ako policajné vozidlá zablokujú všetky výjazdy, skôr ako zošedivie od strachu, skôr ako dopadne ranná rosa. Lenže policajné sirény znejú čoraz hlasnejšie. Zahryzne si do pery a pohľadom prechádza okolie. Cez vysoké oplotenie vidí, ako sa po hlavnej ceste premávajú policajné vozidlá so zapnutými majákmi a Šimon mešká. „Daj mi znamenia...“ hovorí sám sebe. Najradšej by mu šiel naproti ale nemôže. Myslí len na to, že možno potrebuje jeho pomoc ale keď za ním vyrazí, ohrozí celý plán úteku. Rozhodne sa čakať. Desať sekúnd. Dvadsať. Tridsať. Začína byť stále nervóznejší. Rozhodne sa zosadnúť z motorky ale v tom uvidí ako sa z tmy vynára postava podobajúca na Šimona. Približuje sa k plotu. Neuteká ale kráča širokými krokmi. Keď sa dostane až za plot, Adamovi je jasné, že po ňom šiel niekto horší než obyčajní strážnici. Adam si z chuti vydýchne. „To ti trvalo.“

               „Viem,“ Šimon mu venuje unavený úsmev. V rukách drží ukradnutú vysielačku. „Ale ver mi, stálo to za to.“

               Adam si rýchlo chytí vrecko aby si nahmatal Hviezdu. Keď ju ucíti v dlani, úsmev mu opätuje. „Tak to teda stálo!“

 

               Šimon nasadne za Adama, chytí sa jeho ramena a Adam okamžite naštartuje motor. Guma zavrčí, zvuk motora sa rozlieha prístavom a oni vyrazia do noci, strácajúc sa v spleti úzkych uličiek, kde na nich nedočiahnu ani svetlá pouličných lámp. Vietor im sviští okolo uší, keď sa motorka rúti nočnými ulicami. Adam sústredene manévruje medzi úzkymi uličkami, kľučkuje, vyhýba sa hlavným cestám a snaží sa nájsť najrýchlejšiu trasu von z priemyselnej oblasti. Šimon sa jednou rukou drží Adamovho ramena a v druhej pevne drží ukradnutú vysielačku. Chvíľu len mlčky sleduje displej. Mal by to spraviť? Premýšľa. Ani nevie, prečo ho to tak láka. Možno je to ten adrenalín, možno neznáma žena, ktorá mu bola v pätách so znepokojivou odhodlanosťou, ktorá ho neraz dostala do úzkych. Šimon sa usmeje a stlačí tlačidlo na boku vysielačky.

 

               „Pekný večer, detektívka,“ vysloví pobavene.

               Adam, ktorý sa sústredí na jazdu, pootočí hlavu a prekvapene sa obzrie. Čo to do pekla robí? Pomyslí si. Vysielačka zapraská. Niekoľko sekúnd vládne ticho, a potom sa ozve jej hlas.

               „Kto je to?“ Laura znie nahnevane, ale nie prekvapene.

               „Och, no tak,“ pokračuje Šimon so smiechom, „myslím, že sa dnes večer nebudeme hrať na formality. Veď sme spolu strávili výnimočnú noc počas ktorej ste mi ustavične dýchala na krk.“

               Z vysielačky sa ozýva len praskanie. Laura znova odpovie po ďalších pár sekundách. „Kde si?“ jej otázku sprevádza hlasný výdych.

               „Ak mi dovolíte byť dramatický...“ usmeje sa Šimon, „už ďaleko.“

               Adam len prevráti očami.

               „Dostanem ťa! Aj toho druhého.“ Laura začína znieť nad vecou. Akoby už vstrebala, že jej ušli a sústredí sa na jej ďalšie kroky, aby ich našla.

               „Myslím,“ nakrátko sa Šimon zamyslí, „že si spolu užijeme ešte kopec zábavy. Detektívka?“ netrpezlivo čaká, kým znova započuje jej hlas.

               „Áno?“

               „Viac šťastia nabudúce.“ Vysmiaty Šimon vypne vysielačku a uvoľní zovretie dlane aby voľne vypadla na cestu. Pevne sa chytí držiakov, ktoré ma vedľa sedačky a vychutnáva si nočný vzduch zmiešaný so slobodou.

 

               V ich motelovej izbe nestrávia ďalšiu noc. Rýchlo sa zbalia a vyrazia späť do mesta. Medzi obcami vymenia motorku za starší automobil s ktorým dôjdu do svojich luxusných bytov. Vymenia si Hviezdu, aby ju Šimon mohol odovzdať klientovi. Na konci ďalšieho dňa sa stretnú u Adama v izbe.

               „Hviezda Inkov je už na ceste domov, k ľudu kam patrí.“ Spozornie na zapnutú televíziu. „Zas pozeráš správy?“ Šimon pokrúti hlavou. „Nedávajú tam nič lepšie?“

               „Nie. Lebo dávajú nás.“ Adam zvýši hlasitosť na televízore. V správach hovoria o nevydarenej lúpeži a na obrazovke sa zobrazí čiernobiela skica Šimonovej tváre.

               „Ako?“ spanikári Adam. „Nechal si sa niekým vidieť? Čo sa stalo?“

               Šimon pozerá na svoju podobizeň, ktorá nie je úplne presná ale istú podobu v nej vidí a namiesto vysvetlenia sa na Adama len usmeje.

 

               „Dáte si niečo?“ čašníkova otázka preberie Šimona zo spomienky na ich prvé stretnutie.

               „Nie,“ usmeje sa. „Vďaka.“ Pozerá na Lauru stojacu pred veľkým obrazom. Stále sa rozpráva s tým istým mužom. Nedokáže prestať myslieť na to, či je to len náhoda alebo či bol ich plán odhalený. „Tak...“ zamrmle si popod nos. „Prečo si tu?“ na krátky moment prižmúri oči so slepou nádejou, že na nej objaví odpoveď. Na okamih pozrie na Horvátha, ktorý svojim chvastaním zabáva malú skupinku obdivovateľov jeho výstavy ale Laura si stále viac získava jeho Šimonovu pozornosť. Musí zistiť dôvod, ktorý ju sem priviedol. Bez toho sa nebude môcť sústrediť na úlohu, ktorú má; a on si je toho veľmi dobre vedomý. Laura sa otočí a pohľadom skenuje hostí. Niekoho loví- uvedomí si Šimon. Pomaly sa otočí k baru o ktorý sa doteraz len opieral.