Päť citrónov/ časť 11

              Diana sa oprie o pult tesne vedľa neho pričom si ho znova skúmavo prezerá. „Zaujímavé je aj to, že sa skrývate pred tou ženou.“

               Šimon na ňu otočí hlavu a veľmi presvedčivo skrýva svoje prekvapenie, ktoré sa mieša s miernym zdesením. Práve pochopil, že je ešte viac všímavá ako si spočiatku myslel; a to môže byť veľká komplikácia. „Kto vraví, že sa pred ňou skrývam?“

               Diana nadvihne obočie a pozrie smerom k žene na opačnej strane miestnosti. Je viac než jasné, že si pomaly začína spájať drobné súvislosti. Lenže je to až príliš veľké puzzle a Šimonovi zrazu začal tvoriť otlaky čas, ktorý sa mu rýchlo míňa. Musí vypadnúť skôr ako si Diana alebo ktokoľvek iný spojí viac častí tejto skladačky a pochopí, čo všetko sa za tým skrýva.

               „Už ju dosť dlho sledujete a zdá sa, že aj ona vás.“ Dianine slová nasypali soľ do Šimonovej krvácajúcej rany.

               Šimon sa nakrátko rozosmeje a v očiach mu zaiskrí sebavedomie, ktoré sa k nemu znenazdajky opäť vrátilo. „Máte bujnú predstavivosť ale ste všímavá, Diana.“ Nakloní sa ešte bližšie k jej uchu a zašepká. „Chcete počuť pravdu?“ jeho hlboký a hlas prenikne až na štipku Dianinej duše. Na rukách sa jej prebudí husia koža. Druhou rukou si pohladí predlaktie aby ju zakryla, pričom mierne prikývne hlavou na súhlas.

               „Pravda je, že mám celý večer pocit, že ma niekto sleduje. Nie ste to náhodou vy?“ úspešne odrazí pomyselnú loptičku na jej polovicu a ešte chvíľu zostane v blízkosti jej tváre. Diana si užíva rozplývajúci dych na jej krku. Pôsobí na ňu priam hypnoticky. Jej myseľ ju často unáša do vôd odkiaľ sa len ťažko vracia ale tentokrát sa jej to podarí pomerne rýchlo. „Nepribližujte sa tak,“ trochu sa od Šimona vzdiali. Hlas sa jej chveje ale nie rozhorčením. Šimon v ňom započul malú štipku vzrušenia. Nie erotického vzrušenia. Skôr akoby ležala na pieskovej pláži a zrazu sa po jej telom rozleje malý, teplý príliv.

               „Že ste zo mňa nemohli spustiť oči?“ snaží sa nadviazať na jeho posledné slová.

               Diana sa pobavene usmeje. „Rada vás sklamem. Nie ste až tak očarujúci.“

               Väčšine mužov by taká poznámka podkopla ego, no Šimon sa len pousmeje. Odjakživa má rád, keď majú ženy ostrý jazyk. Vždy to je pre neho výzva.

               „Veľa žien by s vami nesúhlasilo,“ odpovie so svojim šarmom. „Ale dobre,“ pokračuje. „Tak mi povedzte, prečo ste za mnou prišli?“

               Jeho náprotivok jemne nadvihne bradu. „Myslela som si, že sa chcete zoznámiť s mužom, ktorému patria tieto umelecké diela.“

               Šimon prikývne. „Máte pravdu. Ale pán Horváth je veľká kapacita. Musím si premyslieť, čo mu poviem.“

               Diana sa na neho zadíva a po chvíli sa potmehúdsky usmeje. „To som si o vás nemyslela.“

               „Čo presne?“ na krátky okamih sa zamračí.

               „Že vás niekedy uvidím neistého.“ Podpichne ho.

               „Nie som neistý,“ odvetí pokojne. „Len sa pripravujem. Úspech závisí od toho, ako je človek pripravený.“

               Diana neveriacky pokrúti hlavou. „Väčšiu hlúposť som nepočula.“ Odpovie bez servítky. „Život je to, čo neplánujeme.“

               Než Šimon stihne odpovedať, chytí ho za ruku a bez varovania ho vedie davom hostí. Šimon necíti potrebu aby sa bránil. Možno práve ona je tá odvaha, ktorú potrebuje aby spravil aj ten posledný krok. Zastanú pri skupinke elegantne oblečených ľudí, medzi ktorými stojí aj Emil Horváth.

               „Otec,“ vysloví Diana a Šimonovi až vtedy dôjde, čo sa práve deje. Diana je Horváthova dcéra a on stojí pred mužom kvôli ktorému sa takto obliekol. Už nie je cesty späť. Nemôže vycúvať. Druhú šancu nedostane a toho si je veľmi dobre vedomí. Cíti nutkanie sa obzrieť na Lauru. Stratil ju z dohľadu a tento pocit neistoty zožiera jeho myšlienky. Myšlienky, ktoré teraz potrebuje aby mohol triezvo pokračovať v ich pláne.