Štvanica - 1

Ema sedela vo vlaku a bez záujmu sledovala ubiehajúcu krajinu za špinavým oknom. Bol veľmi unavená, ale zato vrcholne spokojná. Akoby aj nie, keď sa jej po dlhom čase konečne podarilo presadiť doma nejaký svoj postoj. Na jednej strane šlo síce o maličkosť, ale pre Emu to malo dosť veľký význam, keďže s mamou sa nerozprávali už skoro vyše roka. Nik ani nevedel, ako to začalo, skrátka sa to stalo. Už od oslavy Eminých osemnástych narodenín si jej mama začala robiť nároky na všetko, čo sa týkalo jej dcéry, počnúc jej voľným programom a končiac jej priateľom, ktorého si najprv preverila zo všetkých strán, až potom ho pustila dnu. Pre Emu to boli veľmi trápne chvíle, pretože ako dospelá si mohla prakticky robiť, čo chcela. No jej mama jej to nielen že zakazovala, ale dokonca jej bránila odsťahovať sa k Lukášovi. Vždy, keď s tým Ema začala, pretiahla tvár do smutno-nahnevanej grimasy a bez slova odišla z miestnosti. Tu Emu pochytila zlosť a prestala s mamou komunikovať. Ona to pochopila ako rozmary malého dieťaťa a takisto ju ignorovala. A tak medzi sebou zachovávali akúsi chladnú zdvorilosť. Keď však Ema dostala pozvanie od svojej kamarátky, bývajúcej v malej dedinke vysoko na severe, rozhodla sa s mamou prediskutovať jej dočasný odchod z domu. Ako už predpokladala, nebolo to ľahké. Mama sa najprv tvárila, že nepočuje, potom na ňu začala kričať v záchvate zúrivosti. Ema to všetko znášala mlčky. Poznala svoju mamu a vedela, že oponovať sa neoplatí. Počkala, kým stratí dych a rezignovane sa zvalí do kresla. Až potom k nej pristúpila bližšie a čo najmiernejším hlasom jej povedala: "Preboha, mami, veď neodchádzam na koniec sveta, dokonca ani za hranice nie. Chcem ísť za svojou kamarátkou, ktorú som nevidela veľmi dlho. Je na tom niečo zlé?" Mama sa už nadychovala, že jej odpovie, ale Ema dobre vedela, že to nesmie dovoliť a rýchlo pokračovala: "Už som sa spojila s tetou. Vezme ma na tri týždne k sebe. Budem bývať u nej, takže jej môžeš kedykoľvek zavolať a opýtať sa jej, ako sa mám." Mama na to nepovedala nič. Ema si vzdychla: "Som už plnoletá. Iní v mojom veku už žijú sami a ja nemôžem ísť na pár dní k mojej kamarátke?" Mama vytrvalo hľadela pred seba a mlčala. Ema však vedela, že povolila. Bez slova sa otočila a zamierila do svojej izby. Hneď na druhý deň sa zbalila a odišla vlakom z mesta. Mama sa s ňou ani nerozlúčila, no Ema jej to nezazlievala. Vedela však, že keď sa vráti, všetko sa zmení k lepšiemu.
Zo spomienok ju vytrhlo tupé zaškrípanie, ako sa otvárali dvere na jej kupé. Obrátila hlavu od okna a so záujmom pozrela na dvoch chalanov asi v jej veku. Jeden z nich niesol veľký modrý turistický ruksak a druhý krikľavočervenú cestovnú tašku. S úsmevom hľadeli na Emu. "Je tu voľné?" opýtali sa. Eme pripadali ako celkom príjemní spoločníci a tak prikývla. "Sadnite si." Dvaja neznámi si okamžite sadli na sedadlo oproti nej. Ema, už od prírody dosť komunikatívna, práve rozmýšľala, ako načne konverzáciu, keď sa jej chalan, ktorý niesol ruksak, opýtal: "Si nejako ďaleko od civilizácie, nie? Myslel som, že sem chodia iba takí blázni ako sme my." Ema sa pousmiala. "Aj ja som potom tak trochu blázon," odvetila. "No, ani by som nepovedal," poznamenal chalan. Ten druhý sledoval Emu bez akéhokoľvek prejavu emócií a dievčina z neho okamžite vycítila nevôľu. "Idem za kamarátkou," vysvetlila po chvíli. "Býva v dedine?" zaujímal sa chalan s ruksakom. Ema prikývla. "A vy ste odkiaľ?" opýtala sa. Chalan s pokrčil plecami. "Pôvodom odtiaľto. Ale študujeme na univerzite na opačnej strane tohto zapadákova, v hlavnom meste." "To ste si pekne odskočili," usúdila Ema. Chlan prikývol. "To áno. Ale čo máme robiť, keď tu v okolí okrem kráv a koní nie je nič?" "Naposledy som tu bola u tety, keď som mala sedem," povedala Ema zamyslene, "Ale pamätám si takú malú dedinu bez elektriny a televízie, a tiež kravy a kone. Vtedy som skoro zošalela... Aj teraz je to ešte tak?" "Elektrinu tu už zaviedli, ale inak sa to nezmenilo," odvetil chalan pobaveným hlasom. "Návštevníci hovoria, že sa tu zastavil čas a hovoria to s láskou v hlase. Stačilo by im tu prežiť jednu tuhšiu zimu a hneď by sa odtiaľto pratali." Ema sa zasmiala. "Tak potom dobre, že sem idem na jar."
Na chvíľu zavládlo ticho, ktoré rušilo iba vytrvalé drnčanie kolies vlaku. Vtom sa chalan s cestovnou taškou k nej naklonil a rozopol ju. Chvíľu sa v nej hrabal, až sa napokon vzpriamil a v ruke držal balíček žuvačiek. "Dáš si?" opýtal sa Emy. Pokrútila hlavou. Jeho spolusediaci si však jednu vybral a nenútene si ju vhodil do úst. Ema od neho odtrhla zrak a pozorovala, ako ten druhý chalan znova vracia žuvačky do tašky. Pritom si všimla niečo, pri čom jej prebehli po chrbte zimomriavky. Počkala, kým chalan tašku zavrie a ľahostajným tónom sa spýtala: "Vy so sebou nosíte do školy zbrane?" Hneď ju napadlo, že to nemala povedať. Obaja chalani na ňu zostali civieť ako na zjavenie, nevediac, čo povedať. Ten, ktorý mal cestovnú tašku so zbraňou na starosti, spýtavo pozrel na svojho spoločníka. Ten zachoval chladnú hlavu. Vzal cestovnú tašku, otvoril ju a ukázal Eme pušku, ktorá sa v nej skrývala. "Tam, kam ideme, sa bez zbrane nezaobídeš. Je tam toľko zvierat, že sa skôr zdá, že to oni obývajú dedinu a nie ľudia. Treba byť neustále v strehu." Venoval Eme odobrujúci úsmev, no ona mu ho neopätovala. Človek, ktorý nosí so sebou zbraň, za akýmkoľvek účelom,nemôže byť dobrý. A s takými sa netreba púšťať do reči. Okrem toho mala v pamäti ten výraz odhaleného zlodeja, aký nahodil chalan s cestovnou taškou a to jej stačilo.