Štvanica - 2.

Vlak sa so svojím typickým drnčaním uberal ďalej cez husté lesy a neobývané údolia. Ema to všetko sledovala cez okno so zatajeným dychom. Odrazu mala pocit, že sa dostala do celkom iného sveta, ďaleko za hranice reality. Ubehlo už toľko času, čo tadiaľto šla naposledy! Ale ani vtedy si neuvedomila, aké je to tu magické. Ako sen.
"Ako sa vlastne voláš?" Ostrý hlas ju dosť vyľakal a vytrhol ju zo zamyslenia. Obrátila hlavu k svojim dvom spolucestujúcim. Celkom zabudla, že tu nie je sama. "Pýtal si sa niečo?" opýtala sa chalana, ktorý pevne mal pri sebe položený ruksak. On hneď neodpovedal,miesto toho sa sprisahanecky usmial. "Nadchlo ťa to tu, však?" Ema sa zatvárila prekvapene a už chcela zareagovať, no chalan len mávol rukou: "To je normálne. Na každého to tu po prvý raz vplýva takto. Lenže stačí ti tu pár dní navyše a budeš sa chcieť zdekovať a nikdy sa sem nevrátiť. Je to ako blázinec." Ema sa rozhodla, že jeho poznámku bude ignorovať. "Pýtal si sa niečo?" spýtala sa trochu tvrdšie ako mala v úmysle. "Chcel som vedieť ako sa voláš," zopakoval chalan. "Je trochu čudné, že už ideme spolu v jednom kupé skoro polhodinu a ani sme sa nepredstavili." "Áno, to je trochu čudné," pritakala dievčina. "Ja som Ema." Chalan prikývol na znak porozumenia. "Ja som Marek a tento môj tichý spoločník je Roman." Roman prižmúril oči a zazrel na Emu. V náručí pevne zvieral cestovnú tašku, akoby sa bál, že mu ju niekto môže vziať. POhľad na ňu Eme pripomenul pušku, ktorá sa v nej skrývala. Spomenula si, že sa chcela týchto dvoch ešte na niečo opýtať.
"Hovorili ste, že v okolí dediny je veľa zvierat. Aké zvieratá ste mali na mysli?" "Nebodaj sa bojíš divej zveri?" spýtal sa jej Marek. Ema pokrčila plecami. "Nie je mi dva krát dobre pri predstave, že sa okolo mňa bude obšmietať veľký medveď." "Medvede sa zdržujú viac v strede lesa," poučil ju Marek. "Ale do dediny často chodia kuny, lasice a líšky a hrdúsia obyvateľom sliepky. Neraz sa dokonca stalo, že k nám zavítal vlk." "Vlk? A nie je to trochu nebezpečné?" spýtala sa Ema s obavami. Marek pokrčil plecami. "Ak sa im pod nohy pripletieš uprostred v noci, tak môžu byť nebezpeční ale väčšinou sa skôr zľaknú oni teba." "Len aby," podotkla Ema. "Napokon," postavil sa zrazu Roman, položiac cestovnú tašku na zem, "o chvíľu si o tom utvoríš názor sama. Už sme totiž tu." Ema sa postavila a zbadala, že chalan má pravdu. Práve prechádzali okolo veľkej modrej tabule, tak špinavej a zanedbanej, že sa nedal prečítať ani názov dediny." "Ako mestské dieťa ťa to tu trochu prekvapí," povedal Marek s úsmevom, prevliekajúc si ruky cez popruhy ruksaku. "Je to celkom iný svet." Ema sa zamračila, ale nič nepovedala. Nemala rada, keď ju považovali za snobku, zvyknutú iba na hýrivý život mesta. Bez slova sa postavila a vzala si z priečinku nad svojou hlavou batožinu.
O chvíľu nato vystupovala spolu s jej dvoma spoločníkmi, a dvoma starými babkami na ošarpanej stanici. Napriek tomu, že ju Marek svojimi slovami popudil, musela uznať, že mal pravdu. Určite neočakávala, že sa stanica bude napoly zdevastovaná budova s vybitými oknami a dverami vytrhnutými z pántov. Na betónovom chodníku už rástla burina a vysoké trsy trávy a prepadnutú strechu tienili dve veľké koruny briez.
Marek sa postavil k Eme. "Tak, ako sa ti to pozdáva?" Ema nemohla zakryť svoje prekvapenie. "Kedysi to tu takéto nebolo, nie?" opýtala sa skoro prosebným tónom. Marek si vzdychol. "Posledný rok sa tu toho veľa zmenilo. Okolie dediny sa začalo zanedbávať. A to všetko pre..." Marek si zahryzol do pery. Ema naňho pozrela. "Prečo?" opýtala sa. "Ale pre nič," okamžite zahováral Marek. "Mali by sme ísť, nás čakajú ešte nejaké povinnosti a teba sa už určite nevie dočkať tvoja teta a kamarátka." Nato sa otočil a vybral sa štrkom vysypanou cestou smerom k dedinke, učupenej na kraji hustého lesa. Ema podozrievavo prižmúrila oči, ale mlčky chlapca nasledovala.
Netrvalo dlho a dostali sa na rázcestie. Jedna cesta, tá tenšia, mierila hore kopcom priamo do lesa, druhá sa kľukatila a smerovala do centra dediny. Tu Emini spoločníci zastali. "Tak, my sa s tebou lúčime," povedal Marek. "Počkajte, nehovorili ste, že bývate v dedine?" opýtala sa Ema. "Nie celkom v nej," odvetil Marek. "Ale hore za dedinou je dom mojej kamarátky. Väčšinou bývame u nej." "Aha." "Ak budeš chcieť niekedy ujsť z toho blázinca, pokojne sa zastav." Ema sa usmiala: "Možno, keď budem mať čas." "Ale najprv zatelefonuj," povedal zamračene Roman a vrhol na dievčinu nepriateľský pohľad. Marek naňho rýchlo pozrel, ale hneď sa odvrátil. "Nebývame často doma, musíš nám dať vedieť, kedy prídeš." Po chvíli sa usmial: "SMe takí vyťažení, že potrebujeme poradovník." "V poriadku," prikývla Ema. Znova mala ten čudný pocit, že týmto dvom jednoducho nemôže veriť. "Tak ja už pôjdem," povedala, cítiac, že čím skôr sa pohne ďalej, tým lepšie. "Tak sa zatiaľ maj," pozdravil ju Marek a spolu s Romanom sa vybrali cestičkou do lesa.
Ema pokračovala ďalej sama. O chvíľu sa dostala na kraj dediny. Prekvapená si uvedomila, že Marek mal pravdu. Dedina sa od jej posledného odchodu ani zamak nezmenila. Stále tu boli tie isté drevené domy, obkolesené jednoduchými latkovými plotmi, veľké stajne, v ktorej sa chovali kravy a kone a niekde sa na veľkých lúkach pásli aj ovce, ktoré poctivo strážili veľké psy.
Ema prechádzala cez ulice, pokryté hrubou vrstvou blata, obzerajúc sa napravo aj naľavo. Ako prechádzala okolo skupiny žien, stojacich pred obchodom, všimla si, že sa o niečom potichu zhovárajú a pritom pozerajú na ňu. To však nebolo všetko. Všimla si, že každý človek, na ktorého cestou narazila, na ňu škaredo zazrel a bez pozdravu pokračoval v ceste. Ema tomu nerozumela. Hoci jej niekoľko vecí uniklo, dobre si pamätala, že obyvatelia dediny boli vždy veľmi ústretoví a prívetiví. Čo sa tu potom stalo? Ako tak Ema prechádzala popri rade drevených domčekov, spomenula si, čo jej hovoril Marek, keď vystúpili na stanici. Posledný rok sa tu toho veľa zmenilo. "Okolie dediny sa začalo zanedbávať. A to všetko pre..." Žeby to niečo nevypovedané malo za následok aj čudné správanie ľudí? To Ema nevedela a ani netušila, že v najbližších dvoch týždňoch sa tým bude často zaoberať.
KOnečne sa dostala pred dom svojej tety. Ničím sa neodlišoval od tých ostatných. Emina teta kedysi pracovala ako právnička, kým si neuvedomila, že táto práca ju nenapĺňa a uchýlila sa sem, do napoly spadnutého domu. Kúpila si zvieratá a začala žiť úplne iným životom. Pre Emu bola strojcom odvahy a tvrdohlavosti, skrátka vlastností, aké chcela mať aj ona.
Otvorila starú bráničku, ktorá pod jej silou napäto zavŕzgala a vstúpila na slepačím trusom pokrytý dvor. Niekde zo zadu sa ozval ostrý štekot tetinho psa Dailyho. Ema by sa s ním najradšej hneď privítala, ale niečo ju nútilo najprv vyhľadať svoju tetu. Zbadala, že spoza bránku na ňu hľadia sliedivé oči tetinej susedy. Usmiala sa na ňu a kývla jej na pozdrav, hoci tušila, že ju neodzdraví. Nato vošla do domu.
Vládol tu strašný chaos. Obývačka bola hore nohami, nábytok bol poprevracaný, všade boli porozhadzované kusy šatstva. Ema to všetko sledovala s úzkosťou. "Teta?" zakričala. Jej hlas prenikol do všetkých izieb, ale nedostalo sa jej odpovede. Trasúc sa prešla cez obývačku, nazrela do kuchyne, do hosťovskej izby aj do kúpeľne. Nikde nikoho nebolo, iba strašný neporiadok. Ema zamierila do tetinej spálne, čakajúc, že narazí na mŕtvolu ako to videla vo filmoch, ale opäť sa jej naskytol pohľad na neporiadok. Plachty z postele boli strhnuté, prikrývka a vankúše ležali v kúze a zrkadlo na stene bolo rozbité, ako keby doň niekto vrazil päsťou. Najviac ju však zaujalo to, čo zbadala na posteli. Bol to otvorená cestovná taška a v nej boli bez ladu a skladu nahádzané veci. Vyzeralo to tak ako keby sa Emina teta niekam strašne ponáhľala. "Ale neodišla," povedala Ema nahlas. Jej roztrasený hlas naplnil izbu. "Má tu predsa tašku. Tak kde je? Teta?!" zakričala znova. Žiadna odpoveď. "Teta, toto naozaj nie je smiešne!" Ale toto nevyzeralo ako žart. Jej teta nemala nejaký výnimočný zmysel pre humor. "Čo sa tu, preboha stalo?" opýtala sa sama seba. Srdce jej naplnil strach. Skĺzla pohľadom zo zrkadla na stene na malý obrázok, položený na nočnom stolíku. Bola na ňom namaľovaná svorka loveckých psov, naháňajúcich niečo cez močiare. Vzadu za nimi sa črtala silueta piatich jazdcov, lovcov. Ema sa od neho odvrátila a vyšla z izby.
Bezmyšlienkovite zamierila von na dvor a zostala tam stáť ako prikovaná. Myšlienky sa jej krútili v hlave ako bláznivé. Čo sa tu preboha stalo? A kto jej môže pomôcť? Hneď si spomenula na Luciu, svoju kamarátku, ale tá bývala dosť ďaleko od jej tety, pravdepodobne nič nevedela. Potom sa Eme zastavil zrak na tetinej susedke, ktorá ešte vždy hľadela na Emu poza plot. Dievčina k nej vykročila. "Prosím vás," oslovila staršiu ženu s červenou šatkou na hlave. "Prepáčte, neviete, čo sa stalo mojej tete? Dom je celý rozhádzaný a ona niekam odišla..." Okamžite zbadala, že ani jej zúfalstvo ženu neprinúti, aby sa s ňou rozprávala. Bez slova sa otočila a vošla do domu, pričom za sebou silno zatresla dvere. A tak Ema zostala stáť uprostred dvora, bezradná a vystrašená ako nikdy predtým. A to bol ešte len začiatok všetkého.