Štvanica - 3.

Ema stála uprostred zanedbaného dvora a hľadela na vysoké stromy, vynímajúce sa v diaľke. V hrudi jej bubnoval strach a zmätok. Hlavou jej vírilo milión otázok. Prečo na ňu všetci tak zazerajú? Kde sa stratila jej teta? A prečo si nechala všetky veci tu?
Zrazu za sebou začula tichý šramot a tlmené vrčanie. Na okamih si myslela, že je to vlk alebo iné divé zviera. Ale keď pootočila hlavu, zbadala, že je to Daily, tetin pes, ktorého počula štekať vzadu na dvore. Bol to veľký huňatý tvor s masívnou papuľou a mimoriadne mohutným telom. Keď bola Ema malá, rada sa na ňom vozila ako na koni a on jej to nikdy nezazlieval. Bol to jeden z najmilších psov, s akým sa Ema kedy stretla.
Lenže teraz sa ani v najmenšom nepodobal na toho krotkého "koníka". Ema nemohla uveriť, čo videla. Daily zaujal bojovnícky postoj, s doširoka rozkročenými nohami a sklonenou hlavou pripomínal boxera v ringu. Pysky mal odchlípené a vo svetle sa mu jagali dlhé tesáky. Oči sa mu šialene ligotali a srsť tak ježil, až pripomínala pichliače dikobraza. Okrem toho mu z papule vychádzalo strašné vrčanie, ako keby sa chcel na Emu každú chvíľu vrhnúť.
"Daily!" oslovila ho Ema. Hlas sa jej nepatrne zatriasol. Pes na okamih zastrihal ušami, ako keby spoznal jej hlas, ale potom znova výstražne zavrčal. Ema sa síce chvela od strachu, ako nikdy predtým, ale pripadalo jej nesmierne dôležité, aby Dailyho upokojila. Napokon, nikdy sa takto nesprával. Čo ak sa mu stalo niečo zlé? Ema podišla o pár krokov dopredu, pričom psa stále oslovovala. Po každom zaznení jeho mena zviera na chvíľku zdvihlo hlavu, ale keď posledná slabika odznela, znova sa vrátil do svojej pôvodnej pozície. "No tak, Daily," volala naňho Ema a naťahovala k nemu ruku. "Nemusíš sa ma báť. Čo už ma nepoznáš? Je pravda, už sme sa dlho nevideli. Ale ja ti neublížim. Daily...dobrý psík..." Daily pomaly ustupoval smerom k vchodovým dverám domu. Ema si uvedomila, že on na ňu neútočí, on sa jednoducho bráni. Vtedy sa dievčina vzpriamila a skúmavo si prezrela roztraseného psa. "Čo sa ti stalo, Daily?"
Nevedno, či to spôsobil príjemný tón Eminho hlasu, alebo sa Daily jednoducho upokojil, ale odrazu vrčanie ustalo, telo sa začínalo uvoľňovať a pysky opäť zakryli strašné tesáky. Pes zdvihol hlavu a zakňučal. Ema k nemu znova natiahla ruku. "Poď sem!" zavolala naňho. Daily urobil pár váhavých krokov smerom k Eme.
"Ten pes nikoho neposlúcha. Je to divoch!" ozvalo sa za Eminým chrbtom. Dievčina ustrnula. Pes znova vyceril zuby, otočil sa o chvíľu zmizol za domom. Ema namrzene zazrela na starého muža, stojaceho za plotom. Opieral sa o stĺp pri ceste a so záujmom Emu pozoroval. "Išlo ti to dobre," povedal po chvíli. "Tak blízko sa k nemu ešte nikto nedostal." "Akože nikto?" spýtala sa Ema. Chlap pokrčil plecami a prešiel si po vráskavom čele. "To vieš, odkedy Aneta zmizla, to zviera žije na zadnom dvore a žerie sliepky, ktoré tu chovala. A na každého, kto sa sem priblíži, chce zaútočiť. Správa sa ako zmyslov zbavený." "Odkedy...zmizla?" zopakovala Ema zamyslene. "Kedy vlastne moja teta zmizla?" Dievčina si všimla, že muža vôbec neprekvapilo, že sa rozpráva s Anetinou neterou. "Nik to presne nevie," odvetil. "Už dlhší čas nechodila medzi ľudí. Ale pred dvoma dňami zistili, že v jej schránke sa nahromadili šeky a rozhodli sa zistiť, čo sa stalo. Poštár sa dostal cez psa - musel utekať ako blázon - a keď vošiel do domu, našiel ho v takom stave, ako ty pred chvíľou." "A to ste ani nezavolali políciu?" zamračila sa Ema. Muž pokrčil plecami. "A na čo? Tu by aj tak neprišla." "Ale...veď bez stopy zmizla žena! Čo ak ju niekto uniesol?!" Vtom sa mužovi čudne zaleskli oči. Ema v nich zazrela odraz čohosi, čo mohla byť radosť. "Poviem ti to takto," šepol. "Je lepšie, keď tu nie je." Nato sa muž vzpriamil a pretrel si rukou vráskavé čelo. "Dnes je poriadne teplo," zahlásil. "tak ja už pôjdem. A dávaj si na seba pozor. Dovidenia!" Nato sa otočil a neobvykle svižnou chôdzou vykročil smerom k centru dediny. Ema znova zostala sama.
Dievčina mala v hlave ešte väčší zmätok ako predtým. Ale na hľadanie odpovedí príde čas neskôr. Teraz musí upokojiť Dailyho, dať do poriadku dom a stretnúť sa so svojou kamarátkou Luciou. Otočila sa a zamierila k dverám. V polovici cesty sa otočila a na skúšku zavolala Dailyho meno. Pes nezaštekal, ani sa nezjavil. Asi sa skrýval niekde vzadu. Rozhodla sa, že najprv uprace dom a potom ho pôjde hľadať.
Nechcelo sa jej znova vojsť dovnútra, ale musela. Napokon, na ulici predsa spať nebude a neurobí mame takú radosť a nevráti sa späť ako usmoklené decko! Ema mala rada záhady a tak sa rozhodla, že túto sa pokúsi rozlúsknuť.
Vošla do obývačky a zrakom preletela po strašnom neporiadku. Vzdychla si. Vyzeralo to tu ako po bombovom útoku. Až teraz si uvedomila, že sa vo vzduchu vznáša pach zatuchliny ako v málo vetraných priestoroch. Prešla k veľkému oknu a dokorán ho roztvorila. Dnu okamžite prenikol svieži vánok a rozptýlil hustý vzduch v miestnosti. Ema sa ho nadýchla a trochu upokojená sa pustila do upratovania.
Postupne prešla od dvier do obývačky až k veľkému kamennému krbu v rohu. Mnoho vecí musela vyhodiť, keďže väčšina z nich bola roztrhaná. Vyzeralo to tak, ako keby sa tu Emina teta preháňala s nožom v ruke a zabodla ho všade, kde sa dalo. Niekde si Ema všimla aj vydraté miesta na koberci. Poznala to. Keď jej kocúr Thobias prebehol s vystrčenými pazúrikmi po čalúnení, takisto tam zostávali takéto značky, ibaže o podstatne menšie. "Daily," vzdychla si Ema, uvedomujúc si, že to mohol urobiť tetin pes. Ale takisto nemusel...
Postupne sa začínala obývačka konečne podobať na útulnú miestnosť. Ema bola skoro hotová so štvrtinou roboty, ktorá ju ešte čakala. Teraz prešla ku krbu a pustila sa zametať kôpky popola okolo neho. Ako sa vzpriamila, aby sa pozrela, či je okolie kozuba celkom čisté, zrak jej padol na neveľký obrázok na krbovej rímse. Obliala ju horúčava a zároveň ju to strašne prekvapilo. Dívala sa na obraz svorky loveckých psov, ženúcich sa cez močiare za niečím, čo už bolo mimo obrázku. V pozadí sa črtali siluety lovcov na koňoch. Ema pristúpila ku krbu a vzala obraz do rúk. Už ho predsa videla!
S hlavou zaplnenou otázkami si razila cestu cez strašný neporiadok až do tetinej spálne. Vo dverách zastala a automaticky sa pozrela na nočný stolík. Bolo to, ako si myslela. Aj tu ležal presne taký istý obrázok loveckých psov. Vzala ho do rúk, striedavo hľadiac na ten, čo našla v obývačke a na ten, čo našla tu. Bol dokonale rovnaké. Ale na čo by si jej teta kupovala dva rovnaké obrázky? Zrakom prebehla rozhádzanú spálňu, podvedome hľadajúc nejaký záchytný bod. Vtedy jej oči spočinuli na posteli. Aj napriek neporiadku, ktorý na nej vládol vyzerala byť taká mäkká a pohodlná. Ema si zrazu uvedomila, že už tak strašne dlho sa poriadne nevyspala...
Vedela, že by nemala. Vedela, že by mala upratovať a čo najskôr zistiť, čo sa stalo s jej tetou a aj s jej psom. A takisto by mala zistiť, prečo sa zdá, že táto dedina skrýva nejaké strašné tajomstvo. Dobre vedela, čo by mala. Lenže odrazu nebola schopná nič z toho urobiť. Zmučene sa dovliekla k posteli a tak ako si na ňu ľahla, tak zaspala, snívajúc množstvo znepokojivých snov.