Štvanica - 4.

Ema nevedela, ako dlho spala, ale keď sa zobudila, v miestnosti vládla tma a cez okno si k nej razila cestu tlmená žiara mesiaca. Posadila sa na posteli a pretrela si rukami oči. Cítila sa rovnako vyčerpaná ako predtým, ako si šla ľahnúť, ale teraz sa k tomu pridalo aj množstvo starostí o tetu, ktoré sa jej stihli v hlave uložiť.
Natiahla sa k lampe na nočnom stolíku a rozsvietila ju. Ostré svetlo ju na chvíľu omráčilo. Keď si naň jej oči privykli, pozrela sa na hodinky, ležiace pri lampe, pravdepodobne tetine. Prekvapená zistila, že je pol druhej v noci. Stonajúc sa posadila a povystierala si ruky, až jej zapraskalo v kĺboch. Potom sa postavila a zamierila k pootvoreným dverám.
Ako prechádzala cez izbu, odrazu stúpila na niečo tvrdé a do otupeného mozgu jej preletela nepríjemná bolesť. Zasŕkala a kľakla si na kolená, aby si mohla prezrieť predmet, ktorý jej bránil v ceste. Bol to malý štvorcový obrázok bez rámu. Keď videla lovecké psy, ktoré na ňom boli vyobrazené, znehybnela. Vedľa prvého okamžite objavila aj druhý, presne taký istý obrázok. V modrastom mesačnom svetle sa zdalo, že namaľované psy sa skutočne pohybujú a Ema by dokonca odprisahala, že jeden na ňu žmurkol.
Trvalo to len okamih. Potom sa jednoducho postavila, v každej ruke držiac jeden obrázok. Bezmyšlienkovite zamierila do kúpeľne, ktorá sa nachádzala na konci dlhej tmavej chodby.
Keď si rozsvvietila, prvé, čo ju upútalo, bol vlastný strhaný odraz v zrkladle. Na bledej tvári mala červený odtlačok svojej ruky, ako si na nej spala, pod očami tmavé kruhy a svetlé vlasy jej stáli na všetky strany.
Vzdychla si, pokrútila hlavou a otočila kohútikom nad umývadlom. Poriadne si umyla tvár a krk, ako keby dúfala, že jej studená voda pomôže zmyť všetky starosti do odtoku. Potom sa vyutierala drsným uterákom a znova pozrela do zrkadla. Vyzerala o niečo lepšie, aj keď na nej stále zostali známky strastiplného dňa, ktorý mala za sebou.
Ako sa otočila, vychádzajúc z kúpeľne, zrak jej zaletel na stenu vedľa dverí, nad bielizníkom. Srdce sa jej na chvíľu zastavilo od prekvapenia a opantal ju pocit déja-vu. Dívala sa na ďalší, v poradí už tretí obrázok skupiny loveckých psov s mužmi na koňoch v pozadí. Ani nevediac, čo presne zamýšľa podišla k stene a obraz zvesila. Potom sa so všetkými troma vybrala von z miestnosti.
Odrazu pociťovala čudný nepokoj, ktorý - ani netušila ako k tomu prišla - súvisel s troma rovnakými obrázkami v jej rukách. Tušila, že nie sú všetky. A ako tak nad nimi premýšľala, vošla do obývačky a rozhliadla sa tu. A o chvíľu ho aj zbadala.V poradí štvrtý obrázok. Stál opretý na kozubovej rímse a aj napriek tlmeným farbám, ktorými bol namaľovaný, sa zdalo, že na ňu kričí. Prišla ku krbu a na chvíľu zaváhala. Potom položil nájdené tri obrázky k tomuto štvrtému a o pár krokov ustúpila, nakláňajúc hlavu nabok ako znalec, ktorý si prezerá umelecké dielo. POtom si uspokojivo vydýchla, hoci stále nerozumela prečo. Teraz bola séria kompletná.
Naraz začula z vonku dlhé ťahavé zavytie a na rukách jej naskočili zimomriavky. "Daily," šepla a rozbehla sa k dverám. Prudko ich otvorila a vybehla do tmy.
Bola celkom príjemná jarná noc. Obloha bola jasná a hviezdy krásne viditeľné. Vo vzduchu sa vznášala vôňa nočných kvetov a sviežeho vetra. Ema však cítila aj niečo iné. Niečo, čo ju znepokojovalo. Nebezpečenstvo. Znova sa ozvalo dlhé zavytie. Prichádzalo spoza domu, takže to musel byť len Daily. Ema nedbala na to, že má obuté iba tenké prezúvky a prebehla rovno cez blatom pokrytý dvor. Rýchlo zahla za dom, nasledujúc zvuk.
Jej teta kedysi vzadu chovala dve kravy, ale keď zdochli na nejakú chorobu, kúpila si sliepky. Tie väčšinou veselo pobehovali po dvore a večer zas bolo počuť ich kotkodákanie z dreveného prístrešku. Ale teraz tu vládlo mŕtve ticho, prehlušované len Eminými rytmickými krokmi. Mesiac zalieval dvor tajomnou žiarou, oveľa sýtejšou ako bola tá, čo prenikala do izby. Ema cítila vo vzduchu čudné napätie a na malý okamih sa jej zazdalo, že ju niekto sleduje. Rýchlo sa zvrtla, ale za ňou bol iba veľký starý strom a dva ríbezľové kríky. "Daily?" zavolala na psa. Hlas sa jej trochu zatriasol. Zavytie sa ozvalo znova. Prichádzalo z predu, z miest,kde mala Emina teta prístrešok pre drevo a kôlňu. Ema sa tam rozbehla, volajúc Dailyho menom. Odpovedalo jej iba vytrvalé zavýjanie.
Konečne dobehla do miest, kde predpokladala, že sa bude pes skrývať. Všimla si, že v blate sa povaľuje nožstvo drobných kostičiek a mŕtvych sliepok. Naplo ju na zvracanie, ale udržala sa. "Daily?" znova zavolala meno psa. Znova začula nejaký zvuk. Tento krát to bolo kňučanie. A potom ho zbadala. Ležal na hromade slamy, ktorá bola už dosť prehnitá a páchla. Celý bol od blata a Eme sa dokonca zdalo, že mu krváca predná laba. Opatrne sa k nemu priblížila, očakávajúc, že začne znova vrčať. Lenže pes iba smutne zdvihol hlavu a zaskučal, ako keby prosil Emu o pomoc.
Dievčina zahodila všetok strach a nebojácne podišla k zvieraťu. "Čo sa ti stalo?" vzdychla si, keď uvidela, že pes má skutočne zranenú labku. Vyzeralo to tak, ako keby sa chytil do klepca, alebo ako keby ho niečo pohrýzlo. "Dúfam, že si sa nebil s potkanom," poznamenala Ema, kým kontrolovala zranenie. Pes jej na to odpovedal iba dlhým skučaním. Ema pokrútila hlavou. Rana bola špinavá, ale nezdala sa byť veľmi hlboká. Nech to bolo čokoľvek, Dailymu sa podarilo uniknúť najhoršiemu. "Poď, môj," zavolala ho Ema nežne. "Vo vnútri ti to ošetrím." Pes ako keby chápal, čo od neho dievča chce, pomaly sa postavil a tackavo sa pustil za ňou.
Neprešli však ani pár metrov, keď sa odrazu Daily naježil a začal hrozivo vrčať. Ema od neho odskočila, mysliac si, že to vrčí na ňu. Ale pes hľadel niekde dozadu, k miestam, kde mala Emina teta ovocný sad. "Čo tam vidíš?" šepla Ema a srdce jej začalo divoko biť. Chytila psa za dlhý srsť na krku - obojok nikdy nenosil - a snažila sa mu zabrániť, aby za záhadným tvorom skočil. Lenže Daily aj bez Eminho zadržania urobil pravý opak. Začal cúvať späť do svojej skrýše. Ema zbadala, že má stiahnutý chvost a uši tesne prilepené k hlave. Nech sa za tými stromami skrývalo čokoľvek, Dailyho to strašne vydesilo.
A vtedy Ema začula štekot. Naskočili jej zimomriavky. To neznelo ako štekot obyčajného psa. Bol to bojový pokrik, plný zloby a nenávisti. Také niečo Ema nikdy v živote nepočula. A práve keď sa chcela otočiť na útek, zrazu sa spoza stromov k nej vyrútil obrovský tieň a s tým zúrivým štekotom sa na ňu vrhol.
Eme sa podarilo o niekoľko krokov ustúpiť a tak tvor nedopadol na ňu ale tesne pred ňu. Musel byť veľmi ťažký, pretože sa do všetkých strán rozprsklo blato a ostriekalo aj Emu. Dievčina začala zúfalo spätkovať. Hoci mesiac dosť jasne osvetľoval okolie, toto zvláštne zviera vôbec nebolo vidno, ako keby ono samo nechcelo, aby ho Ema videla. Bolo zrejmé len to, že ide o niečo veľmi veľké.
Ema zbadala, že pes sa pripravuje na druhý útok. Tento raz nemala také šťastie a tvor ju pritlačil k zemi. Cítila na sebe jeho mocné chlpaté telo a ťažko sa jej dýchlo. Zastonala a pokúsila sa vymaniť spod toho smrteľného zovretia. Vtom k nej záhadné zviera naklonilo veľkú hlavu, až Ema zacítila jeho zatuchnutý dych. A vtedy začula slová. Bol to ako šepot a, hoci to znelo neuveriteľne, vychádzali z papule zvieraťa nad ňou. Bola to iba jedna veta, ale Eme po nej znova naskočila husia koža. Čakala, že tvor na ňu zaútočí a roztrhá ju, ale on sa miesto toho otočil a zmizol v temnote.
EMa za ním hľadela s neskrývaným strachom v srdci. Veľmi dobre počula, čo povedal a aj keď tomu nerozumela, vzbudzovalo to v nej hrôzu. Tie šepotavé slová jej lietali v hlave ako papierové šarkany: Začne to znova...