Štvanica - 5.

Ema sa prudko strhla a vystrelila do sedu. Zo všetkých strán ju obklopovalo jasné svetlo nového dňa a teplé slnečné lúče ju hriali na krku. Uvedomila si, že sťažka dýcha a čelo má vlhké od potu. Ako vo sne zažmurkala a rozhliadla sa okolo seba. Ležala na posteli v tetinej spálni a cez otvorené okno k nej doliehali zvuky zobúdzajúcej sa dediny. S povzdychom si prešla po čele a poriadne sa popreťahovala. Celé telo mala stuhnuté, ako keby mala za sebou vyčerpávajúcu túru.
A nemá...?
Odrazu si spomenula na niečo čudné - čosi, čo sa stalo túto noc. "Daily." zamrmlala si pre seba a zvraštila čelo. Áno, určite šla hľadať psa. Počula ho štekať...alebo skučal? To už nevedela. Ale určite si pamätala, že okrem Dailyho na zadnom dvore videla aj niečo iné. Ďalšieho psa? Ema netušila, či to bol pes, bola príliš veľká tma. Možno to aj pes bol, ale Eme to skôr pripomínalo medveďa. Také veľké psy asi ani neexistujú.
Dievčina sa natiahla po hodinkách na nočnom stolíku - možno tetine. Nestihla si však všimnúť čas, keď ruku zarazene stiahla. Aj vtedy v noci sa na tie hodinky pozrela. "Bolo okolo druhej," zamrmlala si pre seba. Alebo nie? Nevedela. Celkovo mala spomienky zahmlené. Ako sa však postupne dostávala z toho nepríjemného stavu tesne po prebudení, zjavovalo sa jej čoraz viac detailov. Pamätala si, ako spadla na zem a ten čudný tvor na ňu skočil. A takisto si spomenula, že jej niečo hovoril. Niečo ako... "Začne to znova," šepla Ema a zatriasla sa.
CHvíľu sedela na posteli a vydesene hľadela na neurčitý bod na stene. Potom odrazu prudko zavrtela hlavou a nervózne sa zasmiala. "Preboha, ja som ale hlúpa! Bol to len hlúpy, príliš živý sen! Zvieratá predsa nehovoria! Už mi začína šibať," pokrútila hlavou a stiahla si prikrývku, aby mohla zísť z postele. Jediný pohľad na svoje nohy ju však presvedčil, že to, čo sa túto noc dialo, určite sen nebol.
Ema neveriacky pozerala na svoje špinavé chodidlá a kúsky zaschnutého blata na plachte. Dokonca mala špinavé aj ruky. Ako keby sa hrabala v zemi. Alebo ako keby spadla do blata!
"Do čerta!" zvolala Ema a postavila sa na rovné nohy. Trochu sa jej zakrútila hlava. Až vtedy si všimla, že smerom do izby vedú dlhé šmuhy od blata - ako keby sa niekto mimoriadne zoslabnutý šuchtal do spálne! Vtedy si dievčina uvedomila, že hoci si spomína, ako šla von, už si nepamätá, ako sa dostala dnu. A to bolo tiež dosť čudné. "Do pekla!" zvolala ešte hlasnejšie.
Rýchlo sa rozbehla krížom cez miestnosť, k písaciemu stolu, kde mala uložené oblečenie, bleskovo sa obliekla a vybehla z izby.
Šmuhy a stopy od blata boli v chodbe a dokonca sa tu objavili aj odtlačky rúk. "Liezla som po štyroch?" opýtala sa Ema sama seba a mala čo robiť, aby sa nezasmiala. Trochu jej to pripomenulo situáciu, keď po jednej veľmi bláznivej diskotéke skončila u svojej kamošky na druhom konci mesta a vôbec si nepamätala, ako sa tam dostala.
Pomaly postupovala cez úzku chodbu do kuchyne. Tu vládol menší chaos. Ale nie taký, aký tu bol, keď Ema prišla. Teraz boli po celej miestnosti zablatené stopy, obrus bol zhodený a taniere porozbíjané. A vtedy Ema našla aj posledný kúsok skladačky a založila ho na správne miesto. Spomennula si, že keď ten čudný tvor odišiel, ona bežala pre Dailyho, ktorý sa skryl vo svojom útočisku a vzala ho dnu. Potom jednoducho prešla - či sa skôr dotackala - do izby, ľahla si na posteľ a zaspala.
"Daily!" zavolala Ema. Pes vystrčil hlvu spod stola, kde pravdepodobne nocoval. Dievčina sa k nemu opatrne priblížila, očakávajúc, že začne vrčať. Ale Daily len ticho štekol a sám sa k Eme priblížil, pričom jej položil veľkú hlavu do rúk. Ema hladkala jeho dlhú srsť a zamyslene sa naňho dívala. "Ty si sa toho tvora vonku bál, však?" spýtala sa ticho. Daily zdvihol hlavu a pozrel na dievčinu. "Aj ja som sa ho bála," povedala ona. "Hoci ani nechápem, prečo. Pôsobil síce hrozivo, ale nič mi neurobil..." Ema si znova spomenula na tú tichú výstrahu, ktorá vyšla zvieraťu z úst. "Čo začne znova?" opýtala sa sama seba.
V tej chvíli Daily zdvihol hlavu a ticho zavyl. Ema si najprv pomyslela, že reaguje na jej slová, ale potom aj ona zachytila nejaký čudný zvuk. Bol to melódia. Zvonil Emin telefón.
Dievčina nechala psa v kuchyni a vbehla do obývačky. Tu vládol celkom poriadok, iba štyri rovnaké obrázky loveckých psov, ktoré včera Ema položila na rímsu na krbe, boli na zemi tvárou dolu. Dievčina nechápala, ako sa Daily dostal tak vysoko, ale jej otázky prehlušil hlas v telefóne, keď ho zdvihla.
"Ema? Ty si už tu?" "Lucia?" zvolala Ema prekvapene, keď začula hlas svojej kamarátky. "Áno, som to ja," potvrdila Lucia nervózne. "Ale si tu ty? Tu v dedine?" "Áno, prišla som včera," odvetila Ema zarazene. "Ale odkiaľ to vieš?" "Ešte sa pýtaj!" zvolala Lucia tak hlasno, až si Ema musela odtiahnuť telefón od ucha. "Lucia...neviem..." začala, ale jej kamarátka ju prerušila: "Prepáč, Ema. Som trochu nervózna. V poslednom čase nič nezvládam." "Ale ako vieš, že som tu?" nedala sa odbiť Ema. "Všetci o tom hovoria. Celá dedina. Chcela som ti volať už včera, ale myslela som, že sa budeš chcieť najprv trochu zmieriť so zmiznutím svojej tety." "Ako?" Ema mala pocit, že zle počuje. "Ty...ty o tom vieš?" "Do pekla!" zvolala nahnevane Lucia. "Ja som ti to nemala povedať. Ale zabudla som sa a...áno, viem to," priznala napokon. "Lucia, zdá sa mi to, alebo sa v tejto dedine deje niečo čudné?" opýtala sa Ema zamyslene. "To ti nemôžem povedať," odsekla Lucia prekvapivo tvrdo. "Ach, tak dobre, prepáč, že sa pýtam..." povedala Ema. "Ja len, že...asi mám právo vedieť, že tu čosi nehrá, hlavne ak v tom má nejakú úlohu moja teta..." "Tvoja teta tu už nehrá nijakú úlohu," odvetila Lucia s tichým povzdychom. "Bola zbabelá a doplatila na to..." "Moja teta nie je zbabelá!" ohradila sa Ema. "Už nie je," súhlasila Lucia ticho.
Ema na chvíľu zmĺkla, usporiadavajúc si myšlienky v hlave. Napokon povedala: "Vieš čo, myslím, že by sme sa mali stretnúť. Zdá sa mi, že mi máš čo vysvetľovať." Lucia sa ticho zasmiala: "Ty sa chceš so mnou rozprávať na verejnosti? Čo ak zajtra..." "Čo?" skočila jej do rečí Ema. "Ale nič," rýchlo zahovorila Lucia. Ale Ema vycítila, že sa jej trasie hlas. Nech sa už dialo čokoľvek, mala z toho strašný strach. Ema sa rozhodla, že to z nej dostane za každých okolností. "Tak kde sa stretneme?" opýtala sa. Lucia chvíľu rozmýšľala, kým povedala: "Kaviareň Majority. Je vedľa starej pošty - vieš, kde?" "Áno, ešte si pamätám," potvrdila Ema. "Dobre tak tam. Budem ťa čakať. A...Ema?" "Čo?" opýtala sa dievčina. "Dávaj si pozor."
Spojenie sa prerušilo. Ema stála v obývačke s mobilom v ruke a žalúdok sa jej nepríjemne vlnil. Tak predsa sa tu niečo dialo - niečo, čo súviselo s jej tetou a nejako aj s Luciou...vlastne, s každým v tejto dedine. Lucia mala strach, nechcela sa s Emou stretnúť na verejnosti a odmietala hovoriť o jej tete. Eme sa zdalo, ako keby sa dostala do celkom iného sveta, kde si ľudia chránia svoje tajomstvá. Ale Ema im ich nemienila nechať. "Keď to súviselo s mojou tetou," povedala Dailymu, ktorý k nej medzitým prišiel a pozorne na ňu hľadel, "Tak to bude súvisieť už aj so mnou."
Ani len netušila, ako blízko pravdy bola!