Štvanica - 6.

Ema vybehla do jasného dňa. Slnko bolo už dosť vysoko a pozlacovalo vrcholy vysokých stromov na kraji lesa. Okolo domu Eminej tety chodili v neusporiadaných skupinkách postaršie ženy aj mohutní chlapi, ťahajúci za sebou vzdorovité kravy, či ženúci popred seba kŕdeľ husí. Ema každého z nich zdráhavo pozdravila, dúfajúc, že jej aspoň jeden daruje priateľský úsmev. Ale keď sa jedna stará babka s ochabnutou tvárou a veľkými čiernymi očami zastavila a opľula bráničku, vedúcu do dvora, Ema sa tejto nádeje vzdala.
Zdráhavo vykročila na cestu a vybrala sa hore miernym kopcom do rušnejšej časti dediny. Kedysi za starých čias to bývavalo trhovisko a centrum diania všetkých zhromaždení. Dnes tu bolo zopár stánkov a ošarpaných obchodov. Väčšina budov bolo zničených po požiari, ktorý tu vypukol koncom devätnásteho storočia a boli nepoužiteľné. Stál tu jeden veľký gotický kostol a vysoká zvonica, natretá nevkusnou jasnožltou farbou. Zhromažďovala sa tu skôr staršia časť obyvateľstva - tínedžeri bývali od skorého rána buď v meste, alebo zalezení v niektorej krčme. No a najmladší sa preháňali po lese alebo vysedávali pri rybníku.
Uprostred dediny bolo niečo ako malé štvorcové námestie. Bolo tu zopár oškretých lavičiek a rad košatých líp, skláňajúcich svoje hlavy až k zemi. Pôsobilo to tu dosť ošumelým dojmom na rozdiel od obrovských mestských parkov. Ale ľudia, čo tu vysedávali sa tvárili nanajvýš spokojne.
Oproti parku bola nízka murovaná budova s opadanou omietkou a deravou strechou. Ešte vždy nad ňou visela veľká tabuľa s nápisom "Pošta", hoci tá tu už nebola v čase, keď mala Ema sedem. Vedľa tejto však bola druhá budova, ktorá ako jediná ako keby nezapadala do tohto starého dedinského sveta. Bol to prestavaný dom so špicatou strechou a veľkými oknami. Pod strechou visela nová tabuľa s nápisom "Kaviareň Majority". Ema si všimla, že má s tou budovou niečo spoločné - aj ju ľudia z diaľky obchádzali, ako keby mala nejakú nákazlivú chorobu. Nuž čo, pomyslela si dievčina trpko, tunajší obyvatelia si ťažko zvykajú na novoty.
Ema sa priblížila k dokorán otvoreným dverám do kaviarne a okamžite jej do nosa udrela príjemná vôňa ovocia a kvetov. Opatrne vkročila do veľkej, moderne zariadnej miestnosti.
Prvé, čo si všimla, bolo, že je tu celkom prázdno. Iba pri jednom stolíku v rohu sedel nejaký zamilovaný pár a o niečom sa ticho zhovárali. Ema na nich vrhla krátky pohľad a prešla k dlhému pultu. Najprv si myslela, že za ním nik nie je, ale potom začula tiché kýchnutie. "Je tu niekto?" opýtala sa.
"Ema?" ozvalo sa spoza pultu a pred dievčinou sa zjavilo nízke dievča s okrúhlou tvárou, krátkymi červenými vlasmi a miernym predkusom. Ema si nemohla pomôcť. Pri pohľade na kamarátku, ktorú nevidela taký dlhý čas sa musela usmiať. "Lucia!" zvolala. Lucia rýchlo obehla pult a hodila sa Eme okolo krku. "Preboha! Už sme sa nevideli taký dlhý čas!" Ema priateľkino objatie s radosťou prijala. "SOm rada, že ťa vidím," povedala. Lucia sa od nej odtiahla. "Aj ja som rada," odvetila vážne. Nato ukázala na jeden voľný stolík. "Sadneme si? Hádam sa nebudeme rozprávať postojačky!" "Samozrejme."
Ema s Luciou si sadli oproti sebe. "Keď si mi napísala, aby som sem prišla, myslela som si, že si zo mňa robíš srandu," uškrnula sa Ema. "Nikdy by ma nenapadlo, že ty, taký spoločenský typ, sa utiahneš do takéhoto zapadákova." "Vlastne to bol nápad mojich rodičov," odvetila Lucia. "Už im mesto liezlo na nervy a hľadali niečo tichšie. A tak sme sa dostali sem." "Vidím, že ste začali podnikať." Ema si s úsmevom prehliadla kaviareň. Lucia mávla rukou: "Ani mi to nespomínaj! Keď otec vyrukoval s týmto nápadom, myslela som, že to bude super. Ale počas prvého týždňa, čo sme kaviareň otvorili, sa nám tu bola sťažovať polovica dediny. Vraj rušíme ich pokoj a kazíme krásnu zachovalú dedinu. DOkonca nás odtiaľto chceli vysťahhovať!" "Bože!" pokrútila hlavou Ema. "Žijú tu samí čudáci," prikývla Lucia. "Sú schopní ťa aj ukameňovať, ak sa im nepáči tvoje jednanie." "Viem si to predstaviť," pokývala Ema hlavou. Na chvíľu sa zamyslela. "A nie je ťažké dochádzať odtiaľto do školy?" opýtala sa. Odrazu si uvedomila, že ani nevie, kam jej niekdajšia spolužiačka zo základnej šla na vysokú. Lucia sa odrazu zatvárila nejako čudne. "Ach. Ja som ti to asi nehovorila, že? Nechala som to." Ema na ňu vytreštila oči: "Čo si urobila?" "Nechala som školu," odvetila lucia ticho. "Vieš, uvedomila som si, že to nezvládam. Bolo toho na mňa príliš." "Ty to nezvládaš?" opýtala sa Ema neveriacky. "Však si patrila medzi najlepších na základnej a keď si odišla na gympel, počula som o tebe len samú chválu! Čo sa stalo?" "Keby som vedela!" vzdychla si Lucia. "Jednoducho mi nejako zoskratoval mozog a... ja neviem. Už som mala učenia plné zuby." "Zahodila si svoju budúcnosť, vieš o tom?" pokrútila hlavou Ema. Lucia sa smutne usmiala: "Možno aj áno. Ale verím, že je nejaký dôvod, prečo som sem prišla. Keď som zistila, že tu býva tvoja teta, okamžite ma napadlo, že by sme sa mali stretnúť."
"Vidíš, moja teta," ožila Ema odrazu. "Ešte si mi nepovedala, odkiaľ vieš, že zmizla." Lucia si sťažka vzdychla a pozrela sa dolu na svoje ruky: "Vravela som ti, že ti to nesmiem povedať." "Zakázal ti to niekto?" zamračila sa Ema. Lucia pozrela na svoju kamarátku: "Svojím spôsobom áno." "Preboha, Lucia, je to moja teta! Ak má niekto právo vedieť, čo sa jej stalo, tak som to ja!" "Nik nevie, čo sa jej stalo," odvetila Lucia. "Ale kolujú...kolujú rôzne klebety." "Aké?" spýtala sa Ema. Lucia zavrtela hlavou: "Naozaj ti to nesmiem povedať. Už aj tak si v nebezpečenstve. Keby...keby ma predtým napadlo, že tvoj príchod môže toho toľko zmeniť, nevolala by som ťa sem." "Čo zmeniť? Lucia, prosím, nehovor v hádankách!" prosila ju Ema zúfalo. "Ak vieš hocičo, čo by mi mohlo pomôcť nájsť tetu, tak mi to povedz!" "Zmizla počas noci," povedala Lucia ticho. "Bolo to posledný raz, čo..." Lucia sa zhlboka nadýchla a privrela oči: "Nesmiem ti nič povedať, Ema," šepla. "Ľudia majú strach. Vyhýbajú sa miestam, kde by mohli byť osamotení. Prestali sa starať o svoje okolie. Celá dedina upadá. A pôjde to takto, až kým...nebude koniec." Ema mlčky hľadela na svoju kamarátku a narastala v nej hrôza. "Ale prečo to...?" chcela vedieť. Lucia zovrela dlane do pästí. "Vyčíňa tu niečo zlé, veľmi zlé, Ema. A nik pred tým neutečie. Prechádza sa to tu - neviditeľné a smrtiace. Ako mor!" Emu striaslo. Natiahla ruku k Luciinej, ale dievčina tú svoju stiahla zo stola. "Nemôžem ti radiť nič iné, len aby si odtiaľto zmizla. Všetko sa vráti, ak tu zostaneš. Bývaš v jej dome, máš jej krv. To všetko to znova priláka!" "Ľudia sa ma boja, však?" uvedomila si zrazu Ema a to poznanie sa jej zabodlo do srdca ako otrávený šíp. Lucia prikývla: "Ale nielen teba. Boja sa toho domu a toho, čo sa v ňom skrýva. Pretože...v ňom to prvý raz všetko začalo...a aj skončilo."
Ema si odrazu na niečo spomenula. "Začne to znova!" šepla ako v tranze. Lucia prudko zdvihla hlavu. "čo si to povedala?" opýtala sa chrapľavým hlasom. Ema na ňu pozrela: "Včera v noci som bola pre psa a vtedy som začula, ako tieto slová niekto hovorí..." "Takže to už začalo!" Lucia sa prudko postavila, až sa stôl nápadne zaknísal. Ema na ňu hľadela so strachom. "Lucia, čo..." začala, no dievčina pokrútila hlavou. "Už nijaké slová, Ema. Odíď, prosím. Práve si ma...označila! Odíď, do čerta! Hneď! Ja...musím tiež ujsť. Nájde ma to!" Ema bola natoľko zmätená, že sa nechala Luciou vytlačiť z kaviarne a skôr, ako si uvedomila, čo sa deje, stála pred domom, v ušiach jej hučalo a srdce jej divoko bilo.

Lucia počkala, kým Ema nezájde za najbližší roh. Potom sa otočila k mladej dvojici. "Zatvárame!" zakričala im trasúcim sa hlasom. "Rýchlo von!" "Ale veď ešte nie je ani obed!" namietla mladá žena a zamračila sa. "Máme...technické problémy. Musíme zavrieť," odsekla Lucia a vytlačila dvojicu za roh. Okamžite za nimi zabuchla dvere a zamkla ich na dva krát. Potom prešla k veľkým oknám a aj tie poriadne pozavierala. Srdce jej divoko búšilo,nedokázala myslieť na nič iné iba na to, ako sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať. Musí ujsť zadným východom. Vezme si niečo na oblečenie a pôjde do mesta. Jej rodičom sa nič nestane, oni sa s Emou nestretli.
Lucia sa rozbehla k pultu a otvorila skrinku na chladené nápoje v rohu. Bola plná, málokto si tu niečo kúpil. Lucia si vzala ľadový čaj v plastovej fľaši, otvorila ju a schuti sa napila. Cítila, ako jej studená tekutina steká dole do hrdla. Najdôležitejšie je zachovať pokoj...
Niekoľko krát sa nadýchla. Srdce sa jej začínalo konečne upokojovať. S hlasným výdychom sa otočila k pultu a fľašu naň položila. Chvíľu len tak nehybne stála, načúvajúc okolitým zvukom.
A vtedy to začula. Bolo to hlasné dychčanie. Na chrbte jej naskočili zimomriavky a do mozgu jej prenikla strašná myšlienka: zabudla som zamknúť zadné dvere! VTedy sa za ňou ozval tichý hlas: "Ahoj, Lucia!" Dievčinou prebehla vlna hrôzy. Nemusela sa otočiť, aby vedela, kto za ňou stojí. Radšej nie, pomyslela si splašene, radšej nech to nevidím. Nato jej do chrbta narazilo čosi veľké a ťažké a ona tvrdo dopadla na zem. Nestihla ani raz vykríknuť.