Štvanica - 8.

Druhé ráno po objavení osady v lese sa Ema zobudila na strašný hluk, prichádzajúci z vonku. Spočiatku si myslela, že je to iba súčasť jej divokého sna o veľkých čudných ochranných amuletoch a tajomných tristoročných ľuďoch, ale potom si uvedomila, že ten zvuk je príliš silný, aby bol len snom. Okamžite precitla a s tlčúcim srdcom vyzrela von oknom. To, čo zbadala, sa jej ani trochu nepáčilo: veľké skupiny ľudí - starí aj mladší -sa s vydesenými grimasami na tvárach hrnuli ulicou popred Emin dom a niečo nahlas kričali. Niektorí tínedžeri sa tvárili vzrušene a mávali fotoaparátmi v rukách, ale bolo ich málo. Väčšina obyvateľov dediny vyzerala skôr vystrašená a Eme neušlo, že niekoľko si ich nesie pušky, alebo aspoň lopaty či vidly. Eme to nechtiac pripomenulo scény z historických filmov, keď sa do boja chystali dedinčania.
Zrazu jej chod myšlienok narušil nejaký hlasný buchot. Strhla sa. Určite prichádzal od predných dverí. Bleskovo na seba nahádzala oblečenie a rozbehla sa ku vchodu do domu. Otvorila práve včas, aby videla, ako priamo na jej hlavu mieri dosť veľký kameň. POdarilo sa jej uhnúť a zaškúlila oproti slnku, aby videla, kto ho hodil. Ak čakala decká, ktoré sa hrajú nejakú hlúpu hru, tak sa strašne splietla. Za latkovým plotom totiž postával asi tucet ľudí vo veku päťdesiat a viac rokov. Na bledých tvárach mali nepríčetný výraz a niečo vykrikovali. Každý mal náruč plnú veľkých skál a bez rozmyslu ich hádzali do stien domu. Naľavo od seba Ema začula rinčanie. Nemusela ani otočiť hlavu, aby vedela, že jeden z kameňov práve trafil okno.
"Prestaňte!" mávala zúfalo rukami. Ale ľudia ju nepočúvali. Dokonca sa zdalo, že tým iba vystupňovala ich hnev. Kamene dopadali na steny a do dvora ešte zúrivejšie. "Preboha, spamätajte sa!" zakričala Ema, až jej preskočil hlas. Jeden z kameňov ju bolestivo zasiahol do členka a klesla na zem. Z úst jej vyšiel krátky výkrik.
Zdalo sa, že hnev ľudí utíchol tak rýchlo, ako sa rozhorel. Posledný kameň výhražne dopadol do dvora a ostatné skončili v priekope pri ceste. Ľudia zostali mlčky hľadieť na kľačiacu dievčinu vo dverách, na tvárach sa im zjavil hrôza - ako keby iba teraz pochopili, čo práve urobili. POtom jedna zo žien - vychudnutá s riedkymi plavými vlasmi a vodnatými očami -nahlas prehovorila: "Začalo to kvôli tebe!" Aj napriek hluku, ktorý vládol všade naokolo Ema jasne počula nenávisť v jej hlase. "Za všetko môžeš len ty! Odíď, kým môžeš!"
"Amanda!" ženin monológ prerušil hlas jedného z mužov, ktorí utekali okolo. Chytil ženu za ruku a potiahol. "Amanda, pohni si! Zúčtujeme s ňou potom. Je tu polícia!" Zdalo sa, že ženu to vystrašilo: "Čože?" zvolala. "Polícia? Tu? To nesmieme dovoliť!" Bez slova sa otočila a nasledovala muža. Za ňou sa rozbehol aj zvyšok skupiny jej komplicov.
Ema zostala stáť pred dverami a hľadieť na utekajúcich ľudí. Rozmýšľala. Netušila, čo sa deje, ale túžila to zistiť. Lenže bála sa toho, čo mohla v dedine nájsť. Napokon, už sa presvedčila, že toto nie je tak celkom obyčajná dedina. Teraz sa mala dokonca možnosť presvedčiť o tom, že ju tu ľudia nielen nemajú radi - oni ju priam nenávidia! A to v nej vzbudzovalo hrôzu. Lenže na druhej strane...
S napätím sledovala ľudí, ako sa náhlia niekam do stredu dediny. "Kašľať na to," zamrmlala si pre seba, vybehla späť do chodby, prehodila si bundu a obula sa. Napokon jej zvedavosť zvíťazila.

Zlý pocit ju ovládol už vo chvíli, ako zbadala, že ľudia sú zhromaždení okolo kaviarne Majority. "Lucia," šepla bez toho, aby si to uvedomila. Striasla sa. Nehľadiac na ľudí, násilím sa predierala až do stredu hlúčika, kde už stáli štyria vážne sa tváriaci policajti a jeden muž v stredných rokoch, asi detektív. Dostala sa až k miestu, kde bola natiahnutá žltá páska.
A vtedy zbadala, že na zemi pred otvorenými dverami do kaviarne leží nejaký neforemný predmet, ktorý sa veľkosťou nápadne podobá na... "NIe!"
Ema bez toho, aby si uvedomila, čo robí, preliezla pásku a rozbehla sa priamo k tomu predmetu, prikrytému plachtou. Bez akéhokoľvek pozastavenia stiahla plachtu a odhalila tak Luciine telo. Ema o krok ustúpila a s úžasom hľadela na to, čo bolo ešte včera jej kamarátkou.
Lucia ležala na bruchu, s rukami natiahnutými nad hlavou. Vlasy na zátylku mala vytrhané, na tom mieste jej zostala iba jedna veľká roztvorená rana, z ktorej už dávno prestala vytekať krv.Na rukách mala nepekne vyzerajúce škrabance a podliatiny. Ale najhoršie rany mala na chrbte. Z trička jej zostali iba zdrapy látky, ktoré z nej viseli ako kúsky starej kože. Medzi lopatkami mala dve dlhé rany ako keby od pazúrov. Tvor, ktorý na ňu zaútočil, jej vytrhol kus mäsa z boku, až bolo vidno kosti. Ema sa pri pohľade na ten výjav zatackala a prišlo jej zle.
"Čo tam robíte? Okamžite odtiaľ vypadnite!" zakričal na ňu niekto. Ako omámená otočila hlavu a zbadala, že k nej mieri muž, ktorého považovala za detektíva. "Je...bola to moja kamarátka," zamrmlala ticho. Detektív si kľakol a s povzdychom telo zas zakryl. "To je ešte silnejší dôvod na to, aby ste sa na ňu nedívali," povedal. ZDalo sa, že mu v hlase znie súcit. "Ako...ako zomrela?" opýtala sa Ema. Detektív mykol plecami. "Pravdepodobne ju zabilo nejaké zviera. Dedinčania nám tvrdili, že tu v okolí je veľa vlkov. MOhlo sa stať, že ju nejaký napadol." Na znak súhlasu sa ozvalo krátke zamumlanie zo strany ľudí za páskou.
"Presne tak, pán policajt!" prikyvoval oduševnene vysoký chlap s puškou v ruke. "Určite to bol vlk. Nebolo by to prvý krát." "Počul som, že pred pár týždňami tu došlo k niekoľkým podobným prípadom," poznamenal detektív a otočil sa k dedinčanom.
Nastalo zarážajúce ticho. Ľudia si vymieňali pohľady a uhýbali pred tými, ktoré na nich vrhali policajti. "Tak je to tak?" opýtal sa detektív zamračene. "Á...áno, presne tak!" odpovedala nakoniec nejaká žena. "V okolí sa pohybovala skupina hladných vlkov." Detektív sa znova otočil k telu na zemi a zdvihol plachtu. "Musel to byť naozaj veľmi veľký vlk," podotkol, "takéto rany som ešte nevidel. A to som žil uprostred divokých hôr!" "U nás je všetko iné," podotkol nejaký chlapec, načo ho žena za ním, asi jeho matka, násilím stiahla dozadu. Detektív si ho nevšímal. Znova sa otočil k Eme.
"Takže tu to máte - bol to vlk." Nato sa otočil k policajtom, stojacim trochu obďaleč.
"Už je tu sanitka?" opýtal sa. "Stojí dole pod lesom," odpovedal jeden policajt. "DObre. Tak nech ju naložia. Tu sme skončili." Nato sa Eme otočil chrbtom a zamieril k svojim kolegom. "Naozaj nechápem, prečo nás volali až z mesta k takému jasnému prípadu," mrmlal ešte cestou preč z námestia.

Keď neskôr odniesli telo Lucie, ľudia sa začali pomaly rozchádzať. Ema stála medzi nimi a načúvala útržkom ich rozhovorov.
"Bohvie, kto ich zavolal. Určite nik z tých, koho poznám..."
"...Nech si ma nepraje ten, kto ich sem zavolal!"
"Nemohol to byť nik z dediny... všetci tu predsa ťaháme za jeden povraz."
"...čo ak..." oči majiteľa tohto výroku zaleteli k Eme. Jeho priatelia rýchlo zavrteli hlavou:
"Ona určite nie, kvôli nej to predsa začalo. Nepútala by na seba pozornosť!"
"Ale počul som, že sa s Luciou včera stretla!"
"Značí ľudí! Naozaj sa to začína!"
Ema sa s povzdychom otočila a medzi poslednými opúšťala miesto činu. Ako prechádzala popri tmavej škvrne krvi na zemi, kde predtým ležala jej bývala kamarátka,niečo v blate ju upútalo. Zastala a kľakla si. Jemne vyhrabala tú vec zo zeme a zatajila dych. Bol to veľký tesák, oveľa väčší ako zub tunajších šeliem, Ema odhadovala, že je dlhý asi dvadsať centimetrov. Srdce jej zamrelo od strachu. Na špičke tesáka bola krv. Iba malá škvrna, ale to stačilo na to, aby Eme došlo, komu ten zub patrí - šelme, ktorá zabila Luciu. A takéto veľké tesáky videla doteraz iba raz - v noc, keď sa stretla s tým čudným zvieraťom vzadu na dvore!