Plamienok nádeje

Tak, ako už po tisícročia aj dnes východný obzor zahorel červenou a zlatou. S úsvitom nového dňa však mal jeden život vyhasnúť, neodvolateľne skončiť. Život krátky, no napriek tomu obťažkaný neopísateľným množstvom hriechov, zločinov, ale aj krásnych zážitkov. Na tento okamih sa dlho čakalo, takže keď konečne nadišla posledná chvíľa slávneho zločinca, zhromaždilo sa ohromne veľa ľudí i neľudí, aby si pozreli túto udalosť.
Uprostred štvorcového námestia stála hranica obklopená húfom ľudí. Vlastne, stála tu už dva dni. Mestskí páni, zámožní obchodníci, sedliaci, roľníci, pastieri a otrhaní žobráci, všetci hlava na hlave v tesnom zástupe. Mesto, inokedy plné a hlučné, bolo teraz ešte plnšie a hlučnejšie.
Čakali na popravu.
Odsúdenca ešte nikto nevidel. Bol lapený v noci, sedem dní držaný v temnici, ktorú dňom i nocou strážil tucet po zuby ozbrojených vojakov a zaklínadlá mágov. Tento zlodej sa hádam viac než drzými zločinmi preslávil svojimi neuveriteľnými útekmi. A že ich bolo požehnane.
„Chytili ho niekde na Lipovom námestí,“ hovorila nízka žena. „Pobil mnoho vojakov, kým ho zviazali a...“
„Kdeže, kdeže,“ mávol rukou drobný starec v bielej zástere. Bol to hostinský a jeho krčme sa v týchto dňoch darilo veľmi dobre. Vlastne všetky hostince boli neustále natrieskané do prasknutia a izby obsadené tak ako sa dalo. „Pokúšal sa vylúpiť jeden z obchodov v...“
„Chytili ho na Priekope,“ pridal sa tučný sedliak, „chcel potiahnuť...“
„Mne jeden vojak hovoril, že ho odhalili mágovia, potom ho prenasledovali po strechách, až kým ho neobkľúčili. Je to zaklínač, takže nakoniec bol veľký magický duel, v ktorom ho porazil akýsi lovec mágov. Leothed Hobber,“ vysvetľoval chlap ako hora s červenou tvárou.
„Je to zlodej! Kradol a zabíjal,“ sykla žena. „Taký ako on si zaslúžia horšiu smrť!“
„To hej, ale tento kvietok ušiel už z dvoch popráv,“ pripomínal hostinský, tváriac sa veľmi dôležito.
„Raz sa mu pretrhol povraz,“ spomínal kováč. „Druhý krát mu pomohli piráti...“
„Ja som počula, že do kata udrel blesk a uškvaril ho,“ prerušila ho žena.
„Čuš ženština bláznivá!“ zahriakol ju hostinský, ktorého krajne rozčúlilo, že prerušuje rozhovor takými nezmyslami. Starý krčmár vyzeral, že podobné povedačky nemá príliš rád. „Neprerušuj rozprávanie babskými báchorkami!“
„Vraj svojím mečom dokáže rozťať iný meč,“ nadhodil ktosi iný.
„Hlúposť,“ vyhlásil hostinský s očami prevrátenými v stĺp.
„Raz sa zmenil na havrana a odletel z väzenia v meste Berhil,“ zamiešal sa do debaty trpaslík s cudzím prízvukom.
„Prečo sa teda rovno nezmenil na draka a nespálil celé mesto?“ zavrčal hostinský, nahnevaný ich ľahkomyseľnosťou. „A mohol požrať všetkých trpaslíkov,“ zašomral si popod nos.
„Rozprávate o zlodejovi, ale skutočným hrdinom je ten lovec temných mágov,“ pripomenul trpaslík, ktorý prepočul štipľavú poznámku. Vlastne trpaslíci majú vo všeobecnosti mizerný sluch. „Žiaden mág mu nikdy neušiel.“
„To je pravda,“ prisvedčil hostinský horlivo, „dokonca aj ja som o ňom počul. Vraj...“
„A čo by si nepočul, keď celý deň prestojíš v krčme,“ poznamenal sivovlasý muž, ktorý sa práve pretlačil davom.
„Bert si nejako privstal,“ podpichol prichádzajúceho muža kováč.
„Kto by si nechal ujsť takú parádu?“ nadhodil Bert. Nečakal, že mu niekto odpovie. „Nikto. Vraj to bude špeciálna poprava.“
„Ako to?“ čudovali sa všetci.
„No, ten lapikurkár neodvisne. Upália ho na hranici.“
„Upália ho? Dosť sa mi zdalo, že ho mali obesiť, veď zlodejovi podľa zákona majú len odťať ruku,“ čudoval sa kováč.
„A keď zlodej kradne znova, tak aj druhú," poznamenal sedliak.
„Hej, ale na druhú stranu kráľ ho má pekne v žalúdku,“ utrúsil hostinský. „Všetci dobre viete, čo všetko mu už Faestred vyviedol a nič mu nedaruje. Preto tá hranica.“
„Ale hranica,“ nedal sa kováč, „veď to je aj tak príliš! Hranica je pre zradcov a hrdlorezov, tých najhorších zločincov. Kto to vymyslel?“
„Sám kráľ,“ pokyvkal hlavou starý hostinský, „a poslal do mesta prefekta, aby na splnenie kráľovskej vôle osobne dohliadol.“
Slnko pomaly stúpalo a námestie, čo ako plné, sa plnilo ďalej. Trpaslíci sa predierali vpred, aby vôbec niečo videli, zatiaľ čo vojaci halapartňami držali všetkých ľudí v dostatočnej vzdialenosti od hranice.
Šikovnejší povyliezali na voz, mladí pozerali na dav z troch líp na námestí a z oblokov vykukovali ďalší zvedavci.
No najlepší výhľad mala trojica mužov stojacich na radničnom balkóne.
„Toľko ľudí sa tu nezhromaždilo hádam nikdy,“ poznamenal veselo okrúhly richtár. Jeho drahé šaty plné volánikov a podobných okrás, šité pre túto špeciálnu príležitosť, mali všetky farby aké mohol človek poznať a dokonca aj zopár takých, aké ešte nikto nevidel. Na nich sa skvel medailón s vyobrazením medveďa a nad ním sedem hviezdičiek – znak Sedmomestia. Na opačnej strane medailónu, ktorú nebolo vidieť, bola vyrazená kráľovská pečať.
Takýto medailón malo len sedem richtárov v Sedmomestí. Ten dával svojmu nositeľovi neuveriteľné práva, lebo richtári siedmich najväčších miest, kedysi siedmych nezávislých štátov, sa zodpovedali už len kráľovi. A to, že nepolapiteľného zlodeja chytili práve v jeho meste, mu na prestíži iba pridá.
Druhý muž bol tiež v strednom veku, ale s červenolícim richtárom mal len málo spoločného. Bol až nezdravo chudý, bledý a vôbec sa netváril nadšene. Kŕčovito zovieral dáku knihu a napoly otrávene, napoly znudene sledoval, ako na hranicu nosia posledné kusy dreva a pravdepodobne myslel na niečo úplne iné.
Posledný muž bol vysoký a dobre oblečený lovec mágov z vyšších kruhov, Leothed Hobber bol oproti nim veľmi mladý a, podľa názoru slečien, pekný. Na plavých vlasoch mal nasadený klobúk s červeným perom, ktorý si nemôže dovoliť len tak hocikto, takže ľudia si vždy pomysleli, že natrafili na nejakého mladého šľachtica, strúhajúc mu groteskné poklony. Pohľad jeho modrých očí už rozpálil nejedno dievča a črty jeho tváre v kombinácii s vyberanými spôsobmi vyžarovali silu a vznešenosť.
V pošve mu visel ľahký meč, zhotovený najzručnejšími trpaslíkmi. Čepeľ bola z najlepšej kalenej ocele, rukoväť zo slonoviny vykladaná drobnými ónyxami. Ten meč bol ale výnimočný aj inou zvláštnosťou - do jeho čepele boli vyryté magické runy. Jednoducho skvost nad skvosty.
Pre mnohých ďalších to bola len pôsobivá výzdoba, ale on vedel, že runy meču prepožičiavajú isté - povedzme veľmi zvláštne - schopnosti. Schopnosti, ktoré sa so schopnosťami druhého meča nemohli rovnať.
Ten bol zasunutý v obyčajnej koženej pošve, ktorá pamätala aj lepšie časy, no napriek tomu sa dalo vidieť, že tento druhý meč je o niečo dlhší a užší. Čierna rukoväť vyzerala úplne obyčajne, zbavená všetkých ozdôb, okrem jednej. Bol to akýsi okrúhly klenot vsadený medzi rukoväť a čepeľ, vyzerajúci ako úplne obyčajné mliečne sklo.
„To je ten meč?“ spýtal sa richtár, keď mu pohľad skĺzol na druhý meč po Hobberovom boku.
„Áno pane,“ prikývol Hobber s nepatrným náznakom hrdosti v hlase, ktorého si richtár všimol.
Richtár už zo skúsenosti vedel, že je lepšie druhého muža z priateľských rozhovorov vynechať a mladý Leothed Hobber to vycítil tiež.
„Z Magickej akadémie nikdy nikto nič neukradol,“ poznamenal richtár. „Každý si jednoducho myslí, že to je nemožné.“
Hobber nebadane prikývol pozerajúc na hlučný dav pod sebou. Všade naokolo boli mestské stráže ozbrojené mečmi a krátkymi lukmi. Pri katovi stálo aj zopár zaklínačov z okolia, ktorí radi súhlasili, že zaistia aby nedošlo k úteku.
Všetko bolo pripravené.
„Boli ste aj pri tých popravách z ktorých ušiel?“ vyzvedal ďalej richtár, aj keď Hobber prejavoval neochotu diskutovať.
„Že či,“ poznamenal bledý muž s knihou v ruke. „Náš kráľ poveril pána Hobbera touto úlohou práve pre jeho dlhoročné skúsenosti so zlodejom...“
„Ale pán prefekt, volajme ho po mene, dobre?“ zasmial sa richtár.
„... s Faestredom,“ opravil sa prefekt. „Na Hawkerských si tu všetci pamätáte, že? Aj na to, že sa nedali chytiť. Ukrývali sa v okolitých horách, presúvali sa po tajných chodníčkoch a roky prepadávali pocestných a presne tam začínal aj Faestred. Lenže potom ste ich vy, pán Hobber, vysliedili. Vŕta mi hlavou ako?“
„Eh,“ hlesol Leothed, „bolo to zdĺhavé hľadanie informácií, podplácanie...“
„Iste,“ prerušil ho prefekt, „lenže Faestred vám unikol a vy ste sa pustili za ním. Keď bol piatimi čarodejníkmi zbavený vín a prijatý na Akadémiu, dokonca aj tam ste šli za ním... nie je to posadnutosť?“
„Nie,“ krútil hlavou Hobber, nejaviac ani tú najmenšiu známku rozhorčenia, v perfektom sebaovládaní pokračoval: „prijal som ponuku Akadémie pomáhať s výučbou zaklínačov. A keď Faestred porušil prísahu a znova začal...“
„Aha,“ poznamenal veľavravne prefekt a opäť sa odmlčal.
„Toto je Faestredov koniec,“ usmial sa richtár a ukázal na pripravenú hranicu. „O jedného darebáka menej. Aha, už idú.“
Ozvali sa bubny. Z uličky vypochodoval spútaný zlodej Sarazin Faestred v sprievode mestských stráží. Bol vysoký a usmievavý, čo v každom bystrom pozorovateľovi vzbudzovalo podozrenie, že vie viac ako sa na prvý pohľad zdá, čo vlastne aj bola pravda.
Faestred mal tmavohnedé vlasy príšerne špinavé a strapaté, ale čo sa dá čakať po niekoľkých dňoch v temnici. Oči mu veselo poskakovali sem a tam, akoby mapovali celé námestie pre prípad úniku a hľadali štrbinky, ktorými by sa dalo prešmyknúť. Jeho inokedy biela košeľa pripomínala sivastý zdrap látky z ťažko určiteľného materiálu. Je zvykom poskytnúť odsúdencovi pred smrťou poriadne jedlo, kúpeľ a čisté šaty, ale v tomto prípade na posledné dve pravidlá voľajako zabudli.
Zhromaždením preletel šum a vzrušený šepot, keď všetci zvedavo naťahovali krky, aby dovideli čo najďalej. Aj vojaci, ktorí viedli zločinca na popravu, boli nepokojný a to aj napriek tomu, že Sarazin mal ruky v okovách, bol neozbrojený a situáciu mu sťažovali mnohoraké opatrenia. Vojaci určite počuli mnohé z tých príbehov o jeho kúskoch, ktoré sa šíria od mesta k mestu a postupne sú vylepšované miestnymi obyvateľmi. To sa Sarazinovi náramne hodilo, takže sa nevoľky uškrnul.
Jednu z množstva vecí, ktoré si na sebe Sarazin cenil, bola akási zvláštna schopnosť nachádzať šialené východiská zo zdanlivo bezvýchodiskových situácií. Aj teraz jeho mozog horúčkovito pracoval na nejakom pláne, lenže jeho neúnavný prenasledovateľ Hobber si dal na bezpečnosti skutočne záležať... niekoľko zaklínačov, všetci strážcovia a dokonca aj strechy obsadil lukostrelcami...
Odsúdencov sprievod sledovaný stovkami zvedavých pohľadov, sa predral davom až doprostred námestia, kde na Sarazinovo veľké prekvapenie nestála šibenica, ale hranica.
„Upáliť?!“ zvolal zaskočený Sarazin.
Stáli tam zaklínači, kapitán mestskej gardy, kat a starý kňaz, ktorý zároveň zastával aj funkciu sudcu.
„Kráľovská vôľa,“ vysvetlil stručne roztrasený kňaz, odhodlaný viac sa k situácii nevyjadrovať.
„Chcem dôstojnú smrť,“ začal Sarazin zostra, prepaľujúc nenávistným pohľadom kňaza a všetkých naokolo.
„Svoje posledné prianie ste už mali,“ odvetil kňaz chladne. „Bolo by voči iným odsúdencom nespravodlivé, keby sme práve vám...“
„Nespravodlivé?!“ vyprskol Sarazin, „toto je nespravodlivé!“
„Ľutujem,“ mykol plecami kňaz.
Sarazin sa zamračil a pomyslel si, že ak tento dedko ľutuje, nech doňho strelí blesk. Nič sa nestalo.
Dvojica urastených chlapov tváriaca sa veľmi mrzuto a nezúčastnene schmatla Sarazina. Vyniesli ho na hranicu, skrížili mu ruky za kolom a zviazali ho tak pevne, až mu nevoľky vyhŕkli slzy. Obaja sa škodoradostne zaškerili, posledný raz skontrolovali či urobili všetko správne a odstúpili.
„Tak končí Sarazin, kráľ zlodejov,“ uškrnul sa kapitán, očividne spokojný, že na jeho uväznení sa významne podieľal aj on.
Sarazin akoby začudovane nadvihol obočie.
„O tom dosť pochybujem.“
Kňaz si dôležito odkašľal, oprel sa o paličku a začal hlasno čítať:
„Sarazin Faestred, narodený v 988 roku, v Slavhorne, ste z moci kráľa Koriona odsúdený na smrť upálením za nasledujúce zločiny: rabovanie, plienenie a okrádanie pocestných, paktovanie sa s Hawkerskými zbojníkmi, účasť na podpálení kráľovského prístavu, pirátstvo, krivé prísahy, krádeže, záškodníctvo, pytliactvo a mnohé ďalšie zločiny voči zákonom Sedmomestia, Magickej Akadémie a Chrámu. Medzi tie najhoršie patrí odcudzenie Noldiru, ukoristenie obchodnej lode, falšovanie kráľovskej listiny a predovšetkým krádež vzácneho artefaktu z Magickej Akadémie. Vašim zločinom na váhe pridávajú vaše opakované pokusy o únik spravodlivosti a škody pri nich spôsobené.
Rozsudok bude vykonaný dnes, za východu slnka.“
Kňaz obradne zroloval pergamen. Sarazin neurobil vôbec nič.
„Chcete pred smrťou ešte niečo povedať?“
Sarazin pozrel na sudcu. Táto výzva bola provokácia, lebo posledné slová zločincov často bývali zaznamenávané, aby pobavili publikum.
„Hej,“ prikývol Sarazin po krátkom premýšľaní a otočil sa smerom k radnici nakoľko mu to povrazy dovoľovali. „Takže si ma zas dostal! Dúfam, že nabudúce budeš mať menej šťastia!“
„Všetko?" spýtal sa kňaz znudene.
„Nie, ešte by som rád povedal že," Sarazin sa nadýchol a zakričal: „KRÁĽ KORION JE LENIVÝ CHUMAJ, KTORÉMU NA JEDNOM PRAŠIVOM ZLAŤÁKU ZÁLEŽÍ VIAC, NEŽ NA NÁS VŠETKÝCH DOVEDNA! ĽUDIA V MEDZIMOSTÍ TO POCHOPILI!“
Dav na chvíľu onemel od úžasu, ale už vzápätí sa začal ozývať súhlasný šum.
„Ten zlodej má pravdu!“ vykríkol niekto.
Všetci otočili hlavy smerom, z ktorého prišiel výkrik, ale ovážlivec bol dokonale stratený v dave.
„Nech žije Faestred!“ ozvalo sa vzápätí z opačnej strany.
Kňaz sčervenel v tvári a pokynul katovi. Ten nelenil, vzal zo stojana horiacu fakľu a podpálil drevo. Sarazin ucítil dym a uvedomil si, že tu o chvíľu bude príliš horko. Najvyšší čas k odchodu.

„Kráľa pekne nazúri, keď sa dozvie, čo Faestred pred smrťou urobil,“ poznamenal richtár. „Ten zlodej má šťastie, že ide na smrť. Za toto by strávil mesiac v mučiarni.“
„Asi máte pravdu,“ prižmúril oči Hobber. „A navyše sa to dá považovať za vlastizradu, takže tá hranica je primeraný trest.“
„No, ale možno až taký nahnevaný nebude, keď sa dozvie, že toto už boli skutočne jeho posledné slová,“ uvažoval richtár ďalej.
Hovoriť o kráľovi v prítomnosti prefekta nie je príliš múdre, pomyslel si Leothed a neodpovedal, ale pousmial sa. Za okamih jeho úsmev zmizol.
Ozval sa rachot a stred námestia náhle zahalil oblak dymu, akoby spadol z neba. Prepukla panika.
Ľudia aj trpaslíci vyľakane unikali pred nezvyčajným dymom, lenže v tej tlačenici sa nemohli dostať ďaleko. Niektorý padali, iní po nich šliapali sa o pár krokov ďalej sami spadli na zem a boli ušliapaný. Trpaslíci, hoci menší, si mocne razili cestu von z námestia, lenže dymu pribúdalo a lenivo pohlcoval tých, ktorí ležali na zemi.
Richtár aj kúzelník Hobber ostali stáť v nemom úžase, nechápajúc čo sa deje. Mlčiaci prefekt začal sledovať námestie, akoby sa tam až teraz začalo diať niečo zaujímavé.
Oheň na hranici horel čoraz väčšmi. Cez závoj dymu plamene vidieť nebolo, ale drevo šialene zavíjalo a praskalo, až to naháňalo hrôzu. Hranica už musela byť celá v ohni, no zmučený krik odsúdeného sa stále neozýval.
Miesto kriku sa zo stredu námestia plazil tmavý dym postupne zahaľujúc celé námestie do šedivých farieb, akoby padal súmrak. Vtedy si to Hobber uvedomil: mágia.

Sarazin stál pred hranicou, nad telami omráčených zaklínačov, ktorí sa ho pred chvíľou pokúšali zastaviť, no neúspešne. Z dymu sa vynoril splašený kôň bez jazdca, len tesne minul Sarazina a s hlasným zaerdžaním sa opäť ponoril do šedivej hmly.
Odvšadiaľ doliehali zvuky chaosu – od nadávok, cez nárek dajakého dieťaťa, až po vyľakané bučanie volov. Vojakom bude chvíľu trvať než sa spamätajú a obkľúčia námestie, aby neunikla ani myška. Ak by im Faestred opäť ušiel, všetci by sa mohli tešiť na tresty.
Sarazin sa rýchlo obrátil k horiacej hranici. Vedel, že dym môže každú chvíľu rozfúkať vietor, takže sa musel poponáhľať. Namieril ruky k plameňom a začal skladať zaklínadlo. Ruky sa mu trochu triasli, oči zatvoril aby sa mohol lepšie sústrediť a aby si ich ochránil pred štipľavým dymom. Na čelo mu vystúpili kropaje potu, no nedalo sa poznať či od vypätia, alebo od horúčavy, pretože čím dlhšie mrmlal tajomné slová, tým bol oheň intenzívnejší a zvláštnejší.
Napokon sa Sarazin odmlčal, no ruky nespustil ani neotvoril oči, len zastal, akoby uvažoval. Oheň medzitým vystúpil do veľkej výšky. Bolo jasné, že už ho neživilo drevo. Sarazin povedal ešte niekoľko zvláštnych slov po ktorých dostal oheň zelenú farbu. Spustil ruky, otvoril oči a usmial sa.
„Čo by povedali učitelia z Akadémie, keby videli aké to zaklínadlo poskladal ,obyčajný' zaklínač,“ povedal si Sarazin.
„Faestred!“ ozvalo sa z dymu.
Hlas Leotheda Hobbera.
Sarazin sa otočil smerom z ktorého prišiel hlas.
„Máš niečo, čo nie je tvoje,“ povedal Sarazin panovačne. Vystrel pred seba pravú ruku. Chvíľu sa nič nedialo no z dymu z ničoho nič vyletel biely meč a vkĺzol do Sarazinovej dlane.
Ako náhle sa to stalo, doteraz mliečny drahokam nad rukoväťou sa rozžiaril červenou farbou. Sarazin urobil voľnou rukou nepatrný pohyb v pred. Ozrutný ohnivý stĺp súhlasne zapraskal a vystrelil smerom, ktorý mu Sarazin ukázal, rozrážajúc hustý dym. Ako predpokladal, zelené plamene ťahajúce sa po dláždenom námestí smerovali priamo na Hobbera, no tesne pred ním sa rozdvojili, preleteli okolo neho bez toho aby mu ublížili a potom sa rozdelili. Jeden z ohnivých hadov sa začal obtáčať okolo Hobbera, no viac sa k nemu nedokázal priblížiť, akoby ho niečo držalo v bezpečnej vzdialenosti. Druhý z plamenných hadov pokračoval ďalej až k domom. Keď sa ich dotkol, rozlial sa po drevených stenách a tie vzbĺkli.
Sarazin sa krátko uklonil a zmizol v sivom dyme.
Hobber ostal stáť na námestí, v zajatí ohnivého kruhu. Dym, sa pomaly rozplýval, davy ľudí mizli v bočných uličkách unikajúc pred dymom. Niekto si všimol, že horí a vyvolal poplach. Vojaci zaváhali nevediac či naháňať unikajúceho zločinca, alebo hasiť požiar. Nakoniec odhodili zbrane a pridali sa k ľuďom hasiacim požiar.
„Horí!“ ozývalo sa od domu k domu. Ľudia i trpaslíci sa náhle vracali, aby pomohli hasiť oheň. Oheň – ničiteľ a postrach každého mesta, kde drevené domy stoja jeden vedľa druhého dotýkajúc sa šindľovými, či dokonca slamenými, strechami. Tie strechy teraz zachvátili plamene obracajúce majetky mešťanov v popol.
Leothed Hobber naďalej stál na námestí. Pred Ohnivým hadom ho zachránila priehľadná guli. Bola to jednoduchá, no účinná magická bariéra, ktorá mu zachránila život. Stalo by sa s ním presne to, čo sa stalo s tým domom. Ale bola mu aj pascou. Zrušiť ju nemohol, pretože okolo neho sa ešte stále krútili zelené plamene a jediné čo im bránilo, aby ho zahubili bola práve tá bariéra.
Keďže boli plamene „vylepšené“ mágiou, nedali sa uhasiť. Jediný spôsob ako sa ich zbaviť bol v použití hasiaceho zaklínadla, lenže magická bariéra prepúšťala von toľko mágie ako dnu.
„Do pekla,“ precedil Hobber, keď si uvedomil, aká to bola chyba chcieť toho zlodeja upáliť. Veď oheň, to je jeho. Teraz on je lapený vo vlastnom kúzle a len zaklínači mohli zelený plameň uhasiť, no tí boli nevedno kde.
„Hej, ty!“ zvolal Hobber na mladého vojaka bežiaceho okolo. Ten ihneď stuhol pripravený plniť rozkazy. „Kašli na požiar a rýchlo zožeň dákeho zo zaklínačov, nech príde tu! Pohni sa do čerta!!!“
Vojak prikývol a rozbehol sa späť doprostred námestia, za rytmického rinčania šupinového brnenia. Vŕtalo mu v hlave prečo má práve teraz hľadať zaklínačov, ale usúdil, že kúzelník je predsa študovaný a istotne vie čo robí.
A mal pravdu.

„Mocný Enarion nás trestá za naše hriechy!“ volal kňaz opierajúci sa o pokrútenú paličku a voľnou rukou ukazujúci na dym stúpajúci z domov. Sarazin uvažoval, ako kňaz stihol odkrivkať z prostriedku námestia až sem. Od toľkého kriku mu zachrípol hlas a Sarazin mal pocit, že sa mu trasie aj to málo zubov ktoré mu ešte mocný Enarion neodňal. „Zhýralý život, ktorý vediete, je spravodlivému Enarionovi na posmech a ruka jeho spravodlivosti ukázala na príbytky krívd, ktoré treba očistiť ohňom! Jeho oheň...“
„Skôr môj oheň,“ poznamenal sám pre seba Sarazin a zaplietol sa do davu. Už to ale nebol ten Sarazin, ktorý stál na námestí. Teraz mal dlhé čierne vlasy zopnuté do chvostu, opálenú tvár s veľkými kruhmi pod očami, kratší nos a neupravené fúziky. To všetko si zmenil pomocou zaklínadla, ale vedel, že ilúzia nepostačí, tak sa ešte navliekol do šupinového brnenia, ktoré vzal jednému z vojakov, obul si čižmy, meč vsunul do pošvy a nasadil udivený výraz. Kľučkoval uličkami vyhýbajúc sa ľuďom, no zároveň hľadajúc čo najpriamejšiu cestu k bránam.
Od čias, keď sa tu naháňal s ostatnými deckami, ubehli roky, no stále si dobre pamätal na všetky uličky. Domy sa menili, niekde mizli obchody, inde už stáli nové, ale ulice boli stále rovnaké. Keď prišiel na vyľudnené miesta pobehol si, ale inak šiel normálne, aby nevzbudzoval pozornosť. Netrvalo dlho kým sa dostal k Drotárskej bráne.
„Hej ty, čo sa to deje v meste?“ zvolal naňho zhora vojak, držiaci stráž.
„Vypukol požiar,“ odpovedal Sarazin popravde a sťažka odfukoval.
„Tak potom čo tu robíš?“
„Ee... musíme zvolať celé mesto, lebo požiar je veľký,“ vymýšľal si rýchlo. „Ten zlodej, Faestred, podpálil mesto na viacerých miestach a preklial ten požiar, takže sa nedá tak ľahko uhasiť! Hrozí, že do obeda bude celé mesto v popol! Enarion nám odpusť...“
Vyzeralo to, že strážnik verí, lebo strachom pobledol a už sa chystal zísť dole.
„Horí?“ zvolal druhý vojak a vyklonil sa z hradby, aby videl na Sarazina.
„Hej,“ povedal Sarazin a už bežal preč. „Musím to ísť oznámiť ďalej! Ponáhľajte sa!“
A zmizol za rohom.
Tam ticho zastal a započúval sa. Obaja hlupáci zídu z brány a on potom v pokoji vykĺzne z mesta a zmizne v lesoch. Míľu severne je hranica Sedmomestia za ktorou sa rozprestiera len riedko obývaná divočina nepatriaca nikomu. V nej sa ľahko stratí... lenže najskôr treba zmiznúť z mesta. Sarazin si už neraz uvedomil, že hradby sú veľkou prekážkou pre nepriateľov, ale ešte väčšou pre unikajúcich zločincov. Najskôr treba vyprázdniť bránu a potom...
No všetko zničil jastrab, ktorý mu nečakane pristál u nôh. Sarazina hneď upútalo malé kožené vrecko na dravcovej nohe, pripomínajúce mešec. Opatrne sa sklonil k vtákovi, lebo poštové jastraby vedia byť nebezpečné ak sa niekto nepovolaný skúša dostať k správe, no jastrabovi to očividne nevadilo. To mohlo znamenať len jedno: správa je preňho.
Sarazin otvoril vačok a vytiahol z neho nešetrne zložený kus pergamenu.
Pergamen bol zapečatený červeným voskom, na ktorom sa vynímalo heraldické zobrazenie ľalie.
Na vrchnej strane sa jasne vynímalo:

S. Faestred