Štvanica - 10.

"Už sme blízko, za chvíľu sme tam," oznamoval Eme Marek po desiatich minútach cesty lesom. Ema nič nepovedala. Úzkostlivo zvierala v náručí Dailyho a každú chvíľu mu kontrolovala labku, ktorá postupne prestávala krvácať. Nerozprávala sa ani s Marekom, ani s Romanom. Ešte stále im nedokázala odpustiť, že tak bez rozmyslu strieľali na psa, ktorý sa vôbec na vlka nepodobal. Okrem toho jej v hlave vŕtal aj rozhovor medzi nimi dvoma, ktorý si vypočula ešte skôr, ako ju zbadali. Spomínala si, ako jeden z nich hovoril, že niekoho - alebo skôr niečo - zastrelil. A jeho hlas znel nadšene. Zatiaľ ten druhý tvrdil, že tieto zvieratá nie sú tak celkom obyčajné. Ema skrátka začínala pociťovať niečo čudné - to, čo cítila už od príchodu v celej dedine.
"A sme tu!" vydýchol po ďalších piatich minútach Marek a spokojne si prekrížil ruky na prsiach. Stáli pred veľkým domom, z ktorého sálalo všetko len nie skromnosť. Bola to budova z neopracovaného kameňa, postavená na štýl menšieho stredovekého zámku. Mala dokonca aj dve veže a veľké dvojkrídlové vchodové dvere. Nad nimi bol v kameni vysekaný nejaký erb. Bol už dosť poznamenaný zubom času, takže sa nedalo riadne rozoznať, čo na ňom je.
"Zdá sa mi to, alebo sme sa vrátili v čase?" zamrmlala Ema, natoľko prekvapená, že zabudla, že sa s chlapcami nerozpráva. "Sylvia je trochu výstredná," prisvedčil Marek s úškrnom. "Lepšie povedané, jej rodina je výstredná. Majú slávnu minulosť a dávajú to patrične najavo. Ale to ti ona rada porozpráva sama. Poď!"
Marek sa odvážne priblížil k veľkým dverám, ktoré skutočne vyzerali ako brána na hrade. Ema ho nasledovala. Z blízka uvidela, že tento dom nepôsobí až tak celkom stredoveko. Všimla si, že nad dverami sú umiestnené dve kamery a vedľa dverí je elektrický zvonček. Marek ho nebojácne stlačil.
Najprv sa nič nedialo, ale po chvíli sa veľké dvere začali s vŕzganím otvárať. Na ich prahu stála vysoká chudá dievčina a usmievala sa na trojicu pred dverami.
Ema často počula o podobnosti domov a ich pánov, ale až teraz to videla priamo v praxi. Sylvia bola na jednej strane veľmi dôstojne a trochu výstredne pôsobiaca dievčina, sotva o tri roky staršia od Emy, ale určite nebola príťažlivá. Mala nezdravo bielu až priesvitnú pokožku, malé, blízko posadené oči,priveľmi veľké ústa s ovisnutými kútikmi a krátke riedke vlasy neurčitej bledej farby.
Keď zbadala trojicu návštevníkov, prívetivo sa usmiala: "No, konečne ste späť! Nevedela som, kde sa túlate." Rozprávala celkom príjemne, možno len s nepatrným nádychom strojenosti. "Videli sme tu vlka," rýchlo sa pustil do vysvetľovania Roman. Zdalo sa, že v Sylviinej prítomnosti sa uvoľnil. "Chceli sme ho zastreliť, lenže nejakým nešťastným spôsobom sa nám podarilo postreliť tuto Eminho psa..." Ukázal rukou na Dailyho a Emu. Sylvia si pozorne prezrela zranenú labku a pokývala hlavou. "Našťastie to nie je hlboké, treba to len vyčistiť a možno niekoľkými stehmi zošiť. Poďte dnu!"
Vošli do veľkej, bohato zdobenej haly. Ema si všimla, že
leštené kamenné steny majú zvnútra modrý, červenkastý, žltý a niekde hnedý nádych, takže sa zdalo, že cez dom prechádza jedna veľká dúha. Niekde boli na stenách pripevnené veľké gobelíny a portréty zamračených mužov a žien v bohatých róbach. Nachádzalo sa tu aj veľké kamenné schodisko, lemované ďalšími obrazmi. Na zemi boli prestreté farebné koberce a v rohoch stáli obrovské cudzokrajné rastliny.
"Choďte do obývačky, za chvíľu prídem," prikázala im Sylvia a zamierila na poschodie. Marek s Romanom voviedli Emu do veľkej obývačky. Cez vysoké francúzske okná sa do miestnosti vkrádali slnečné lúče a zalievali drahý nábytok v štýle Ľudovíta XIV. žiarivým svetlom.
"Ona nevie, čo je vkus, pravda?" poznamenala Ema, rozhliadajúc sa vôkol seba. "Má svoj vlastný vkus," poznamenal Marek pobaveným hlasom. "Neriadi sa módou, iba vlastným pocitom - aspoň tak to hovorieva." "Je to jediná vec, v ktorej sa podobám na svojich rodičov!" ozvalo sa od dverí. TRojica sa tam rýchlo pozrela. Sylvia prešla k Eme a jemne jej vzala Dailyho z rúk. POložila ho na zem a otvorila lekárničku, ktorú si so sebou priniesla.
"Treba vybrať guľku," poznamenala vážne. "Poď k nemu, bude potrebné ho upokojiť," mávla na Emu. Dievčina si kľakla na koberec a chytila veľkého psa za obojok. "POkoj," šepkala ticho a voľnou rukou ho hladkala pod krkom. Kútikom oka pritom sledovala, ako Sylvia šikovne narába nožnicami. Daily sa iba jedenkrát prudko strhol a bolo po všetkom. "A je to," vydýchla si Sylvia a usmiala sa. "Teraz mu to treba ešte vydezinfikovať..." Vzala fľašku nejakého prostriedku a naliala trochu na čistý tampón. Potom ranu starostlivo vyčistila a labku obviazala. O necelú štvrťhodinku už Daily spokojne odpočíval na zemi vedľa pohovky.
"Ty tu žiješ sama?" zaujímala sa Ema. Sylvia sa usmiala a sadla si do kresla oproti trojici. "Je to veľký dom a často sa tu cítim dosť zle," prikývla. "ALe väčšinou ho prenajímam a tak zas často sama nie som." "Vyzerá to tu dosť strašidelne," podotkla Ema. Sylvia si vzdychla: "To je fakt. Niekedy v noci mám pocit, že tu niekto chodí alebo počujem plač." Striasla sa. "Je to naozaj veľmi desivé." "Ja na tvojom mieste by som tento dom predala a kúpila si niečo menšie." "Nie je to také ľahké ako sa to môže zdať," povzdychla si Sylvia. "Zdedila som ho po svojich rodičoch a je to vlastne jediná vec, ktorá patrila nášmu rodu celé storočia." Na chvíľu sa odmlčala a zahľadela sa von oknom, kde sa začali stromy ohýbať pod silou popoludňajšieho vetra. "Otec ho volal Opálový dom," povedala potom. "To kvôli farbe stien." UKázala na farbami hýriace kamene. "Podľa rodinných kroník ho dal postaviť krutý vojvoda, ktorý vraj viedol..." "Sylvia!" zhíkol odrazu Roman a v miestnosti sa rozhostilo napäté ticho. Ema prekvapene pozerala raz na zarazenú Sylviu, raz na bledého Romana. "Viedol...viedol slávnu armádu," dostala Sylvia po chvíli zo seba. Nervózne sa usmiala na Emu: "Vybojovali veľké územia a to sa mnohým nepáčilo. Jeden jeho sluha ho zradil a zorganizoval vzburu. Vojvodu upálili na námestí a pochovali ho v hrobke v lese. POtom sem prišla žiť jeho dcéra a tak sa začal dom odovzdávať po prvorodenom dieťati."
"Ako dlho tu už žiješ?" spýtala sa Ema. Sylvia sa zamyslela. "Odkedy mi zomreli rodičia pri havárii...teda skoro tri roky." "A chodíš niekedy do dediny?"
Znova to ticho.
Sylvia si vymenila s Marekom a Romanom rozpačité pohľady. Ema trpezlivo čakala na odpoveď. "Niekedy," priznala neochotne. "Tak potom vieš, čo sa tam deje, však?" Znova ticho. "Vlastne áno," prikývla dievčina pomaly. "Počula som, že pred takými dvoma týždňami zomrelo niekoľko ľudí - vraj boli roztrhaní nejakou šelmou." Ema mlčky prikývla.
"Myslím, že ten tvoj pes je už v poriadku," povedala Sylvia odrazu, hľadiac na pokojne spiaceho Dailyho. "Bolo by asi dobré vziať ho domov." Ema videla, že sa jej chce táto čudná dievčina veľmi rýchlo zbaviť a rozhodla sa, že jej nebude robiť napriek. "Asi áno," súhlasila a postavila sa. Vzala Dailyho na ruky a zamierila k dverám. "Vďaka za pomoc," poďakovala sa Sylvii a kývla Marekovi a Romanovi na rozlúčku. "Niet za čo," mávla jej Sylvia a na tvári jej bolo vidno, že sa už nevie dočkať, kedy vypadne. Ema sa teda bez ďalších slov otočila na odchod. Lenže potom zbadala niečo, čo ju na chvíľu ochromilo. Na stene vedľa dverí visel veľký obraz svorky loveckých psov, utekajúcich cez močiare.