Príbeh pastiera (S. Faestred)

„Dedo, povedz nám príbeh!“
„Ej,“ zasmial sa starec a sadol si na kožuch. Aj keď sa už poriadne zotmelo a padla prvá rosa, oheň pálil tak, že jeho vnúčatá mali až červené líca. „A ktorý chcete počuť dnes?“
„O drakoch! O Sapihovi!“ zvolali deti naraz.
„Ále, veď ten som vám rozprával včera,“ mávol rukou otrávene. „Nechcete radšej počuť ten o...“
„Tak nám rozprávaj o Faestredovi!“
„Ten som vám rozprával zas predvčerom...“
„PROSÍM!“ zaprosilo jedno z detí a ostatné dve sa pridali Nakoniec zaštekal ešte aj Dunč a tým bol výber spečatený.
Starec sa ostatný raz obzrel do hustnúcej tmy. Krávky sa pokojne pásli opodiaľ a nič nenaznačovalo tomu, že by mali zajačie úmysly.
„Dobre, dobre,“ tíšil ich, načo deti radostne zvýskli, pohodlnejšie sa usadili a nedočkavo pozerali na svojho deda. Ten chvíľu otáľal, aby deti ponapínal a v príhodnú chvíľu, keď bolo počuť len praskot polien, začal.
„Sarazin Faestred pochádzal odtiaľto, z Trojhoria. Čo sa stalo s jeho rodičmi je veľká záhada, ale je isté, že ho vychovával starý otec. Bol pastier a teda aj malý Sarazin začínal ako pastier. Možno pásaval aj tu a sedával pod starou vŕbou, rovnako ako my, ale rovnako je možné, že nie. Trávili spolu celé dni a starý otec ho učil všetko možné od starých múdrostí až po počítanie a po večeroch si, rovnako ako my, sadali k ohňu a rozprávali príbehy. No na kraj prišla bieda a Sarazinov starý otec musel krávky popredať. Sám sa zamestnal v stajniach jedného sedliaka a 9-ročného Sarazina dal do služby. Lenže nie do obyčajnej, ale k jednému obchodníkovi zo Slavhornu. Obchodník bol rád, že nemusí zamestnávať dákeho nedouka a preto Sarazina dobre šatil, kŕmil, učil a na konci každého roka ho aj vyplatil niekoľkými strieborniakmi. Takto to šlo zopárrokov, ale jednu zimu Sarazinov starý otec ochorel a umrel. On sa teda nadobro odsťahoval k čestnému obchodníkovi.
Roky plynuli, obchody šli dobre a aj keď sa Sarazinovi cnelo po zelených pastvinách, tichých smrekových lesíkoch a dymom voňajúcich kožušinách, na ktoré by ulíhal hľadiac na hviezdy, v meste bol celkom rád. Lenže v duši mu sídlil akýsi nepokoj a postupne silnel. Sarazin túžil cestovať. Rok o tom vážne uvažoval, a nakoniec si bol istý, že v obchode medzi voskom a kožušinami už dlho nevydrží.
Tak raz ráno opustil Slavhorn z našetrenými peniazmi a dal sa na cesty. Lenže po čase sa pridal k Hawkerským zbojníkom. Nevedno prečo-možno sa mu minuli úspory, možno je zatým túžba po dobrodružstve a možno núdza. Bolo to však veľmi nečakané.
Vtedy už boli Hawkerský slávnou bandou. Päť rokov, od zjednotenia Sedmomestia, prechádzali horami a lesmi ako líšky, ale na obchodníckych cestách sa chovali ako vlci. Keď dáka karavana vstupovala do severného Sedmomstia, musela si najať žoldnierov na ochranu, inak hrozilo že ju prepadnú Hawkerský. Ich vodca, Hawker, bol ostrieľaný vodca a dobre vedel ako sa nedať vysliediť, alebo ako zo sveta zniesť možného zradcu. S nikým sa nebabral a preto je na počudovanie, prečo do svojej družiny prijal aj 15-ročného Sarazina.
Lenže ten v družine dlho nepobudol – po necelom roku boli Hawkerský konečne, po takmer 20-tich rokoch vyčíňania, vysliedený.
Za svitania jednu z ich jaskýň obkľúčila dobrá stovka vojakov po vedením lovca mágov Leotheda Hobbera...“
„A nie je on lovec mágov? Prečo teda hľadal zbojníkov?“ spýtal sa jeden z chlapcov bystro.
„Leothed Hobber bol vtedy čerstvo vyštudovaný mág, o pár rokov starší od Sarazina. Dotiahol to dokonca na kúzelníka a preto ho pridelili kráľovi ako...“
„Pridelili?“ nechápal zas druhý.
„Každé mesto má dákeho mága, väčšinou len zaklínača, ktorý v ňom pôsobí. Králi dostávajú do svojich služieb zas mocnejších mágov (kúzelníkov) a počúvajú ich rady, alebo inak využívajú ich služby. Je to starý zvyk z čias kráľa Thanrolda. Lenže kráľ Korion mágov moc v láske nemá, skôr by sa dalo povedať, že ich nenávidí, preto Hobbera poslal plniť zdanlivo nesplniteľnú úlohu, ktorú ostatne mali už dávno vykonať jeho kapitáni. A síce to chvíľu trvalo, no Hobber uspel. teda zajal všetkých Hawkerských a...“
„...tí odvisli na šibenici a sedemnásť mŕtvol zdobilo hradby Slavhornu celý mesiac,“ dokončilo očividne obľúbenú pasáž dievčatko.
„Ako ušiel Faestred z obkľúčenia?“ prerušil ju jeden z chlapcov.
„To je ďalšia nejasná vec," poznamenal starec. "Kráľ Hobberovi rozkázal potrestať aj Faestreda, inak nebude považovať úlohu za splnenú. Lenže, on zmizol. Dal sa putovať Sedmomestím a živil sa z toho čo ukradol v sedliactvach, na trhoch, alebo z domov. Postupne vykrádal stále zámožnejších a zámožnejších ľudí a o nejaký čas sa znova vrátil do Slavhornu. Tam ho po prvý raz chytili a on po prvý raz ušiel. Náhodou som bol vtedy v meste a prizeral som sa poprave. Sarazina som síce zblízka nevidel, ale aspoň viem čo sa stalo a nemusím veriť tým báchorkám: blesky z nebies, pekelný voz, zatmenie slnka...
V skutočnosti pokojne odkráčal až na šibenicu a počas čítania rozsudku vyprovokoval hádku so sudcom. Nepočul som čo presne to bolo, ale poriadne ho musel nahnevať, lebo sudca sa neovládol a vybehol s vytaseným mečom na šibenicu, že ho na mieste prebodne... lenže, ten figliar sa dáko oslobodil, asi nebol poriadne spútaný. Len čo sa k nemu sudca prihnal, zrazil ho na zem a vtedy – no by ste museli vidieť, ako sa zvŕtal: skrčil sa pre meč, zašermoval ním neozbrojenému katovi popred nos, takže ten musel uskočiť ak mu bol život milý a zatiaľ zopár ozbrojencov vybehlo na šibenicu. No Sarazin sa vyhupol na trám, odtiaľ hravo preskočil na spodné konáre jednej z líp a zmizol v korunách stromov.
Ha, hlupáci! Odvtedy už stavajú šibenice uprostred námestia, nie pri lipách. Stratil sa im z dohľadu, potom sa stratil v dave a už ho viac nevideli. Darmo prevrátili mesto hore nohami, Faestred zmizol.
Za krátko ho zajala akási hliadka pri drobnejkrádeži a zatvorili ho do cely - to bolo vo Svergu. Cez noc ušiel.
O niečo neskôr sa objavil vo vzdialenom Medzimostí a vyvolal tam vzburu proti pánom mesta. Je pravda, že ľudia tam reptali proti kráľovi už dlhú dobu, lebo pred spojením Sedmomestia sa mali lepšie, ale až Sarazin ich vyprovokoval k činom: ľudia vzali luky, vidly, kosy, palice, cepy - všetko čo im mohlo poslúžiť ako zbraň a dali sa za richtárom. Vraj to bol lakomec a ničomník, menovaný kráľom, takže hlavne proti nemu bola celá vzbura namierená. Rozohnený ľud vtrhol do radničného domu a dobili richtára aj s rodinou na smrť a Sarazin zatiaľ odniesol všetky cennosti.
Až na druhý deň sa zistilo, že celá radnica je vylúpená a Sarazin, vystupujúci ako zástanca utlačovaného ľudu zmizol.
Vzbura bola na kráľov rozkaz krvavo potlačená – vraj vtedy zomrela celá pätina mesta! Odvtedy je v meste zakázané zhromažďovanie zbraní a vlastne celé mesto ide dolu vodou. Pri prehľadávaní zničenej radnice našli vojaci jedinú vec: polovicu medeného. Ten úlomok tam ostal nedopatrením no ľudia vtipkvali, že to jediné preňho nemalo žiadnu cenu, tak sa pre to ani nezohol.
Bájka bola dosť rozšírená a oodvtedy polovicu medeného Faestred používal ako svoju značku.
Medzitým ho niekoľko krát takmer mali, ale on sa nedal chytiť. Všetko sa ale obrátilo v jeho neprospech keď vylúpil kráľovu komnatu, dokonca za bieleho dňa - no predstavte si to! “
„A nikto si to nevšimol,“ skočilo starcovi do reči dievča „až keď sa kráľ vrátil z letohrádku zistil, že polovica bohatého vybavenia jeho spálne je preč a v sklenenej vitríne namiesto jeho najväčšieho pokladu ležala polovica...“
„Rozprávam tento príbeh ja, alebo vy?“ oboril sa na ňu starec, ale v skutočnosti sa nehneval. To len naoko. „Ak tak veľmi chcete rečniť, môžete to dorozprávať miesto mňa, aspoň si vychutnám fajku!“
„Nie dedo, ty to vieš najlepšie,“ zaprosíkal najmladší a ostatný súhlasne prikyvovali. Dunčo súhlasne zakýval ušami.
„Veď preto,“ poznamenal starec, hodil očkom po pastvine a pokračoval. „Eh... takže Sarazin ukradol Noldir – starú mincu, poslednú z tých ktoré razil veľký kráľ Thanrold Ghúlobijca, zakladateľ Noldského kráľovstva. Tá minca musí mať hodnotu väčšiu než celý Korionov palác, pre Koriona ešte väčšiu. Odvtedy sa stal kráľ jeho najneúprosnejším prenasledovateľom – možno s výnimkou Hobbera.
Sarazin sa už moc neukazoval, len utekal a ukrýval sa - inak ani nemohol. Potreboval striasť svojich prenasledovateľov a preto prekročil hranice Sedmomestia mysliac si, že v susednom Thorile mu bude lepšie. Korionovi kapitáni sa pri hraniciach síce otočili späť, ale Hobber sa nevzdal.
Lenže, za necelý týždeň ho trpaslíci v Berhile už zatkli za pašeráctvo a odsúdili na smrť v labyrinte.
To je zvláštna atrakcia Berhilu – pod mestom je jeden veľký labyrint s jediným východom a ten je strážený. Zločinci, ktorých tam vhodia, zomrú od hladu a smädu. Hobber si túto novinku vypočul a šiel ju oznámiť Korionovi. Keď kráľ počul tú správu, nazúril sa a vyhodil kúzelníka z paláca, lebo bolo jasné, že už nikdy neuvidí svoj Noldir.
Nevedno či sa kráľ viac nahneval alebo potešil keď asi o mesiac prišla ďalšia zmienka o Sarazinovi – jeden obchodník prišiel v dave o mešec strieborniakov a namiesto neho mal na páse iný mešec, v ktorom bola polovica medeného. Zakrátko sa v celom okolí vyrojili prípady majetku nahradeného polovicou medeného, dokonca s vyrytou runou S.
Chvíľu nebolo jasné, či to je Sarazinova práca, alebo sa niekto len za neho vydáva. Na nátlak Koriona bolo preskúmané Berhilské bludisko a zistilo sa, že predsa len z bludiska vedie ešte jedna cesta, vykopaná množstvom odsúdencov – niektorí zomreli od hladu skôr než ju dokončili, ale určite bola už pár rokov hotová a Sarazin ňou ušiel. Teraz začal byť Sarazin prenasledovaný aj u trpaslíkov. Nie pre to pašeráctvo, ale kvôli povestnej trpasličej hrdosti.
Zas sa začala okolo Sarazina sťahovať slučka a on znova utiekol, tento raz na more, lebo more nepatrilo nikomu. Pridal sa k posádke jednej z lodí a zaplietol sa do pirátskeho prevratu. Následne sa plavil pod pirátskou vlajkou celým Smaragdovým morom. Na lodi sa stal sa radcom a občasným hovorcom kapitána, lebo bol z celej psádky najvýrečnejší. Ale to, že vie čítať a písať pred posádkou tajil.
Vtedy sa od dajakého zaklínača naučil pár jednoduchých zaklínadiel a to ho neskôr, keď bol pri jednej neúspešnej potýčke zajatý, zachránilo. Odviezli ho ako piráta do prístavu, no vtedy sa tam jeden z piatich čarodejov objavil, vypočul ho a vzal pod ochranu Magickej Akadémie.
Korion zúril. Myslel si, že Sarazin vykúpil svoj život jeho Noldirom a hneď Hobbera prepustil zo svojich služieb s tým, že už žiadneho iného mága nechce v živote vidieť. Hobber bez práce začal vyučovať na Akadémii, zaľiaľ čo Sarazin sa tam takmer dva roky učil. Ale Sarazin sa svojho remesla nevzdal a opustil Akadémiu s akýmsi čarovným mečom. Na mieste nechal svoju polovicu medeného.
Podaktorí vravia, že ovláda temnú mágiu, inak by sa mu nepodarilo ulúpiť niečo z Akadémie. Je síce pravda, že nikdy sa nič podobné nestalo, ale to skôr preto, lebo nikto si nechcel proti sebe pohnevať piatich čarodejníkov. Sarazin šiel z Akadémie na sever, vyhýbajúc sa stráženým cestám, hliadkam a pascám, no v Slavhorne, takmer na konci cesty, ho Hobber odhalil. Na kráľov rozkaz ho vypočúvali a Sarazin priznal, že Noldir skutočne vlastnia piati. To Koriona nazúrilo. Pripravil pre zlodeja krutý posledný týždeň a nakoniec smrť v plameňoch. Lenže, Sarazin teraz ovládal mágiu a urobil niečo, s čím Hobber nerátal. Vraj to bolo oveľa náročnejšie kúzlo, než aké by mal Zaklínač druhého stupňa ovládať. Vyvolal paniku, porazil všetkých zaklínačov ktorí tam boli a aj keď bol na Hobbera prikrátky, uväznil ho. Útek z mesta sa mu nepodaril hneď, ale až po druhom súboji s Hobberom. Omráčil ho a v jeho prestrojení ušiel preč.“
„A kam?“ vyhŕkli deti.
„Vraj na východ, do Noldu. Tam ho už poznajú, ale jeho nepolapiteľnosť pripisujú náhodám a neschopnosti tunajších, čo je sčasti aj pravda. Ale, nech sa ukáže kdekoľvek, bude mať veľké problémy. Je naňho vypísaná veľmi vysoká odmena, priam kráľovská.“
„A Hobber? Čo je sním?“
„Netuším, hádam stále prenasleduje... dopekla, Dunčo, kde sú kravy?!“ vyskočil starec na rovné nohy a žmúril do tmy. Po kravách nebolo ani vidu ani slychu a dunčo zodvihol hlavu až vtedy, keď začul svoje meno. Akoby starcovi rozumel a mal výčitky svedomia, začal vetriť do tmy.