Štvanica - 11.

Keď sa Ema vrátila do dediny, bola skoro tma. Cesta od Sylvie za normálnych okolností nie je nejaká dlhá, ale Ema šla veľmi pomaly. Potrebovala si užiť ticho a pokoj, porozmýšľať o tom, čo v tento čudný deň zažila, videla a počula. Bolo toho čím ďalej viac a všetko sa jej miešalo dokopy. Zdalo sa, ža každá vec, osoba alebo príhoda, na ktorú narazí, nejako súvisí s tým tajomstvom, ktoré dedina tak žiarlivo stráži. Ako keby ním celé okolie žilo...Rozmýšľala celé hodiny, prechádzala sa sem a tam a celkom zabudla, že v náručí nesie nie práve najľahšieho Dailyho.
Preto, keď sa konečne dostala na cestu na okraji dediny, všade vládlo ticho a hustá tma. Okná domov svietili do diaľky mdlým umelým svetlom a vyzerali ako oči obrovských netvorov. Na stále zablatených uliciach nebol takmer nikto, iba kdesi medzi domami sa hýbali drobné tiene mačiek, ktoré si vyšli na lov. Niekde zo stredu dediny k Eme doliehal falošný spev dvoch opilcov, premiešaný s hlasnou hudbou z ktoréhosi domu.
Ema kráčala pomaly a ostražito. Prestávala dôverovať všetkému, čo tu videla a počula. Odrazu sa jej zdalo, že sa ocitla v dedine prízrakov. Tá myšlienka bola taká hrôzostrašná a pochopiteľná zároveň, že jej telom na okamih prebehla triaška. Šla pomaly, vyhýbajúc sa každému tieňu, ktorý sa na ceste zjavil. V jednej chvíli len tak-tak že nevykríkla, keď jej z ničoho nič skočila do cesty kuna. Ema zalapala po dychu a pritisla si spiaceho Dailyho tesnejšie k telu ako chlpatý štít. Kuna však nemala v úmysle pustiť sa do človeka. Len raz zazrela na dievča, potom sa rýchlymi skokmi stratila na druhom konci ulice.
Eme neskutočne odľahlo, keď niekoľko metrov pred sebou zazrela siluetu tetinho domu. Zadržala dych a posledný úsek prebehla tak rýchlo, ako jej to váha Dailyho tela a blato na ceste dovoľovali. Keď dorazila k dverám domu, prudko vydýchla a nahmatala vo vrecku kľúč. Nervozita a náhly nával strachu spôsobili, že sa nedokázala do kľúčovej dierky trafiť. A čím viac sa jej to nedarilo, tým bola rotrasenejšia. Už si začínala myslieť, že čosi nechce, aby sa do domu dostala, keď konečne kľúč zapadol do diery. Ozvalo sa cvaknutie, ktoré Eme pripadalo ako anjelská hudba, a dvere sa pomaly roztvorili.
Ema vbehla do domu a rýchlo dvere znova pribuchla. Pravou rukou, v ktorej sčasti zvierala Dailyho a kľúč, siahla po vypínači na stene. Svetlo zalialo chodbu a jej bledú tvár.
Pomaly sa predrala cez dvere do obývačky. V kozube skoro vyhaslo, ale ešte tam zostalo niekoľko žeravých uhlíkov. Sálalo z nich síce len trochu tepla, ale Emu upokojili. POložila Dailyho na rohožku pred kozub a kľakla si ku krbu, aby priložila. Ruky sa jej pomaly prestávali chvieť. Strach ju opúšťal tak rýchlo ako sa jej zmocnil.
Chvíľu sedela s Dailym pri krbe a sledovala, ako sa plamenné jazyky zahryzujú do nových kusov dreva. Privrela oči. Dnešný deň ju veľmi vyčerpal. Mala by si ľahnúť, na všetko zabudnúť a spať...
Zrazu jej telom prebehla nová vlna triašky. Prekvapene sa vzpriamila a zaryla nechty do rohožky, na ktorej spal Daily. Zazdalo sa jej, ako keby sa dotkla elektrického prúdu -do končatín jej vystrelila prudká bolesť a omráčila jej zmysly. Zakolísala sa ako námorník na lodi a oblizla si pot z hornej pery. Žalúdok sa jej zachvel a pretočil. Naplo ju. Ako omámená sa zdvihla a knísavým krokom zamierila do kúpeľne.
Lenže skôr, ako sa stihla vôbec vzdialiť od kozubu, začula ako Daily zakňučal a nato sa ozval tichý buchot. POmaly sa otočila a otvorila ústa. Jasne videla, ako sa štyri obrázky loveckých psov na krbovej rímse zaknísali a jeden po druhom popadali na zem. Ustúpila o pár krokov dozadu. Horšie ako zimnica a horúčava, mohol byť už len smrteľný strach. A ten ju práve v tej chvíli ovládol.
A vtedy sa jej pred očami začali striedať rýchle obrazy. Boli to len zlomy. Ako vtedy keď... nemohla dokončiť myšlienku. BOlesť bola príliš silná. Videla nejakú ženu, potom dlhé tesáky, pokryté hrdzavými fľakmi od krvi, potom začula výkrik a strašný rev.
"Nie, už nie," zamrmlala ticho. Nato sa zatackala a bez hlesu spadla na zem.
Nevedela, ako dlho tak ležala. Zdalo sa jej to ako celá večnosť. Môžem vám však prezradiť, že to nebolo dlhšie ako desať minút. Keď precitla, jej prvý pohľad zaletel k spadnutým obrazom. Tak to nebol sen! Postavila sa a obzrela sa okolo seba. Všetko ostatné bolo na svojom mieste - teda skoro všetko. "Daily?!" zavolala na psa. Odpovedal jej štekot z kuchyne. Vydýchla si. Asi sa zľakol, keď sa tu jeho panička zmietala v kŕčoch. Ema sa mu ani nečudovala.
Pritiahla sa bližšie ku krbu a natrčila studené dlane ohňu. To náhle teplo bolo až nepríjemné a na chvíľu ju znova rozbolelo celé telo. Lenže potom sa jej myseľ zázračne rýchlo vyjasnila a ona si odrazu spomenula na všetko, čo videla vo svojich víziách. Samozrejme, hneď vedela, že sú to také isté vízie, ako tie, ktoré mala tesne pred Luciinou smrťou. Teraz musela už len zistiť, kto má zomrieť. A netrvalo dlho a vedela to. Bleskovo vyskočila na rovné nohy a vybehla z domu.
Nebežala ďaleko, len do domu tetinej nepríjemnej susedky. Už na schodoch si všimla, že niečo nie je v poriadku. Na betóne boli odtlačky veľkých psích láb, ktoré však takmer okamžite bez stopy zmizli. Ema nemala kedy sa tým zaoberať. Bez milosti rozrazila dvere do domu - neušlo jej, že sú na nich ryhy z pazúrov a ďalšie vzápätí miznúce odtlačky - a vbehla do veľkej jedálne.
Chvíľu jej trvalo, kým si zvykla na šero, ktoré tu vládlo. Veľký stropný luster bol rozbitý a jedna stolná lampa, ktorá zostala, bola príliš slabá, aby osvetlila celú miestnosť. Potom zbadala na zemi neďaleko stola nejaký tmavý tvar. Nemusela byť génius, aby videla, že je to ľudské telo.
"Preboha!" zvolala Ema vystrašene. "POčujete ma?" prihovorila sa nehybnej žene na zemi. "Ste v poriadku?" Začala sa k nej pomaly približovať. Zrazu jej niečo odpovedalo - ale nebol to človek. Znelo to ako strašidelné vrčanie.
Ema zastala a dívala sa na obrovskú zježenú siluetu, ktorá sa odrazu pri žene objavila. Zamrazilo ju. Hoci tu nebolo veľa svetla, rozoznala toho tvora, ktorý ju napadol v jej prvú noc v tetinom dome. Ema si priala, aby mala pri sebe svetlo, aby si zviera mohla lepšie prehliadnuť.
Vyzeralo to tak, že niekto hore jej prosbu vyslyšal. V tej chvíli totiž zbadala, že na zemi za sebou baterku. Stará pani sa asi pokúsila ujsť.
Ema pomaly zdvihla baterku a rozsvietila ju. SIlný kužeľ svetla sa zameral na obrovskú papuľu strašidelného zvera pred ňou. Eme na okamih zamrelo srdce. Stál pred ňou takmer dokonalý klon Dailyho. Zviera bolo mohutné a huňaté a keby tak hrozivo necerilo zuby, vyzeralo by celkom mierumilovne. Na rozdiel od Dailyho bol však trochu štíhlejší a aj nohy mal dlhšie. Stavbou tela by to bol skôr lovecký pes.
Ema neveriacky hľadela na veľké hnedé oči, do ktorých hľadela už toľko krát predtým. Lenže tieto oči boli naplnené zlobou a krvilačnou nenávisťou.
Tvor si chvíľu Emu výstražne obzeral, potom sklonil hlavu. Ema začula nepríjemné zaprašťanie. S hrôzou sa pozrela dole na telo úbohej ženy. Ležala na bruchu a ten pes - alebo čo to vlastne bolo - jej zatínal tesáky do chrbta, pričom jej prednými labami neľútostne mliaždil rebrá. Emu znova naplo a obliala ju horúčava. Chcela ustúpiť o pár krokov, otočiť sa a utekať, ale potom si všimla niečo, čo ju vydesilo natoľko, že sa nedokázala ani pohnúť. Žena odrazu zdvihla hlavu a pozrela priamo na dievča. Ema vykríkla.
Pes sa k nej otočil, uprel na ňu ešte jeden nenávistný pohľad a vyskočil z okna. Ema sa dívala na miesto, kde pes ešte pred chvíľou stál a rozmýšľala. Musela niekomu zavolať. Musela niečo urobiť. Lenže čo? A vtedy na to prišla. Otočila sa a vybehla do tmy. Musí sa vrátiť do starej osady za dedinou...