Štvanica - 12.

Ema utekala tmavými ulicami a hľadela ďaleko pred seba. Okolo uší jej hvízdal teplý jarný vietor, a vlasy, zvlhnuté nočným vzduchom, ju plieskali po lícach. Nič z toho si však nevšímala - tak ako si nevšímala, že sa každú chvíľu zabára do nehlbokej blatovej jamy a že je prakticky už celá od bahna. Nevšímala si ani spev opilcov, ktorý k nej doliehal z diaľky a bez pošimnutia prebehla aj popri mužovi, ktorý močil v kríkoch a zanietene sa zhováral s nejakým malým chlpatým tvorom.
Myseľ mala zatemnenú a prázdnu ako jaskyňu. Jediné, čo sa jej v hlave dokola premietalo, bol strašný obraz tetinej susedky, ležiacej dolu tvárou a veľkého chlpatého tvora, ktorý ju zaživa obžieral. Pred očami jej dokola defilovali obrázky, ktoré videla vo vízii a predstavy starej ženu, ako sa pokúša vyslobodiť zo smrtiaceho zajatia. To bol pre ňu hlavný hnací motor, ktorý jej nedovolil zastaviť sa a rozplakať. Musela sa dostať do osady skôr, ako mŕtvolu nájdu dedinčania.
Netrvalo dlho a vbehla na námestie. Bez zastavenia prebehla popri zavretej kaviarni Majority a zamierila k úzkej uličke, v ktorej prednedávnom mala prvú víziu.
Vtedy za sebou začula tiché kroky. Odvážila sa trochu spomaliť a zadržala dych. Do uší jej preniklo dlhé ťahavé zavytie. Pootočila hlavu a zbadala, že kúsok za ňou uteká nejaké zviera. Znova zrýchlila. Takto ju teda nedostanú!
Kroky sa za ňou stále ozývali, ale až po dlhšom čase si uvedomila, že sú príliš tiché, aby patrili tej beštii, ktorú objavila u tetinej susedky. Donútila sa spomaliť a otočiť sa. Skoro sa rozosmiala, keď zbadala, že za ňou vytrvalo beží malý biely špic, ktorý ju pravdepodobne považoval za zlodeja. Zviera si sadlo a nastražilo uši a keď doňho Ema hodila kameň, otočilo sa a zmizlo v tme.
Dievčina sa znovu rozbehla. Na čelo jej vystúpili studené kropaje potu a srdce jej tĺklo ako opreteky. Znova ju opantal čudný pocit. Vedela, že niečo je nablízku - a určite to nebol len prehnane zvedavý špic. Bolo to čosi strašné a neviditeľné - možno ešte niečo horšie ako tá šelma, ktorá už zabila dvoch ľudí.
Trvalo asi päť minút, kým vbehla do lesa, ktorý tvoril hranicu medzi starou osadou a dedinou. Utekala po cestičke, pokúšajúc sa nenačúvať nočným zvukom lesa, ktoré ju ešte viac znervózňovali. Teraz už mala jasný pocit, že tu niečo je - a nielen za ňou, ale všade naokolo. A striehne to na ňu, čaká, kým môže zaútočiť. Ema zoškrabala posledné zvyšky svojich síl ako usadeninu z dna šálky a les preletela priam nadľudským tempom. Upokojila sa až vo chvíli, keď minula jasene, na ktorých boli pripevnené farebné amulety.
Osada bola mĺkva a pôsobila ešte strašidelnejšie ako dedina. Okná boli pozhasínané a tak sa dali rozoznať iba tmavé siluety domov a plotov okolo nich.
Ema si až teraz uvedomila jednu strašnú pravdu, ktorá ju bodla ako nôž a spôsobila, že jej srdce na sekundu zamrzlo: ona predsa nevedela, kde býva tá starena, u ktorej minule bola! Nerozmýšľala, kade ide a ani si riadne neobzrela jej dom, keď pri ňom zastala!
Ema sa poobzerala okolo seba, hľadajúc niekoho, kto by jej mohol pomôcť. Lenže osada bola ako mŕtva (Emu dokonca na chvíľu napadlo, či aj tu nazaútočilo to zviera, ale hneď tú myšlienku zahnala). Donútila sa rozmýšľať a nejako prísť na to, čo robiť ďalej.
A aj na to prišla. Možno za iných okolností by sa na to nepodujala, lenže teraz jej to prišlo ako tá najprirodzenejšia vec na svete. Zhlboka sa nadýchla a začala začala kričať:"POmoc!"
Stíchla a načúvala, ako sa to slovo rozlieha po okolí a znova sa vracia k nej. Keď sa jej nedostalo nijakej odpovede, znova sa nadýchla: "Pomoc! PRosím, pomôžte mi! Niečo sa stalo! POmoc!" Kričala bez prestania. Najprv sa zdalo, že obyvatelia osady sú už vo svojom pozoruhodnom veku príliš hluchí, aby začuli volanie o pomoc, ale potom sa začali okná jedni po druhom rozsvecovať, dvere sa otvárali a von vybiehali ľudia.
"Čo sa tu do pekla deje?!" zvolal namosúrene nejaká starena so sieťkou na vlasoch.
"Kto potrebuje pomoc?!" vybehol von chlap s puškou v ruke a namieril ňou na kríke vo svojej záhrade.
"Nech ťa bles zasiahne, kto si ma dovolil zobudiť!" durdil sa ďalší muž, pretierajúc si oči.
"NIekto volal o pomoc!" zapišťala drobná žena a v ruke stisla lopatu ako zbraň.
Onedlho sa tichá osada premenila na rušné miesto. A uprostred toho chaosu stála Ema a dívala sa zo strany na stranu, hľadajúc niekoho, kto by jej mohol pomôcť...
"Ema?" ozval sa jej zrazu pri uchu známy hlas. Dievčina nadskočila a zvrtla sa.
To ste vy!" vydýchla, keď v tmavej postave spoznala starenu, ktorú hľadala. "Som taká rada, že vás vidím...ja bežala som sem a..."
"Upokoj sa," stisla jej žena ramneno. "A nadýchni sa."
Ema prikývla a urobila, čo jej starena radila.
"Dobre. Poď, pôjdeme k nám. Dáš si čaj a potom sa porozprávame..."
"Ale ja nemôžem," namietla Ema a divoko rozhodila rukami. "V dedine sa niečo stalo, niečo strašné..."
"Zver napadol Anetinu susedku," prikývla starena bez náznaku prekvapenia v hlase. Zato Ema bola prekvapená až príliš. Vyvalila na starenu oči: "Vy to viete? Ale...odkiaľ?" "To...to teraz nie je dôležité," zahovárala stará žena rýchlo. "Poviem ti o tom inokedy. Teraz choď ku mne domov - to je ten na kraji, jediný, pred ktorým svietia lampy. CHoď dnu, v kanvici by mala byť ešte káva a v čajníku zvyšok čaju. Obslúž sa. Ja sa do hodiny vrátim."
"Ale...kam idete?" nechápala Ema. Starena sa k nej otočila: "Nechcela si predsa, aby som s tou mŕtvolou niečo urobila, skôr, ako ju nájdu dedinčania?" Dievčina ohromene prikývla. "Áno, ale..."
"Už bolo dosť rečí," zahriakla ju starena. "porozprávame sa, keď bude čas!"
Nato sa žena otočila a rozbehla sa k ďalším ľuďom, ktorí už na ňu čakali na kraji lesa.
Ema sa teda vybrala po blatnatej ceste k ženinmu domu.
Cestou premýšľala o všetkom možnom, ale hlavne o tejto osade. Ako je možné, že tu ľudia žijú tak dlho? A ešte sú aj v takej dobrej forme! A odkiaľ vedela tá starena o útoku? A mimochodom, kde sa berú tie vízie?
Bola taká zahĺbená do svojich myšlienok, že si ani neuvedomila, že už stojí pred malým domčekom jediným lampášom pred dverami. Už chcela vojsť dnu, keď vtom zacítila čudný chlad. Vlasy na zátylku sa jej postavili dupkom a chĺpky na rukách sa jej zježili.
Otočila sa a zahľadela sa do hustej tmy. Aj keď nebolo možné, aby niečo uvidela, ona zrazu vedela, že neďaleko od nej je les a v tom lese je čosi, čo musí vidieť za každú cenu. Bez toho, aby si uvedomila, čo robí, sa otočila a zamierila do lesa. O chvíľu ju pohltila tma.
Šla pomaly a opatrne, vyhýbajúc sa jamám v zemi a vyvráteným stromom, ktoré jej z času na čas zatarasili cestu. Pohybovala sa nečujne- dokonca sa zdalo, že jej chodidlá nevydávajú pri kráčaní nijaký zvuk. Už len tá skutočnosť ju desila.
Nevedela aké a či vôbec nejaké časové obdobie prešlo. Zrazu sa jej zdalo, ako keby sa čas zastavil - ako keby zamrzol práve v tom okamihu, ako vošla do lesa a že zamrzol iba kvôli nej.
Zastala. Nachádzala sa na neveľkej čistine. Hoci tu vládla stále tma, Emin zrak sa akoby zlepšil - ako keby ešte aj oči chceli, aby niečo na tej čistine videla. A nemôže to byť preto, že ten dom na okraji akoby svietil mdlým svetlom.
Eme naň padol zrak. Bola to malá ošumelá stavba, v ktorej mohol žiť zle aj jeden človek. Vyzerala, ako keby nemala viac ako jednu miestnosť. Dvere mala z nejakého tmavého dreva, takže ich v tme bolo dosť ťažké vidieť a - čo bolo najčudnejšie - na streche nebol nijaký komín. Ema síce nestrávila v tejto oblasti veľa času, ale už si stihla všimnúť, že každý dom tu má komín.
Lenže, ak ten dom nemal komín, nebol určený na bývanie. Tak potom čo je to? Ema sa k budove nebojácne priblížila. Až keď stála v bezprostrednej blízkosti, zbadala, že to naozaj nie je dom, ale veľká hrobka.
Dievčina sa prekvapene dívala na niekoľko slov vyrytých nad vchodom. Už ich dobre poznamenal čas, ale aj tak sa dali celkom dobre rozoznať. Boli tam napísané niekoľko slov. Eme spočiatku nič nehovorili, ale ako sa na ne intenzívne dívala, zrazu si uvedomila, že ich dokáže prečítať. A ich význam ju viac ako zneistil.
"Tu leží vojvoda Albrecht Krutý, prvý vodca Štvanice," prečítala, nechápavo krútiac hlavou.