Štvanica - 13.

ALbrecht, vodca Štvanice. Ema sa zamyslene dívala na slová vyryté nad vchodom do hrobky. Niečo jej pripomenuli. Sylvia jej predsa rozprávala, že jej predok bol krutý vojvoda, ktorý viedol... Lenže skôr, ako stihla povedať, čo viedol, Roman ju duchaprítomne prerušil. Chcela povedať, že viedol nejakú štanicu? ALe čo je na tom také hrozné, keby jej to povedala? Prečo Roman nechcel, aby to vedela? Pokrútila hlavou. Bolo tu čosi čudné.
Priblížila sa k dverám do hrobky a dotkla sa ich dlaňou pravej ruky. Drevo, z ktorého boli vyrobené, bolo drsné a navlhnuté. Ema doň mimovoľne vyryla nechtom svoje iniciálky. Ruka jej prešla k zhrdzavenej obruči, ktorá slúžila ako kľučka a pokúsila sa za ňu potiahnuť. Bola si takmer istá, že dvere budú zamknuté. Lenže ony sa pomaličky za hlasného vŕzganie pootvorili. Ema vyľakane o kúsok odskočila, zvedavo sledujúc, ako sa dvere znova pomaly zavreli. Samozrejme, že nie sú zamknuté. Táto hrobka tu už je celé roky, načo by ju zamykali? Najväčšie poklady aj tak už určite ukradli.
Ema sa k hrobke znova priblížila. Vlastne ani nevedela, prečo do nej chce ísť. Nezdalo sa jej to nijako dôležité - čo už môže nájsť v hrobe muža, ktorý viedol nejakú štvanicu? Ale aj napriek tomu ju tam niečo ťahalo ako magnet. Srdce sa jej divoko roztĺklo, keď znova chytila do ruky zhrdzavený kruh a potiahla zaň. Dvere sa prudko rozleteli a tichým lesom sa rozľahlo znásobené vŕzganie. Eme naskočili na rukách zimomriavky.
Váhala len okamih, potom prekročila vysoký prah hrobky a vošla dnu. Bola tu tma a akési čudne nepríjemné teplo. Ema nasala nosom zatuchnutý vzduch. TRochu sa jej zatočila hlava. Pred pár dňami by možno ešte odpadla alebo by sa povracala zo zmesi nechutných zápachov, ale pobyt v tejto dedine ju už začínal zoceľovať.
Keď si jej oči zvykli na tmu, zbadala, že pri kraji malej miestnosti stojí veľký kamenný sarkofág. Pristúpila k nemu a zvedavo si ho obzrela. Bola to len obyčajná rakva vytesaná do kameňa, bez nejakých ozdôb alebo rytín. Jediné, čo ju zdobilo, bol krátky nápis, presne taký istý, aký bol vyrytý nad vchodom.
Ema stála nad rakvou a premýšľala. ROzhliadala sa po malej hrobke, hľadajúc niečo nezvyčajné, čo by jej pomohlo vysvetliť stále nezodpovedané otázky. Prečo inak by sem mala ísť ak nie preto, aby objavila čosi, čo jej pomôže.
Ako sa jej zrak zostroval a tma zrieďovala, napokon si všimla niečo zaujímavé. Bola to veľká kresba na stene oproti rakve. Ema k nej začudovane pristúpila.
Tma chvíľu skresľovala obrazy do kadejakých príšer, potom sa pred Emou zjavili čudné výjavy. DIevčina si najprv myslela, že sníva. Ale, bohužiaľ, nebolo to tak. Na stene bolo namaľovaných niekoľko veľkých loveckých psov, uháňajúcich cez močiare niekam do diaľky. Za nimi sa hnala skupina tmavých siluet - jazdcov na koňoch. Ema šokovane hľadela na najväčšieho psa, ktorý ako keby bežal priamo na ňu. HOci sa úporne snažila odporovať, pripomínal jej psa na obrazoch v tetinej obývačke, psa na obraze v Sylviinom dome a aj tú obrovskú obludu, ktorá zabila Luciu a tetinu susedku. Ema zdesene zaspätkovala a vybehla z hrobky.
Utekala poslepiačky, nedívajúc sa napravo ani naľavo. Srdce jej splašene bilo a v hlave sa jej vynárali nové a nové otázky. Čo to má všetko znamenať? Ako súvisia tieto čudné obrazy? Čo sa v tejto dedine vlastne deje?
Ako utekala lesom, nevšimla si, že neďaleko pred ňou vytŕča z tmy nejaký tmavý kopec. Keď si ho všimla, bolo neskoro - zakopla a preletela ponad neho ako handrová bábika.
"Čo do čerta..." Ema nedohovorila. Keď sa zdvihla zo zeme a pozrela na predmet, o ktorý zakopla, obliala ju horúčava aj chlad zároveň. Bol to náhrobný kameň, dokonale vytesaný a starostlivo upravený do podoby srdca. Čo tu robí náhrobný kameň? pomyslela si, keď po štvornožky k nemu mierila.
"Rodina Letkovcov," prečítala potichu so zvrašteným obočím. "Tragicky zahynuli...desiateho februára 1517..." Ema sa svižne postavila na nohy a ustúpila od náhrobného kameňa, ako keby sa bála, že od neho môže dostať nejakú chorobu. Nestihla sa však poriadne vzdialiť, keď narazila na ďalší kameň. Zvrtla sa a s tlčúcim srdcom si prečítala vyblednutý nápis. "Samantha Suernová," šepla s vyvalenými očami. "narodená piateho júna 1100, tragicky zomrela devätnásteho augusta 1115... pätnásť rokov!" vydýchla Ema a vzpriamila sa. Mimovoľne sa striasla a prišlo jej zle. Kde to vlastne je?!
Zdvihla hlavu, aby sa poriadne poobzerala vôkol seba. A vtedy to zbadala: okolo nej sa zo zeme dvíhali dlhé rady náhrobných kameňov, podaktoré už boli polámané alebo popraskané, iné svietili do tmy prízračnou belobou, niektoré zas nebolo v tme vidno, pretože boli z čierneho kameňa.
Ema skoro vykríkla od hrôzy. Kde sa to dostala? Čo to má znamenať?! Pustila sa rýchlo kráčať uličkou medzi hrobmi. Občas jej zaletel pohľad k niektorému z nich. "Miriam Sullenová, tragicky zahynula prvého septembra 1410," čítala Ema šeptom na ďalšom hrobe. "Marek Charn, tragická smrť piateho mája 1900..." Ako Ema prechádzala pomedzi náhrobné kamene, uvedomila si, že všetci ľudia na tomto cintoríne zomreli tragicou smrťou. Prechádzala sa pomedzi ne veľmi dlho, hľadajúc niečo viac ako len nápis "tragicky zahynul..." Onedlho to aj našla. Ale pritom našla aj niečo iné...
Zastavila sa pri veľkom náhrobnom kameni z bieleho mramoru. VYzeral byť pomerne nový, na rozdiel od tých ostatných. CHvíľu sa naň dívala v úsilí zistiť, komu hrob patrí. Potom to zbadala. Ten nápis ju bodol do srdca ako nôž a po líci jej začali tiecť horúce slzy. Na kameni stálo: Tu leží Aneta Laurenová, milujúca teta, sestra a dcéra. Zomrela ? marca 2007. Kde to všetko začalo, tam to všetko skončí.