Štvanica - 14.

Ema netušila, ako dlho stála uprostred lesa, hľadiac na meno svojej tety, vyryté do kamenného náhrobku. ODrazu sa cítila ako stuhnutá, nedokázala sa pohybovať, kričať, ba ani plakať. Ako keby v jednom okamihu zamrzlo celé jej vnútro a ona sa zmenila na sochu. V hlave mala iba jednu nemennú myšlienku, ktorá ako keby bola odteraz jej súčasťou: Čo sa tu stalo?
Zo zeme sa zdvihol vietor, rozvial koruny stromov aj Emine vlasy. Oblaky na nebi sa znova roztrhli a odhalili bledomodrý mesiac, jediného mlčanlivého svedka. Alebo žeby nie jediného...?
"Čo tu robíš?"
Ten hlas sa Eme vrezal do hlavy násilne a bolestivo - Ako keby zrazu na kus ľadu dopadla kvaka horúcej vody. Okamžite otočila hlavu a zažmurkala, aby sa zbavila sĺz, ktoré jej razom nahnal vietor do očí. Medzi stromami, v úrovni prvých náhrobkov stála akási vysoká postava. Takže sa jej to nezdalo.
"Kto si?" dostala zo seba a mimovoľne ju striaslo. Vietor bol čoraz ľadovejší a pichľavejší. koľko môže byť hodín?
Postava prešla dopredu, až sa dostala do kužeľa svetla, ktoré vrhal mesiac. Ema zbadala, že je to starena z osady, za ktorou dnes prišla. Pri pohľade na jej ustaranú tvár si spomenula na mŕtvu susedku.
"Vybavili ste to?" spýtala sa bez dychu. "Podarilo sa...?"
"Dedinčania ju už stihli nájsť," odvetila žena a svaly na tvári sa jej jemne mykli. "Mali sme smolu. Museli sme rýchlo ujsť."
"A čo bude teraz?" hlesla Ema nešťastne.
"čo by bolo? nič. Skrátka sme to nestihli, ľudia vedia, že psy dostali svoju ďalšiu obeť." Chladný starenin hlas Emu trochu zarazil a stiahla sa.
"Ja som sa však pýtala na niečo iné," ozvala sa žena znova. "Čo tu robíš? AKo si sa sem dostala. Mala si ísť domov!"
"Ja viem, ale..." Ema nevedela, ako má žene vysvetliť, že ju do lesa niečo ťahalo. Napokon sa rozhodla, že na to nepovie nič.
"NAšla som tu veľkú hrobku," zmenila narýchlo tému. "A keď som sa rozbehla viac do lesa, zrazu sa tu zjavilo..." Mávla rukou okolo seba. "...toto." Nešťastne pozrela na ženu: "Je to cintorín, alebo sa mi to iba zdá?"
"Je to cintorín," potvrdila žena bez náznaku nejakých emócií v hlase. "A ty tu nemáš čo robiť. Rušíš pokoj mŕtvych!"
V tej chvíli sa Ema nahnevala. "Tak ja tu nemám čo robiť?" zasyčala rozzúrene. "Práve som našla hrob svojej tety! Nikto mi nepovedal, že je mŕtva a ja tu nemám právo byť! DO čerta bola to moja rodina!!" POmaly sa donútila upokojiť. Potom sa opýtala: "Ty si vedela, že je mŕtva."
"Vie o tom celá osada. ALe mimo nej to nešlo. Ľudia v dedine si myslia, že ušla..."
"Ale prečo si mi to nepovedala?" zvolala Ema nešťastne. "Mala si..."
"Nemohla som, pochop," vzdychla si starena a podišla k dievčaťu ešte bližšie. "Nik z nás nesmie hovoriť o udalostiach, ktoré súvisia s prekliatím tejto dediny! Sme zaviazaní mlčanlivosťou." Trochu stíšila hlas: "Chcela som, ver mi. Ale bolo to pre tvoje bezpečie!"
Odrazu sa Eme v hlave vyjasnilo. "Preto si mi ešte nepovedala, čo presne sa v dedine deje?" pochopopila.
"preto," prikývla starena.
Chvíľu stáli oproti sebe a premeriavali sa cez strieborné mesačné svetlo. Potom starena ticho prehovorila:
"Poď," vyzvala Emu. "Ukážem ti niečo, čo ti možno pomôže zložiť ďalší kúsok skladačky."
Spolu vykročili k stareninmu domu.

Vnútri bolo teplo a sucho. Ema si bez vyzvania sadla k horiacemu ohňu v kozube a vystrela k nemu ruky. Okamžite zacítila, ako jej teplo prúdi do tela.
"Dáš si čaj?" spýtala sa jej žena. Zrazu vyzerala byť nejaká nervózna.
Ema zavrtela hlavou: "Nezdržujte ma."
"Samozrejme," prikývla starena a prešla k veľkému regálu v rohu miestnosti. Chvíľu sa hrabala medzi starými zväzkami, až kým nenašla zvitok nejakých papierov. Vzala ich a vrátila sa k Eme. POdala jej papiere a sadla si do kresla oproti nej.
"Čo je to?" zaujímala sa Ema, zatiaľ čo prevracala jednotlivé stránky. Vyzerali byť veľmi staré a krehké.
"Toto je jediné, čo sa zachovalo zo starej Kroniky Melansu," odvetila stará žena ticho. "Zvyšok bez stopy zmizol. Ale týchto pár strán obsahuje veci, ktoré ťa azda posunú o kúsok vpred."
Ema sa vrátila ku prvej strane a začala čítať:
"KONIEC DEDINY MELANS (1517)
Medzi najhoršie a zároveň posledné obdobie dediny Melans, ktorá sa rozprestierala na severe krajiny, bolo určite počas januára až marca 1517. Okrem toho, že bola zima až neznesiteľne krutá a zabíjala ako zvieratá, tak ľudí, priniesla so sebou netušené zlo, ktoré ešte celé storočia po zaniknutí dediny nevie nikto pomenovať.
To zlo sa zjavilo spolu so severným vetrom a tuhým mrazom a,takisto, s podomovým obchodníkom, ktorý do týchto končín nechtiac zablúdil. Jeho kôň po ceste zamrzol a všetko mu ukradli tunajší zbojníci. Ľudia v Melanse boli veľmi pohostinní a prijali obchodníka do domu tunajšieho kňaza, ktorý sa oňho staral celý týždeň.
Takto by zneli výpovede obyvateľov. Ale ja, ako človek, ktorý sa dostal na miesta, ktoré ešte žiadne ľudské oko nevidelo, som zistil, že to nebolo až celkom tak.
Áno, obchodník sem prišiel a áno, prijal ho kňaz, ale...jeho tovar mu neukradli. Teda nie všetok. Syn miestneho roľníka našiel vo zvyškoch voza malý balíček, ktorý doniesol domov s myšlienkou, že azda ide o akýsi poklad. Ako sa ukázalo, nebol to poklad, ale štyri navlas rovnaké obrazy veľkých loveckých psov, ktorých nasleduje skupina poľovníkov na čiernych koňoch. Roľník obrazy nepotreboval, ale z tajomných dôvodov ich nedokázal vyhodiť. MIesto toho si ich zavesil na stenu v rôznych častiach domu. A v ten večer sa stala prvá vražda.
Začala, tak ako vždy potom, tajomným zavytím do tmy a skončila výkrikom vydesenej obete. Tou sa stala iba sedemnásťročná dievčina. Našli ju v lese s odtrhnutou hlavou. Všetci sa domnievali, že šlo o útok medveďa alebo vlka a nevenovali tomu viac pozornosť. Ale to bol iba začiatok.
Na druhý deň našli mŕtveho kňaza, ktorý sa staral o neznámeho obchodníka. Ten len desať minút predtým zmizol a nik ho viac nevidel.
Po tejto vražde už začínali mať ľudia obavy. Niektorí hovorili o diablovi, ktorý si vybral dedinu za dejisko svojho ďalšieho strašného vyčíňania, iní hovorili o invázii nepredstaviteľných príšer. Ľudia začali veriť vo veci v prírode, na nesmrteľné postavy, škriatkov a bytosti. A to bol ich koniec. Lebo viera môže zabíjať.
Prešli dva dni a stala sa ďalšia vražda. Tento raz trojitá. Trojčlennú rodinu zabili tri veľké psiská za bieleho dňa priamo na námestí. Všetci videli, ako ich tie beštie trhajú ešte zaživa. Ešte niekoľko dní po tomto útoku ľudia chodili ako v hypnóze, neschopní normálne žiť.
Potom za sebou nasledovali ďalšie a ďalšie vraždy. Už bolo každému jasné, že nejde o zvieratá, ktoré poznajú a to ich znepokojovalo. zavolali šamanov, kúzelníkov a bylinkárov, aby im pomohli odohnať zlé sily. Ale nič z toho nepomohlo. Kúzelníci mohli čarovať, bylinkári namiešavať čarovné odvary, všetko bolo zbytočné. Neprešiel ani týždeň a stalo sa dokopy sedem vrážd za dve hodiny v rôznych častiach dediny.
A tu sa začala panika. Tie krvilačné psy sa prestali ovládať. Každý to cítil a každý sa toho bál. Mnoho ľudí sa zbalilo a ušlo z dediny. Podľa mojich zdrojov ich však desivý osud neminul.
Dedina sa zmenila na jedno veľké dejisko zla. Mŕtvych bolo čoraz viac a hrobov pribúdalo. Prirodzene, ľudia nemohli zavraždených pochovať na miesto, kde odpočívali ľudia, ktorí zomreli ako "čistí" teda bez pôsobenia zla tých zverov. Preto vytvorili uprostred lesov veľký cintorín, ktorý sa nazýval "Diablov cintorín". Onedlho bol taký veľký, že sa pomaly blížil až ku dedine.
Lenže prišli časy, keď sa už ľudia nedali ani pochovávať, pretože ich nemal kto pochovávať. Tí, ktorí ešte žili, sa skrývali a báli sa priblížiť k svojim mŕtvym blízkym. Dedina už neexistovala.
Jej koniec sa presne datuje do dňa 4. marca 1517, kedy jeden muž už celkom zošalel a pokúsil sa odstrániť psov tak, že podpálil dedinu.
Melans zhorel do tla, ľudia, ktorí ešte žili, umreli v plameňoch. Z kedysi čarovného kúsku sveta zostal iba čierny popol a zvyšok obrovského cintorína. Mŕtvoly psov sa nikdy nenašli, takže sa predpokladá, že im zlo pomohlo uniknúť. Vlastne, jediné, čo zostalo ako pamiatka na smutné obdobie dediny Melans, boli štyri obrazy, na ktorých boli namaľované veľké lovecké psy s poľovníkmi na koňoch v pätách..."