Štvanica - 15.

Ema si nepamätala, že by zaspala, ale keď otvorila oči, ležala v kresle s hlavou prepadnutou cez jedno bočné operadlo a s nohami prevesenými cez druhé a v ruke zvierala pokrčené papiere, v ktorých si predošlú noc ešte veľmi dlho listovala, bola jej zima a do očí jej svietilo jasné slnko. Na tvári zacítila vietor. Takže jej hostiteľka už musela vyvetrať. Vonku ale musí byť zima!
Konečne sa jej podarilo zdvihnúť nohy a hlavu súčasne a premiestniť sa do prirodzenej sediacej polohy. Krk a chrbát ju neskutočne boleli. POriadne si natiahla ruky a pokrútila trupom, až jej v stavcoch zapraskalo. Spokojne si vydýchla. Hneď jej bolo lepšie.
V tej chvíli sa vo dverách do obývačky zjavila starena s raňajkami na veľkom podnose. "Takže si už hore!" privítala Emu s úsmevom. "VĎaka Bohu. Myslela som, že ťa už budem musieť obliať studenou vodou, aby si precitla. Spala si takmer dvanásť hodín."
"Koľko je hodín?" zazívala Ema.
"Skoro tri," odpovedala starena a položila podnos s raňajkami na nízky stolík, ktorý nato pritiahla k dievčine. "Najedz sa," prikázala jej. "Potrebuješ silu. Po tom včerajšku si ešte trochu slabá."
Ema sa pozrela na bohaté raňajky a vzápätí sa jej obrátil žalúdok. "Nie, ďakujem," odmietla čo najslušnejšie. "Nie som hladná."
"Samozrejme," vzdychla si starena a sadla si oproti Eme do kresla, v ktorom sedela aj včera v noci. "Po tom, čo si včera prežila, by som ani ja nechcela jesť. Ale mala by si si niečo dať. Aspoň čaj, nech máš v žalúdku niečo teplé!" "Tak teda dobre," prikývla Ema neochotne. Žena okamžite siahla po starodávnom dotlčenom čajníku a naliala dievčaťu do podobnej šálky horúcu tekutinu.
"Nechaj si ho ešte vychladnúť," prikázala jej. "Inak sa obaríš."
Ema sa ani nepokúšala siahnuť po šálke. Miesto toho znova vzala do rúk papiere o posledných dňoch dediny Melnas a začala si v nich listovať.
"Ach, nie, dievča, radšej to odlož, lebo ti znova príde zle," vzdychla si starena starostlivo. "Včera si to psychicky takmer neuniesla."
"Ako to myslíte?" nerozumela Ema. "Čo som neuniesla?"
"Keď si to dočítala, celkom si zbledla a začala si sa triasť. Asi ťa položila tá správa o Diablovom cintoríne..."
"Nič si nepamätám," odvetila Ema zamračene.
"Samozrejme, dala som ti niečo na spanie a na upokojenie," odvetila žena tónom, ako keby to považovala za najpochopiteľnejšiu vec na svete. "Máš, takpovediac, menšiu amnéziu."
Ema sa rozhodla, že na to nebude reagovať a radšej sa vrátila k tomu, čo ju najviac znepokojovalo.
"To, čo sa dialo v tejto dedine," zamávala na ženu papiermi. "Sa deje aj tu?"
"Pravdepodobne," prikývla žena.
"A ten cintorín v lese..."
"...bol Diablov cintorín presne ako v Melnase, áno," dokončila miesto nej starena. "Pochovávali sa tam obete od prvých útokov až po dnešok."
"A čo tam robila moja teta?" vyhŕkla Ema.
Stará žena si vzdychla: "Vieš, že nesmiem hovoriť. Môžem ťa iba utvrdiť v tom, čo si sama zistila. Tvoju tetu takisto zabili tie zvieratá. Stihla sa doplaziť až sem a zomrela priamo uprostred osady. Ja a traja ďalší sme ju boli pochovať..."
"Ale prečo ju zabili...?" nerozumela Ema. "A prečo zabíjajú ľudí v tejto dedine?"
"To je otázka, na ktorú ti nesmiem a nechcem odpovedať," povzdychla si starena. "Je to príliš zložité."
Ema sa znova pozrela do papierov: "Ľudia v Melnase si mysleli, že tie psy poslalo zlo. Aj ty si myslíš, že je to tak?"
"Myslí si to každý, kto bol svedkom ich krvilačných útokov," odvetila žena vyhýbavo. "Ale my, svedkovia útokov, vieme aj niečo naviac. A to je to, čo sa inak ako vlastným pátraním nedozvieš."
"Prečo to všetko tak tajíte?" nechápala Ema.
"Pretože to tajomstvo je staré ako svet sám a každého, kto ho poznal, postihne jeho skaza. Jeho prezradenie urobilo túto dedinu a nás prekliatými."
"A tieto záznamy si mi dala, aby som pochopila, že toto nie je jediná dedina, kde sa to stalo?" spýtala sa Ema.
"Nie tak celkom. Chcela som, aby si v nich našla čosi, čo ti pomôže pokračovať v pátraní a čo ti pomôže odhaliť pravdu."
Ema znova začala listovať v papieroch. Tu si všimla čosi, čo ju znepokojilo aj naplnilo zvrátenou nádejou, že sa predsa len všetko dozvie.
"Tie obrazy," šepla, ťukajúc nechtom na riadok na papieri. "Štyri obrazy mal so sebou nejaký obchodník. Tie potom vzal roľníkov syn a tým sa všetko začalo... Aj u tety som našla podobné obrazy...a jeden vo zväčšenej forme visel na stene u jednej známej, ktorú som nedávno spoznala."
"To nie je náhoda, dievča," povedala starena ticho.
"Áno, to viem," prikývla Ema podráždene. "Viem, že predok toho dievčaťa bol nejaký Albrecht Krutý, ktorého hrobku som našla v lese. Na vchode bolo napísané, že bol vodca nejakej štvanice. Súvisí to nejako s týmto všetkým?"
"Napi sa čaju," vyzvala ju starena a odrazu viditeľne zbledla. Hlas sa jej roztriasol. "Už vychladol."
Ema videla, že z nej nič nedostane a tak sa s rezignovaným povzdychom napila silného bylinkového čaju.
"A je tu ešte jedna vec, ktorá by ma zaujímala," pokračovala, keď sa napila. "Moja teta mala napísanú na náhrobnom kameni čudnú vetu..."
"Ale, na náhrobok sa vždy píšu podobné hlúposti," mávla starena trasúcou sa rukou.
"Ale nikto iný to na náhrobku nemal," pripomenula jej Ema a tvár sa jej stiahla do nahnevanej grimasy. "Prečo?"
"To je vec tých, ktorí ich pochovávali a ja o tom nič neviem," odsekla žena namosúrene. Ema podľa toho usúdila, že jej klame.
"Radšej by som mala ísť," zdvihla sa Ema potom. "Neviem, či som Dailyho nenechala v dome. Budem ho musieť ísť pustiť."
"Áno, to bude najlepšie," prikývla starena a tiež sa postavila. "Odprevadím ťa."
Lenže nestihli sa ani dostať k dverám, keď zrazu sa Emy zmocnil ten strašný pocit chladu a horúčavy zároveň. Zakrútila sa jej hlava a prišlo jej zle od žalúdka. Už rozmýšľala, kde má starena toaletu, keď odrazu bolesť ustala tak rýchlo ako prišla.
"Ema!" zvolala žena vyľakane. "Si v poriadku? Vyzeráš strašne bledá!"
"Prišlo mi zle," dostala Ema zo seba. "Niečo sa deje..."
"Vízia?!" vyhŕkla žena skôr, ako sa stihla ovládnuť. Nato si rýchlo prikryla ústa, ale bolo neskoror. Ema si to nevšímala. Akosi tušila, že keď vie táto osoba toľko o tajomných útokoch v dedine, bude vedieť aj o jej víziách, ktoré sa týkajú tých strašidelných psov.
"Nie celkom," odpovedala sťažka. "Ešte sa nič nestalo. Bolo to iba...upozornenie..."
"Upozornenie?" zháčila sa starena. "Ale...to sa ešte nestalo!"
"Ja viem," odsekla Ema rozčúlene. "Ale teraz sa to stalo. O chvíľu má dôjsť k ďalšiemu útoku."
"A vieš aj kde?" spýtala sa žena roztrasene. "Videla si niečo...?"
"Áno, videla," prikývla Ema. "Námestie!"

Utekala čo jej sily stačili. Bežala cez les, úzkymi uličkami, nedívajúc sa napravo ani naľavo. Netušila, kedy presne sa má ďalší útok stať, ale ako utekala, spomenula si na niečo, čo včera čítala v tých papieroch.
Útok uprostred bieleho dňa priamo na námestí... Zdalo sa, že krvavá história sa opakuje. Ema si len zbožne želala, aby nemala aj podobný krvavý koniec...
Keď dobehla na námestie, bolo tu veľmi rušno. Ľudia si užívali trochu studený ale slnečný deň, sedeli na lavičkách, rozprávali sa, boli na prechádzke so psami, či vysedávali pred starou ošarpanou krčmou a popíjali.
Ema sa dívala na všetky strany, hľadajúc nejakú stopu, ktorá by jej naznačila, kto z týchto ľudí je ohrozený. V duchu dúfala, že to nebude trojčlenná rodina ako v prípade dediny Melans.
"Hej, ty tu čo robíš?" zakričal na ňu niekto. Otočila sa a zbadala, že si ju nenávistne obzerá staršia žena s nákupnou taškou v ruke. "Ešte si neodišla? Vypadni!" Nato sa k nej pridala aj jej objemná priateľka: "POčula si? CHoď preč! Voláš na nás zlo! Odíď odtiaľto a tú kliatbu si vezmi so sebou!"
Ema ani nevedela, ako a odrazu stála uprostred kruhu spaľujúcich pohľadov a pokúšala sa vysvetliť všetkým, že im hrozí veľké nebezpečenstvo.
"Možno by sme mali zabiť teba!" zasyčal nenávistne vychudnutý mladík s bledou tvárou. "Možno by to tie beštie odohnalo!"
"Ale ja s tým nič nemám," pokúsila sa Ema brániť. "Chcem vám pomôcť!"
ALe stretla sa iba s nenávistnými narážkami a výkrikmi. Skúšala upokojiť ich zas a znova, ale nedalo sa. Onedlho sa kruh ľudí zväčšil o polovicu, zdalo sa, ako keby sa na to divadlo prišla pozrieť celá dedina.
Ema sa zúfalo obzerala okolo seba, sledujúc, či sa niekde nezjaví strašný pes s blčiacimi očami, nadávky a vyhrážky prestávala celkom vnímať.
A v tej chvíli ju ovanul ľadový chlad, srdce jej na okamih prestalo biť a na čelo jej vystúpil ľadový pot. Začala sa chvieť a znova jej prišlo zle. Začula, ako niekto vykríkol, že asi umiera a zopár ľudí škodoradostne zatlieskalo. Ema zacítila, ako sa jej podlamujú nohy a ani nevedela ako a už ležala na tvrdej zemi, po tvári sa jej kĺzali tiene vystrašených ľudí a z diaľky k nej doliehal strašný rev, ktorý znel ako z pekla.
Pokúsila sa postaviť, ale bola príliš slabá. Triasla sa na celom tele, ťažko sa jej dýchalo a, čo bolo najhoršie, pred očami sa jej začínala prehrávať ďalšia hrôzostrašná vízia.
Začula výskot nejakej ženy: "Nie! Tomáša nie! Prosím!" Nato sa námestím rozľahol krik dieťaťa. Preboha, dieťa! Emu ochromila druhá vlna strachu. Ten pes zaútočil na dieťa. A nato ho zbadala. Malého chlapca s tmavými vlasmi a ešte tmavšími očami. MOhol mať sotva štyri roky. Stál na námestí obklopený vydesenými ľuďmi, ktorí sa ho pokúšali ochrániť. Lenže vždy, keď k nemu niekto natiahol ruku, odkiaľsi z hmly sa vynoril jeden z veľkých čiernych psov a výstražne vyceril zuby. Malý Tomáš tám stál, plakal, vystieral ruky k mame, ktorá ležala na bruchu a na chrbte jej spočívali dve obrovské laby čierneho psa.
V tej chvíli EMa pocítila, ako nevoľnosť a strach ustupujú a nahrádza ich zlosť. Obrovská zúrivosť. Nemohla dovoliť, aby tie beštie zabili dieťa! Nedovolí predsa, aby sa zopakoval strašný scenár spred takmer päťsto rokov!
A tak sa začala dvíhať na nohy. Už jej nebolo zle, ba ani sa necítila taká slabá. Práve naopak: zrazu ako keby nazbierala všetku silu, ktorú predtým tak dlho hľadala. A skôr, ako si uvedomila, čo sa to deje, sa už predierala ochromeným davom priamo doprostred dejiska tej tragédie.
Čakala útok niektorého zo psov, ktorí strážili ostatných dedinčanov, ale nič neprišlo. Psy na ňu iba výhražne zavrčali, ale ani sa ju nepokúšali zastaviť. Tu Emu premklo zlé tušenie. Neublížia jej preto, lebo je to jej vina, že sú tu? Lebo majú tí ľudia pravdu?
Ale nebolo kedy nad tým premýšľať. Teraz stále medzi obrovským psom, ktorý len predošlú noc zabil susedku jej tety a malým chlapcom.
Pes sa prikrčila a vyceril krvou pokryté zuby. Eme sa zazdalo, že jej čosi povedal. Znelo to ako: "Ustúp!" ale mohla si to aj namýšľať. Napokon, psy nehovoria. "Opakujem ti ustúp, ak nechceš zomrieť!" znova sa ozval ten hlas. Takže sa jej to nezdalo. Naozaj sa to dialo! Pomaly sa otočila k plačúcemu chlapcovi a nedbajúc na vlastnú opatrnosť ho vzala do náručia.
VTedy pes skočil. ODrazil sa dlhými nohami a so strašným revom zaútočil priamo na Emu a chlapca. Dievčina sa pokúsila uhnúť, ale nebolo jej to nič platné. Pes zrazu vo vzduchu zmenil smer a mieril rovno na dvojicu. Ema si uvedomila, že nemá inú šancu, než mu čeliť. "Tak poď!" zasyčala ticho a otočila sa mu tvárou v tvár.
Zrazu zacítila na svojom tele ťarchu iného tela. Pustila dieťa a dopadla na zem. Na chvíľu jej vyrazilo dych. Rýchlo otočila hlavu, aby zistila, čo sa stalo s chlapcom. Ten stál priao za ňou a srdcervúco vzlykal. Z diaľky Ema začula plač jeho matky.
Rýchlo sa pozbierala na nohy a znova chlapca vzala na ruky. Ale v tom okamihu na ňu znova skočil ten pes. Tento krát spadla oveľa škaredšie, na brucho a hlavu si z celej sily udrela do kamennej steny najbližšieho domu. Ešte počula krik ľudí okolo seba, ale to už strácala vedomie...