Štvanica - 16.

Ema po druhý raz za dnešný deň precitla z nedobrovoľného spánku. Tento raz sa nenachádzala u stareny v osade, dokonca ani na námestí - čo viac ako predpokladala (napokon, všetci boli určite radi, že odpadla) - ale v mäkkej pohodlnej posteli s voňavou prikrývkou.
Najprv si myslela, že sa jej to sníva, alebo že je mŕtva - nepochybovala, že dedinčania po jej odapdnutí vážne uvažovali, že ju znesú zo sveta. Nachádzala sa v izbe presvetlenej slnkom, do ktorej prenikali rôzne zmiešané vône: vôňa kvetov, večerného vzduchu, ktoré sa prelínali s arómou nejakého jedla, ktoré však Ema nedokázala narýchlo identifikovať.
Posadila sa. Bolo jej ešte trochu zle, bolela ju hlava a cítila ťažobu na každom kúsku tela. Striaslo ju. Cez okno preletel studený vietor a vliezol jej pod prikrývku. Eme padol zrak na svetlý tieň na náprotivnej stene, kde kedysi muselo čosi visieť. Možno obraz alebo...zrkadlo?
Až teraz si uvedomila, že sa nachádza v tetinom dome, presnejšie v jej izbe. Ale teraz vyzerala celkom inak, ako predtým. V prvom rade bola dokonale uprataná (Ema sa nenamáhala urobiť tu poriadok, ako keby sa bála, že keď to urobí, celkom sa stratí akákoľvek nádej, že sa jej podarí objasniť záhadu dediny), zničené kusy nábytku a šatstva zmizli, prach z dlážky a z políc bol odstránený.
Ako Ema rozmýšľala, kto urobil taký kus roboty, zrazu sa vo dverách do spálne zjavila nejaká postava. Dievča k nej inštinktívne otočilo hlavu.
"Zase ty?" zatiahla znudene, dívajúc sa na starenu s podnosom v rukách. "Dnes je to už po druhý raz, čo sa prebúdzam v tvojej spoločnosti."
"Tomu sa hovorí šťastná zhoda okolností," usmiala sa žena a priblížila sa k Eme na posteli. "Tu máš, najedz sa. Dnes si nemala nič v žalúdku."
Ema sa pozrela na podnos. Kuracia polievka a cestoviny. Takže to bolo to jedlo, ktoré najprv nespoznala! V žalúdku jej nahlas zaškŕkalo. Vzala si teda lyžicu a nabrala si polievku.
Kým jedla, starena si sadla vedľa nej na stoličku a skúmavo ju sledovala.
"Čo sa vlastne stalo na tom námestí?" spýtala sa ustráchane.
Ema prestala jesť a opätovala žene pohľad:
"Počula si o niečom?"
"Celá dedina hovorí o útoku na malého chlapca," odvetila žena zamračene. "To dedinčania ťa doniesli sem domov a zavolali ma, aby som sa o teba postarala. Prekonali strach a zašli do dediny, lebo vedeli, že sme sa my dve stretli. Vraj si to dieťa zachránila." Starene sa zaleskli oči. "Chcela si sa obetovať."
"Keď o tom vieš, tak prečo sa pýtaš?" odvetila Ema.
"Takže to tak bolo?" usmiala sa žena. "Naozaj si ho zachránila."
"Neviem, či som ho zachránila, ale pokúsila som sa o to," odpovedala dievčina skromne a nabrala si ďalšiu lyžicu polievky. "Nemohla som ho nechať zomrieť."
"Žije," prikývla starena rýchlo. "Ten pes ho síce škaredo poranil, ale je nažive. A za to vďačia len tebe!"
"No to určite!" vyprskla Ema. "Už vidím, ako ma zase ohovárajú a chystajú plán, ako sa ma zbaviť!"
"To by som netvrdila," pokrútila žena hlavou. "Zachránila si jedného z nich - tým si ukázala, že im nechceš ublížiť."
"Je to trochu chabý dôkaz," podotkla Ema zarazene. "Aj vrah zachráni svoju obeť, aby ju neskôr mohol zabiť!"
"Máš pravdu," prikývla žena s povzdychom. "Ide ešte o niečo. Totiž, oni verili, že ty si na vine, že tie psy pobehujú po dedine a že im nejako dávaš príkazy. No a mysleli si, že tebe by za nič na svete neublížili. Lenže keď ten jeden na teba zaútočil, vyvrátila si ich pochybnosti."
"Typickí ľudia," vzdychla si Ema a znova sa pustila do jedla.
"Mimochodom," ozvala sa po chvíli. "To ty si tu urobila poriadok?" mávla na tetinu izbu.
"Zdalo sa mi, že ty na to nemáš nervy," pousmiala sa starena. "Tak som si dala tú námahu a urobila ti menšiu službu. V krbe je zakúrené, Daily spí v obvačke, z večere ešte niečo zostalo, budeš mať ešte aj na zajtra..." Nato sa postavila.
"ODchádzaš?" zvolala Ema vyľakane. "A to ma tu necháš samú?"
"Musím ešte doma niečo zariadiť, nemôžem tu zostať," odvetila žena. "Navyše, moja dlhšia prítomnosť v tejto oblasti by znamenala nepokoje. Neboj sa, nič ti nehrozí - aspoň na dlhší čas."
Starena odišla a Ema zostala v dome sama, iba so psom a svojimi ponurými myšlienkami.

Áno, zdalo sa, že Ema bude cez noc už celkom v bezpečí. Ale ani Ema, ani starena z osady vtedy ešte netušili, že problémy sa len majú rozpútať.
Ich dôvodom bol náhly obrat v udalostiach - konkrétne v jednej z nich - ktorými dedina žila.
Malý chlapec Tomáš, ktorého Ema v ten deň zachránila z pazúr psa, prežil. Všetci sa tomu tešili, ale až kým neuvideli rany, ktoré po sebe veľká čierna beštia zanechala. Chlapček mal roztrhnuté ľavé stehno a ruky posiate drobnými tržnými ranami. Všetky sa závratnou rýchlosťou začali zapaľovať a skôr, ako si to niekto stihol uvedomiť, malý Tomáš ležal vo svojej postieľke s vysokými horúčkami.
Jeho rodičia skúšali všetky spôsoby liečby, ale nič nezaberalo. Chlapec pomaly umieral. Jeho malé srdce sa zastavilo presne o deviatej hodine, vo chvíli, ako sa v diaľke ozvalo zavýjanie.
Ľudia v dedine vedeli, kto to má na svedomí. Hoci inokedy by sa na nič nepodujali, žiaľ a strach o vlastné životy ich donútil konať.

Ema nemohla spať. Napokon, predriemala skoro celý deň. Sedela v kresle v obývačke a tlmeným hlasom sa rozprávala s Dailym. Pes sedel vedľa nej a hľadel na ňu múdrymi očami.
"Neviem, kde by som ešte mala hľadať odpovede," vzdychla si a poškrabkala zviera za ušami. "Nemám nijaké záchytné body. Hoci mi tá starena hovorila, že mám šancu niečo objaviť. Ale jediné, čo mám, je tetin hrob, stará hrobka v lese, záznamy o nejakej zničenej dedine a tamtie obrazy." Mávla rukou k štyrom obrázkom loveckých psov. "Naozaj nerozumiem, prečo niekto namaľoval štyri navlas rovnaké obrazy a moja teta si ich kúpila. Nikdy predsa nedržala doma také haraburdy."
Ema sa zadívala na obrazy a odrazu sa jej zmocnil čudný pocit - ako keby ňou prešla vlna chladu. Pripomenulo jej to pocit, ktorý ju napokon zlákal do lesa pri osade. Niečo sa blížilo. Ako sa dívala na obrazy, tie sa zrazu začali triasť, až napokon jeden po druhom popadali s hlasným buchotom na zem.
Ema vyskočila na rovné nohy. Daily sa takisto postavil a naježil srsť. Vyceril tesáky. Ema sa zachvela. Niečo sa naozaj blížilo. Vlastne, už to bolo tu.
Ulicou smerom k jej domu sa blížil zástup ľudí s pochodňami v rukách a niečo vykrikovali. Ema im dobre nerozumela, ale vycítila nenávisť, ktorá z tých výkrikov šla. Okamžite ju obliala horúčava. Ten chlapec musel zomrieť - inak si nevedela vysvetliť takéto správanie. Tí ľudia musia byť poriadne nahnevaní. A Ema vedela, že nahnevaní a nešťastní ľudia vedia byť veľmi nebezpeční.
Rozbehla sa k vchodovým dverám s úmyslom porozprávať sa s nimi. Lenže ako sa zjavila vo dverách, okamžite na ňu dopadla spŕška kamenia. Pár ju dokázalo obísť ale niekoľko ju zasiahlo do tela. Rýchlo sa znova stiahla a zabuchla za sebou dvere.
Do čerta, čo sa to tu deje? pomyslela si zúfalo. Začula, ako ľudia vonku vykrikujú a nadávajú.
Ema rozmýšľala len okamih. POtom schytila Dailyho za obojok a ťahala ho naprieč chodbou do zadnej časti domu. Zrazu sa jej zdalo, ako keby sa celý dom otriasal hnevom tejto dediny. Na čelo jej vystúpil pot. Musela ujsť. Hneď.
Vletela do tetinej izby a rozhliadla sa okolo seba. Jediný spôsob úteku videla v okne. Rozbehla sa k nemu a otvorila ho dokorán. Okamžite ju ovalil studený vietor.
Nemala kedy rozmýšľať. Preliezla rám okna a vybehla von.
Na dvore bola tma a zima. Ema počula krik z prednej časti domu. Daily pri jej nohách ticho zavrčal. "Ticho," šepla mu Ema prísne. "Len vydrž, oni odídu, keď nás nenájdu."
Lenže Ema pri tom zabudla na jednu veľmi dôležitú vec - a síce, že sa dedinčanom už raz ukázala a to ich ženie vpred.
Teraz už jasne počula, čo vykrikujú.
"Zabijeme ťa!"
"Ty beštia!"
"Si mŕtva!"
"Je to diabol!"
Eme bolo do plaču, ale na to nebol čas. Musela sa niekde uchýliť, aspoň kým dedinčania neodídu. Ale zdalo sa, že dnes nad ňou šťastna nedrží ochrannú ruku.
Skôr, ako si stihla uvedomiť, čo sa deje, pred ňou sa zjavila jedna postava s pochodňou v ruke. Daily zavrčal, ale postava sa nevystrašila. Ema si všimla, že je to muž.
"Rýchlo!" zakričal. "Tu je!"
Ema nečakala. Zvrtla sa a rozbehla sa k starej drevenej stajni, kde prednedávnom Daily spával. Pes bežal za ňou a ticho kňučal, ako keby ju tým navigoval. Ale o chvíľu sa k mužovi, ktorý ju zbadal, pripojili ďalší.
"Spáľte to tu!" vykríkol niekto. "Nech sa prečistí vzduch od diabolských výparov."
Ema v tej chvíli práve vbehla do bývalého Dailyho úkrytu. Páchlo to tu hnilobou, výkalmi a rozkladajúcim sa mäsom, ale ona to nevnímala. Poza starú búdu sledovala tmavé postavy, ktoré sa pohybovali okolo stajne.
"POdpáľte to!" zvolal jeden z nich znova. Jeho kolega sa poslušne postavil k jednému z dreveným kolov, ktoré stáli pred stajňou a priložil k nemu pochodeň. Kôl okamžite vzbĺkol jasným plameňom. Ema zbadala, že muži sa chystajú podpáliť aj zvyšok stajne.
"Nie!" vykríkla a vybehla z úkrytu. "Nie! Vypadnite! Vypadnite!"
Mužov Emin príchod tak ohromil, že začali cúvať k východu. Jeden si však zachoval duchrprítomnosť a hodil svoju fakľu na dvere stajne. Tie sa okamžite chytili.
"Tak ti treba, ty beštia!" zasyčal nenávistne. "Zdochni v plameňoch!"
Nato sa muži otočili a odišli.
Ema ešte na pol ucha počuli, ako kričia: "Podpálili sme jej stajňu! Umrie v nich ako pes!"
Ema sa ďalej nemohla zdržiavať. Vyzliekla si bundu a začala ňou dusiť plamene,ktoré sa zo stĺpu a dverí začali šíriť všade naokolo. Ema cítila, ako ju v očiach páli popol a slzy bezradnosti. "No tak," plakala a hádzala bundu na plamene.
Napokon začali plamenné jazyky jeden po druhom miznúť a zostával po nich čierny dym a pach nenávisti.
Nakoniec zmizli aj posledné plamienky a hrôza bola zažehnaná - teda aspoň tá, ktorú predstavoval oheň. Ema mala v živej pamäti, čo na ňu kričali tí ľudia a odrazu pocítila znechutenie nad sebou samou. pomalým krokom sa vrátila do domu, sadla si späť do kresla ako keby sa odtiaľ vôbec nebola pohla a Daily si sadol vedľa nej. Až potom sa naozaj rozplakala.

Nevedela, koľko takto sedela, keď odrazu sa ozvalo klopanie na dvere. Daily zdvihol hlavu, ktorú mal teraz položenú na predných labách a ticho zavrčal. Ema sa automaticky postavila. Srdce jej začalo biť opreteky. Žeby sa vrátili? Žeby chceli tento raz poriadne dokončiť svoje dielo? Ale to sa jej nezdalo. Oni by predsa neklopali. potom to je hádam starena, vrátila sa z k nej, lebo sa nejako dozvedela, čo sa stalo... Bolo to viac ako možné a Ema sa trochu upokojila. Ozvalo sa druhé klopanie. Rozbehla sa k dverám.
Keď ich otvorila, okamžite si uvedomila, že nočný návštevník nie je starena. Bol to niekto koho poznala, prezrádzal jej to povedomý hlas, ktorý sa jej prihovoril. Až keď na neznámeho dopadlo svetlo z chodby, Ema uvidela jeho tvár. "Ty?!" zvolala prekvapene.