Štvanica - 18.

"Prečo práve ja?" spýtala sa Ema už asi po stý raz. Roman si vzdychol a miesto odpovede si vložil do úst kúsok hrianky.
Spolu sedeli za kuchynským stolom v dome Eminej tety a raňajkovali. Predošlú noc Ema odmietala nechať Romana samého a donútila ho ubytovať sa v hosťovskej izbe. Jednak sa bála, že by ho psy mohli chytiť a jednak sa snažila samú seba presvedčiť, že to, čo jej Roman rozprával, neboli len výmysly jej unavenej hlavy.
"Haló! Počúvaš ma? Prečo práve ja ti mám pomôcť nájsť tie psiská a zabiť ich?"
"Nepočúvaš ma?" vzdychol si Roman. "Pretože tvoja teta s tým mala niečo spoločné! To vďaka nej sa nejakým spôsobom v dedine Štvanica zjavila. A skôr, ako ju zabili, možno prišla na nejaký spôsob, ako sa ich zbaviť."
"Prečo si si taký istý, že je to jej vina?" spýtala sa Ema zamračene. "Mohol by to byť hocikto!"
"Ale hocikomu sa nevyhýbajú tak, ako sa vyhýbali Anete a teraz tebe!" pripomenul jej Roman. "Keď som pátral po tom, čo sa tu deje, zistil som, že všetko začalo približne v čase, keď sa tvoja teta prostredníctvom listu prihlásila do skupiny Médium, ktorá sa zaoberá skúmaním zážitkov s paranormálnymi javmi!"
"Myslíš, že sa snažila s niekým podeliť o to, čo sa tu dialo?" zaujímala sa Ema.
"Pravdepodobne," pritakal Roman. "A práve preto som si na zajtra ráno dohodol stretnutie s vedúcim tohto spolku. MOhol by nám poskytnúť nejaké informácie."
"Len aby chcel," podotkla Ema. "Za ten čas, čo som tu, som totiž zistila, že ak sa ľuďom prihodí niečo veľmi čudné, málokedy o tom chcú hovoriť."
"Tak potom budeme musieť nájsť iný spôsob, ako sa dozvedieť o tých útokoch viac," uzavrel Roman.
Eme zavisla ruka so šálkou čaju vo vzduchu. Na čosi si spomenula. "Myslím, že viem, kto by nám mohol pomôcť," ozvala sa po chvíli.
"Vieš?" zopakoval Roman. "Naozaj? A kto?"
Ema rázne položila šálku späť na stôl. "Jedz!" prikázala Romanovi. "Ale rýchlo! Musím ti niekoho predstaviť!"

"Chceš ma zoznámiť s nejakým zálesákom alebo čo?" spýtal sa Roman prekvapene, keď ho Ema neochvejne viedla pomedzi domčeky v dedine na druhú stranu, priamo do lesov.
"Nie tak celkom."
"Tak potm neviem, kto by sa mohol skrývať uprostred lesov," poznamenal Roman o niečo tichšie.
"Keď som tu bola prvý raz," odvetila Ema, "tiež som si myslela, že sú tu len lesy. Čistou náhodou som však narazila aj na niečo iné."
"A na čo, ak smiem...Ach!" Roman nedohovoril, zastavil sa v polceste a neveriacky zostal civieť na rad stromov na konci lesa s nákresmi amuletov proti zlým silám. Pristúpil k jednému z nich.
"Čo to má znamenať?" spýtal sa ticho. Zľahka sa dotkol drsnej látky a rýchlo ruku stiahol, ako keby ho popálila. "Kde sa to tu vzalo?"
"POvedali mi, že to má ochraňovať," odpovedala Ema. "Nevedela som, pred čím, ale už to viem."
"Ale nechápem, kto ti to povedal."
"Poď." Ema chytila Romana za ruku a viedla ho pomedzi stromy priamo do centra malej osady.
Dievčina sa spokojne vyžívala v užasnutom pohľade, ktorý sa zjavil na Romanovej tvári.
"Čo...ako...?" habkal Roman.
"Ako člen tej spoločnosti pre paranormálny výskum by si mal vedieť, že niektoré veci sa skrátka nedajú vysvetliť," povedala Ema s úsmevom. Nato znova Romana potiahla smerom k malému domčeku celkom na kraji osady.
"Čo sú to za ľudia?" chcel vedieť Roman, neveriacky pozorujúc mužov a ženy, ktorí sa okolo nich premávali a zdravili ich.
"POdľa toho, čo som počula, sú to svedkovia niekoľkých útokov Štvanice na túto oblasť," odvetila Ema za chôdze. "Posledný tu bol údajne v roku 1850..."
"1850? Koľko majú rokov?!"
"Budú mať tristo - teda podľa toho, čo mi hovorila tá starena..."
"Aká starena...?"
Ema mu neodpovedala, pretože to už stáli pred ošarpaným dreveným domčekom s amuletom na plote. Dievčina nebojácne otvorila bráničku a spolu s Romanom vystúpili až k dverám. Ema smelo zaťukala hánkami na drevené dvere. Tie sa takmer okamžite otvorili.
"Ema! Som taká rada, že ťa vidím! Tak som sa o teba bála!" zvolala starena a krátko dievčinu objala. Až potom jej zrak zaletel k zarazenému Romanovi.
"A tento mladý muž je kto?" spýtala sa ostražito.
"Volá sa Roman," odpovedala Ema. "Včera v noci mu tie psy zabili priateľa. Zistila som, že o nich vie viac ako ja. Spoločne chceme teraz zistiť, ako ich úpraziť."
"Roman," zopakovala starena jeho meno, tento raz s úsmevom, a natiahla k nemu ruku. "Veľmi ma teší. Ja som Sofia."
Ema si až teraz uvedomila, že celý ten čas vlastne nevedela, ako sa táto stará žena volá. Sofia. To meno jej viac ako sedelo.
"Teší ma," odpovedal Roman a jemne stisol žene ruku.
"Tak teda...poďte dnu!" Starena ustúpila nabok a pozvala dvoch hostí do vykúrenej obývačky.
Ema si okamžite sadla do jedného vyšúchaného kresla a Roman ju, ešte stále trochu zarazene, nasledoval.
"POnúkla by som vám čaj alebo niečo na zahryznutie, ale nič som si neprichystala," ospravedlňovala sa Sofia.
"To je v poriadku," mávla rukou Ema. "Chceli sme sa s vami len rozprávať."
"Áno, samozrejme..." Sofia si sadla oproti dvojici a uprela na nich pohľad plný záujmu. Ten sa najprv ustálil na Romanovi.
"POvedz mi," oslovila ho, "čo presne vieš o tých psoch, ktorí tu vyčíňajú? Odpusť mi moju zvedavosť, ale už dávno som nestretla nikoho, kto by mi o nich dokázal povedať niečo viac, ako len to, že sú strašidelní a nedajú sa zabiť puškou..."
Eme sa v tej chvíli vybavili spomienka na deň, kedy Marek s Romanom postrelili Dailyho. Takže oni v skutočnosti hľadali psa zo Štvanice...
"ZOzbieral som len to, čo sa hovorí v knihách," odpovedal Roman. "Bohužiaľ, väčšina ľudí, ktorí by sa k tomu mohli vyjadriť, už nežije."
"Áno, väčšina tých, ktorí nemali silu, naozaj nežije," odfrkla starena. "Ale, ako vidíš, ja a moji priatelia tu v osade žijeme. Sme niečo ako živé fosílie, dôkazy o niečom, čo sa inak ako svedectvom dokázať nedá."
"Vraj ste zažili všetky útoky na túto dedinu."
"To áno," pritakala Sofia so samoľúbym úsmevom. "Ale, bohužiaľ, moja pamäť už počas tých rokov zostarla a nedokázala by som ti ponúknuť nič viac, ako úryvky z mojich pocitov, ktoré by ti však vonkoncom nepomohli..."
"A nepamätáte si ani veci o poslednom útoku?" zasiahla do rozhovoru Ema. "Ešte predtým, ako som sem prišla - z tých dní, keď žila moja teta?"
Sofiina tvár odrazu nadobudla neprítomný výraz. "Spomínam si na veci, ako je krv a krik," povedala po chvíli ticha. "A tiež na tú túžbu ľudí odísť odtiaľto. Chceli ujsť ale nedokázali to!"
"A neviete o niekom, kto by mohol vedieť viac?"
"Mnoho z nás sa pokúsila vymazať tieto nepekné spomienky zo svojich životov," odpovedala Sofia ešte vždy s tým neprítomným pohľadom. "ALe možno by vám dokázal pomôcť...Roland. Áno, on má pamäť ako slon, Anetu poznal veľmi dobre a dokonca so psami raz bojoval! On vám určite poskytne podrobnejšie detaily príbehu. MOment..."
Sofia sa postavila, prebehla miestnosť a zmizla za dverami vedľa pohovky.
"Ako je možné, aby človek žil tristo rokov?" nechápal Roman. "Veď to nie je možné!"
"A prečo nie?" pokrčila Ema plecami. "Matuzalem žil predsa dlhšie!"
"Áno, ale to je postava z mýtov," odvetil Roman. "Ale tu mám jasný dôkaz!"
"Sofia mi hovorila, že boli odsúdení na dlhý život ako jediní svedkovia celej tragédie tejto dediny!"
"Vždy musí zostať kronikár, ktorý všetko spíše, aby sa na to nezabudlo," uznal Roman. "Ale aj tak...je to neuveriteľné!"
Ema si zrazu opäť spomenula na incident v lese.
"Vy ste sa pokúšali zabiť psy zo Štvanice, však?" spýtala sa. "Vtedy, keď ste omylom postrelili Dailyho!"
"Ten pes tvojej tety sa nápadne podobá na tých vo svorke. až príliš. Mysleli sme si, že je to jeden z nich."
"Daily nemôže patriť do Štvanice," odmietla Ema s úškrnom. "Predsa sa ma nepokúšal zabiť!"
"To nie, ale tá podoba je zarážajúca. Možno, že má s tým niečo spoločné!"
"A čo? Organizuje ich do útočných oddielov? Prosím ťa!"
"Ja si nerobím srandu. Jedna z vecí, ktoré som sa v Londýne naučil je, že náhody neexistujú. Sú to len prezlečené súvislosti!"
"ALe Daily nie je ako psy zo Štvanice," pripomenula mu Ema chladne. "Nemôže patriť medzi ne!"
"Ja dobre viem, že sa na ne povahovo nepodobá," vzdychol si Roman. "Ale čo ak si ho Aneta nejako...neviem...skrotila!"
"Prosím ťa! Myslíš, že by sa dal pes z pekla skrotiť ako domáci maznáčik?"
"Neviem, ako to je, ale hovorím ti, že ten pes v poriadku nie je!" odsekol Roman rozčúlene. "Čosi s ním nie je v poriadku."
"Ak naozaj patrí medzi nich," poznamenala Ema, "Tak potom nás možno dovedie k zvyšku svorky, nie?"
Roman veľavýznamne pozrel na dievčinu: "Ak by sa tak stalo, tak sme už mŕtvi, ani sa nestihneme nadýchnuť! Najprv potrebujeme zistiť, čo sa tu dialo, keď ešte tvoja teta žila a potom zistiť, ako Štvanicu zničiť! Až potom môžeme nechať Dailyho, nech nás k nim dovedie!"
Ema prevrátila oči, ale tak, aby to Roman nevidel.
O chvíľu sa v obývačke zjavila Sofia s červenou tvárou.
"Bola som za Rolandom!" oznámila im. "Je ochotný porozprávať vám všetko, čo si pamätá, ak vám to pomôže v pátraní."
"To je skvelé!" potšil sa Roman. "A kedy príde?"
"Už je na ceste. Musel ešte dopolievať svoje kvety."
Vtedy sa ako na povel ozvalo duté zaklopanie.