Štvanica - 19.

"Tak som tu..."
"Som rada, že si prišiel tak rýchlo, Roland."
"To je v poriadku. Aj tak som vlastne nemal čo na práci...Tak, kde máš tú návštevu?"
"V obývačke. Poď. Dáš si niečo na pitie...?"
"Nie, vďaka. Na toto potrebujem čistú hlavu."
"Tak ako chceš. Takže...toto je Ema a toto Roman, jej kamarát."
Ema a Roman sa ako na povel postavili a pozreli sa na muža, ktorý v sprievode Sofie vošiel do miestnosti. Bol vysoký so šľachovitou postavou a silnými rukami. Mal prívetivú, možno trochu unavenú tvár, popretkávanú sieťou jemných vrások, v ktorej boli zasadené jasné oči. Eme bol okamžite povedomý.
"Vy!" zvolala obviňujúcim tónom, keď k nej Rolan natiahol ruku s úsmevom na tvári.
"Prosím?" zháčil sa okamžite a ruka mu trochu ovisla.
"To s vami som sa rozprávala v prvý deň, keď som sem prišla!" odvetila Ema. "Zastavili ste sa pri plote, keď som sa snažila prilákať k sebe Dailyho!"
"Ach, áno, spomínam si!" Roland sa znova pousmial a opätovne natiahol k Eme ruku. Dievčina ju prijala.
"MUsíš mi prepáčiť," povedal, keď si spolu so Sofiou sadli oproti EMe a Romanovi. "Hoci mám za sebou takmer tristoročný život, predsa len starnem - ako každý z nás. Na niektoré veci si spomínam veľmi matne a niektoré mi vypadnú z pamäti úplne. To sa asi týka aj nášho stretnutia."
"Ak je to tak, ako si môžete pamätať to, čo sa tu dialo v posledných dňoch pred našim príchodom?" zaujímal sa Roman.
Roland naňho uprel pohľad plný nejakého tichého smútku: "Zažil som veľa tých útokov a všetky sú si podobné. Okrem toho nikdy nezabudneš na niečo tak strašné. Ver, že s týmito spomienkami budem žiť až do svojej smrti."
"Vraj ste sa poznali s mojou tetou?" načala tému Ema.
"Áno, poznal," pritakal Roland bez okolkov. "Bola to skvelá žena - sebavedomá a plná života. Nikdy nedbala na názory ľudí a keď ju začali odsudzovať kvôli útokom Štvanice, tak si ich jednoducho prestala všímať. O to viac ľúto mi bolo, keď zomrela. Hoci, je pravda, že dedinčania ten deň, keď zmizla, oslavovali..."
"Čo s tým vlastne mala spoločné?" spýtala sa Ema.
"No vieš," vzdychol si Roman a pretrel si čelo. "Je to všetko zložité a väčšinu príbehu tvoria len dohady a teórie."
"Ako napokon všetko, čo sa týka Štvanice," doložil Roman. Roland prikývol a pokračoval:
"Tvoja teta sem prišla veľmi dávno a všetci ju mali radi, pretože bola milá a priateľská. To si ty ešte určite pamätáš, pretože viem, že si tu bola niekoľko krát na prázdninách."
"Stále u nej niekto bol," prikývla Ema. "Teta hovorievala, že pokoj od ľudí bude mať až po smrti."
"Zdá sa, že nakoniec sa jej predpoveď splnila," podotkol starý muž s úškľabkom. Hneď nato znova zvážnel. "Prepáč, to bolo nevhodné.
No, takže tvoja teta bola obľúbená. Lenže približne pred mesiacom - myslím, že to bude už skoro mesiac - sa stalo čosi, čo z nej urobila nejakú čiernu ovcu v dedine."
"Čo to bolo?" spýtala sa dychtivo Ema. Jasne videla na Rolandovi, že jej to nechce povedať.
"No skrátka...ani neviem, či je to naozaj tak, ale...jednoducho, problémy sa vraj začali v deň, keď sa v dedine zastavil jeden podomový obchodník."
Ema ustrnula. Okamžite si spomenula na prípad dediny Melans. Aj tam predsa všetko začalo príchodom podomového obchodníka.
"A?" domáhala sa pokračovania.
(Z tohto chlapa to lezie ako z chlpatej deky, pomyslela si rozčúlene. nech sa už konečne dostane k veci!)
"Dole na ceste sa mu pokazilo auto a chcel si ho dať opraviť. Potreboval si zavolať odťahovku a požiadal Anetu, či by mu nedovolila použiť jeho telefón.
Nik nevie, čo presne sa potom dialo u Anety doma, ale všetci vedia jedno - a to, že na druhý deň sa Aneta pochválila svojej susedke, že od neho výhodne kúpila štyri obrazy loveckých psov!"
Ema sa ako v sne vrátila ku dňu, keď upratovala tetin dom a narazila na štyri obrazy, ktoré potom položila vedľa seba do radu na krbovú rímsu v obývačke. Hneď nato sa zas v myšlienkach presunula ku dňu, kedy si u Sofie čítala prípad z Melansu z roku 1517. Ako v tranze sa rozpamätala na poslednú vetu: ...a jediné, čo po dedine zostalo, boli štyri navlas rovnaké obrazy loveckých psov...
"Takže niečo spoločné s tým majú tie obrazy?" spýtala sa.
"Ľudia v dedine tak hovoria," pokrčil plecami Roland. "A myslia si to aj ľudia tu v osade. Ale netuším, ako to naozaj je. Možno je to len náhoda a možno osud a možno..."
"Možno ich privolali práve tie obrazy..."
"Možno. Napokon, niečo ich privolať muselo," podotkol Roman.
"Vždy to nejako začne, na tom sa zhodneme všeci," uzavrel Roland. "A nech to bolo akokoľvek, od tej chvíle sa začalo ako mor šíriť dedinou niečo zlé. Cítili to všetci, dokonca sa to problížilo aj sem, hoci vďaka amuletom v oveľa menšej miere.
A vtedy začali útoky. Prvý útok vyzeral ako vyčíňanie lasíc. Aneta totiž prišla o štyri sliepky, našli ich zahrdúsené vzadu na dvore. O deň nato sa Aneta zdôverila susedke, že ju v noci navštívilo nejaké hrozivé zviera a šeplo jej do ucha jedinú vetu..."
"Začne to znova," odpovedala miesto neho Ema. Roland sa strhol.
"Presne tak," potvrdil. "Susedka jej povedala, že to bol len zlý sen a zasmiala sa na tom. Ale ešte v ten deň našli mŕtvu nejakú ženu z centra dediny. V tej chvíli už susedka aj Aneta nejako pochopili, že nešlo o sen. A po druhej vražde - ktorej obeťou bol len devätnásťročný chlapec - už bolo jasné, že tu čosi nie je v poriadku. Susedka sa tak zľakla, že začala šíriť rozprávanie o tajomnom Anetinom návštevníkovi. MNohí ľudia v tom videli diabolské sily a začalo sa hovoriť, že to ona vraždí ľudí a chce zničiť dedinu. Dokonca sa o nej začalo hovoriť, že je vlkolak!"
"To je smiešne!" vyprskol Roman.
"Naozaj?" ozvala sa Sofia s nadvihnutým obočím. "A rozprávanie o pekelných psoch, ktorých nezastavia nijaké zbrane, ti smiešne nepripadá?"
Roman stíchol.
"Tak teda," pokračoval Roland. "Legenda o Anete ako vlkolakovi sa prestala šíriť, keď nejaký muž prišiel so správou, že videl, ako mu priamo pred očami veľké čierne psy roztrhali manželku. POkúsil sa jedného z nich zastreliť, ale psy sa jednoducho otočili a rozbehli sa preč. Prisahal na vlastný život, že videl, ako sa psy rozplynuli v kúdole prachu."
"Strašné!"
"To áno. A prišli horšie veci. Pretože psy sa začali objavovať aj za bieleho dňa a vraždili priamo na ulici."
"Tak potom všetci museli vidieť, že to nemá na svedomí moja teta!" zvolala Ema.
"Bohužiaľ, ešte viac ich to v tom utvrdilo. Aneta bola totiž prítomná pri každom z útokov a, aby toho nebolo málo, všetci čo zomreli, sa s ňou v posledných dňoch stretli!"
"OZnačila ich," doplnila Sofia s vážnou tvárou.
"Áno, tento výraz použila aj Lucia, keď som sa s ňou rozprávala. Tesne predtým, ako ma vytlačila z kaviarne povedala, že som ju označila."
"A podľa toho, čo vieme, aj mala pravdu," prikývol Roland. "Keďže si Anetina neter, príbuzná a jediná z jej rodiny, ktorá sa v okolí dediny nachádza, je logické, že si všetci myslia, že v útokoch pokračuješ ty. Pretože keď tvoja teta zmizla, naraz sa všetko skončilo."
"Čo všetko viete o zmiznutí mojej tety?" spýtala sa Ema s ťažkým srdcom.
"Dosť málo," priznal sa Roland. "Len toľko, že čím viac ľudí v dedine zomrelo, tým viac sa zosypávala. Až nakoniec sa prestala ukazovať vonku. Dokonca chcela spáchať samovraždu, mysliac si, že to tým ukončí. Našťastie jej v tom zabránila Sylvia..."
"POčkať, aká Sylvia?" spýtal sa Roman.
"Neviem, ako sa volá priezviskom," zmraštil muž tvár, "Ale býva ďalej od dediny, v lese, v takom škaredom dome, ktorý údajne patril Albrechtovi Krutému..."
"Čo ona mala spoločné s Anetou?" chcela vedieť Ema.
"Tesne pred tým, ako začali psy útočiť, sa spriatelili. Sylvia bola jediná, kto sa s Anetou stýkal, keď ju ostatní považovali za vrahyňu."
"A to sa nebála, že aj ju Štvanica zabije?" čudovala sa Ema.
"Asi nie. Viem, že spolu trávili veľa času, Sylvia dokonca pár dní u Anety bývala - to bolo tesne predtým, ako zmizla..."
"Takže s tým niečo má!" zvolala Ema natešene.
"Ako to myslíš?" nerozumel Roman.
"Keď ste vtedy Dailyho postrelili a šla som za ňou, hovorila niečo o tom, že jej predok čosi viedol. Lenže vy ste ju prerušili skôr, ako to stihla dopovedať..."
"Áno, Albrecht Krutý viedol prvú Štvanicu - podľa legendy bol jediný, kto dokázal tie psy ovládať..."
"Áno, to už viem aj ja," odbila ho Ema. "Bolo to na tej hrobke."
"Na hrobke? Na ktorej?"
"Na tej, kde je Albrecht pochovaný," odvetila Sofia. "Nachádza sa v lese, blízko Diablovho cintorína..."
"Akého...?"
"K tomu sa dostaneme neskôr," prerušila ho Ema netrpezlivo. "Chcela som ti však povedať, že keď som od vás odchádzala, všimla som si, že Sylvia má na stene obraz loveckých psov, ktorý vyzeral takmer ako obrazy mojej tety."
"Ten obraz som videl, vraj ho tam zavesil Albrecht, keď začal veliť Štvanici..."
"Áno, ale Albrecht je mŕtvy a Štvanica predsa potrebuje vodcu nie?"
"Ja som ti to nehovoril? Ľudia verili, že Štvanicu vedie živý alebo mŕtvy človek, ktorý napáchal veľa zla. Medzi najznámejších vodcov podľa francúzov vraj patril kráľ Herodes, v Škandinávii to bol zas Odin, boh mŕtvych... Nie je vylúčené, že tu ešte stále velí Albrecht..."
"Mohol Sylvii prenechať túto prácu," nedala sa Ema. "Možno to Albrechtovho ducha už nebaví alebo čo..."
"Nezdá sa mi to pravdepodobné," pokrútil hlavou Roman a zamračil sa. "Je to až príliš...vykonštruované..."
"Ja si myslím, že v tom má tá baba prsty," uzavrela rozhovor Ema. "Jednak preto, že som u nej videla ten obraz a jednak preto, že mi skrátka nebola sympatická!"